Prínos Alexandrea Astruca do histórie filmovej kritiky je krátky, zato mimoriadne výrazný. Je autorom eseje La Camera – Stylo, teda kamera-pero, v ktorej predpovedá vznik novej filmovej formy. Vydal ju v roku 1948 a značne tak prispel k formovaniu teórie, ktorá bude o niekoľko rokov známa ako auteur theory.
Vo svojej stati Astruc upriamuje pozornosť na diela Orsona Wellesa, ktoré podľa jeho vlastných slov „kritikom unikli“ – Pravidlá hry (La règle du jeu, 1939), Dámy z Boulonského lesíka (Les Dames du Bois de Boulogne, 1945). On a jeho priatelia v nich videli predpoveď budúcnosti. Autori troch spomínaných snímok – Jean Renoir, Robert Bresson a Welles vytvárajú svoje diela podľa Astruca úplne inak ako ostatní režiséri. Kameru totiž používajú ako pero pri písaní eseje. Ak je potom kamera perom, montáž je v prípade takýchto titulov nepochybne jazykom. Spája dokopy slová a vytvára z nich významy jedinečnou filmovou rečou.
Tento spôsob vytvárania príbehov mal byť podľa Astruca len začiatkom, pri výpočte potenciálnych možností je mimoriadne smelý – najväčšou výhodou by podľa neho mohlo byť úplné oslobodenie sa od vizuálneho, ktoré vo svojom texte nazýva „tyranom” a pod ktorým má na mysli obraz bez akýchkoľvek významov — obraz pre obraz, spĺňajúci čisto estetickú funkciu. Už len týmto tvrdením nadväzuje autor na texty teoretikov [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
