Manja Ristić a jej zvukový denník
Balkánska scéna terénneho nahrávania sa nezdá široká. Postupne si však buduje svoju tradíciu. Nahrávkami extrémne intenzívnych studených nárazov vetra z albumu Bora Scura zaujal v roku 2018 Slovinec Šimon Šerc. O dva roky neskôr Šerc nahral album, ktorý rezonoval aj na scéne temného ambientu; hudba na CMBR je pozoruhodnou a detailnou štúdiou kozmologických zvukov. Asi najvýraznejším balkánskym „zjavom“ v oblasti terénnych nahrávok je však niekto iný. Všestranne talentovaná Manja Ristić.
Narodila sa v roku 1979 v Belehrade, ale rané detstvo prežila v Chorvátsku, v prostredí ostrova Korčula. Rozlohou šiesty najväčší ostrov Chorvátska ostal pre Manju Ristić dodnes posvätným inšpiračným zdrojom. Skladateľka sa tam pravidelne vracia, zaznamenáva svoje obľúbené miesta na nahrávkach a tvorí v ich prostredí. Zvukové odtlačky ostrova nájdeme v jej viacerých albumoch: Sonic Anatomy (2016), Incubus Mnemonics (2016), Agua de rosas (2017), The Struggle of Man (2018), The Black Isle (2019), Ontologija nemara 14.35 (2019), the naked flame trembles in an empty room (2020) a niekoľkých ďalších.
Svetlo i tma študentských časov
Strednú školu a väčšiu časť vysokoškolského štúdia Ristić prežila v omnoho pochmúrnejšom prostredí Belehradu deväťdesiatych rokov. Bola to krvavá éra nacionalistických orgií srbského prezidenta Slobodana Miloševiča; éra balkánskych etnických konfliktov.
Hudba, hudobná škola v Belehrade a jeho undergroundové umelecké podhubie predstavovali pre mladú študentku svetielka útechy a nádeje v beznádejnej dobe. Bolo tomu tak aj v roku 1999 pri bombardovaní Belehradu.
Manja Ristić vyštudovala klasickú hru na husle a v roku 2004 získala postgraduálny diplom na londýnskom Royal College of Music – jednom z dvoch najkvalitnejších konzervatórií v Londýne i v Británii.
Popri hudbe sa Ristić aktívne venuje písaniu poézie, experimentálnemu divadlu, konceptuálnemu i multimediálnemu umeniu. Okrem toho je vedkyňou, výskumníčkou, kurátorkou či vplyvnou kultúrnou manažérkou – jeden z ústredných mozgov združenia Auropolis na podporu multimediálnych umelcov a umelkýň prevažne z Balkánu.
Už počas svojich študentských koncertných vystúpení sa Ristić vymedzovala voči nepružnosti klasickej hudby. Priťahovalo ju experimentovanie s úplne odlišnými zvukovými tradíciami. Vystupovala napríklad s dídžejmi alebo s inými tvorcami elektronickej hudby. Vo svojej tvorbe spája aj ďalšie experimentálnejšie žánre, ako sú ambient, elektroakustická hudba, sound art, musique concrète alebo terénne nahrávanie. V každej zo spomenutých oblastí ju možno považovať za zručnú skladateľku. Celkovo vydala viac ako tridsať albumov.
Pozoruhodnou (dvoj)žánrovou zmesou je i stále relatívne nový album, ktorý začiatkom tohto roka pribudol v bandcampovom profile hudobníčky: The Return of Medea. Ide o intímnu a melancholickú hudbu, vyskladanú z prvkov terénneho nahrávania a ambientnej hudby.
Médea a obete utečeneckej krízy
Euripidovo dielo Médea, napísané v roku 431 pred naším letopočtom, dodnes inšpiruje najrôznejších umelcov a umelkyne. Antická povesť, ktorú starogrécky dramatik upravil pre potreby divadelnej hry, rozpráva tragický príbeh zrady a krutej pomsty.
Zradenou ženou je kráľovná Médea, ktorej manžela, kráľa Jásona, po rokoch spoločného manželstva očarí mladšia žena, Glauké. Jáson vyhostí Médeu z kráľovstva a chystá sa s Glauké oženiť. Pomsta je neodvratná: Médea v zúfalstve zabije nielen sokyňu, ale aj oboch svojich a Jásonových synov.
Hudba Manje Ristić sa však nepokúša prerozprávať dej pôvodného príbehu. Súčasťou bookletu The Return of Medea je krátka báseň, v ktorej Ristić žaluje ľahostajnosť západnej spoločnosti voči detským obetiam európskej utečeneckej krízy, ktorých nehybné telá pravidelne vyplavuje Stredozemné more. Ak v nás dokážu zburcovať intenzívne emócie nevinné detské obete z umeleckej fikcie spred 2 500 rokov, prečo nás nechávajú chladnými tie, ktoré reálne zomierajú dnes?
Zvukový denník
Kompozičný princíp albumu pripomína zvukový denník. Jednotlivými zápiskami v tomto denníku sú zvukové fragmenty cesty Manje Ristić zo svojho domova k škótskej rieke Kelvin, tečúcej cez Glasgow a jeho okolie.
Album The Return of Medea sa skladá z piatich kompozícií, zodpovedajúcich piatim terénnym lokáciám. Jednotlivé skladby trvajú približne od šiestich do desiatich minút a skutočne ide o intímnu cestu autorkiným (a naším) vnímaním. Minimálne v troch skladbách Ristić zaznamenala aj svoju prítomnosť, ktorou zasahuje do ich zvukovej krajiny.
Hneď v prvej skladbe Morning in our backyard počúvame jej neprestajné, úsečné vdychovanie chladného zimného vzduchu. V skladbe Coca-cola river & the snow circles jej pod topánkami vrždí sneh a následne Ristić vchádza do príbytku; počuť obúchavanie topánok a opakujúci sa kolobeh vŕzgania otvárajúcich sa a zatvárajúcich dverí. V skladbe The letter flows down the River Kelvin hrá dôležitú úlohu motív písania na papier, ťahy pera znejú čoraz nervóznejšie (ide azda o písanie básne z bookletu?). Vygradovaná akcia vzápätí ustúpi pokojnejším, melancholicky pôsobiacim zvukom praskajúceho horiaceho dreva v kozube či tónom jednoduchého klavírneho motívu.
V istom smere je výnimkou skladba Glasgow Central. V interiéri vlakovej stanice sme vystavení väčšiemu počtu ľudí, hlasov a ruchov. I tu je však nahrávacie zariadenie skôr v role utiahnutého pozorovateľa. Akcie k nám doliehajú z odstupu, postupne a viac-menej izolovane.
Štruktúra kompozícií je pomerne minimalistická a nekomplikovaná. Skúsenej autorke netreba veľa na dosiahnutie dostatočne intímneho i dramatického účinku; len tri či štyri jednoduché zvukové motívy. Dych, žblnkot vody a ambientný motív v Morning in our backyard alebo motívy staničných hlásení či prejazdov vlakov v kombinácii s pohlcujúcim ambientným motívom v Glasgow Central. V záverečnej skladbe The River Kelvin si dokonca vystačí s jediným zvukovým motívom: tečúcou riekou.
Dôležitým prvkom atmosféry albumu sú ambientné motívy. Zahusťujú zvukový priestor, stáva sa s nimi ťaživým, dusným, ťažko priechodným. Najmä vďaka ambientným ruchom je hudba Manje Ristić značne dramatická. Najintenzívnejšie to môžeme počuť v skladbách Glasgow Central a The letter flows down the River Kelvin. Ambientná vrstva v oboch skladbách postupne graduje, narastá ich hlasitosť a tlak na terénne zvuky. Ambient napokon celý zvukový priestor oboch kompozícií kompletne pohltí. Terénne zvuky sa vytratia; záver oboch skladieb patrí výlučne nahustenému ambientnému temnu.
Pre záverečnú skladbu nič z predchádzajúceho odseku neplatí. Vyvrcholenie albumu The Return of Medea sa zaobíde bez akéhokoľvek ambientného či „strihového“ zásahu. Ide o terénnu nahrávku v najčistejšej podobe. Spolu s Ristić akosi rezignovane načúvame nepretržitému toku rieky.
Voda zohráva v tomto albume zásadnú úlohu. Obklopuje nás takmer neustále: počujeme ju tiecť, kvapkať, stekať, bublať, zurčať, čľupotať, vržďať (vo forme snehu), odtekať či prelievať sa.
V žánri terénnych nahrávok je voda zväčša pozitívnym prvkom, prepúšťajúcim upokojujúce myšlienkové toky. Aj v The Return of Medea sú samotné nahrávky rôznych foriem a fragmentov vody príjemné. Hutný ambient, zvuky vyludzované autorkou (nepokojné dýchanie, nervózne písanie) či text básne však upozorňujú na niečo pod povrchom. Tragické ľudské utrpenie, ktoré nemožno úplne vytesniť.
Manja Ristić: The Return of Medea, 2022.
Autor je publicista