Mencinger verzus Sachs: Stret privatizačných stratégií
V novembri 1989 navštívil Jeffrey Sachs Juhosláviu. Strávil niekoľko dní v Belehrade a Ľubľane a so svojím hostiteľom Janezom Drnovšekom, prezidentom juhoslovanského predsedníctva, diskutoval o probléme hyperinflácie. Sachs bol v tom čase svetoznámym harvardským profesorom ekonómie, ktorý stratégie prechodu ekonómie od socializmu ku kapitalizmu testoval už v Bolívii a do istej miery aj v Poľsku. Počas svojej návštevy priznal, že prostredie juhoslovanskej ekonomiky, ktoré sa snaží zlepšiť, až tak veľmi nepozná. Po krátkom oboznámení sa s komplikovaným systémom samosprávy skonštatoval, že je mu záhadou, prečo je vlastne juhoslovanská ekonomika v takej kríze. Napriek tomu navrhol určité zlepšenia, najmä centralizáciu ekonomiky. Tá by podľa neho mohla otvoriť cestu k stabilnejšiemu ekonomickému systému. Tvrdil, že jeho zistenia a návrhy boli striktne vedecké, a tým pádom odolné voči možným politickým vplyvom a konotáciám.
Sachs mal pravdu, ale len čiastočnú – a nie v očakávanom zmysle. Zložitú politickú a sociálnu situáciu neskorého juhoslovanského socializmu skutočne nechápal, a práve preto jeho návrhy uviazli v mínovom poli politických nepokojov.
Desiatky rokov trvajúci boj v Juhoslávii sa medzi jej republikami viedol o ideologické a praktické aspekty ekonomiky a politiky. Juhoslovanský socializmus bol od prerozdelenia medzi Tita a Stalina v roku 1948 oblasťou politických a ekonomických inovácií, ktoré okrem iného oscilovali medzi centralizáciou a decentralizáciou. Po Titovej smrti v roku 1980 spôsobovali rozdielne názory – s absenciou najvyššieho arbitra – na možný budúci vývoj juhoslovanského socializmu a federácie stále horšie konfrontácie medzi šiestimi federálnymi jednotkami a dvoma autonómnymi provinciami. V rastúcej kríze všetci chceli efektívne riešenie; ale cesty k tomuto cieľu sa líšili. Niektoré republiky, ako napríklad Srbská socialistická republika, argumentovali za centralizovanejšiu federáciu, zatiaľ čo iné, ako Chorvátska socialistická republika a Slovinsko, sa snažili federáciu ďalej decentralizovať a umožniť silnejšiu suverenitu pre všetky federálne jednotky.
Keď sa slovinská verejnosť dozvedela o spolupráci medzi federálnym juhoslovanským vedením a Sachsom a ich spoločných sympatiách k centralizácii, verejnosť bola vo vytržení a hneve. Ako napísal jeden reportér: „[Jeffrey Sachs] je momentálne tu, v Juhoslávii, ale zaiste ide o vážne nedorozumenie: buď netuší, s akým štátom má dočinenia, alebo jeho hostitelia presne nepoznajú vedľajšie účinky jeho ekonomických riešení. Je totiž nekompromisným zástancom striktnej trhovej logiky a reprivatizácie. Pritom vieme, že v našom štáte je oveľa viac prívržencov administratívneho socializmu.”
Administratívny socializmus v tomto prípade znamenal systém samosprávy, posilnený ústavou z roku 1974 a následnými zákonmi, ktoré zverili moc podniku a iného manažmentu do rúk robotníkov a zamestnancov. Zdalo sa, že takáto samospráva sa prekvapivo ľahko zrútila spolu so štátnym socializmom po roku 1989. Spory v Slovinsku, ktoré nasledovali po Sachsovej návšteve a pretiahli sa až do nasledujúcej dekády, však ukázali, že tretia cesta medzi kapitalizmom a socializmom pretrvávala, aj keď už v značne zmenenom prostredí: Jože Mencinger ju definoval ako spojenie socialistických prvkov v rámci novovzniknutého kapitalistického prostredia.
Ekonomický gradualizmus
Jože Mencinger vyštudoval právo na Ľubľanskej univerzite a získal doktorát z ekonómie na Pensylvánskej univerzite. Stal sa ministrom hospodárstva vo vláde Demokratickej opozície Slovinska v máji 1990 po prvých demokratických voľbách v postsocialistickom Slovinsku. Vo všeobecnosti vláda Demosu, ktorej bol Mencinger súčasťou, chcela prerušenie juhoslovanskej tradície socializmu a začiatok novej éry demokratizácie a liberalizácie.
Sachsove nápady sa väčšine zdali najvhodnejšie najmä na vytvorenie jasnej hranice medzi starým a novým. Po jeho návšteve Juhoslávie, a aj po zmene režimu v Slovinsku v roku 1990, udržiavali mnohí členovia vlády so Sachsom ako s poradcom kontakt, vrátane kresťanskodemokratického premiéra Lojze Peterleho. Vážne pochybnosti o Sachsovej rade však nemala len verejnosť. Iní členovia Demosu, ako napríklad demokrat Dimitrij Rupel, charakterizovali Sachsov plán ako vivisekciu na národnom orgáne, čím v súvislosti so Sachsovými stratégiami ekonomickej transformácie vyjadrili silné obavy. V rámci rozdielov vo vládnej politike a populárneho váhania týkajúceho sa Sachsových predstáv, Mencinger ako minister navrhol vlastný pôvodný plán ekonomickej zmeny v Slovinsku: gradualizmus.
Táto stratégia počítala s jemným, postupným prechodom od socializmu k trhovému hospodárstvu. Vychádzať mala zo všeobecných predpokladov. Po prvé, ekonomika neskorého socializmu, najmä v Slovinsku (hoci Mencinger nevylúčil zvyšok federácie), nebola prísne štátom kontrolovaným podnikom, ale aj pred rokom 1989 obsahovala niektoré prvky ekonomiky voľného trhu, ako napríklad osobnú iniciatívu a kontrolu pracovníkov a ostatných zamestnancov v ich pracovných priestoroch. Po druhé, v tejto súvislosti Mencinger tvrdil, že existujú časti socialistického systému, ktoré stojí za to zachovať, ako napríklad odbornosť miestnych, regionálnych a štátnych vedúcich kádrov, ako aj vysoký podiel pracujúcich žien.
Po tretie, na rozdiel od Sachsa, Mercinger vnímal problém juhoslovanskej ekonomiky ako ekonomickú, ale aj politickú otázku, úzko spätú s nezhodami týkajúcimi sa centralizácie a decentralizácie federácie. Podľa Mencingera slovinské hospodárstvo, ktoré bolo v porovnaní s niektorými inými časťami Juhoslávie relatívne dobre rozvinuté, bolo zaťažené spoločným trhom a ideológiou medzifederálnej solidarity. To pre Slovinsko znamenalo vkladať veľké sumy finančných prostriedkov do spoločného federálneho fondu pre zaostalé regióny. Napriek tomu Mencinger varoval pred stratou juhoslovanského trhu, pretože náhla zmena by mohla vážne destabilizovať ekonomiku.
Napokon sa Mencinger zameral na spoločensky aj politicky praktický prístup k ekonomickým zmenám. To v praxi znamenalo, že pri znášaní nákladov hospodárskej krízy a nadchádzajúcej transformácie by bohatšie vrstvy spoločnosti mali niesť väčšiu záťaž ako jej ekonomicky slabšie vrstvy. Z politického hľadiska to znamenalo prijať sériu krátkodobých alebo strednodobých rozhodnutí, ktoré boli skôr pragmatické než ideologické či vopred pripravené, a to z oblasti socializmu aj kapitalizmu: táto charakteristika by dominovala predovšetkým v oblasti rastúcej nezamestnanosti a úlohe štátu pri jej riešení.
Protiklady medzi gradualizmom a šokovou terapiou, ako náčrtom ekonomickej transformácie v rámci slovinskej politiky, sa rozplynuli až po strete Sachsa a Mencingera v roku 1991.
Konfrontácia
V období rokov 1989, keď Sachs prvýkrát navštívil Juhosláviu, a 1991, keď bol Mencingerov plán gradualizmu dotiahnutý do konca a dospel do podoby koherentného návrhu ekonomickej a politickej stratégie, došlo k dôležitým politickým zmenám. Po tom, čo v roku 1989 socialistické republiky Srbsko a Slovinsko nezávisle upravili svoje republikové ústavy, bolo jasné, že juhoslovanská federácia sa rozpadá. Rastúce politické a národnostné napätie spolu s hospodárskou krízou prevalcovali koniec spoločného právneho poriadku vo federácii. V súlade s pozmenenou ústavou republiky hlasovali Slovinci v referende v roku 1990 prevažnou väčšinou za nezávislosť Slovinska. Takisto aj chorvátski občania nasledujúci rok podporili chorvátsku nezávislosť. Písal sa rok 1991, Slovinsko a Chorvátsko oficiálne vyhlásili nezávislosť, a následne Slovinsko viedlo 10-dňovú vojnu s Juhoslovanskou ľudovou armádou. Koncom roka bolo Slovinsko medzinárodne uznané a prijalo úplne novú ústavu; kým v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine a Kosove krvavé dôsledky rozpadu Juhoslávie ešte len naberali na obrátkach.
Keď boli Mencingerove koncepcie postupného prechodu a ekonomickej intervencie pripravené vstúpiť do platnosti (v období od roku 1990 do začiatku roku 1991), cieľom slovinských politikov a ekonómov už nebolo zachrániť juhoslovanskú hospodársku krízu, čo bolo Sachsovou prioritou v roku 1989, ale udržať slovinskú ekonomiku nad vodou: zaviesť trhové hospodárstvo bez vážnych sociálnych dôsledkov a domácich nepokojov a posilniť ekonomickú nezávislosť Slovinska, a zároveň čeliť veľmi obávanej strate bývalého juhoslovanského trhu. V momente, keď Slovinsko dosiahlo úplnú nezávislosť, sa politické okolnosti mohli ustáliť. Vládla pritom zvýšená neistota v súvislosti s dôsledkami politického posunu. Zdalo sa, že postupné zmeny ponúkajú predvídateľnejšie výsledky ako Sachsova šoková terapia. Na rozdiel od neoliberálnej logiky Washingtonského konsenzu sa Mencinger opieral o privatizačný plán v keynesiánskom štýle, vrátane obrany sociálnej spravodlivosti a silnej prítomnosti štátu v ekonomickom systéme.
Na jar 1991 boli medzi členmi slovinskej vlády oba plány (Sachsov aj Mencingerov) vnímané ako potenciálne uskutočniteľné stratégie ekonomickej transformácie. Zatiaľ čo Sachsov plán zachoval sympatie premiéra Peterleho, Mencingerov plán sa tešil širšej podpore zvyšku vlády a ako sa čoskoro ukázalo, aj Štátnej rady Slovinskej republiky.
V marci 1991 mal Mencinger prejav na zasadaní rady, v ktorom predstavil svoju agendu gradualizmu. Vystúpenie prebehlo hladko a Mencinger získal všeobecný súhlas. Keď sa však Sachs o najnovšom vývoji v štátnej rade dozvedel, bol veľmi zaskočený: prečo ministerstvo a štátna rada pripravovali ekonomický plán, ktorý bol úplne v rozpore s jeho plánom? Čoskoro sa ukázalo, že Peterle si držal Sachsa nielen ako osobného ekonomického poradcu, ale že s ním udržiaval úzky kontakt aj v rámci plánovania transformácie slovinskej ekonomiky, o čom ani zvyšok vlády, ani širšia vládnuca koalícia Demos – nehovoriac o zhromaždení – nevedeli.
Aby Peterle napravil svoju neschopnosť, počkal niekoľko týždňov, kým Mencinger odišiel na služobnú cestu do Luxemburska. Ponúkol Sachsovi vystúpenie pred zhromaždením, aby mohol predstaviť vlastnú víziu prechodu. Sachs tak urobil koncom apríla 1991. Peterleho činy však mali pri zlepšovaní vzťahov so Sachsom aj vedľajší účinok. Keď sa Mencinger vrátil do Slovinska a dozvedel sa o Sachsovej prednáške a čiastočnej podpore Sachsových myšlienok v koalícii Demos, okamžite podal žiadosť o rezignáciu na post ministra hospodárstva, pričom Peterleho neférový postoj označil za primárny dôvod svojej akcie. Vláda koncom apríla Mencingerovu žiadosť o rezignáciu prijala. Po jeho vzore postupoval rovnako aj minister financií, Marko Kranjec.
Odchod z úradníckej pozície na ministerstve však pre Mencingera neznamenal porážku. Jeho predstavy o gradualizme presahovali rámec jeho mandátu, a to neustálou podporou väčšej časti koalície Demos, ako aj iných politických strán. Zákony prijaté na jeseň 1991 a 1992, ktoré položili základ pre privatizáciu Slovinska a hospodársku obnovu, začlenili mnohé názory Mencingera a, pravdaže, aj niektoré Sachsove názory.
Táto zmes názorov vyústila v kompromis, ktorý trochu oddialil rozhodnutie o podobe slovinskej transformácie o tom, či má, alebo nemá byť postupná, alebo má ešte viac zintenzívniť rozchod s minulým ekonomickým a politickým systémom. Otázku opäť vyriešil súbor širších politických okolností v kombinácii so širokou podporou slovinského obyvateľstva v prospech sociálnej zložky štátu a životnej úrovne, vrátane sociálneho zabezpečenia poskytovaného štátom, ktoré fungovalo už v rokoch socializmu.
Postscript
Po roku 1991 si Sachs udržiaval odstup od ekonomického a politického vývoja Slovinska. Hoci po páde Demosu prevzala vedenie štátu v roku 1992 vláda Janeza Drnovšeka, pôvodného Sachsovho hostiteľa a kolegu, pozostatky Sachsových myšlienok sa čoskoro vytratili. Kým Drnovšek spočiatku inklinoval k väčšej ekonomickej liberalizácii, jeho pokusy, podobne ako Sachsove, čoskoro narazili na neoblomnosť slovinského politického a spoločenského priestoru.
Všeobecná nálada obyvateľstva v ranom postsocializme, vyjadrená v prieskumoch verejnej mienky, ktoré priebežene uskutočňovala Fakulta sociálnych vied Univerzity v Ľubľane, silne naznačovala, že verejnosť postupný prechod podporuje. Podľa nich boli ľudia na úspechy niekdajšieho socialistického obdobia hrdí. Vyjadrili tiež všeobecnú ochotu vydržať niekoľko rokov ekonomických ťažkostí, aby si zachovali štátne vlastníctvo hlavných slovinských podnikov a plné práva pre pracovníkov, ako aj dostupné vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a dôchodkové systémy.
V kombinácii s vrcholom slovinského nacionalizmu a vznikom suverénneho štátu bol rozšírený optimizmus v téme budúceho úspešného rozvoja Slovinska. Roky hľadania špecifického štýlu socializmu poskytli podporu neskoršej slovinskej tendencii presadzovať jedinečný, aj keď neortodoxný smer ekonomického rozvoja. Slovinsko bolo navyše zvyknuté na to, že patrí k vyspelej časti Juhoslávie. Všeobecná predstava bola taká, že Slovinsko v budúcnosti zostane najúspešnejšou časťou väčšieho priestoru, ktorého je súčasťou, v tomto prípade Európy. Obrazy „Slovinsko ako druhé Švajčiarsko“ boli vo verejnej a politickej diskusii všadeprítomné a dôvera v domáce know-how bola vysoká. To všetko poskytovalo úrodnú pôdu pre pretrvávajúci gradualizmus a neochotu priameho importu zahraničných ekonomických rád.
Hoci sa Drnovšek ako predseda vlády počas svojho pôsobenia v rokoch 1992 až 1996 opäť snažil posilniť neoliberálnu stránku slovinského ekonomického systému, tentoraz to boli poslanci novovzniknutého slovinského parlamentu a tradične silné odbory, ktoré sa jeho pokusom vyslovene bránili. Ešte počas vlády Demosu, začiatkom roka 1992, sa štát rozhodol zmraziť platy bez predošlej diskusie so zástupcami zamestnancov a zamestnávateľov. V reakcii na to syndikáty zorganizovali masový protest, ktorý paralyzoval štát. V snahe neopakovať túto chybu v budúcnosti, súhlasila v roku 1994 Drnovšekova vláda so zriadením Hospodárskej a sociálnej rady. Tento tripartitný orgán bol fórom pre sociálny dialóg medzi vládou, syndikátmi ako pracovníkmi a hlavným podnikateľským zväzom ako zamestnávateľom.
Štát však nemal povinnosť zúčastniť sa na rokovaniach a vláda pod vedením Drnovšeka spočiatku vynechala časovo náročnú a intenzívnu koordináciu v rámci rady a pristúpila k samostatnému formovaniu hospodárskej politiky novými návrhmi zákonov do parlamentu. Parlament za sprievodu protestov syndikátov a zamestnávateľov zablokoval všetky legislatívne návrhy, ktoré predtým neschválila Hospodárska a sociálna rada. Keďže parlament sa nečakane postavil na stranu syndikátov a zamestnávateľov, Drnovšek ako predseda vlády nemal inú možnosť, ako sa verejne ospravedlniť a pokračovať v rokovaniach s radou po roku 1994. V dôsledku toho sa Slovinsko stalo spomedzi všetkých štátov absolvujúcich tranzíciu po roku 1989 štátom s najintenzívnejším vytváraním paktov v sociálnej sfére.
Gradualizmus tak prerástol pôvodné hranice ekonomickej stratégie a vstúpil do sfér tvorby politiky a sociálneho dialógu: obe sa stali pre slovinské postsocialistické obdobie v nadchádzajúcich rokoch charakteristickými. Hoci sa mnohí slovinskí politici a ďalšie časti spoločnosti snažili ignorovať alebo odsúdiť slovinskú minulosť v súvislosti s Juhosláviou a socializmom, ekonomická, zdravotná a environmentálna kríza nedávnej minulosti opäť ukázala hodnotu a potrebu komplexného riešenia, ako aj rehabilitáciu riešení z minulosti. Práve tie môžu, ak už nič iné, pomôcť predstaviť si našu súčasnosť i budúcnosť viac než len jedným spôsobom.
Preložila Nina Vlhová
Tjaša Konovšek pôsobí ako výskumníčka v Inštitúte súčasných dejín a je doktorandkou na Univerzite v Ľubľane