Krvavé zlato v Spojených arabských emirátoch

Nezávislý novinár a prominentný kartograf ozbrojených konfliktov Thomas van Linge koncom októbra zdieľal toto video: v obscénne opulentnom zlatníctve v Dubaji si zákazníčka, celá odetá do zlata, nakoniec nasadzuje aj zlatú korunu. „Ak by som mal v jednom videu vysvetliť, prečo je v Sudáne toľko krviprelievania, asi by som vybral toto,“ komentuje Linge, a má pravdu.

Avšak pre vysvetlenie tohto obrazu potrebujeme dodatočný kontext. Pri jeho hľadaní odhalíme Spojené arabské emiráty (SAE) ako najcynickejšiu, najviac nihilistickú z monarchií Zálivu. Ich depolitizovaný, manažérsky prístup je však zároveň najlákavejším pre západné publikum. Fungovanie SAE v konečnom dôsledku ukazuje, ako sa „čistý biznis“ v kapitalizme nevyhnutne preklápa do brutálneho násilia na ľudských telách.

Pád al-Fašíru

Začnime však v Sudáne. Koncom októbra po 18-tich mesiacoch obliehania padlo mesto al-Fašír na juhozápade krajiny. Milície Rapid Support Forces (RSF) pod vedením Mohameda Dagala, známeho ako Hemdeti, ktoré v občianskej vojne od roku 2023 bojujú proti sudánskym vládnym jednotkám, prevzali kontrolu nad mestom. Nasledovalo doteraz prebiehajúce masakrovanie miestnych obyvateľov, pričom podľa odhadov RSF v meste zmasakrovali už viac ako 60-tisíc civilistov.

RSF vzišli z milícií Džandžawíd, ktoré niekdajší sudánsky diktátor Omar Bašír používal na pacifikáciu sudánskeho obyvateľstva. Ich počínanie v regióne Darfúr v rokoch 2003 až 2005 označili postupe za genocídu Colin Powell aj George W. Bush. V roku 2010 vydal Medzinárodný trestný súd (ICC) zatykač za zločin genocídy aj proti Bašírovi, a začiatkom októbra tohto roka ICC odsúdil prvého z páchateľov vojnových zločinov v Darfúre. (V senáte spolurozhodovala aj beninská sudkyňa Reine Adélaïde Sophie Alapini-Gansou, ktorá bola minulý rok súčasťou senátu, ktorý vydal zatykač aj na Netanjahua; za to dnes Alapini-Gansou čelí drakonickým, brutálnym sankciám zo strany Trumpovho režimu.)

Po sudánskej revolúcii, masovom vzopretí sa Bašírovmu režimu od decembra 2018, sa RSF postavilo proti Bašírovi a pomohlo ho zvrhnúť vo vojenskom coup d’état. Spolu s „prechodnou“ vojenskou vládou sa však čoskoro obrátili opäť proti sudánskej občianskej spoločnosti. Najvypuklejším prípadom bol 3. jún 2019, kedy brutálne rozohnali v Chartúme nenásilný protest proti vojenskej správe a zmasakrovali pri tom viac ako 100 protestujúcich. Keď sa v roku 2023 postavili proti sudánskej vláde, cieľom bola v podstate snaha o udržanie mocenského vplyvu a odmietnutie integrácie do regulárnej sudánskej armády. Opäť nasledovali obvinenia z genocídy, páchanej v Darfúre na masalitskom obyvateľstve. Anthony Blinken 7. januára 2025 v mene americkej vlády skonštatoval, že RSF sa dopustili genocídy. (Toto oznámenie medzitým Trumpov režim stiahol a dnes ho už na vládnych stránkach nenájdete.)

V marci 2025 prišla s obvinením z páchania genocídy aj sudánska vláda. Iniciovala ho na Medzinárodnom súdnom dvore (ICJ) a z podpory genocídy obvinila SAE. V máji bol návrh zamietnutý z formálnych dôvodov: SAE (a toto majú spoločné so Spojenými štátmi) totiž pristúpili k Dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídy v roku 2005 s výhradou, že nebudú akceptovať právomoc ICJ. Napriek disentom šiestich sudcov a sudkýň (medzi nimi aj americkej sudkyne Sarah Cleveland), väčšina ICJ túto výhradu akceptovala a konanie zastavila.

Sudán žaloval SAE preto, že je v podstate verejným tajomstvom, že SAE v Sudáne podporujú RSF. Toky zbraní od SAE k RSF skúmali napríklad ľudskoprávne organizácie, a podrobná reportáž v The Guardian zo septembra ukázala konkrétnu rolu, ktorú SAE zohrali pri udržiavaní obliehania al-Fašíru. Dôvody, prečo sa SAE angažujú v zahraničných konfliktoch, sú, ako uvidíme, komplexnejšie, ale významným motívom v Sudáne je extrakcia sudánskeho prírodného bohatstva, a to konkrétne zlata. RSF podporujú preto, že ako nevládny, po moci túžiaci aktér, sú najspoľahlivejším klientom, ktorý zabezpečí prúdenie zlata do SAE. Na toto odkazoval Linge. Dnes je ťažké sledovať videá, ako tie z Dubaja, a nevnímať, že takýto obscénny luxus je postavený na krvi desaťtisícov zmasakrovaných civilistov, že cenou zaň sú desaťtisíce znásilnených žien.

Aby sme túto dynamiku pochopili lepšie, treba sa bližšie pozrieť na „stratégiu prežitia“ SAE v modernom svete.

Konsolidácia federácie

SAE tvorí sedem teritoriálne veľmi rôznorodých emirátov. Šesť menších emirátov, tiesniacich sa na severnom cípe krajiny, patrilo pôvodne medzi tie relatívne bohatšie. Ich príjmy spočívali v love perál, rybolove, poskytovaní prístavov na obchodné cesty. Ekonomicky sa však po väčšinu 20. storočia jednalo o veľmi nerozvinuté územia. Emirát Abú Zábí, ktorý zaberá 85 % územia SAE, bol historicky najmenej rozvinutým. Tvorila ho v drvivej väčšine púšť obývaná nomádskymi kmeňmi. To sa zmenilo po objavení ložísk ropy v 60. rokoch. Od nezávislosti SAE v decembri 1971 sa tak práve Abú Zábí stal dominantným.

Prvé desaťročia nezávislej existencie SAE boli venované vnútornej konsolidácii. Ak v iných krajinách Zálivu sa monarchovia museli mať na pozore pred palácovými prevratmi, v SAE bola situácia komplikovanejšia, nakoľko išlo o federáciu, koláž viacerých kmeňov a emirov. Konsolidáciu mal pod palcom emir Abú Zabí, Zájid bin Sultán Ál Nahján, ktorý v SAE faktickyvládol od vyhlásenia nezávislosti do jeho smrti v roku 2004. Moc si upevňoval, okrem iného, uzatváraním vhodne aranžovaných manželstiev, ktoré vytvárali pokrvné zväzky, distribúciou príjmov z ropy, odmeňovaním spojencov napríklad ich dosadzovaním do vedení štátnych firiem či pozícií v armáde, čo vytváralo osobné záväzky, a podobne.

Toto všetko bolo spojené s  rapídnou modernizáciou a ekonomickým rastom. Následníkmi Zájida boli jeho synovia Chalífa a po ňom Mohamed bin Zájid Ál Nahján (MBZ). MBZ je formálne prezidentom SAE od roku 2022, ale faktickymu vládol už od roku 2014, po tom, ako bol jeho brat zdravotne indisponovaný, pričom aj predtým mal veľký vplyv. Kým v Zájidovi sa s postavou kapitalistu stále miešal kmeňový vládca a politický zjednotiteľ, tvorca akejsi modernej jednotnej emirátskej identity, Chalífa a najmä MBZ sa stali už čisto manažérmi, ktorým ide o biznis. SAE sa pod ich vedením stali nie krajinou, ale skôr obrovskou korporáciou, navyše s vlastnom armádou a zastúpením v OSN.

Túžba po nepolitickom „robení biznisu“ sa ale vždy miešala s paranojou, a to tak historicky zakorenenou, ako sme videli vyššie, ako aj novo vytvorenou. V súčasnosti totiž takmer 90 % obyvateľov SAE tvoria cudzinci, najmä robotníci z ázijských krajín, ktorí tu fungujú v podmienkach, ktoré stále pripomínajú skôr otroctvo. Táto kombinácia motivovala SAE k brutálnej zahraničnopolitickej aj domácej reakcii na najväčšiu výzvu, ktorej monarchie Zálivu čelili: na arabskú jar.

SAE a arabská jar

Masové protesty od roku 2011 volali po demokracii, dôstojnosti a väčšej politickej reprezentácii. V dobrej pozícii v týchto protestoch boli neraz antimonarchistickí islamisti, podraďovaní, aj keď niekedy pomerne voľne, pod hlavičku Moslimského bratstva. Čo majú takíto islamisti v jednotlivých krajinách spoločné, je to, že patria zväčša ku grassroots reformným hnutiam, ktoré sa snažia krajiny transformovať pomaly, postupne, budovaním potrebných štruktúr a sietí odspodu (do určitej miery ide o politickú, modernú interpretáciu islamského konceptu daʿwah, pozývania k islamu, šírenia viery).

Monarchie Zálivu sa s touto výzvou vyrovnali rôzne. Na jednom konci stála katarská, ktorá v arabskej jari cítila príchod nezvratných zmien, ktoré sa už dajú len viac či menej spravovať. Jej predstavitelia sa teda snažia budovať dobré vzťahy aj s Moslimským bratstvom a kooptovať disidentov. Určitú mieru vyjednávania s protestujúcimi zvolili monarchie v Ománe, Kuvajte alebo, preventívne, aj v Saudskej Arábii. SAE stoja na opačnom konci tejto škály v protiklade ku Kataru. Po roku 2011 zvolili preventívnu brutálnu represiu navonok aj doma.

Doma táto represia vyžadovala likvidáciu lokálnej odnože Moslimského bratstva, hnutia al-Islah. Najviditeľnejším bol tzv. prípad UAE94, v rámci ktorého bolo v roku 2013 zatknutých 94 emirátskych disidentov, a v monsterprocesoch odsúdených na dlhé roky väzenia.

Domácej represii zodpovedala asertívna zahraničná politika. Ak bol na Blízkom východe či severe Afriky po roku 2011 nejaký konflikt, stačilo vám identifikovať najbrutálnejšieho, najnemilosrdnejšieho aktéra, a za ním ste vždy našli SAE. Emiráty v roku 2013 podporovali zvrhnutie Morsího vlády, jedinej demokraticky zvolenej vlády v Egypte. Podporovali generála Chalífu Haftara v líbyjskej občianskej vojne, ktorú Haftar predlžoval aj po roku 2016 bojom proti Vláde národnej dohody, ktorú sprostredkovala OSN. SAE sa, na rozdiel od Saudskej Arábie, Kataru či Turecka, nehrnuli do podpory rebelov v Sýrii. Boli však medzi prvými, čo volali po normalizácii vzťahov s Asadovým režimom.

SAE sa pridali k brutálnej intervencii Saudskej Arábie v Jemene, ktorá však zo strany Saudov bola aspoň na strane revolúcie, proti kontrarevolucionárom v podobe zvrhnutého prezidenta Alího Abdalláha Sáliha, ktorý sa spojil s húsíami z hnutia Ansar Alláh. SAE však sledovali vlastné záujmy a budovali klientské proxy jednotky medzi juhojemenskými separatistami z tzv. Južnej prechodnej rady.

A potom je tu, samozrejme, intervencia v prebiehajúcej sudánskej občianskej vojne.

Logika zahraničných intervencií SAE je dvojaká, ale čitateľná. Na jednej strane sú ekonomické motívy. Na juhu Jemenu ide o zabezpečenie obchodných námorných ciest a prístavov, ako ten v Adene. V Líbyi ide aj o prístup k rope (Haftar významne zásobuje ropou aj RSF v Sudáne), v Sudáne o prístup k zlatu. Na druhej strane ide o snahy o potlačenie akýchkoľvek reprezentatívnejších politík, a to najmä postavených na islamskom základe. Obzvlášť zvrhnutie Morsího malo za cieľ zlikvidovanie možnej islamskej demokracie ako alternatívy k absolutistickej monarchii. V Jemene tiež SAE pokračujú v boji proti miestnej odnoži al-Islah, ktorá sa podieľala na revolúcii proti Salíhovmu režimu. Inými slovami, SAE v regióne vždy neomylne zasahujú na strane autoritárskej kontrarevolúcie.

Ideálnym spojencom pre SAE sú nemilosrdní, disciplinovaní, a zároveň ideologicky flexibilní vojenskí velitelia, teda typy ako Haftar, Hemdeti či Sísí. Juhojemenský separatizmus historicky odkazuje k štátu postavenému na marxizme-leninizme, ale ani to nie je problém. MBZ nechce robiť politiku, chce uzatvárať obchody. Jeho zahraničná politika spočíva len v snahe o vytvorenie depolitizovaného hracieho poľa, alebo priamo už v uzatváraní obchodov. Tento biznisový prístup MBZ v skutočnosti robí politiku SAE nesmierne cynickou a krutou.

Európska pohostinnosť

V tomto smere neprekvapí, že SAE boli v roku 2020 v rámci Abrahámskych dohôd prví, ktorí boli ochotní normalizovať vzťahy s Izraelom, bez akéhokoľvek výhľadu riešenia otázky práv palestínskeho obyvateľstva. Politiku boli ochotní dať bokom, aby nekazila obchody.

Takýto manažérsky prístup je niečo, čo je lákavé aj medzi európskymi politickými a ekonomickými elitami. Snaha SAE o odstránenie politiky, im zároveň umožňuje dlhodobo sa pohybovať aj pod radarom verejnej kritiky. V tom sa líšia napríklad od Kataru a Saudskej Arábie. Samozrejme, aj Tamím bin Hamad Ál Sání či Muhammad bin Salmán Ál Saúd (MBS) sú biznismeni, no Kataru politický náboj dodáva rozhodnutie podporovať arabské revolúcie (aj keď len selektívne niektoré, napríklad v Bahrajne pomáhali revolúciu potláčať). Rozsiahle a veľmi mladé domáce obyvateľstvo Saudskej Arábie zas má politické ašpirácie, ktoré MBS musí vyvažovať. V porovnaní s Katarom a Saudskou Arábiou sú však SAE dostatočne „bez chuti“.

Ako príklad možno uviesť situáciu, kedy bývalá prezidentka Zuzana Čaputová v roku 2022 správne odmietla vycestovať na olympiádu do Pekingu kvôli porušovaniu ľudských práv čínskym komunistickým režimom, no zároveň v tom istom čase otvárala slovenský dom na EXPO v Dubaji a chválila plodné rokovania s MBZ osobne, ktoré mali priniesť pre Slovensko investície a ekonomické príležitosti.

Branding je pre SAE kľúčový. MBZ chápe, že prírodné zdroje v Abú Zábí nie sú nevyčerpateľné a že je potrebné pripraviť sa na budúcnosť, diverzifikovať zdroje príjmov. Ako správny rentiérsky kapitalista s prebytkom bohatstva tak napríklad investuje do nehnuteľností. V Manchestri prostredníctvom investičnej skupiny Abu Dhabi United Group tvorí mesto, ktoré síce nebude ani v najmenšom poskytovať dostupné bývanie jeho obyvateľom, ale za to bude maximalizovať príjmy investorov. Letecké spoločnosti ako Emirates Airways prosperujú aj vďaka absencii odborového organizovania a neexistencii ochrany zamestnancov, čo im dáva  konkurenčnú výhodu voči európskym spoločnostiam. Všetky tieto investície vždy smerujú k rodinám šejkov vládnucich v krajine, kde na nich pracuje masa imigrantov bez základných ľudských práv.

Z pohľadu európskych ekonomických elít samozrejme nič z tohto nie je nevyhnutne regresívne, naopak, v premene domovov na investície a v likvidácii odborov je MBZ skôr prorokom neoliberálneho kapitalizmu, ohlasovateľom žiadanej budúcnosti. Preto je však pre SAE nutné, aby sa v mysliach bežných ľudí nespájali s útlakom, ale skôr so špičkovými športovými výkonmi (napríklad na štadiónoch Emirates v Londýne či Etihad v Manchestri, alebo v tíme UAE Emirates na cyklistických grands tours), s umením, s technologickým inováciami prezentovanými na svetových výstavách, s okázalými mrakodrapmi v letných blockbusteroch a podobne.

A, samozrejme, s luxusom určených pre turistov v obchodných centrách Abú Zábí a Dubaja.

Túto depolitizovanú idylu v októbri rozbili hrôzostrašné scény z al-Fašíru, ktoré sa dostali aj na predné stránky západných médií. Ukázalo sa veľmi plasticky, že „riadiť štát ako firmu“ v konečnom dôsledku znamená nemilosrdne ničiť ľudské životy. Vo verejnom povedomí sa zlato v Dubaji či futbalové zápasy Manchesteru City zmiešali s krvou sudánskych detí.

Poškodená povesť

SAE sa pustili do zúfalých snáh rehabilitovať poškodený imidž. Avšak ich popieraniu podpory RSF nikto neverí, je na to až príliš veľa dôkazov. Pokusy imitovať izraelský ačohentizmus hádzaním viny na Moslimské bratstvo pôsobia amatérsky a nešikovne; aby takéto výhovorky fungovali, je potrebná dlhodobá politická verejná diplomacia, ktorá vytvorí potrebnú politickú imagináciu. Takej diplomacii sa však SAE systematicky vyhýbali.

Pri prístupe zhora nateraz stále dokážu intenzívnym lobovaním zamedziť politickým konzekvenciám. Pri prijímaní rezolúcie k situácii v Sudáne v Európskom parlamente našli SAE dosť „kolaborantov“, najmä z pravicových a konzervatívnych strán, ktorí zamedzili tomu, aby sa v nej spomenula ich rola. (Zo slovenského europoslanectva za uvedenie vplyvu SAE na vojnu v Sudáne hlasovalo Progresívne Slovensko, naopak Smer hlasoval proti. Fico po návšteve v Abú Zábí v októbri ohlásil miliardové emirátske investície na Slovensku, čo zrejme vyžaduje plnenie si svojej strany dohody.) Avšak úspešný lobing nedokáže zmyť krv na obraze SAE v očiach verejnosti.

Ako s touto situáciou naložiť? Jednou z reakcií môže byť bojkot SAE, tu išiel príkladom napríklad americký raper Macklemore, ktorý už minulý rok zrušil koncert v Dubaji kvôli tomu, čo SAE spolupáchali v Sudáne.

Dôležité je však vnímať, že SAE sa tak dlho vyhýbala verejná kritika práve preto, že MBZ dokázal vynikajúco zrkadliť tendencie inherentné v západnom kapitalizme. SAE predstavujú neoliberálny kapitalistický akceleracionizmus, víziu sveta, kde je politika redukovaná na obchodné transakcie a ľudské práva už nestoja v ceste pragmatizmu a progresu.

Dôležité je uvedomiť si nielen to, že sily, ktoré nám do Európy prinášajú luxus a investície, sú tie isté sily, ktoré masakrujú civilistov v odľahlejších častiach sveta, drancujú prírodné zdroje, zotročujú pracovníkov, rozbíjajú odbory, prenasledujú disent a dusia túžby po slobode a dôstojnosti. Ale aj to, že v prípade SAE sú len zintenzívnením trendov, ktoré sú prítomné v neskorom kapitalizme aj v Európe. Treba pochopiť, že problém nie je len vonku, nie je to len MBZ; problém je aj doma a je ním to, že Európa je s politickým modelom, ktorý pre SAE vytvoril, tak ľahko synergická.

Autor je filozof a právnik

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.