Balkánska scéna terénneho nahrávania sa nezdá široká. Postupne si však buduje svoju tradíciu. Nahrávkami extrémne intenzívnych studených nárazov vetra z albumu Bora Scura zaujal v roku 2018 Slovinec Šimon Šerc. O dva roky neskôr Šerc nahral album, ktorý rezonoval aj na scéne temného ambientu; hudba na CMBR je pozoruhodnou a detailnou štúdiou kozmologických zvukov. Asi najvýraznejším balkánskym „zjavom“ v oblasti terénnych nahrávok je však niekto iný. Všestranne talentovaná Manja Ristić.
Narodila sa v roku 1979 v Belehrade, ale rané detstvo prežila v Chorvátsku, v prostredí ostrova Korčula. Rozlohou šiesty najväčší ostrov Chorvátska ostal pre Manju Ristić dodnes posvätným inšpiračným zdrojom. Skladateľka sa tam pravidelne vracia, zaznamenáva svoje obľúbené miesta na nahrávkach a tvorí v ich prostredí. Zvukové odtlačky ostrova nájdeme v jej viacerých albumoch: Sonic Anatomy (2016), Incubus Mnemonics (2016), Agua de rosas (2017), The Struggle of Man (2018), The Black Isle (2019), Ontologija nemara 14.35 (2019), the naked flame trembles in an empty room (2020) a niekoľkých ďalších.
Svetlo i tma študentských časov
Strednú školu a väčšiu časť vysokoškolského štúdia Ristić prežila v omnoho pochmúrnejšom prostredí Belehradu deväťdesiatych rokov. Bola to krvavá éra nacionalistických orgií srbského prezidenta Slobodana Miloševiča; éra balkánskych etnických konfliktov.
Hudba, hudobná škola v Belehrade a jeho undergroundové umelecké podhubie predstavovali pre mladú študentku svetielka útechy a nádeje v beznádejnej dobe. [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
