Kritika metakritiky (alebo diskutovať môžeme aj inokedy a inde)

Matej Sotník9. mája 20181174

Aby bol diskurz diskurzom, musí byť generatívny a reaktívny. Zahataný diskurz je problém. Túto ideálnu predstavu panel o slovenskej filmovej vede na Týždni slovenského filmu (23. – 29. apríl) nenaplnil, dokonca ju poprel. Je to škoda, referát Kataríny Mišíkovej o stave „slovenského filmologického pieskoviska“ a koreferát Martina Ciela ako sumár neduhov a pozitív tunajšej filmovej kritiky boli totiž kvalitne napísané a analytické príspevky do diskurzu, takže diskutovať bolo o čom.

O výsledkoch výskumu oboch autorov hovorí text Evy Križkovej publikovaný v Kinečku. Účelovo sa vyhnem komentovaniu Cielovho príspevku o kritike, keďže som v ňom bol hodnotený spolu s kolegami Robertou Tóthovou či Milošom Krekovičom. Len krátko sa pristavím pri fazóne panelu, ktorý bol vtesnaný do dvoch hodín (museli sme rátať ešte aj s krstom knihy o Petrovi Mihálikovi). V krajne zredukovaných časových podmienkach sme prišli o možnosť cenného dialógu. Príležitosť diskutovať na verejnej platforme o vývoji nášho profesionálneho kritického a filmologického prostredia je totiž skôr ojedinelým javom (minulý rok sa panel uskutočnil prvýkrát). Takto stihli zaznieť len čiastkové poznámky, ktoré boli za daných okolností iba výkrikmi bez odozvy. Predchádzajúcemu panelu o Pavlovi Brankovi, na ktorom sme – okrem množstva medailónov – počuli aj, že Branko nikdy nepísal o filmoch, ktoré sa mu nepáčia, vyčlenili organizátori veľkorysejší čas.

Diskusia bola – trochu neštandardne – spustená už po prečítaní referátu, reagovať na Cielov koreferát už preto nebolo možné vôbec, hoci by sme, celkom určite, viacerí chceli. Medzičas však stihol na povrch vyniesť jednu pozoruhodnú poznámku, ktorou chcel šéfredaktor Kino-Ikonu Martin Kaňuch azda aj niečo vyprovokovať. A o nej píšem v najbližších riadkoch.

Ako písať dejiny?

Mišíkovej referát, ktorý hodnotil minuloročnú úrodu filmových kníh, síce poriadne obnažil partikulárne problémy spisov Martina Ciela (Film a politika) a Martina Palúcha (Cenzúra a dokumentárny film po roku 1989), a bola to kritika naozaj briskná, opus magnum slovenskej filmovej histórie v podobe prvého dielu rozšíreného vydania Dejín slovenskej kinematografie (prvé rozsiahle vyšlo v 90. rokoch) od Jeleny Paštékovej a Václava Maceka zmienil len v krátkosti a nanajvýš nežne. Táto „monografia“ je pritom kľúčovou publikáciou omnoho širšieho obdobia, než reprezentuje minulý rok v tiráži.

Okrem veľkého objemu nových faktov obsahuje upgrade Dejín aj iné aktualizačné procesy, ktoré vniesli výskum Paštékovej a Maceka z deväťdesiatych do nového svetla. Vidno metodologický príklon k interdisciplinarite a k širším humanitným kontextom – napríklad rozšírenie ekonomickej histórie slovenského filmu (ako priemyslu) či prítomnosť optiky production studies. Čaká sa na druhé vydanie, ktoré má reflektovať premeny slovenskej audiovizuálnej krajiny od 70. rokov takmer po súčasnosť. Čo však očakávame? Zabetónovanie korpusu dejín od datovania slovenského filmu po vytýčený rok? A prípadne môžeme ísť ďalej – konečne sa hlbšie venovať vývoju ponovembrovej kinematografie v „nových“ kapitalistických súvislostiach. Môžeme?

Kaňuch síce hovoril zdĺhavo a akosi diskrétne, jeho komentár bol však jasný – a to aj s množstvom poznámok pod čiarou v podtexte. Medzi riadkami nastolil niekoľko pálčivých otázok: Ako dnes písať filmologickú literatúru? Ako písať filmové dejiny? Ako im rozumieť? Ako ich uchopiť? Je tu niekto, kto pôjde novým smerom, či ostane „piesoček“ naďalej uzavretý vo svojej provinčnosti? Uvažovanie oprel o svoje obľúbené české teoretické prostredie (na ktoromsi paneli v uplynulých rokoch už porovnával brnianske filmové štúdiá s bratislavskými).

Potreba transgresie

Kaňuch – hoci nepriamo – volal po otvorenom systéme, chápajúc nemožnosť uchopiť dejiny v ich komplexite (napriek metodologickej aktualizácii, po ktorej – mimochodom – volá aj Mišíková, keď, okrem iného, hovorí o potrebe prekladových textov). Jeho slová možno chápať ako výzvu k vystaveniu sa diskontinuitnému naratívu dejín, ktorý definuje mapa množstva paralelných liniek (remediácia starého a nového, multiplicitný čas).

Nová filmová história, to sú dejiny prichytené v modernite, steampunk, mediálna archeológia (Thomas Elsaesser), postkinematografia (nové médiá), fenomenologická cyklickosť, paradigmatická dehierarchizácia a dekonštrukcia lineárnych prístupov či v duchu Kaňuchovho komentára najmä pars pro toto dejiny s prizmou parciálnych problémov, v ktorých zrazu kánon nemusí hrať úlohu; je to foucaultovský koncept dejín, ktoré sú snované fragmentárne. Z pohľadu súčasnej filozofie a filmovej vedy je takýto prístup úplne aktuálny a potrebný.

Kaňuch nechcel nové Dejiny slovenskej kinematografie kritizovať, ony predsa nové východiská v rámci možností (nedá sa všetko napísať úplne odznova a úplne inak) reflektujú. Chcel si ich len požičať pre istú úvahu, aby sa pokúsil vystaviť nás porovnaniu či ukázať, že na zaradenie sa k medzinárodnému kontextu je hádam ešte priskoro. Pomyselne tak odpovedal na otázku, ktorou chcel minulý rok vyprovokovať Martin Ciel autorku referátu Evu Filovú na pilotnom paneli o slovenskej filmovej vede, a síce – sú výsledky nášho piesočku porovnateľné s tými zahraničnými? Stačí si prečítať popularizačnú knihu Co je nového ve filmové vědě (Nová beseda, 2017) Andrey Slovákovej a obhliadnuť sa po diverzite nových teoretických konceptov (festival studies, filmosophy či game studies). Je jasné, že nás čaká najmä vypĺňanie medzier, podmienené nevyhnutnosťou prestúpiť isté hranice.

Škoda je, že Kaňuch si reakciu nevyslúžil, diskusia bola totiž prirýchlo – vzhľadom na limitovaný čas – utnutá. Výročný panel však má trvať celé hodiny, má byť únavný, ľudia majú z tohto ringu odchádzať a vracať sa doň. Čím menej nervózne pregĺgame a červenáme sa, tým menšiu váhu má takéto sympózium.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: