Akí ľudia sa dnes venujú zberateľstvu súčasného umenia? Ako zarábajú peniaze? Ako sa ich filantropické aktivity vzťahujú k ich ekonomickým aktivitám? Čo pre nich zbieranie umenia znamená a ako to ovplyvňuje svet?

Keď si v máji 2017 Yusaku Maezawa, zakladateľ maloobchodnej módnej webovej stránky Zozotown a v súčasnosti jedenásty najbohatší muž Japonska, kúpil za 110,5 milióna dolárov dielo Untitled haitsko-amerického výtvarníka Jeana-Michela Basquiata, Sotheby’s vyhlásilo, že ide o historicky najvyššiu sumu zaplatenú v rámci ich aukčného domu za umelecké dielo amerického autora vytvorené po roku 1980.

Maezawa sa tak síce zaslúžil o jeden z najväčších nákupov v nedávnej histórii aukčných domov, ani zďaleka však nie je jediným miliardárom, ktorý míňa veľké sumy peňazí na rozširovanie svojej zbierky umenia. Napríklad Kenneth C. Griffin, zakladateľ spoločnosti hedžových fondov Citadel, si vo februári minulého roku kúpil od Nadácie Davida Geffena dielo Willema de Kooninga Interchange za 300 miliónov dolárov a dielo Number 17A od Jacksona Pollocka za 200 miliónov dolárov. Obe diela boli v roku 2015 vystavené v The Art Institute v Chicagu, ktorého je Griffin od roku 2004 správcom a ktorému pomohol postaviť „moderné krídlo“. Tento obchod, uzavretý na jeseň 2016, je jedným z najväčších v histórii súkromných predajov. Tým však Griffinove aktivity v oblasti trhu so súčasným umením nekončia. V decembri 2017 poskytol pre The Museum of Modern Art (MoMA) v New Yorku ako dar 40 miliónov dolárov, čo je jeden z najväčších darov v osemdesiatpäťročnej histórii inštitúcie. Keď vo februári 2015 zaplatil 46,4 milióna dolárov za dielo Gerharda Richtera, znamenalo to rekord aukčného domu Sotheby’s za nemeckého umelca.

Jedno percento, to som ja

Kým si najbohatší tohto sveta kupovali umelecké diela za stovky miliónov dolárov, v Museu d’Art Contemporani de Barcelona (MACBA) sa od apríla do októbra 2016 konala výstava Andrey Fraser. Pod názvom L’1%, c’est moi (Jedno percento, to som ja) a v koncepcii kurátora Cuauhtémoca Medinu a kurátorky Hiuwai Chu predstavila výber autorkiných diel za 30 rokov jej kritickej tvorby v oblasti výtvarného umenia a inštitucionálnej kritiky.

Rovnaký názov nesie aj štúdia z roku 2011, v ktorej Andrea Fraser dokazuje, že úmerne s narastajúcimi rozdielmi medzi bohatými a chudobnými sa zvyšujú aj ceny na trhu s výtvarným umením.

 

Kto sú teda dnešní zberatelia súčasného umenia? Kým niektorí svetu radi ukazujú svoje bohatstvo a svojou filantropiou sa pýšia, iní sa radšej držia v uzavretých kruhoch a pozornosti vonkajšieho sveta sa vyhýbajú. Iní z vlastnej iniciatívy poskytujú exkluzívne rozhovory pre New York Times alebo Wall Street Journal. A ďalší, ako Yasuka Maezawa, to zverejnia na svojom instagramovom účte, aby sa každý mohol pozrieť sám.

Preklad: „S radosťou oznamujem, že som práve vyhral toto majstrovské dielo. Keď som sa prvýkrát stretol s touto maľbou, zasiahlo ma nadšenie a vďačnosť za moju lásku k umeniu. Chcem sa o túto skúsenosť podeliť s toľkými ľuďmi, ako je to len možné.“

Každý rok vychádza na stránkach ARTnews.com abecedný zoznam dvesto najvýznamnejších zberateľov umenia. Väčšina mien, ktoré sa nachádzajú na zozname z roku 2011, keď bola publikovaná štúdia L’1%, c’est moi, je možné nájsť aj na tohtoročnom. Na úplnom začiatku je Roman Abramovič, ktorého majetok Forbes odhaduje na vyše 9,6 miliárd dolárov a ktorý, ako sa môžeme dočítať v eseji Andrey Fraser, sa priznal k zaplateniu miliardových úplatkov, aby získal kontrolu nad ruskými ropnými a hliníkovými aktívami. Ďalším je Bernard Arnault, podľa časopisu Forbes so svojimi 41,5 miliardami dolárov jedenásty najbohatší muž na svete. Arnault riadi LVMH, najväčšiu svetovú spoločnosť obchodujúcu s luxusným tovarom, ktorá podľa New York Times napriek kríze v prvej polovici roku 2011 oznámila nárast predaja o 13 %. A ďalej – John Arnold, manažér hedžových fondov, ktorý vo firme Enron získal osemmiliónový bonus tesne predtým, ako sa rozpadla. Eli Broad, správca trustov The Museum of Modern Art (MoMA), The Museum of Contemporary Art (MoCA) a Los Angeles County Museum of Art (LACMA), ktorého majetok Forbes odhaduje na 7,3 miliardy dolárov, bol členom rady a väčšinovým vlastníkom AIG, americkej nadnárodnej poisťovacej spoločnosti, ktorá čelí obvineniam z podvodov a diskriminácie. Steven A. Cohen, 13 miliárd dolárov, je zakladateľom SAC Capital Advisors, ktoré bolo desať rokov vyšetrované za nelegálne obchodovanie s dôvernými informáciami a ktoré svoju vinu priznalo pred súdom v roku 2013. Takmer o dva roky neskôr, v novembri 2015, Cohen oznámil kúpu Giacomettiho diela Chariot v aukčnom dome Sotheby’s za 101 miliónov dolárov, premenoval svoju firmu na Point72 a získal povolenie vrátiť sa k svojmu biznisu s hedžovými fondami v roku 2018. Za prezidenta bol medzitým zvolený Donald Trump, v ktorého tíme chvíľu pracoval aj Cohenov nový právny poradca a ktorý prisľúbil drastické zníženie finančných regulácií. Ďalším na zozname je Dimitri Mavrommatis, ktorý si v júni 2011, kým Gréci protestovali proti úsporným opatreniam, kúpil Picassa za 18 miliónov dolárov. Či Peter Simon, zakladateľ jedného z najväčších britských maloobchodných reťazcov so sídlom na britských Panenských ostrovoch, kde je firma oslobodená od korporátnych daní či daní z príjmov, ktorému bolo vyplatených 16,4 milióna dolárov na dividendách. A to nie je ani desatina zoznamu…

Ekonómovia William N. Goetzmann, Luc Renneboog a Christophe Spaenjers vo svojej štúdii Art and Money (Umenie a peniaze) dokazujú, že ceny za umelecké diela nestúpajú spolu s tým, ako spoločnosť celkovo bohatne, ale naopak práve vtedy, keď narastá nerovnosť príjmov. Tvrdia, že „jednopercentné zvýšenie podielu celkových dosiahnutých príjmov 0,1 percenta najbohatších sveta spôsobuje zvýšenie cien umenia približne o 14 percent.“ Inými slovami môžeme očakávať nárast cien umenia práve vtedy, keď sa zväčší nerovnosť príjmov a pomyselné nožnice medzi chudobnými a bohatými sa rozšíria. Možno teda usudzovať, že keďže verejné financovanie umenia v európskom a severoamerickom kontexte systematicky klesá, enormný nárast múzeí, art fairov, umeleckých rezidencií a vzdelávacích programov, bienále a umeleckých publikácií je priamo či nepriamo zapríčinený nárastom súkromného majetku jednotlivcov, ktorý následne cirkuluje na trhu s umením. Sú to peniaze bohatých, nie celkový nárast bohatstva spoločnosti, čo poháňa ceny umenia.

Smrť moderny

Pre Museum of Contemporary Art in Los Angeles (MOCA) je súčasným umením všetko umenie datované po roku 1940. Pre Tate Modern je to umenie niekedy po rokoch 1960 – 1965. Pre mnohé iné inštitúcie je to umenie po roku 1945. Pre perifériu je to umenie, ktoré sa objavuje na začiatku deväťdesiatych rokov po rozpade bývalého východného bloku, s narastajúcim záujmom o postkoloniálne teórie a po rozpade euro-severoamerického monopolu nad naratívom modernizmu. Od osemnásteho storočia snáď nebolo umenie, ktoré by bolo v spoločenskom povedomí také sporné ako práve to súčasné. Zdá sa, že tento termín sa viac než z legitímneho teoretizovania zrodil z potreby označiť umenie po „smrti moderny“. Nie je teda ani tak nositeľom významu pomenúvajúceho umenie charakterizované istou umeleckou snahou či záujmom; skôr, zdá sa, vychádza z rôznorodého výkladu chronologického „po“.

Keď davy ľudí stoja v rade pred múzeami súčasného umenia, ktorých fungovanie je veľakrát podmienené darmi súkromných donorov patriacich k 0,1 percentu ľudí, ktorí vlastnia väčšinu svetového kapitálu, keď je okolo bývalých chrámov kritickosti vybudovaný kultúrny priemysel, znamená to, že výtvarné umenie sa nachádza v akomsi intermezze, kdesi medzi zábavou elít a masovou kultúrou. Súčasné umenie sa tak v snahe „držať krok“ javí ako náboženstvo a manifest súčasného.

V zvrátenej podobe tak moderná kapitalistická spoločnosť konečne získala umenie, ktoré nenarúša jej hodnoty a obraz o nej. Toto umenie je v dokonalom súlade so svojím publikom, s elitami, ktoré ho financujú, aj s akademickým priemyslom. Je doslova pohltené súčasným – tým, čo nie je ničím viac, len je jednoducho prítomné. Ako píše mexický kurátor a historik umenia Cuauhtémoc Medina: „Nie lepšie, nie horšie, nie plné nádeje, ale len perverzný príklad daného.“ Takto chápané súčasné (prítomné) umenie sa zredukovalo na spoločníka, spoluúčastníka a ozdobu obscénnej kumulácie kapitálu.

Pokiaľ tvrdíme, že bojujeme za sociálnu rovnosť a spravodlivosť, potom je nutné, aby sme pochopili, že naša umelecká, kultúrna činnosť je zakorenená v infraštruktúrach podporovaných mechanizmami nerovnosti. Uvedomenie si komplexnosti nášho spolupáchateľstva ako kultúrnych či iných agentov nás však nezbavuje kapacity kritizovať a manévrovať v týchto vodách. Toto pochopenie nás nemá uvrhnúť do cynickej impotencie, neschopnosti úniku, ale naopak nám dáva do rúk zbrane a nástroje, možnosť vytvoriť kritickú a organizovanú činnosť, ktorá bude tento systém konfrontovať, aby sme modifikovali a zvnútra transformovali svet a jeho infraštruktúry, ku ktorým patríme a do ktorých deň za dňom prispievame. Nenachádzam lepšie slová než tie, ktoré použil Upton Sinclair a ktoré sú aj po sto rokoch stále prekvapivo aktuálne:

„Umelci dnešnej doby sú ako ľudia hypnotizovaní, znova a znova opakujúci otupný vzorec márnosti. A ja hovorím: zlomte toto zlé kúzlo, moji mladí druhovia, vyjdite von a stretnite sa s vychádzajúcim životom, zapojte sa do boja a vložte ho do nového umenia, konajte túto službu pre novú verejnosť, ktorú si sami vytvoríte… aby sa váš kreatívny dar neuspokojil s vytváraním umeleckých diel, ale súčasne vytváral svet a nové duše zasiahnuté novým ideálom spoločenstva, novým impulzom lásky a viery – a nie len nádejou, ale odhodlaním.“

__Upton Sinclair, Mammonart: An Essay on Economic Interpretation (1925)

Autorka je výtvarníčka

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia