Na obranu neuspokojivých budov

Vo svojej knihe Domáce práce (2023) Juliana Sokolová v básni Dejiny architektúry píše: „budova naľavo je čistejšia, jasnejšia, ale / budova napravo je naším osudom“. Som si istá, že s týmito veršami, ktoré môžu podľa konkrétneho čítania pôsobiť buď odovzdane, alebo zlovestne, by sa dokázalo stotožniť veľa ľudí, ktorí študujú alebo pracujú v hlavnej budove Filozofickej fakulty Karlovej univerzity na Námestí Jana Palacha. Nejde pritom o zlú, „nečistú“ architektúru, ale o určitú poddimenzovanosť prejavujúcu sa vyťaženosťou knižníc, bistra a lavíc na chodbách, ktoré obhospodária základnú prevádzku, ale neponúkajú dostatočné kapacity pre klubové alebo komunitné vyžitie. 

Budova Filozofickej fakulty, ktorá o päť rokov oslávi sté narodeniny, je napriek tomu terénom prestíže a vrstiev histórie, ktoré dodávajú štúdiu v jej priestoroch pocit kontinuity a náležitosti k osobitému akademickému kmeňu. Tá je obzvlášť dôležitá pre študentky ako ja, z rodiny bez tradície humanitného vzdelania (moja mama ako prvá v rodine dosiahla na malý doktorát z pedagogiky). Počas celého štúdia bolo pre mňa zásadné byť fyzicky v týchto priestoroch a pripomínať si, že tieto chodby a miestnosti, občasne krátkodobo opresívne, boli vysnívanou destináciou mojej sociálnej mobility a oslobodenia od systémov, v ktorých som vyrastala – dedinského patriarchátu a rôznych foriem dohľadu a očakávaní, ktoré nesúvisia (alebo sú priamo v rozpore) s humanitným vzdelaním. Zdá sa mi, že tragické udalosti v minulom decembri mi vzali tento vzťah k štvrtému poschodiu, na ktorom som absolvovala dvojo štátnic a nespočet drobných heurék vybojovaných pomalou a často neplodnou akademickou drinou. 

Budova na mňa vždy vplývala aj ako miesto s tradíciou protestu a vyjednávania spoločenských zmien. 17. novembra roku 1968 sa začal okupačný štrajk fakulty, ktorý trval niekoľko dní ako reakcia na zákaz manifestácie k Medzinárodnému dňu študentstva, len pár mesiacov po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy. V novodobej histórii bola dôležitou lokáciou protestného experimentu hnutia Univerzity za klima v roku 2019, kedy časť študentstva v rámci okupačného štrajku v budove jednu noc prespala. Keď si po rokoch prezerám fotky z tohto pestrofarebného protestného festivalu, cítim trpkosť z nenaplneného prísľubu klimatického hnutia aj faktu, že dnes by bol takýto protest z bezpečnostných dôvodov nemysliteľný. 

Krátkodobé solidarity

Básnický obraz budovy, ktorá je osudom, v prípade Filozofickej fakulty nesie aj rozmer pokračujúcich neúnosných platových podmienok, ktoré sa týkajú univerzít po celej Českej republike. V posledných rokoch sa konalo niekoľko veľkých protestov a na 17. októbra 2023 zorganizoval Vysokoškolský odborový svaz výstražný štrajk, ktorý prebehol na viacerých univerzitách. Na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity sa do štrajku zapojila viac než polovica zamestnanectva, čo ukazuje predovšetkým na rozsah problému nedôstojných platov a prekarizácie v humanitných odboroch. Ako píšu Monika Brenišínová a Nina Wanča v Revue prostor (2023), nízke platové ohodnotenie núti vysokoškolských pedagógov a pedagogičky k reťazeniu doplnkových zamestnaní či dopĺňania príjmu formou úväzkov v grantoch, v dôsledku čoho zamestnanectvo musí súťažiť o markantný podiel svojho platu.

Novodobá tradícia protestu na fakulte (protest požadujúci udržateľnosť biosféry a akademickej práce) zdanlivo nesúvisí s násilím, ktoré sa odohralo 21. decembra 2023. Keď sa ale hovorí o solidarite, starostlivosti a tvorivosti ako odpovedi na násilie, nie je možné nezahrnúť dôraz na podmienky pracujúcich alebo venovanie pozornosti zmenám klímy. Tieto oblasti súdržnosti a súcitu by mali byť rovnako univerzálne prijímané a odsúhlasené ako súcit s pozostalými tragédie. Napriek tomu je úsilie o klimatickú alebo platovú spravodlivosť často vnímané ako špecifická politická pozícia, ktorá nezasluhuje univerzálnu podporu. Nazdávam sa, že selektívne poňatie súcitu a starostlivosti ako individualizovaného produktu dostupného pre obmedzený počet situácií a problémov umožňuje len krátkodobé solidarity, ktoré sa bez širšie poňatého prístupu a stratégií nedajú pretaviť do prevencie a dlhodobej práce. 

Dobrou správou je, že po tragédii sa na fakulte prehĺbila študentská organizovanosť a vzrástol počet študentských spolkov. Konkrétne napríklad spolok študentstva Ústavu hudební vědy FFugatto pripravil množstvo pietnych podujatí a v kritickom období po decembrových udalostiach koordinoval kampaň pre uchádzačov*čky o štúdium tohto odboru. Študentstvo a priatelia*ky Ústavu hudební vědy pri príležitosti výročia tragédie zorganizovali projekt Rok poté, ktorý sa z komunitnej solidárnej akcie rozrástol na veľkú produkciu s priamym prenosom hlavného koncertu v Českej televízii. 

Šoková doktrína

Popri všetkých „záchranných“ a existenciálne nevyhnutných aktivitách je potrebné hovoriť o rozličných súvislostiach streľby týkajúcich sa internetu, prenatálneho vývoja a ranej výchovy, kultúry zbraní, maskulinity a poňatia univerzity a školy ako verejného priestoru. Po 21. decembri 2023 sa mnohí*é z nás naučili, ako naše telá absorbujú hrôzu a teror, v akých vibráciách a ozvenách teror v tele pracuje a premieňa sa v čase. Hrôza a teror nás nútia vnímať najjemnejšie odtiene telesných reakcií na spúšťače, ktoré pripomínajú traumatickú udalosť, v spoločenskej rovine nám však môžu vytvoriť náchylnosť na jednoduché odpovede a nasmerovať nás k riešeniam, z ktorých profitujú konkrétne ideológie alebo priemyselné odvetvia. Šoková doktrína, o ktorej písala Naomi Klein už v roku 2014, sa používa ako taktika presadzovania korporátnych záujmov v čase, kedy je verejnosť dezorientovaná a v šoku po katastrofe. Hoci Klein vysvetľuje šokovú doktrínu primárne v kontexte udalostí typu prírodné a iné rozsiahlejšie katastrofy (v nedávnom rozhovore pre Democracy Now hovorí špecificky o „trauma priemysle” v súvislosti s tým, ako bol šok po útoku Hamasu 7. októbra 2023 využitý na presadzovanie vopred existujúcej agendy Izraela), týka sa aj masových strelieb na školách, v ktorých dôsledku v USA bujnie neregulovaný bezpečnostný priemysel. Na Slovensku zase chce minister vnútra Matúš Šutaj Eštok v reakcii na hybridné hrozby zaviesť rozsiahle kamerové monitorovanie škôl, ktoré zahŕňa AI rozpoznávanie tvárí študujúcich. Podľa výsledkov z USA surveillance technológie na školách neprinášajú merateľné zlepšenie bezpečnosti a namiesto toho narúšajú vzdelávanie a vytvárajú nehostinné prostredie. 

Budovy, ktoré sú „naším osudom“, netvoria len priestory komplexných ohrození, ale sú obývané inštitúciami, ktoré tvarujú naše porozumenie svetu – príkladom je práve štvrté poschodie hlavnej budovy fakulty, kde sa vyučovala komunikácia nepočujúcich či čítanie neumového zápisu gregoriánskeho chorálu (v oboch prípadoch režimy prejavu, komunikácie a pamäte pre rozličné oblasti zmyslového vnímania a kultúry). Priestor vzdelávania ako v prvom rade zdieľaný priestor založený na dôvere, otvorenosti a experimente je protikladom high-tech dozoru a hýčkania konkrétneho priemyslu alebo agendy, ktorá sa vynára po katastrofách. Mali by sme kritizovať nedostatky „budovy naľavo“, ale pritom trvať na jej autonómnej existencii. V dobe pokračujúceho podfinancovania a neoliberálneho pohŕdania humanitnými odbormi to nie je samozrejmosť. 

Autorka je spisovateľka a doktorandka hudobnej vedy

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.