Rolling Thunder Review bol názov koncertnej šnúry, na ktorú sa v roku 1975 vydal jeden z najlegendárnejších hudobníkov vôbec, a je to aj názov pozoruhodného nového (takmer) dokumentárneho filmu Martina Scorseseho.

 

Jeden z najvplyvnejších hudobníkov druhej polovice dvadsiateho storočia dokázal skrz svoju tvorbu snáď všetko, čo tvorivý človek môže. Dylanova šesťdesiatročná hudobná kariéra sa vždy vyhýbala upadnutiu do generickosti a jedným z jej vrcholov bolo udelenie Nobelovej ceny za literatúru. Toto smelé gesto zo strany Švédskej akadémie Dylan nakoniec prijal, jeho literárny prínos bol definovaný ako vytvorenie nových poetických výrazov v rámci americkej folkovej tradície. Do tradičného pesničkárstva Dylan vniesol hudobné postupy a formy, ktoré v ňom boli dovtedy nevídané. Vyslúžil si za ne svojho času aj vlnu nevôle. Keď v polovici šesťdesiatych rokov začal namiesto klasickej folkovej akustickej gitary používať elektrickú, tradiční folkeri ho zavrhli. Na jednom z koncertov bol dokonca označený za Judáša (a jeho odpoveď na tento výkrik z obecenstva, ktorú adresoval svojej kapele: „Play it fucking loud“, sa zapísala do hudobnej histórie). Jeden z populárnych mýtov hovorí , že práve Dylan naučil The Beatles fajčiť marihuanu, čím odštartoval ďalšiu etapu ich hudobnej tvorby, ktorá pomohla definovať dejiny populárnej hudby. Dylanova odvaha experimentovať a písať texty o témach, ktoré boli predtým považované za tabu, ovplyvnila celé generácie umelcov. A presne takáto chuť experimentovať a skúsiť niečo netradičné vyústila už v druhý dokumentárny film režiséra Martina Scorseseho, ktorý je sám legendou a zároveň Dylanovým dlhoročným fanúšikom a podporovateľom.

 

Môže Scorsese po svojom oceňovanom trojhodinovom dokumente z roku 2005, No Direction Home, povedať o Dylanovi niečo, čo ešte povedané nebolo? Prečo Kapitál dáva priestor interpretovi, ktorého pozná vaša babka? Širšia verejnosť má Dylana zafixovaného primárne v šesťdesiatych rokoch, období, keď bol prostredníctvom svojich hymnických protestsongov spoločne so svojou vtedajšou partnerkou, tiež folkovou speváčkou Joan Baez, hlasom Hnutia za občianske práva. V tejto ére vydal svoje najpopulárnejšie albumy a autorsky stál za textami klasických skladieb éry hippies ako All Along The Watchtower (definitívna verzia od Hendrixa), alebo Mr. Tambourine Man. (A len tak na okraj, Dylan hnutie hippies nenávidel.) Toto obdobie sa Scorsese v No Direction Home snaží zachytiť a zároveň divákovi objasniť pozadie a scénu, z ktorej Dylan ako umelec vzišiel. Faktograficky presné ústne svedectvá a predtým nevidené archívne zábery nám v rozpätí troch hodín podávajú veľmi presný obraz o prvej fáze jeho hudobnej kariéry, fáze, ktorá ho formovala. No Direction Home končí motocyklovou nehodou, po ktorej Dylan osem rokov nemal žiadne turné. Vydával len štúdiové nahrávky. Zatiaľ čo sa o tejto záhadnej nehode konšpiračne hovorí ako o maskovacom manévri na zakrytie Dylanovej liečby z drogovej závislosti , isté je, že definovala aj zlom v jeho kariére. Po troch rockových albumoch sa najprv vrátil k svojej pôvodnej folkovej tvorbe, aby následne zmenil žáner viac na country, potom na blues, opäť na folk a tak ďalej. Striedaním žánrov všeobecne pohoršoval dobovú hudobnú kritiku, ktorá mu na niektoré nahrávky neváhala napísať zdrvujúce recenzie. Dylan si však vždy robil čo chcel a ako chcel. 

 

Návrat v štýle

 

Bezkoncertné obdobie, počas ktorého sa Dylan snaží striasť nenávideného označenia „hlas generácie“, sa končí v roku 1974, keď sa rozhodne opäť vyraziť na turné. Ale, vypredané štadiónové koncerty Dylana nenapĺňajú, rád by hral v malých koncertných sálach a kluboch. Chce sa vrátiť späť k svojím hudobným koreňom, ktoré boli spojené s kaviarňami a tanečnými sálami v Greenwich Village. A preto v roku 1975 vyráža na cestu, ktorá zahŕňa malé americké mestá, menšie kluby, divadlá, tančiarne, to všetko s obmieňajúcou sa skupinou hudobníkov. Dylan na plagátoch figuruje ako radový člen, a nie ako hlavná hviezda, koncerty sú väčšinou ohlasované v deň konania, hrá sa voľne a improvizovane. Súčasťou programu je aj divadlo a recitovanie poézie, ako hlavný zdroj inšpirácie Dylan uvádza taliansku commediu dell’arte. Zároveň však prechádza osobnou krízou. Predstava trávenia turné s bývalou priateľkou tesne potom ako sa rozviedol so svojou ženou neznie veľmi lákavo. Aj napriek obrovskému pozitívnemu kultúrnemu dopadu je turné z finančnej stránky katastrofou. A niekde tu začína nechronologický dej nového Scorseseho dokumentu Rolling Thunder Review, rovnomenného s touto koncertnou šnúrou.

 

Môžeme teda Rolling Thunder Review brať ako pokračovanie No Direction Home? Druhý Scorseseho dokument o Bobovi Dylanovi v sebe skrýva viac ako len dobové a koncertné zábery jeho ansámblu brázdiaceho rurálnu Ameriku sedemdesiatych rokov. Vo vzduchu visia oslavy dvestého výročia vzniku USA. Spojenými štátmi rezonuje Nixonov škandál Watergate, vo vzduchu je stále cítiť trpký pocit prehry vojny vo Vietname. Dokument je postavený na kamerových záberoch z tohto turné.  Pôvodne boli natočené do filmu, pre ktorý bola Dylanovi inšpiráciou francúzska snímka Les Enfants du Paradis od Marcela Carného. Koncertné zábery z turné Rolling Thunder Revue v ňom boli kombinované s krátkymi hranými sekvenciami, ktoré ilustrovali dej klasickej ľúbostnej zápletky. Nechýbajú ani zábery scén zo života v malom americkom meste sedemdesiatych rokov, ktoré Dylan a jeho asistent Sam Shepard natáčali počas cestovania skrz Ameriku. Hercami boli prevažne Dylanovi spoluhráči a spoluhráčky, jednu z hlavných filmových postáv mala Joan Baez, Dylanova už bývalá priateľka, ktorá na turné pribudla ako náhrada na poslednú chvíľu. Výsledok ich snaženia, film Renaldo and Clara dostal také katastrofálne a nízke hodnotenia, že ho bleskovo stiahli z distribúcie. Zmätočný dej, amatérske prevedenie a chaotické striedanie postáv ho urobili prakticky nepozerateľným. Pozitívne hodnotené sú spomínané koncertné záznamy, zachytávajúce Dylana a kapelu pri rozličných vystúpeniach. Dylan na každom koncertnom zázname vystupuje s nabielo pomaľovanou tvárou. Táto maska sa stáva jedným z mála zjednocujúcich prvkov všetkých vystúpení, okolo Dylana sa dynamicky obmieňajú spoluhráčky a spoluhráči, ktorí s ním viac či menej improvizujú. A práve k týmto záznamom sa o pár dekád neskôr dostáva Scorsese. Rozhodne sa ich vzkriesiť, zreštaurovať a natočiť o tomto kultovom turné dokumentárny film. Dej Rolling Thunder Revue je vyskladaný z kombinácie dobových záberov, rozhovorov so súčasníkmi (vrátane samotného Dylana) a  záznamov nakrútených v rámci projektu Renaldo and Clara.

 

Čo prinášajú mystifikácie

 

Keď sa Dylana v súčasnosti pýtajú na jeho spomienky ohľadne tohto turné, so záhadným úsmevom na tvári tvrdí, že si nič nepamätá. Vzhľadom na priamočiarosť, až drzú úprimnosť, ale aj tajomnosť, ktorými je Dylan známy už od svojich raných rozhovorov s novinármi, nie je ťažké nadobudnúť dojem, že nehovorí pravdu. Tvrdenie však začne  vzápätí blednúť v návale ďalších myšlienok, situácií a vyhlásení. Obzvlášť, keď sa nám cez dokument z minulosti začne prihovárať Allen Ginsberg a mladá Patti Smith charizmaticky recituje svoju poéziu. Áno, obaja boli v roku 1975 súčasťou Rolling Thunder Revue. Prítomnosť legiend hudobnej a literárnej scény nám dodáva pocit, že sme súčasťou niečoho významného a sakrálneho, veľa postáv, ktoré prichádzajú do deja a boli súčasťou revue, má dnes kultové postavenie.Tu ich môžeme vidieť v dávnej minulosti, na vrchole svojich kreatívnych síl. Z tohto aspektu dokument predstavuje silný nostalgický fetiš, ale aj zaujímavé okno do minulosti. Kultúrnym ikonám a ich umelecky hlbokým výstupom sekundujú náhodne snímaní bežní ľudia z amerického vidieka, ktorí pomáhajú dokresľovať priestor a atmosféru, v akej sa naši potulní hudobníci nachádzajú. Sled udalostí, lokácií a osôb je funkčný a pohlcujúci – pozeráme sa na koláž ducha doby polovice rokov sedemdesiatych. A Scorsese túto koláž selektuje s citom a nápadom. Všetko, čo sa vám deje pred očami, hltáte.

 

Veci však pomaly, ale isto začínajú nadobúdať mierne absurdný spád. Mierne – dokiaľ do deja nevstúpi Stefan van Dorp. Stefan je kameraman a režisér celého pôvodného projektu.  V Scorseseho filme veľmi farbisto opisuje svoje skúsenosti s LSD a okolnosti, za akých sa zoznámil s Dylanom. Nezabudne spomenúť zopár vtipných anekdot. No nič z toho, čo Stefan hovorí, nie je pravda. Ide totiž o fiktívnu postavu, ktorú do dokumentu dotvoril Scorsese a hrá ju holandský komik. A nie je jediná, ich počet je celkom slušný. Hranice dokumentu nekončia len pri fiktívnych postavách. Rolling Thunder Revue prekladajú príbehy, ktoré sa nikdy nestali. Súčasná a autentická Sharon Stone nám rozpovie, že ako  devätnásťročná sa zoznámila s Dylanom na jeho koncerte, kam ju dotiahla jej matka. Po debate na tému trička Kiss, ktoré má Stone na sebe, ju Dylan zoberie na turné, kde prežijú menšiu romancu. Samozrejme, že nič také sa reálne nestalo a Dylan so Scorsesem diváka opäť ťahajú za nos. Scorsese tieto klamstvá podáva tak sugestívne, že bez zapojenia prirodzenej skepsy alebo bez podrobnejšej znalosti reálií im je veľmi ľahké uveriť. Po odhalení, že príbeh Sharon Stone je mýtus, sa nám samozrejme javí ako absurdná aj ďalšia vykonštruovaná legenda, kde Dylan tvrdí, že ho jeho huslistka jedného dňa vzala na koncert skupiny Kiss. Masky členov kapely ho údajne inšpirovali k vytvoreniu vlastnej masky. Aj keď sa tieto lži navzájom šikovne podopierajú, pravda je taká, že Dylanova maska bola (opäť len údajne?) inšpirovaná už spomínaným filmom Les Enfants du Paradis, čo samozrejme dáva oveľa väčší zmysel. Ukážková je v tomto smere scéna, kde sa Joan Baez pýta Dylana, prečo si ju nikdy nevzal za ženu. Aj tento dojemne intímny moment je len ďalšou dômyselnou nepravdou. Ide o scénu vystrihnutú z Renaldo and Clara, kde Baez a Dylan hrajú fiktívne postavy. Lži v spleti pravdy podané ako fakty, pravdivé informácie v spleti lží. Formátom mockumentary Scorsese nadväzuje na Dylanovu obľúbenú mystifikačnú hru s verejnosťou.

 

„Pravdu hovoríte len vtedy, keď máte na sebe masku“, deklamuje Dylan v dokumente, ktorý sa týmto stáva ďalšou vrstvou mejkapu na jeho tvári. Jedna z myšlienok, ktorú vo filme prednesie, hovorí o tom, že život nie je o nájdení samého seba, ale o vytvorení samého seba. Táto veta sa ukazuje ako kľúčová. Platí obzvlášť v jeho prípade: bez hocijakej potreby Dylana fetišizovať, jeho osobnosť a tvorba sú ikonickými. Vytváranie takýchto transparentných neprávd v konečnom dôsledku robí Dylana oveľa ľudskejším a zároveň ikonickejším. So Scorseseho pomocou dokonale deformuje svoj obraz. Nie je však na tom nič zlé, skôr naopak. Rolling Thunder Revue je o vytváraní mýtu. Moderný ľudový mýtus sa stal jedným z pilierov populárnej hudby, ktorý jej dodáva vitalitu. Nakoniec je úplne jedno, či The Beatles naozaj fajčili marihuanu v Buckinghamskom paláci alebo či si dal Keith Richards vymeniť všetku krv v jeho ťažko skúšanej telesnej schránke. Tieto anekdoty sú súčasťou modernej mytológie a vytvárajú príbeh, ktorý dotvára celkový charakter popkultúrnej hviezdy. A Scorsese nám, pokiaľ ide o túto ilúziu, dáva jasný pokyn. Úplne prvý záber dokumentu ukazuje kúzelníka, ako nechá zmiznúť osobu na stoličke, aby ju následne privolal späť. Dylan a Scorsese sa od tohto kaukliara, ktorý nás zabáva, až tak veľmi nelíšia; ich úlohou je zabaviť nás a vniesť do našich životov niečo nové, rozprávať príbeh. V jednom texte, ktorý tento dokument rozoberá, sa vyskytuje teória, že Scorsese sa rozhodol turné mystifikovať preto, aby ho urobil zaujímavejším. Všetky už spomenuté nepriaznivé okolnosti sa totiž údajne nakoniec nepodpísali na jeho hladkom priebehu a dobrej atmosfére. Ale možno to tak vôbec nie je.

 

Otvorte mýtus

 

Napriek všetkým ostatným rovinám, hudba je základným pilierom Rolling Thunder Revue. Dylan so svojimi spoluhráčmi a spoluhráčkami nám predstavujú kompletne prerobené verzie jeho starých klasík, zahraných na nepoznanie. Dylanova charizma na pódiu je obrovská, sila jeho textov je v jeho podaní ohromujúca. Po zhliadnutí Rolling Thunder Revue nie je ťažké uznať, že Dylan je právom označovaný za jedného z najlepších performerov v histórii populárnej hudby. Ako turné pokračuje, spoluhráči a spoluhráčky sa menia, prichádzajú na rad nové mestá a nové zážitky. Bez hudby samotnej by jednoducho dokument fungovať nedokázal. Dylan, ktorý je prakticky nepretržite od roku 1988 na turné (nie je preňho neobvyklé mať za rok aj sto koncertov), nám sprostredkúva čaro neustáleho života v pohybe, života, ktorý plne zasvätil hudbe ako takej. A Scorsese mu rozumie, pretože tak ako Dylan zasvätil svoj život hudbe, tak on venoval ten svoj filmu. Rozhodol sa vytvoriť príbeh, ktorý nie je založený na pravde, ale na celkovom dojme, ktorý má potenciál priblížiť nám Dylana viac ako ďalší faktografický dokument. Dylanov špecifický humor a aura tajomnosti sú tu zaznamenané ako nikdy predtým. Rolling Thunder Revue experimentuje s naratívnou formou a obohacuje životopisné materiály o Dylanovi o ďalší rozmer, ktorý je vtipný, naozaj nečakaný – a možno vzbudzujúci nedôveru –, a napriek tomu dáva absolútny zmysel. V neposlednom rade nám ukazuje ďalšiu fázu jeho kariéry, ktorá už nie je na výslní ako jeho obohraté šesťdesiate roky. Každá a každý, kto kedy počul Dylana, vie, že rovnako ako hudba je dôležitý aj príbeh. A Dylan je aj po takom dlhom čase jeden z najlepších rozprávačov, ktorý sa nebojí uchopiť iné médiá ako svoje domovské. Preto si zaslúži pozornosť a rešpekt aj v roku 2019.

 

Rolling Thunder Revue, réžia: Martin Scorsese, USA 2019. 142 min. Premiéra na Netflixe: 11. 6. 2019.

 

Andrej Kabal

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *