Kurdská aktivistka Elif Sarican: „Britská ľavica má problém s líderstvom.“

Elif Sarican je kurdská publicistka, prekladateľka a editorka. Viac než desať rokov sa venuje politickému vzdelávaniu a aktivizmu, najmä v oblasti kurdského ženského hnutia. Pôsobí v Londýne. Na festivale The World Transformed v Manchestri sme sa rozprávali o inšpirácii kurdským ženským hnutím aj o stave súčasnej britskej ľavice.

Na festivale ste viedli diskusiu s názvom Fašizmus, patriarchát a reakcionárske maskulinity: ženská revolúcia proti krajnej pravici. Veľa sa na nej hovorilo o budovaní kapacít v rámci ženských hnutí, aby bol ich boj udržateľný. Ako sa takéto kapacity budujú v hnutiach, ktorých ste súčasťou?

Veľa mojej práce v oblasti politického vzdelávania smeruje práve k budovaniu kapacít. Samozrejme, neustále čelíme novým krízam, avšak zásadné je, aby mali naše reakcie politické rámcovanie a podnecovali politickú činnosť. Zároveň by však mali budovať kapacity, a nielen uberať z tých aktuálnych/existujúcich. A v tom nám môžu pomôcť aj skúsenosti/vedomosti/znalosti o funguovaní iných hnutí. Napríklad kurdské ženské hnutie to robí tak, že sa spája s inými hnutiami, zdieľa s nimi porozumenie pre ich politický boj a následne organizuje spoločné aktivity, vďaka čomu sa zdieľajú aj zdroje. Takéto spolupráce sú dôležité pre budovanie kapacít každého hnutia.

Projektom, ktorý je taktiež založený na spolupráci a zdieľaní, je Left Book Club (LBC), v ktorom sa tiež angažujete. V čom tento projekt spočíva?

Left Book Club pôvodne založil Victor Gollanczo v roku 1936 s mottom „Bojujeme proti fašizmu a za svetový mier“. Fungoval viac než desať rokov, potom mal dlhú prestávku a obnovený bol až v roku 2015. Poslednú dekádu opäť vydávame knihy pre členov a členky – LBC je totiž členský klub, naše knihy sa nedajú kúpiť v kníhkupectvách, posielame ich členstvu poštou. Vydávame jednu knihu mesačne, pričom každý mesiac striedame knižnú novinku s nejakou ľavicovou klasikou.

V posledných rokoch sme investovali veľa času a energie do zakladania čitateľských krúžkov, v ktorých môžu ľudia o našich knihách každý mesiac spoločne diskutovať. Krúžky máme už po celej Británii a začíname zakladať aj medzinárodné skupiny. Pred pár mesiacmi sme spustili tiež online akadémiu, v ktorej ponúkame politické vzdelávanie. V súčasnosti máme viac než tisícpäťsto členov.

Vráťme sa k panelu, ktorý ste moderovali. Na začiatok ste uviedli, že pri posudzovaní rastu krajnej pravice sa málokedy hovorí o patriarcháte, ktorý je jedným z jej ideologických predpokladov. Prečo je tomu tak?

Dôvodov bude niekoľko. Na Západe a v Británii sa často prehliada, že patriarchát je jedným z koreňov krajne pravicovej ideológie, hoci v poslednom čase už o tomto prepojení hovorí a píše čoraz viac ľudí. Vidíme to v Británii, Spojených štátoch a v mnohých iných krajinách: vzostup fašizmu ide ruka v ruke s potláčaním ženských práv a návratom k takzvanej tradičnej rodine. Vieme dobre, čo to znamená: snahu obmedzovať ženy a vyhradiť im miesto iba v súkromnej sfére.

Fakt, že podstatu tohto javu nevidíme, je aj problém ľavice – príliš často len reagujeme na fašistické a krajne pravicové naratívy, pričom sa nezamýšľame nad jeho koreňmi. Je to smutné, no fašisti často nastavujú agendu, a my len reagujeme. Preto je veľmi dôležité obnažiť patriarchálne korene fašistickej ideológie, predstaviť vlastnú agendu a povedať, že chceme spravodlivý, slobodný a demokratický svet pre všetkých. Len tak môžeme opäť získať pevnú pôdu pod nohami. Krajnej pravici sa totiž darí vyvolávať strach. Jej predstavitelia vytvárajú predstavu, že ženy treba skutočne pred niečím chrániť a len oni to zvládnu. Ľavica musí ponúknuť alternatívu, ale, žiaľ, najmä tá západná často nevie vysvetliť za čo sa zasadzuje, skôr len proti čomu bojuje.

Na to ste narazili aj v spomínanom paneli. Hovorili ste, že nestačí chcieť spravodlivejší diel koláča, treba upiecť úplne nový koláč. Ako ste to mysleli?

Pre mňa to predstavuje najmä kritiku liberálneho feminizmu, ktorý môže skĺznuť k imperialistickému feminizmu. Ten hovorí, že by sme mali robiť všetko preto, aby nás systém akceptoval, aby sme sa stali súčasťou nacionalistického štátu. A keďže systém je navrhnutý a založený na podriadení žien, jediné, čo môžete získať, je ten spomenutý väčší kúsok koláča. Tento prístup sa často vyhlasuje za najpragmatickejší a najrealistickejší, pritom je to beznádejný prístup, ktorému úplne chýba kreativita a schopnosť predstaviť si iný svet.

To, že chceme upiecť úplne nový koláč znamená, že berieme imagináciu ako serióznu politickú prácu. Materiálne aj duchovné podmienky mnohých ľudí po celom svete sú také dusivé, že nám vlastne nezostáva nič iné, len začať odznovu, s novým koláčom. Neznamená to, že si nezoberieme nič z predchádzajúceho sveta, ale môžeme si vybrať, čo áno, a čo nie. Recept môžeme tvoriť spolu.

Je súčasťou tejto imaginácie nového sveta aj návrat konceptu triedy, ktorý z našich diskusií vymizol? O odlúčení triedneho aspektu zo ženského hnutia hovorila vo vašom paneli aj členka palestínskeho feministického kolektívu Tara Alami.

Prirodzene, triedna analýza nášho boja a našej politickej reality je veľmi dôležitá, obzvlášť triedne postavenie žien. Povedzme, že ste kurdská žena z pracujúcej triedy. A zvážte/definujte/zanalyzujte vašu pozíciu ako ženy, ako kurdskej ženy (čo v západnom svete i na Blízkom východe znamená, že ste človek bez štátnosti) a ako migrantky.

Triedu by sme mali vnímať v širšom ponímaní, nie iba ako ekonomický či historicko-materialistický pojem. Inak nám hrozí zjednodušovanie, ekonomický redukcionizmus, ktorý vyplýva z toho, že chceme byť všetci rovnakí, že stierame rozdiely. Hoci dnes čelíme ťažkej politickej realite, práve teraz je čas chápať veci komplexnejšie – len tak môžeme ponúknuť plnohodnotnú alternatívu. Zároveň je dôležité hľadieť na miesta, kde už táto alternatíva existuje.

Aké miesta máte na mysli?

Napríklad kurdské ženské hnutia v severovýchodnej Sýrii či juhovýchodnom Turecku, na severe Kurdistanu. Mnohé alternatívne prístupy fungujú už desiatky rokov, ich predstaviteľky majú mnoho skúseností. Ľudia v Európe si navyše musia uvedomiť, že sa im to darí napriek mnohým prekážkam. Nie je to také ľahké, nemôžu si jednoducho povedať: vytvoríme nový svet. Čelia prekážkam, medzi ktoré patria okupačné sily, zahraničné intervencie, imperialistické záujmy v regióne, ale aj spoločnosť, v rámci ktorej fungujú. Napriek tomu sa im mnohé veci daria a my by sme si z nich mohli brať inšpiráciu. Nejde len o kurdské hnutia, možno spomenúť aj ženské hnutia v Abya Yala (termín domorodých obyvateľov Ameriky pre tento kontinent, pozn. red.). Zaujímavé je nielen sledovať, ako tieto hnutia fungujú, ale aj ako sa navzájom prepájajú.

Akým najväčším výzvam dnes čelí kurdské ženské hnutie?

Najväčšou výzvou je plán pretvoriť celý Blízky východ. Pred sto rokmi boli Kurdi z rozvrhnutia tohto regiónu vynechaní a stali sa ľuďmi bez štátu. Boli rozdelení do štyroch národných štátov: Iránu, Iraku, Turecka a Sýrie. Dnes vidíme plány Izraela stať sa hegemónnou silou v regióne, samozrejme s podporou Spojených štátov a Británie. Zároveň o túto pozíciu bojuje viacero iných národných štátov, ako sú Turecko či Irán. Pred sto rokmi boli Kurdi len pešiakmi v tejto hre, boli presúvaní a presídľovaní. Dnes sú viac/lepšie zorganizovaní, no i tak pre nich súčasná situácia zostáva obrovskou výzvou.

Druhým problémom je, že ak by aj Kurdistan dosiahol nejaké permanentné postavenie v regióne, neustúpilo by širšie kurdské hnutie od určitých požiadaviek a pozícií ženského hnutia? Ženské hnutie je veľmi silné, a verím, že by to nedopustilo, ale riziko tu je.

Stretávame sa na veľkom ľavicovom podujatí v Manchestri. Ako vidíte dnešnú britskú ľavicu a ako ju ovplyvnila genocída v Gaze?

Žiaľ, až táto hrozná genocída oživila a prebudila nielen britskú ľavicu, ale aj širšiu britskú spoločnosť. Boli sme svedkami veľkej mobilizácie. Podľa mňa je však veľkým problémom britskej ľavice a celkovo progresívnych síl, že sú veľmi dobrí v mobilizácii. Veľká Británia to dokázala neraz, či už v roku 2003 počas vojny v Iraku alebo teraz, keď vyšli milióny ľudí do ulíc na podporu Palestíny. Problém je, že to nevie premeniť do trvalejšej organizácie.

Vidím okolo seba mnoho ľudí z ľavicových, progresívnych kruhov, ktorí sa chcú politicky organizovať a zabrániť nástupu krajne pravicovej vlády – to je dnes ich priorita. Ak to však chcú dosiahnuť, verejnosť musí vidieť, že sú pre nich dôležité aj iné veci, ako sú napríklad kríza bývania či zahraničná politika, keďže v Británii žije veľa migrantov a tieto témy sú pre nich dôležité. Navyše Británia má už veľmi dlho problém s lídrami, ktorí svojich voličov často sklamú. Buď je to dané tým, že majú príliš veľké právomoci, alebo tým, že nie je jasné, čo je to líderstvo. Líderstvo neznamená, že niekto má moc a my ho budeme nasledovať, ale že nás reprezentuje, že je naším hlasom. Čo znamená byť lídrom, je otázka, ktorú si musí britská ľavica čo najskôr zodpovedať.

O líderstve ľavicovej strany sa na tomto podujatí hovorí veľa, najmä v súvislosti so stranou Your Party, na ktorej čele stojí Zarah Sultana a Jeremy Corbyn. Ako vnímate túto stranu a aké šance jej dávate v britskom politickom prostredí?

Súčasťou britskej politickej reality je fakt, že musíte mať volebnú stratégiu. Najmä v súčasnosti, keď čelíme toľkým hrozbám. Ale volebná stratégia by nemala byť jedinou stratégiou. V Kurdistane napríklad vidíme, že volebná stratégia je len jednou súčasťou väčšej stratégie, širšieho sociálneho hnutia. Sekcia volebnej stratégie má byť podriadená širšiemu hnutiu, nie naopak. To tu chýba. Volebné výsledky potrebujeme, no ani ja sama aktuálne nie som rozhodnutá, či by to mala byť Your Party alebo The Greens. Pre mňa je však dôležitejšie budovanie širokého spoločenského hnutia, ktoré jedného dňa, možno ešte nie v najbližších voľbách, bude mať volebnú koncovku.

Máte pocit, že už sa to deje?

Ak mám byť úprimná, nie. Ale je nevyhnutné, aby sa s tým začalo.

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.