Môžeme študentom hovoriť, čo si majú myslieť, ale nebude to mať žiadny efekt. Aj náboženské vzdelávanie musí pochopiť, že jediné, čo v sexuálnej výchove funguje je dialóg, hovorí profesorka Sharon Lamb.
V USA ste vytvorili učebný plán Sexuálna etika pre starostlivú spoločnosť. Ako sa tento koncept sexuálnej výchovy založenej na etike líši od bežne používaných konceptov sexuálnej výchovy?
Učebné osnovy, ktoré som vytvorila, vychádzali z feministickej, ale aj z etickej perspektívy. Keď som písala tieto osnovy, množstvo učebníc sexuálnej výchovy bolo založených na učení o abstinencii alebo vychádzalo z princípu „abstinencie až do manželstva“. V USA boli tieto programy veľmi populárne a vláda ich vlastne podporovala na úkor iných učebných osnov. Ľavica či progresívci sa proti tomu snažili bojovať výskumom efektívnosti modernejších programov, ktoré boli viac orientované na zdravie. Myslím si, že zámer presadzovať sexuálnu výchovu zameranú na zdravie vychádzal sčasti z toho, že reálne skúmať môžete niekoľko vecí : môžete robiť výskum o tom, ktorý druh sexuálnej výchovy bráni tehotenstvu, či aká výchova môže znížiť pravdepodobnosť nákazy pohlavne prenosnou chorobou. Progresívci tento spor v podstate vyhrali vďaka tomu, že na sexuálnu výchovu nazerali efektívne v zmysle ochrany zdravia. Stále však diskurz sexuálnej výchovy nereflektoval feministickú perspektívu. Aj progresívne metódy boli z tohto hľadiska skôr neutrálne. Dalo by sa tvrdiť, že antikoncepcia je feministický koncept, no udialo sa toho omnoho viac, čo bolo nutné určiť sexuálnou výchovou a čo bolo bližšie feministickým snahám o zmenu – išlo hlavne o to, ako sa správame k iným ľuďom, aký je dôležitý súhlas a iné sociálne témy ako prostitúcia, pornografia, sextovanie, sexuálne obťažovanie a znásilňovanie.
Boli tieto témy dôvodom, prečo považujete etické osnovy pre sexuálnu výchovu za dôležité a zmysluplné?
Všetky tieto témy mali feministky a feministi na mysli a pre mňa boli tiež dôležité. Tvrdila som, že tieto témy sa musia otvárať skoro, najlepšie už v 5. alebo 6. ročníku (deti vo veku 10 – 11 rokov). Nie je dobré čakať, kým sa z mladých ľudí stanú takmer dospelí. A tieto témy sa skutočne nenachádzali v učebných osnovách sexuálnej výchovy, a to čiastočne aj preto, že je veľmi ťažké dokázať, že je takáto výchova účinná. Pretože kto by už len chcel financovať tento druh sexuálnej výchovy, ak je jej cieľom zmeniť kultúru?
Takže som urobila niekoľko analýz týkajúcich sa výchovy, ktorá vedie k „sexuálnej abstinencii do svadby“. Pozrela som sa na všetky rodové stereotypy v nich a bolo mi jasné, že mám do činenia so starým dobrým stereotypizovaním – dievčatá v týchto osnovách vystupujú ako „tie, ktoré majú zábrany”, chlapci zas ako sexuálni jedinci. Dievčatá ako nesexuálne bytosti. Tieto programy tiež zahŕňali istý typ propagovania panenstva a „čistoty”, ako aj predstavu, že chlapci sú prirodzene agresívni.
Potom som sa však pozrela na progresívne učebné osnovy o antikoncepcii a na tie, ktoré mali síce modernejší prístup, ale stále sa snažili prispôsobiť vládnym predpisom o sexuálnej výchove a v osnovách zahrnuli perspektívu abstinencie. Tieto učebné osnovy boli neuveriteľne otupné!Boli nastavené neprimerane k veku detí (akoby boli omnoho mladšie). Používali napríklad pracovné zošity, v ktorých museli deti opísať, ako povedať „nie“. Takmer nikde som v týchto osnovách nenašla príležitosť na diskusiu alebo dialóg o tom, prečo je dôležité vedieť povedať nie a prijať odmietnutie. Nebol tam priestor na pochopenie toho, o aké hodnoty vlastne v tomto programe ide. Viem to preto, že sme navštívili viacero deviatakov na školách a oni viedli už veľmi sofistikované rozhovory o sexe – presne také, ako vidíte v seriáli Sex education na Netflixe. Vtedy však seriál ešte neexistoval a predsa som mala šancu pozorovať podobné rozhovory. Deti sú veľmi sofistikované, chodia na webové stránky (napríklad www.scarleteen.com), kladú dobré otázky a formujú svoje názory na to, čo je to sex a aký by mal sex byť. Cítila som, že žiadni dospelí nemali príležitosť zapojiť sa do týchto rozhovorov a mať na ne vplyv.
Učebné osnovy sexuálnej výchovy založenej na etike vo veľkej miere pracujú s hodnotami a vzťahovosťou. Ako môže sexuálna výchova týmto spôsobom pomôcť vyriešiť niektoré vážne problémy týkajúce sa medziľudských, ako aj sociálnych a politických vzťahov?
Pri tom, ako som tvorila učebné osnovy, som cítila, že etika a morálne vzdelávanie musia byť v učení kľúčové. Doteraz sme akúkoľvek debatu o morálke prenechávali konzervatívcom. Progresívci väčšinou hovorili len o efektívnosti, no je to škoda, veď aj my máme hodnoty, nežijeme bez nich. Naše učenie nie je o tom, že „všetko je v pohode”. Myslíme si, že niektoré sexuálne správanie je skutočne problematické. Myslíme si, že niektoré správanie je naozaj zlé. Preto sa mi nepáčili niektoré postoje v progresívnych učebných osnovách, ktoré hovorili deťom: „Vytvoríte si svoj vlastný názor a my vám s tým pomôžeme“. Vtedy som si povedala: „Nie, nemôžete rozvíjať svoj vlastný názor na znásilnenie, znásilnenie je jednoducho nesprávne. Poďme hovoriť o tom, prečo je to zlé “.
Nestáva sa často, že ľudia počas hodín o zdraví alebo počas sexuálnej výchovy s deťmi vedú filozofické debaty. Keď ste na hodine angličtiny a čítate literatúru o znásilňovaní alebo keď ste na hodine histórie a čítate o sociálnych štruktúrach, ktoré sú škodlivé pre ženy a dievčatá, o týchto veciach diskutujete. Práve na hodinách literatúry sa stáva, že o týchto témach vznikajú dobré rozhovory. Ja som chcela študijný program sexuálnej výchovy pre deti, ktorý by deti neviedol len k tomu, aby hľadeli na seba a aby sa naučili nerobiť veci, ktoré im škodia. Chcela som, aby sa pozreli aj na iných ľudí, aby sa zaujímali o to, ako správne zaobchádzať s inými ľuďmi a aby mali názory na dôležité témy týkajúce sa sexu a jeho spoločenského rozmeru. Tiež som nechcela, aby tieto osnovy boli nudné a chcela som pomôcť učiteľom a učiteľkám učiť v súlade s demokratickým vzdelávaním. Také vzdelávanie si ctí diskusiu a povzbudzuje deti, aby medzi sebou debatovali. Nie je to memorovanie a skúšanie, ktoré by dostali spolu s učebnými osnovami o častiach tela alebo o ochrane.
Hovoríte, že vaše učebné osnovy sú formou demokratického vzdelávania. Ako presne súvisí sexuálna výchova so vzdelávaním pre demokraciu a demokratické občianstvo?
Etika je o tom, ako sa správate k iným ľuďom a akými pravidlami a názormi sa riadite pri tom, ako s inými ľuďmi zaobchádzate. Z demokratického hľadiska je dôležitá rovnosť, pretože dáva ľuďom hlas a upozorňuje nás na mocenské vzťahy, ktoré obmedzujú slobodu a schopnosť ľudí robiť rozhodnutia. Takže existujú dve metódy, ako učiť z demokratického hľadiska. Jednou z nich je to, ako vedieme samotnú hodinu – študenti a študentky by mali mať slovo a vlastné pravidlá pre fungovanie triedy, zavádzajú si vlastné dohody o tom, ako budú navzájom komunikovať, keď sa napríklad niekto urazí alebo diskutujú o tom ako vytvoriť priestor pre každého. Som presvedčená, že v demokratickom vzdelávaní musíte vytvoriť priestor pre rôzne hlasy, musíte ich zohľadniť, nemôžete ich bezdôvodne prehliadať. V demokraticky vedenej triede je priestor pre mnoho rôznych názorov, no učiteľ alebo učiteľka by vždy mali študenta či študentku vyzvať, aby svoje presvedčenie odôvodnil. Argumenty ako „tak ma to učili“ alebo „tak to jednoducho cítim“ či „vždy sme tomu tak verili“ jednoducho nestačia. Je to druh výuky „kritického myslenia“, je to však aj spôsob, ako všetky názory v triede privítať a prijať. Myslím si, že ktokoľvek môže vrúcne veriť svojim vlastným názorom, no aj tak by mal vedieť nájsť spôsob, ako načúvať názorom iných ľudí.
Ďalším spôsobom ako učiť s demokratickou perspektívou je zaviesť demokratický obsah učebných osnov. To znamená pozorovať, ako určité presvedčenia zasahujú do slobody ostatných ľudí. V takomto type vyučovania hovoríme o tom, že ak niečomu veríte, aké to môže mať dôsledky na životy ľudí alebo ako verejnosť ovplyvňuje nastavenie sociálnych politík. Keď sa pozrieme na dilemy týkajúce sa súhlasu / vynúteného pohlavného styku, snažíme sa o nich učiť pomocou hypotetických scenárov, takže diskutujeme o množstve malých príbehov: Čo keď niekto ponúkne niekomu inému diamantový náhrdelník za sex? Je to správne? A samozrejme odpoveď znie: No, to záleží. Závisí to od vzťahu, od rozloženia moci, od toho, či niekto potrebuje diamantový náhrdelník viac ako ten, kto ho ponúka. Nakoniec sú všetky tieto malé otázky, aj keď sú jednoduché a naivné, vlastne otázkami o rozdelení moci a o rovnosti. Vedieme deti nielen k spravodlivosti, ale aj k starostlivosti. Vždy sa v triede objaví hlas, ktorý vystupuje ako hlas starostlivosti alebo dobročinnosti. Niekto sa môže ozvať, že niečo je nespravodlivé, zatiaľ čo niekoho iného môže zaujímať len aspekt starostlivosti, a nie férovosť. A ďalšie dieťa môže povedať, že ak sa medzi týmito dvoma osobami uzavrela zmluva (sex za diamantový náramok) a obe osoby sú autonómne (pretože diskutujeme o tom, čo je to autonómia), tak potom je to spravodlivý predaj ako akýkoľvek iný. No potom zvyčajne niekto iný v triede povie: „ A prečo jej jednoducho nedá ten náhrdelník, ak ho tak veľmi potrebuje? Prečo na to musia mať sex? “ A podobne pokračuje konverzácia až k otázke: Je sex niečo špeciálne alebo môže byť pokojne predmetom obchodu ako tovar?
V jednom z vašich textov upozorňujete na dominanciu neoliberálneho myslenia, ktoré sa prejavuje okrem iného redukovaním zodpovednosti za to, čo sa deje okolo nás na úroveň osobnej individuálnej zodpovednosti bez spoločenského alebo kolektívneho rozmeru. Ako môže toto zmeniť etická koncepcia sexuálnej výchovy?
Myslím si, že si ľudia často zamieňajú demokratické vzdelávanie a slobodu ako takú s neoliberálnymi, či libertariánskymi myšlienkami – je to myslenie, ktoré hovorí, že každý človek je absolútne autonómny a slobodný v tom, čo robí, preto je autonómny aj v prijímaní následkov za svoje činy. Myslím si, že spôsob, akým sa sexuálna sloboda prezentuje dievčatám a ženám už od sedemdesiatych rokov, je zameraný práve na osobnú slobodu – podľa nej môžu robiť to, čo chcú a ako chcú v oblasti sexuality. Voľby dievčat a žien sú však závislé od kapitalistického a trhom nasýteného sveta, ktorý rozhoduje o tom, za aké rozhodnutia sú následne ženy a dievčatá oceňované a za aké sú ostrakizované. Myslím si, že marketing a reklama je geniálna práve v tom, že dokáže presvedčiť ľudí, že rozhodnutia, ktoré robia, sú len ich. Ale tají pred nimi, aké obmedzenia majú pri výbere z týchto možností. Celá táto predstava o tom, čo je posilňujúce alebo čo je sexuálna pozitivita (sex positivity), sa tak stáva rámcom slobody voľby v kultúre, ktorá je stále veľmi patriarchálna a ktorá stále trestá ženy a dievčatá pre rozhodnutia, ktoré sú podľa patriarchálnej spoločnosti „zlé”.
Má váš koncept etickej sexuálnej výchovy podporu v Spojených štátoch?
Ponúkať tento učebný plán verejným školám bolo náročné, pretože práve tieto školy nemajú čas na rozsiahle kurikulum. Súčasťou plánu je asi dvadsať rôznych lekcií a to trvá zvyčajne celý semester. Školy sa pritom vždy snažia do vyučovania zapojiť aj vzdelávanie o drogách a alkohole, či iné hodiny týkajúce sa zdravia. Zvyčajne sú to špeciálne školy alebo súkromné školy, ktoré sa rozhodnú naše učebné plány skúsiť. Väčšina školení, ktoré som organizovala, bola na súkromných školách.
Myslím si, že školy sa obávajú spätnej väzby od rodičov alebo dokonca sa boja, že by mohli rodičia proti našej sexuálnej výchove protestovať. Ja som sa s rodičmi, ktorí by namietali proti spôsobu výuky, zatiaľ nestretla. Rodičia to zvyčajne berú tak, že je lepšie, aby sa ich deti o týchto problémoch učili z etického hľadiska. Pri tomto programe majú istotu, že ich deti neučíme len to, že „je v poriadku mať sex“, ale deti o sexe na hodine reálne diskutujú. Medzi deťmi v deviatom či ôsmom ročníku, ktorí majú trinásť až štrnásť rokov, sú rôzne úrovne skúseností. Rodičia detí, ktoré sú hanblivejšie alebo sú menej zrelé, sa obávajú toho, čomu budú ich deti vystavené v triede so zrelšími deťmi. Naša odpoveď je, že deti sú vystavené iným informáciám a postojom už len tým, že sú v škole a sedia spolu pri stole na obede, či tým, že vôbec pozerajú televíziu.
Aké máte skúsenosti s prijatím učebného plánu v zahraničí, v iných prostrediach?
Prezentovala som tento učebný plán v Mexiku, kde boli veľmi znepokojení. Ľudia, ktorí ma pozvali, mi hovorili, že učitelia i učiteľky či rodičia sú na tejto škole katolícky založení, a preto sa domnievali, že budú mať s učebnými osnovami problém.
Takže som sa stretla aj s rodičmi. Zistila som, že rodičia boli programu skutočne otvorení. Povedala by som, že v akejkoľvek škole je nutné, aby rodičia mohli nahliadnuť do učebných plánov, prípadne, aby mohli občas sedieť v triede so žiakmi alebo sa s nimi môžeme stretávať na pravidelných schôdzkach. Každý človek premýšľa nad nejakým „iným” – myslíme si, že tam vonku sú nejakí konzervatívni „iní”, ktorí nás odsúdia a nebude sa im to páčiť. Spýtala som sa rodičov: „Čo chcete pre svoje dieťa? Aký druh sexuálneho života chcete, aby mali vaše deti, keď sa stanú dospelými? “ Najskôr povedia, že: „Vôbec žiaden!“. Ale potom to začnú brať vážne a začnú premýšľať o tom, čo pre nich chcú. Chcú, aby boli opatrní, ale tiež aby o ne bolo dobre postarané. Chcú, aby zaobchádzali s ostatnými ľuďmi dobre. Takže im hovorím, že zavedieme učebné osnovy, ktoré naučia deti, ako sa správať k iným ľuďom dobre. A rodičia cítia, že to je presne to, čo je veľmi ťažké deti naučiť, pretože existuje mnoho faktorov, ktoré ich ovplyvňujú, vrátane médií. A presne tým ich nakoniec dostaneme na našu stranu. Mnoho rodičov tiež znepokojuje pornografia, ale naozaj netušia, ako o nej hovoriť so svojimi deťmi. Sú veľmi vďační, keď zistia, že o pornografii v našich osnovách hovoríme.
Nemyslím si, že by katolícka alebo veľmi konzervatívna krajina bola problémom. Tieto učebné osnovy sa momentálne preberajú na americkej škole v Jordánsku, čo je tiež svojím spôsobom konzervatívna krajina. Jedna z vecí, ktorá sa mi v týchto učebných osnovách páči, je tá, že som sa pri ich príprave nebála náboženstva. Cítila som, že viera musí byť súčasťou sexuálnej výchovy, pretože je súčasťou našej sociálnej štruktúry. Takže v osnovách je toho veľa o náboženstve a určite chcem, aby sa učitelia a učiteľky náboženstvu nevyhýbali. Mali by ste vedieť, čo vaše náboženstvo hovorí o sexe! Vďaka takýmto debatám o náboženstve sme napríklad zistili, že väčšina detí netuší, čo sa v učení ich viery skutočne hovorí. Deti vravia: „moje náboženstvo hovorí, že to nemáme robiť”, ale viac o tom nevedia. Takže potom sa snažia preskúmať alebo dokonca pátrať po tom, čo učenie ich viery hovorí – v procese môžu skutočne zistiť, že ich náboženstvo hovorí o sexe a sexualite oveľa pozitívnejšie ako to robia vedúci predstavitelia týchto náboženstiev.
Aké sú riziká uplatňovania tohto konceptu? Ako musia byť odborníci a odborníčky, učitelia a učiteľky pripravené, aby mohli uplatňovať tento koncept v sexuálnej výchove?
Myslím si, že musíte mať za sebou nejaký výcvik pre učiteľov – teda viac ako tých pár stránok, ktoré máme na začiatku nášho študijného programu. Čoho sa skutočne musíte vyvarovať, to je učiteľ alebo učiteľka, ktorá neprejavuje na hodine svoj vlastný názor. Pretože to dosť bráni konverzácii. Učiteľ či učiteľka musia byť skutočne vyškolení nie v samotných učebných osnovách, pretože tie si môžu čítať spolu s deťmi, ale namiesto toho by mali vedieť, ako naštartovať dobrú diskusiu alebo to, ako prinútiť deti, aby zdôvodnili to, čo hovoria. Ide o to, aby dokázali zviditeľniť iné perspektívy, ktoré sa nemusia objaviť na prvý pokus.
V slovenských podmienkach sa sexuálna výchova vyučuje v rámci medzipredmetových vzťahov, najviac na hodinách etickej výchovy a náboženskej výchovy pod názvom Výchova k manželstvu a rodičovstvu. Pritom etická výchova a náboženská výchova sa vyučujú ako povinne voliteľné, ale zároveň navzájom sa vylučujúce alternatívy. Čo si myslíte, aké to môže mať dôsledky pre generáciu, ktorá podstúpila sexuálnu výchovu v takýchto podmienkach?
Mám pocit, že to vytvára veľmi zvláštnu situáciu, akoby kurz etiky bol predmetom, ktorý sa netýka viery a náboženstvo je zas predmet, ktorý nemá nič s etikou. Myslím si, že existuje spôsob, ako by ste mohli zostaviť šesť-sedem lekcií, ktoré by boli rovnaké pre hodiny etiky i náboženstva. Ľudia, ktorí učia etiku, by si spolu sadli a povedali: „Myslíme si, že by sa študenti a študentky náboženstva mali učiť toto.“ A ľudia, ktorí učia náboženstvo by povedali: „Myslíme si, že by sa študenti a študentky na etike mali učiť toto.“ Musí to byť však založené na demokratických princípoch, ktoré hovoria: „o tomto by mali študenti a študentky diskutovať“, a nie, že: „toto by sa mali nabifliť“. A myslím si, že by preto bolo nutné ľudí, ktorí učia náboženstvo, presvedčiť o dôležitosti diskusie. Aby si uvedomili, aké neefektívne je hovoriť študentom a študentkám, čo si majú myslieť. Môžu im hovoriť, čo si cirkev želá, aby si mysleli, ale hovoriť im, čo si majú myslieť, nemá žiadny výsledok. Je nutné o týchto témach viesť diskusie.
BIO: Sharon Lamb, PhD., je profesorkou poradenskej psychológie na Katedre poradenstva a školskej psychológie Univerzity v Massachusetts Boston. Školí študentov a študentky na magisterskom a doktorandskom stupni v oblasti pokročilej psychoterapie a hodnotenia osobnosti. Sharon Lamb vo svojej praxi tiež vykonáva forenzné posudky v štáte Vermont ako odborníčka chrániaca záujmy dieťaťa oblasti sexuálneho zneužívania, obťažovania a vytvárania väzieb. Je autorkou mnohých kníh, vrátane Packaging Girlhood; Sex, Therapy, and Kids; a Sex Ed for Caring Schools: Creating an Ethics-Based Curriculum. Jej učebný plán Sexuálna etika pre starostlivú spoločnosť bol vytvorený pre školy v roku 2012. Je učebným plánom sexuálnej etiky a praktickej filozofie, ktorý učí študentov a študentky premýšľať o iných ľuďoch a spoločenských rozmeroch sexu z etického hľadiska.
Rozhovor viedla Veronika Valkovičová a Ariana Jesenková
Preklad: Veronika Valkovičová
Rozhovor vznikol s podporou Agentúry na podporu výskumu a vývoja Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, č. grantu APVV-15-0234: Sexuálna výchova v kontexte etiky starostlivosti.
