Necítila by som sa u vás bezpečne

Strávila som niekoľko týždňov zisťovaním, ako Ukrajinci a Ukrajinky v aktuálnom politickom kontexte vnímajú našu krajinu tri roky po vypuknutí plnoformátovej vojny. Rozhovory s nimi boli neraz smutné.

V januári 2025 som sa v ukrajinskom Dnipre stretla s dlhoročnou kamarátkou, odídenkyňou z Donbasu. Keďže si želala zostať v anonymite, nazvem ju Anna. 

Po prvý raz som na Annu narazila pred desiatimi rokmi v Užhorode. Spolu s manželom a dvoma deťmi utiekli z východoukrajinského priemyselného mesta Horlivka na Donbase. Vojna, ktorá vypukla v roku 2014 na území jednej zo samozvaných separatistických republík, Annou hlboko otriasla. Osočovali ju ruskí vojaci, jeden z nich sa jej vyhrážal znásilením. Na vlastnej koži zažila, ako jej vojaci vytrhli ukrajinský pas z ruky a s pohŕdaním ho hodili na zem, aby ju zosmiešnili. Videla, ako Rusi bombardujú a ničia jej rodnú obec, z ktorej napokon nič neostalo. Zároveň sa bála o svoje deti, najmä o mladšieho syna, ktorý od útleho veku nepoznal nič iné len vojnu. Narýchlo sa teda zbalila a s rodinou ušla tak ďaleko, ako to len šlo: do vyše stotisícového Užhorodu ležiaceho dva kilometre od slovensko-ukrajinskej hranice.

Práve tam som Annu stretla ja, keď som robila prvé reportáže o ukrajinských odídencoch z Donbasu. V tom čase mnohí v Užhorode snívali o tom, že sa presťahujú na Slovensko. Pre väčšinu to však bolo nepredstaviteľné, keďže Európska únia, ktorej prísne strážená hranica sa kľukatila na dohľad od mesta, bola pre Ukrajincov bez víz nedostupná.

Neskôr sa Anna s rodinou presťahovali zo západu Ukrajiny na východ – do vyše miliónového Dnipra na juhovýchode krajiny, kde si obaja rodičia našli prácu. Po viac ako desiatich rokoch vojny mi Anna otvorene priznala, že sa nesmierne bojí o syna, ktorý čoskoro dovŕši osemnásť.

„V tejto vojne som stratila takmer všetko. Muž prišiel o psychické zdravie, brata mi zabila raketa. Ak neujdem, ďalší na rade bude môj syn,” vysvetľovala mi. Jedným dychom doplnila aj obraz života v Dnipre: ako sa v noci skrývajú vo vani, keď počujú výbuchy, lebo ich panelák, tak ako väčšina sídliskových domov, nemá pivnicu. A že keď sa ozve ohlušujúci zvuk šahídov, dostáva panický záchvat.

Anne som opakovane ponúkla, že ak sa rozhodne presídliť na Slovensko, tak jej pomôžem. Sprvu súhlasila, ale počas nášho posledného rozhovoru mi oznámila, že už sa na Slovensko nechce sťahovať. V žiadnom prípade, pretože sleduje našu politickú situáciu.

„Necítila by som sa u vás bezpečne. Vidím, že Slovensko je proruské, že nepraje ukrajinským utečencom. To by som po traume z vojny už nezvládla,” argumentovala.

Pochopila som vtedy, že ukrajinskí utečenci a utečenkyne dôkladne zvažujú, aké podmieky ich čakajú v prijímajúcej krajine – nechcú si spôsobiť sekundárnu traumu. Ak po vypuknutí plnoformátovej vojny všetci utekali kamkoľvek, aby si zachránili život, dnes je situácia iná. Po troch rokoch od 24. februára 2022 je jasné, že mnohé miesta už nie sú pre ľudí na úteku z vojnou sužovanej Ukrajiny prijímajúce.

Naprieč dedinami Chersonskej oblasti

Vo februári 2025 sa opäť vraciam na Ukrajinu, tentokrát do Chersonskej oblasti. Dôvodom je reportáž o vojnových zločinoch. Spolu s pracovníkmi a pracovníčkami ukrajinskej humanitárnej organizácie Fortitude, ktorá prevádzkuje mobilnú kliniku, prechádzame dedinami na severe chersonskej oblasti, ktoré v roku 2022 okupovala ruská armáda. Stretávam ľudí s najrôznejšími osudmi, z ktorých väčšina je tragická.

V dedine Zaryčne nahrávam rozhovor so starenkou, ktorej ruskí vojaci rozstrieľali 30-ročnú vnučku rovno pred očami. Pani plače popri tom, ako jej doktor z mobilnej kliniky meria tlak a predpisuje lieky na depresiu. Medzi slzami mi rozpráva svoj príbeh.

V dedinke Davydiv Brid zase nahrávam rozhovor so ženou, ktorá prvé týždne okupácie prežila v pivnici svojho domu so svojím bábätkom – bez mlieka, bez plienok, v dedine plnej vojenského násilia. „Ledva sme to prežili, nemali sme jedlo, vodu ani plienky,” hovorí mi. A jedným dychom dodáva, že dnes už trojročná dcéra stále nerozpráva – pravdepodobne v dôsledku traumy, ktorú zažila v útlom veku. Tento fenomén je na Ukrajine rozšírený: vojnová trauma a chronický stres spomaľujú vývoj u väčšiny detí.

V dedinách Chersonskej oblasti je zlý mobilný signál, takmer každý jeden dom a budova sú rozstrieľaná, nefungujú školy ani nemocnice. Rozstrieľané sú dokonca aj mnohé verejné toalety. V domovoch je nesmierna zima, chlad preniká cez diery v stenách a na strechách. Ľudia často nemajú čo jesť, o nájdení zamestnania môžu len snívať. 

Akonáhle dorazí mobilná klinika do dediny, okolo sa zbehnú domáci. Bez jej pomoci by vraj neprežili ani mesiac. Lekári im predpisujú lieky na rôzne choroby: omeprazol na žalúdočnú kyselinu, lieky na tlak či proti bolesti, antidepresíva.

Keď sa miestnych pýtam, či vedia, aká je situácia na Slovensku, na moje veľké prekvapenie prikyvujú. Každý vie o Ficovej návšteve u Putina v decembri minulého roka aj o protestoch. „Vysielajú to v televízii. Všetci vieme, že Slovensko a Maďarsko sú na strane Putina, aj že sú tam veľké protesty,” opisujú. 

Dianie na Slovensku sledujú v správach alebo poznajú z novín. A to nielen obyvateľstvo západnej Ukrajiny, ale aj v oblastiach, ako je chersonská, kde majú ľudia omnoho väčšie existenčné problémy než sledovať politiku. 

Rovnakú skúsenosť mám, aj keď sa bežných ľudí i vnútorne presídlených osôb pýtam na Slovensko v Doneckej a Dnipropetrovskej oblasti na východe Ukrajiny, kde neskôr robím reportáž. Tentokrát s pomocou českej organizácie Člověk v tísni. I v rozbombardovaných domoch neďaleko frontovej línie je bežné, že ľudia sledujú politickú situáciu na Slovensku. Obzvlášť, ak premýšľajú nad odchodom z Ukrajiny.

Alyona Budagovska, moja sprievodkyňa na reportážach a komunikačná manažérka pre ukrajinskú pobočku organizácie Člověk v tísni, mi približuje celú situáciu. „V tieni vojny, neustáleho bombardovania, bojov a nepokoja, hľadajú jednotlivci i rodiny útechu a bezpečie v regiónoch ďaleko od frontovej línie alebo mimo hraníc Ukrajiny. V krajinách vítajúcich utečencov, ktoré im ponúkajú podporu a asistenciu. Národy hraničiace s Ukrajinou otvárajú náruč a ponúkajú bezpečné miesta a úľavu. Pre ukrajinských utečencov stelesňujú nádej. Aj organizácia Člověk v tísni s podporou Európskej únie poskytuje množstvo služieb humanitárnej pomoci v rámci Ukrajiny a krajín vítajúcich odídencov, ako sú Česká republika, Moldavsko, Gruzínsko či Arménsko, a uisťujú sa, že tí, čo utiekli pred vojnou, nie sú zabudnutí, ale naopak podporení.”

Z postojov ľudí i humanitárnych organizácii jasne vyplýva, že krajiny ako Slovensko už nie sú pre Ukrajincov bezpečným útočiskom. Najmä odvtedy, čo premiér Robert Fico spomenul možnosť úplného zrušenia benefitov pre ukrajinských odídencov, aby vzápätí priznal, že nemusí byť schválená a že k nej má Slovensko ešte ďaleko.

Skutočný záujem o pomoc Ukrajine

O slovensko-ukrajinských vzťahoch sa neskôr rozprávam aj s Bogdanom Popovom, expertom ukrajinského think-thanku United Ukraine. Vysvetľuje mi, že strategické partnerstvo medzi Ukrajinou a Slovenskom má pre Ukrajinu zásadný význam, budovalo sa roky a nemalo by závisieť od krátkodobých politických faktorov. 

„Naše krajiny sú susedmi so spoločnou hranicou a dlhou históriou spolupráce, ktorá si vyžaduje úzku interakciu v oblasti hospodárstva, infraštruktúry a bezpečnosti,” pripomína.

Upozorňuje, že napriek výzvam, ktoré priniesla plnoformátová ruská agresia, bolo Slovensko medzi prvými, kto Ukraine poskytol vojenskú a humanitárnu pomoc, ako aj podporu ukrajinským utečencom. „To vytvorilo pevný základ pre dôveru a vzájomné porozumenie a Ukrajinci sú za to vďační.“

Popov zároveň priznáva, že nemôžeme ignorovať skutočnosť, že súčasný predseda vlády Slovenskej republiky Robert Fico prejavil otvorene proruskú rétoriku a prijal kroky, ktoré Ukrajina len ťažko môže vnímať pozitívne. „Jeho návšteva Ruska v období snahy o globálnu izoláciu Vladimira Putina a jeho snaha o rozšírenie dovozu ruského plynu sú v rozpore so širšou európskou politikou znižovania energetickej závislosti od Ruska.” 

Uvedomuje si však, že Slovensko nie je ani v tejto otázke jednotné. Skôr naopak. „Objektívna politická realita a vysoký počet ľudí na Slovensku, ktorí nesúhlasia s jeho politikou, môžu stále obmedziť Ficovu schopnosť vážne podkopať slovensko-ukrajinské vzťahy. Súdiac podľa nálad slovenskej spoločnosti a jej pripravenosti podporovať Ukrajinu – prejavujúcej sa v prijímaní utečencov a vo vyhláseniach mnohých ďalších politikov – takáto protiukrajinská politika nemá širokú podporu verejnosti,“ dopĺňa.

„Ukrajina nemá v úmysle zasahovať do vnútorných záležitostí Slovenska a rešpektuje vôľu jeho občanov, ako aj politických inštitúcií krajiny. Bez ohľadu na vývoj udalostí počítame s ďalším prehlbovaním spolupráce, či už v oblasti obchodných a hospodárskych projektov, energetickej bezpečnosti alebo kultúrnej výmeny. Dlhodobé záujmy našich krajín si vyžadujú úzke susedské vzťahy a vzájomnú podporu. Preto budeme naďalej pracovať na posilňovaní väzieb s tými, ktorí majú skutočný záujem o prosperitu Slovenska a Ukrajiny v rámci zjednotenej európskej rodiny,“ hovorí.

Ukrajinci na Slovensku

Neskôr sa rozprávam s Annou Siedykh, autorkou a kultúrnou pracovníčkou z Kyjeva, ktorá dlhodobo pôsobí na Slovensku. Zdôrazňuje, že sa cíti privilegovane oproti ostatným odídencom, keďže dobre ovláda slovenčinu, vyštudovala slovenskú vysokú školu a má prácu v svojom odbore, čo je podľa nej dosť špecifické.

„Stretla som tu veľa ľudí, ktorí mi pomohli a vďaka ktorým som tam, kde som. Našla som tu veľa možností napriek tomu, že som migrantka,“ dodáva.

Anna však dodnes nezabudla, aké to bolo, keď prišla na Slovensko. Bolo to pred zhruba šiestimi rokmi, keď ešte dobre neovládala náš jazyk a jej situácia bola výrazne iná.

„Bola som mladá dezorientovaná študentka. Spomínam si, ako ma raz vyhnali z pohovoru v istom obchodnom reťazci, keď zistili, že som zo zahraničia. Neviem, v čom konkrétne bol problém, keďže som mala všetky pracovné povolenia.”

A dopĺňa aj ďalší obraz do pomyselnej mozaiky: „Tiež som sa stretávala s nepríjemným správaním zo strany colníkov na hraniciach alebo úradníkov a úradníčok v inštitúciách – často to bol ľudský faktor, ale niekedy aj etnické narážky.”

Pýtam sa Anny, či za posledné tri roky zaznamenala zmenu v prístupe Slovákov a Sloveniek k ukrajinským odídencom. Odpovedá kladne. „Za posledné tri roky som mohla sledovať najprv obrovský vzostup záujmu o Ukrajinu, a potom pokles, ktorý pokračuje,” zhodnotí.

„Vidím, ako sa spoločnosť radikalizuje a priznám sa, že sa necítim bezpečne. Všímam si, že sa niekedy bojím hovoriť vonku v Bratislave po ukrajinsky, radšej maminke zavolám, keď som doma. A musím sa priznať – je to únavné necítiť sa v bezpečí absolútne nikde.”

O tom, ako vníma Slovensko, sa v Bratislave rozprávam aj s inou odídenkou, Lenou, ktorá z bezpečnostných dôvodov neuviedla priezvisko.

„Slovensko u nás bolo považované za postkomunistickú krajinu, ktorá vzišla z rozpadu Československa a za svoju krátku existenciu sa stala súčasťou Európskej únie a NATO. Zistila som však, že je to malá krajina s krásnou prírodou a výhodnou polohou v strednej Európe,” začína svoje rozprávanie Lena.

Keď sa jej pýtam na politickú situáciu, hovorí mi, že posledné parlamentné voľby na Slovensku priviedli krajinu k tomu, že na jej čele stojí líder, ktorý má veľmi ďaleko od chápania demokracie, slobody a právneho štátu. 

„Ide o politiku bratríčkovania sa s agresorom, ktorá slúži predovšetkým osobným záujmom, nie záujmom ľudu, a ktorá sa pre krajinu nikdy neskončí dobre,” myslí si Lena. „Pretože agresor, kat a vrah vždy najprv objíme a podplatí, a potom ničí a zabíja, ak konáte proti jeho záujmom. Čím skôr si to slovenský ľud uvedomí, tým menšie utrpenie zažije v budúcnosti. A skúsenosť Ukrajiny by mala byť jasným príkladom toho, ako nestratiť slobodu a nezažiť vojnu a ničenie v dôsledku nesprávnej politickej voľby,” varuje.

Aj Lena potvrdzuje, že jej skúsenosť so Slovenskom je ambivalentná. Na jednej strane cíti od našincov podporu a Slovensko jej poskytlo príležitosť žiť, pracovať, naučiť sa jazyk a začleniť sa do spoločnosti. „A to je veľká podpora pre človeka, ktorý sa ocitne v ťažkej situácii alebo začína svoju životnú cestu od nuly,” zdôrazňuje. 

Zároveň pripomína, že postoje ľudí k vojne na Ukrajine sú rôzne, a že je u nás veľa ľudí – najmä v regiónoch, – ktorí sú ovplyvnení propagandou a manipuláciou v otázkach vojny a politiky. „Zvyčajne však platí, čím vyššia je emocionálna inteligencia človeka, tým väčšie pochopenie a podpora pre Ukrajinu a ľudí postihnutých vojnou. Preto sú pre mňa Slováci vo všeobecnosti priateľskí, chápaví a celkom tolerantní,” dodáva.

Vtedy a teraz

Ako reportérka často spomínam na to, ako som pokrývala vypuknutie plnoformátovej vojny v Charkove vo februári 2022, a ako som sa vtedy bála o život.

Napokon som aj ja z Ukrajiny dočasne ušla, spolu s miliónmi utečencov a utečeniek. Na vlakovej stanici v Charkove som vtedy započula konverzáciu. Jeden človek na úteku sa pýtal druhého, do akej krajiny uteká. Dopytovaný mu odvetil, že je mu to úplne jedno – hlavne, že tam nebude vojna.

Dnes sa situácia obrátila. Slovensko nie je vnímané ako bezpečné útočisko. Ukrajinci a Ukrajinky, ktorí a ktoré zvažujú odchod z vojnou sužovanej domoviny, už vedia, že u nás nebudú vítaní.

Niekedy spomínam na to, ako kráľovsky vítali Slováci a Slovensky začiatkom roka 2022 našich susedov utekajúcich pred bombami. I ja som sa na Slovensko z Ukrajiny vrátila na aute spolu s párom utečencov a ich mačiatkom. Na hranici v Užhorode sme dostali od dobrovoľníkov jedlo, vodu, sladkosti. Neskôr nás v Michalovciach privítala rodina, kde sme sa po mnohých dňoch bez oddychu mohli vyspať. Pripravili nám doslova kráľovskú izbu a kráľovské raňajky.

Čo sa za tri roky v mysliach Slovákov a Sloveniek zmenilo, neviem. Je mi však jasné, že tí, ktorí dnes uvažujú o odchode z Ukrajiny, budú už mieriť do iných krajín.

Autorka je ľudskoprávna novinárka

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

V rámci projektu Perspectives si k téme výročia vojny na Ukrajine môžete prečítať aj tieto texty z partnerských médií:
Kateryna Kalytko: Generace (revue Prostor)
Denis Vėjas: City on the edge: an architect’s vision for the future of Kharkiv (NARA)
Wojciech Konończuk: Trump nie ma pojęcia o Rosji (Kultura Liberalna)
Bartłomiej Gajos: Czego my tak naprawdę chcemy od tych Ukraińców? (Kultura Liberalna)
Nataliya Parshchyk: Pisząc dla dzieci, nie udaję, że tej wojny nie ma. Rozhovor so spisovateľkou Yulitou Ran (Kultura Liberalna)
Yulia Surkova: Už nie sme utečenci. Prechádzka ukrajinským Kreuzbergom (JÁDU)
Marie Topolová: Bojové drony jako forma solidarity. Dobrovolnická iniciativa Resistance Support Club (JÁDU)
Mariana Verbovska: Ako klimatické zmeny ovplyvňujú duševné zdravie Ukrajincov (JÁDU)