Morálna abdikácia na Slovensku

6. 5. 2025

skupina ľudí držiaca palestínske vlajky — Foto: Yada Pongsirirushakun

Gaza je najzásadnejším morálnym zlyhaním západného sveta minimálne od pádu železnej opony. Takzvané západné hodnoty ľudských práv a demokracie vždy narážali na pokryteckú reálpolitiku, no nikdy nedošlo k ich tak dôslednému pošliapaniu zo strany tých, ktorí sa k nim rétoricky hlásia. To platí aj na Slovensku. Pri Gaze zlyhali najmä ľudia z liberálneho spektra, ktorí zvykli obhajovať ľudské práva, hlásili sa k havlovskému politickému odkazu, a podobne. Od nich sa čakala dôsledná a konzistentná obrana západných hodnôt kdekoľvek na svete, no reakciou bola zväčša relativizácia alebo nebola reakcia žiadna. Vo výsledku sa stalo niečo, čo bolo pre mňa ešte pred dvomi rokmi nepredstaviteľné: ľudia, ktorých som vnímal ako jednoznačných spojencov pri presadzovaní liberálnych hodnôt, sa premlčali a prerelativizovali cez genocídu.

A o genocíde už dnes jednoznačne musíme hovoriť. Netanjahu a jeho krajne pravicová vláda vždy chcela genocídu v Gaze, od počiatku to bol ich cieľ. Dôvod, prečo mnohí ľudia – vrátane mňa – spočiatku hovorili len o „riziku genocídy“, bol v tom, že jednak „vojnový kabinet“, ktorý vojnu v Gaze riadil, pozostával aj z členov izraelskej opozície, a jednak sa nedalo vylúčiť, že v izraelskej armáde sú sily, ktoré limitujú túžby vládnych predstaviteľov.

Pre rôznych odborníkov na genocídy tak boli rôzne zlomové body. Izraelský historik Raz Segal písal, vychádzajúc z genocídnych vyhlásení Netanjahua a ostatných izraelských politikov, už 13. októbra 2023, že ide o „učebnicový prípad genocídy“. Pre popredného americko-izraelského historika holokaustu, Omera Bartova, bola zlomovým momentom deštrukcia Rafahu v máji 2024.

Ja som o genocíde začal hovoriť od etnického čistenia Džabálie na severe Gazy v septembri 2024, ktoré bolo realizáciou genocídneho plánu navrhnutého generálom vo výslužbe, Giorom Eilandom (Eiland napríklad už v decembri 2023 písal, že vyvolanie „vážnych epidémií“ v Gaze je žiaduci spôsob vedenia vojny). Debata o tom, či genocída hrozí, alebo ju izraelská armáda už pácha, však definitívne skončila 18. marca 2025.

V januári a februári trvalo niečo, čo môžeme nazvať prímerím – ak odhliadneme od viac ako 150 Palestínčanov, ktorých počas neho izraelská armáda zavraždila (na izraelskej strane za ten čas zahynul jeden človek, ktorého tiež zavraždila izraelská armáda, pretože si ho zmýlila s Palestínčanom). Počas nich Netanjahu a Trump konštantne hlásali a presadzovali otvorene genocídny plán na etnické vyčistenie Gazy. Od marca 2025 zastavili humanitárnu pomoc do Gazy, čo už dávnejšie Medzinárodný trestný súd (ICC) – parafrázujúc aj Dohovor o genocíde – označil, ako vytvorenie „takých životných podmienok, ktoré majú privodiť čiastočné zničenie civilnej populácie v Gaze“. A 18. marca Izrael definitívne jednostranne zrušil prímerie. Izraelská armáda za pár hodín povraždila viac ako 400 ľudí v Gaze, z toho takmer 200 detí. A ukončila tým debatu o genocíde.

Spolupáchateľstvo mlčiacich

Po 18. marci už nie je priestor na debatu. Izrael v Gaze pácha genocídu, príkazy prichádzajú od krajne pravicovej vlády a izraelská armáda ich všetky vykonáva. Nič genocídu nebrzdí. Etnická čistka, ktorá má očakávať preživších Palestínčanov, má sama genocídnu povahu.

Tí, ktorí tieto zverstvá dlhodobo obhajujú, už v podstate ani neargumentujú, že nejde o genocídu. Už len vysvetľujú, že – bohužiaľ – niekedy iné riešenie ako genocída neexistuje, lebo inak sa nedá.

Takto zmýšľajúci ľudia sú však dnes na Slovensku v skutočnosti v drvivej menšine. No mnohí, ktorí inak obhajujú ľudské práva či kritizujú vojnové zločiny, mlčia. Možno dúfajú, že genocída čo najrýchlejšie prebehne, a Palestínčania budú vymazaní tak dôsledne, že nielenže prestanú existovať ako národ, ale budú vymazané aj spomienky na nich, ktoré by mohli mátať v nepríjemnej historickej pamäti. Pritom ide o genocídu, ktorá je stále páchaná s diplomatickou a materiálnou podporou Európskej únie a priamo aj Slovenska, ktoré dotuje zbrojný priemysel genocídneho režimu sumou viac ako pol miliardy eur. Náš zločin nie je to, že nebránime genocíde, ale spolupáchateľstvo.

Francúzsky sociológ Didier Fassin to vo svojej knihe nazýva „morálnou abdikáciou“ západných krajín. Zároveň v nej však píše, sústrediac sa na americký, nemecký a francúzsky kontext, o odvážnych intelektuálkach či aktivistoch, ktorí sa tejto abdikácii vzopreli a neochvejne bojovali za dve jednoduché idey: že ľudské práva patria aj Palestínčanom, a že medzinárodné právo zaväzuje aj Izrael. Čiže za niečo, o čom sme si mysleli, že sú to „západné hodnoty“.

Fassin opisuje aj perzekúcie týchto ľudí, ktoré najmä v Spojených štátoch s nástupom Trumpa nabrali obludné rozmery. Únosy a väznenie aktivistov a študentov ako Mahmoud Khalil, Rümeysa Öztürk či Mohsen Mahdawi zo strany amerických úradov sú desivým konaním fašistického režimu, ktorý netoleruje politických odporcov. Zároveň však treba dodať, že perzekúcie na univerzitných kampusoch začali už za Bidenovej vlády. Tak, ako neochvejná podpora genocídy zo strany Bidena pripravila priestor pre trumpovskú eskaláciu, tak aj bidenovské podkopávanie slobody na univerzitách pripravilo priestor na to, aby sa Trump túto slobodu pokúsil úplne zrušiť.

Dobrovoľná autocenzúra

Anatómia morálnej abdikácie na Slovensku je však oproti Francúzsku, Nemecku či Spojených štátom rozdielna. U nás za odsúdenie genocídy perzekúcie nehrozili. Boj za ľudské práva u nás nebol spojený s vážnymi personálnymi následkami. Na Slovensku je morálna abdikácia v podstate výsledkom dobrovoľnej autocenzúry.

Medzi takto autocenzurovanými ľuďmi sú v podstate dve skupiny. Prvá v skutočnosti nie je vedená nejakým filosemitizmom ani historickou vinou za genocídu páchanú nacistickým slovenským režimom na vlastných občanoch. Je vedená antipalestínskym rasizmom, ktorý je štrukturálne variáciou na protirómsky rasizmus, protimigrantský rasizmus, a podobne. Vo všetkých týchto variáciách je nejaké My ohrozované démonizovaným cudzím. „Neprispôsobiví“ Rómovia ohrozujú „slušných ľudí“, „neintegrovaní“ migranti ohrozujú domáce obyvateľstvo a iracionálne nenávistní Palestínčania ohrozujú výsadok „západnej civilizácie“ na Blízkom východe. Mnohí z týchto ľudí odmietajú protirómsky rasizmus, niektorí odmietajú aj protimigrantský rasizmus, no všetci z nich si to v podstate kompenzujú antipalestínskym rasizmom.

A v dôsledku neho jednoducho nie sú schopní empatie voči Palestínčanom a Palestínčankám. Aj keby naratív o „ľudských štítoch“ nebola propagandistická lož, ktorá má ospravedlniť masové zabíjanie civilistov (a je to inak propagandistická lož používaná nielen v Gaze, ale napríklad aj v Čečensku, Sýrii, na Ukrajine, na Srí Lanke atď.), tak pre empatizujúcich ľudí by bola neznesiteľná predstava, že to ospravedlňuje zabitie 17-tisíc detí. Znesiteľné je to pre túto skupinu Sloveniek a Slovákov len preto, že Palestínčanov nevnímajú ako rovnocenných ľudí.

Druhá skupina si však neospravedlniteľnú zločinnosť izraelského postupu v niektorom momente začala uvedomovať. Nehovorí o tom však verejne. Počas genocídy v Gaze som mal množstvo rozhovorov s ľuďmi v liberálnom spektre, ktorí majú vplyv na spoločenský diskurz a ktorí by mali chápať absolútnu nekompatibilitu toho, čo izraelský režim pácha v Gaze, s akýmikoľvek liberálnymi hodnotami. Súkromne so mnou vo všetkom súhlasili, verejne sa však vyjadriť nechceli.

Zlyhanie médií i opozície

Slovenská novinárska obec sa vo februári 2022 spoločne zastala svojich ukrajinských a ruských kolegov, ktorí čelili zabíjaniu a perzekúcii zo strany Putinovho režimu. Žiadne takéto vyjadrenie však neprišlo ani po 20-tich mesiacoch systematických útokov na palestínskych novinárov zo strany izraelského režimu. K februáru 2025 ich pritom bolo zabitých 168. Rok 2024 bol najhorší zdokumentovaný rok, čo sa týka zabíjania novinárov, odkedy v roku 1998 vznikol Výbor na ochranu novinárov; izraelský režim bol zodpovedný za 70% zabitých.

Médiá na Slovensku nie sú hodnotovo neutrálne, ako nie sú hodnotovo neutrálne ani inde vo svete. Každé médium má nejaké hodnotové východiská. V tom nie je problém. Problém je, že liberálne orientované médiá sú vo vzťahu ku Gaze nekonzistentné. Slovenské redakcie začali postupne publikovať aj kritické reportáže a kritické komentáre, no jednoznačné redakčné stanoviská proti genocíde dodnes absentujú.

Od slovenskej vlády, ktorá preukázala absolútnu neúctu k medzinárodnému právu návštevami vojnového zločinca Putina v Moskve, nemožno očakávať nič dobré. Avšak slovenská opozícia, ktorá úctu k ľudským právam a medzinárodnému právu deklaruje, takisto zlyhala. Konfrontovaní s neustálym prívalom ohavných vojnových zločinov v Gaze zvykli reagovať, ak vôbec, slovami Róberta Fica: „nemáme dosť informácií“. Kaliňákov nákup zbraní za pol miliardy eur od genocídneho izraelského režimu bola jedna z mála vecí, ktorá sa výnimočne nestala predmetom opozičnej kritiky. Aprílová návšteva stíhaného vojnového zločinca Netanjahua v Maďarsku u Orbána takisto prebehla bez akýchkoľvek komentárov zo strany opozičného spektra, aj keď vo všetkých iných prípadoch opozícia Orbána registruje ako nebezpečného politika.

Po mesiacoch pozorovaní a diskusií som došiel k poznaniu, že táto morálna abdikácia nie je spôsobená ani strachom z perzekúcie, ani pocitmi historickej viny za holokaust, a v konečnom dôsledku ani nejakou afinitou k Izraelu. Rozhodovali napokon primitívne „trhové“ kalkulácie. Liberálni verejní intelektuáli sa báli rizikovej investície sociálneho kapitálu. Médiá, zvlášť liberálne, ktoré sú závislé na oddaných predplatiteľoch, sa báli straty predplatného. Opozičné politické strany snažiace sa vytušiť nálady elektorátu kalkulovali, pretože si nechceli pohnevať voličov.

Avšak obetovanie deklarovaných základných hodnotových východísk je takisto (ak opomenieme morálnu neudržateľnosť) rizikovým krokom a ten sa postupne začal negatívnym spôsobom vracať – a to napríklad aj v prípade Ukrajiny, ktorú, na rozdiel od základných ľudských práv Palestínčaniek a Palestínčanov, všetci z nich neochvejne bránili.

Neznesiteľné protirečenia

Abdikáciou na základné hodnoty pri Gaze sa totiž vzdali právnych aj morálnych argumentov pri Ukrajine. Čo sa týka práva, tak samozrejme nemožno argumentovať, že Putin, stíhaný ICC, je vojnový zločinec, ale pri Netanjahuovi, stíhanom ICC, vravieť, že je to „komplikované“. Ťažko kritizovať nelegálnu okupáciu Krymu a Donbasu, ak nie sme ochotní odsúdiť nelegálnu okupáciu Palestíny, pričom za nelegálnu ju označil 19. júla 2024 aj Medzinárodný súdny dvor. Protirečenia sú príliš zjavné a príliš neznesiteľné – a skutočne, právne argumenty sa postupne z jazyka najmä liberálnych influencerov či opozičných politikov vytrácajú.

Vojnové zločiny majú, samozrejme, aj morálny rozmer. Nie je možné odsudzovať vojnové zločiny na Ukrajine a relativizovať vojnové zločiny v Gaze. Ide o príliš zjavné pokrytectvo, ktoré je veľmi ľahko viditeľné. Aj morálne argumenty pre podporu Ukrajiny sa postupne vytrácajú.

Posledným útočiskom je tak napokon egoistická téza, že Ukrajina sa nás týka bytostne, pretože je to náš sused a máme tam „bezpečnostné záujmy“, ale Gaza je „príliš ďaleko“. Tento argument som počul často osobne aj verejne. Samozrejme, vždy sa vzťahoval na tých druhých – sledovateľov, čitateľov, voličov – ktorým sa vraj treba prispôsobiť. No okrem toho, že je to nezmysel (Gaza je blízko už len preto, že – ešte raz – naša krajina dotuje izraelský zbrojný priemysel počas páchania genocídy), je to v skutočnosti aj v rozpore s morálnou intuíciou sledovateľov, čitateľov, voličov.

Tí, keď napríklad sledujú palestínske deti zaživa upaľované izraelskou armádou v Gaze, si, samozrejme, nepovedia, že to je „príliš ďaleko“. Sú prirodzene zhrození, sú znechutení, chcú, aby to bolo verejne odsúdené. No tieto základné morálne intuície nenachádzajú vo verejnom diskurze svoj výraz. Vo verejnom priestore neraz zaznieva, ako je Slovensko „zakonšpirované“, s „poddanskou mentalitou“, „postsedliacke“, a podobne – v skutočnosti sú však tieto správne morálne intuície veľmi rozšírené, sú základným východiskom. Egoizmus a zápecníctvo sú projektované do más, ktoré sú v skutočnosti veľmi vnímavé voči nespravodlivostiam dejúcim sa vo svete, vrátane neobhájiteľných ohavných zločinov dejúcim sa v Gaze.

Ak však vo verejnom diskurze zaznieva len to, že vojnové zločiny sú relatívne, nelegálne okupácie sú relatívne, porušovanie medzinárodného práva a ľudských práv je relatívne, a dokonca aj genocídy sú relatívne – tak aj morálne intuície sa príslušne upravia. Akurát výsledkom je potom relativizácia nielen Gazy, ale aj Ukrajiny a čohokoľvek iného.

Nikdy nie je neskoro

Morálna abdikácia na Slovensku má tak až desivo triviálnu povahu. Nie je to dôsledok perzekúcie ani hlboko zakorenených štruktúr útlaku. Je to výsledok pokusov o trianguláciu nálad sledovateľov, čitateľov a voličov. Je to výsledok primitívnej kalkulácie, ktorá má nezamýšľaný, ale predvídateľný dôsledok v podobe dôslednej relativizácie všetkých konfliktov, domácich aj zahraničných, na strane slovenského obyvateľstva.

Alternatíva k neúspešným pokusom o vmanipulovanie obyvateľstva do toho, aby napríklad na jednej strane bolo zhrozené z vojny na Ukrajine, ale Gazu nevnímalo, pretože je „ďaleko“, bola vždy dostupná: byť hodnotovo konzistentný, hovoriť správne veci a dúfať, že keď človek hovorí správne veci, tak ich správnosť ľudia rozpoznajú.

Napriek všetkému nikdy nie je neskoro urobiť správnu vec. A čoraz viac ľudí je čoraz viac zhrozených genocídou v Gaze a kalkulácie postupne opúšťajú. Tým, ktorí zločinnosť izraelského postupu videli od začiatku, sa neraz môže zdať, že sa toho deje príliš málo a príliš neskoro. No treba privítať každého, kto spraví správnu vec. Ako to napokon výstižne napísal Tomáš Bella: „Tradičné pripomenutie, že aj pri zahraničnej politike ľuďom, ktorí niečo zrazu vidia až teraz, hovoríme ‚vitajte, sme radi, že ste teraz už s nami‘ a nie ‚ty kokot, a doteraz si bol slepý, keď my sme to vedeli už dávno?‘.“

Morálna abdikácia na Slovensku bude mať dlhodobé dôsledky. Na dlhé roky bude na liberálne elity nazerané s nedôverou, aj keď budú správne hovoriť o ľudských právach a medzinárodnom práve. Po tom, ako prehliadli genocídu, jeden z najohavnejších zločinov 21. storočia, sa im bude ťažko veriť. Kľúčové však je dnes, neutilitaristicky, jednoducho konečne spraviť správnu vec a konať a hovoriť tak, aby Gaza prežila, aby Palestína prežila.