2019 02 Kultúra jedlaSubkultúrny KapitálKŘIČÍM: „TO JSEM JÁ.“ – Priestor pre viac kriku

Michael Papcun11. februára 2019444

Tému subkultúr v posledných rokoch s najväčšou spoločenskou a mediálnou rezonanciou otvorila najmä knižná (a v nadväznosti na ňu aj televízna) séria Kmeny, ktorá si s pribúdajúcimi vydaniami 0 90 privolala stále viac a viac kritiky za svoj prístup k téme. Ten sa často približoval k príliš zjednodušujúcemu obrazu komunít alebo sa skrátka roztápal v nostalgickom spomínaní, ktoré zahalilo odbornejšie kvality a prenikavejší charakter či ambície textov.

 

Po troch vydaniach Kmenov tu však máme menšiu publikáciu kolektívu autorov, Křičím: „To jsem já.“ Příběhy českého fanzinu od 80. let po současnost, ktorá sa téme subkultúr  venuje s menšou megalomániou a volí užší, viac špecifikovaný pohľad – médium fanúšikovského časopisu – fanzinu v jeho pôvodnej tlačenej podobe.

Kniha sa subkultúram venuje najmä cez optiku jedného z ich prostriedkov identifikácie a sebareprezentácie a obsahuje hneď dva úvody – predhovor českého hudobného publicistu Karla Veselého a českého mediálneho teoretika a hudobného publicistu Miloša Hrocha, po ktorých nasleduje osem kratších textov o fanzinoch v metalovej, hardcorovej, videohernej, feministickej, sci-fi a vedecko-fantastickej, komiksovej a fotografickej subkultúre, pričom v pozícii autorov sa stretávame so známymi menami: Viktor Palák, Antonín Tesař, Pavel Turek a Jitka Kolářová. Pomer obsahu a rozsahu tak pripomína kyslíkovú bombu pod mimoriadnym tlakom. Na vyše dvesto stranách sa otvorí osem fanzinových sfér, osem autorov a ich štýlov, texty sú navyše v českej aj anglickej verzii. Pri tom všetkom kniha ešte ponúka značný priestor pre mimoriadne bohatý grafický sprievodný materiál, ktorý knihe priniesol aj nomináciu na Najkrajšiu českú knihu roku v súťaži CZECHDESIGN.

Už charaktery úvodu a predslovu nám dávajú najavo, aký bude obsah textov, ktoré sú zasadené medzi hromadu dobových fotografií a skenov, budujúcich vnútri knihy mimoriadne podmanivú atmosféru a úspešne navodzujúcich dobový zeitgeist. Práve daný zeitgeist a spomínanie akoby boli cieľom väčšiny textov. Predslov Karla Veselého je viac osobným, nostalgickým prejavom s dávkou sentimentu a motívom z detstva (puberty), ktorý vytvára priestor pre opis vlastnej „fanzinárskej“ skúsenosti, zatiaľ čo Hroch ako mediálny teoretik so zameraním na fanzin na vedeckej úrovni podáva viac akademický, výskumný pohľad na problematiku. Definuje fanzin a jeho úlohu nie cez osobné zážitky, ale cez teoretické pojmy, a to ako špecifické médium nielen v spomienkach, ale aj v mediálnej krajine. Ako redaktor hudobnej rubriky sa zameriam najmä na texty o metalovej a hardcorovej komunite, ktoré však fungujú dostatočne dobre ako ambasádori charakteru celej publikácie.

 

Cesta metalovou skratkou

Text Viktora Paláka s názvom Kronikář z bažin si na vykreslenie alebo skôr naskicovanie sféry metalového fanzinu vyberá postavu Vladislava Olivu, spojeného s fanzinmi Faraon, FUCKer a najmä Bažina či s organizovaním hudobnej ceny Břitva. Kronikář z bažin však nie je ani tak text o metalovej fanzinovej scéne, ako skôr stručný portrét jedného metalového nadšenca. Olivova postava ale zároveň pôsobí ako jedna z najlepších možných synekdoch prototypu oddaného metalového fanúšika, ktorý verne žije so svojím obľúbeným žánrom a spoluvytvára jeho podobu. Palákov text, nie vzdialený  charakteru oral history, tak stojí v pozícii, kedy môžeme povedať, že jedna postava je príliš málo na to, aby bola výpoveďou o širšej mediálnej krajine českého metalového fanzinu, avšak Olivova postava v sebe zároveň nesie esenciálnu ukážku energie, ktorá túto scénu (resp. jej väčšinu) poháňa.

Hrochov text zameraný na komunitu hardcoru naopak nasleduje štýl autorovho príhovoru, ktorý medzi osobnejšie ladené texty plné nostalgie a spomínania (osobný tón najviac svedčí textu Jitky Kolářovej, zameranému na feministický fanzin, Feminismus: Raubířky všech zemí světa, spojte se!) opäť dopĺňa alebo nahrádza pohľadom mediálneho vedca, ktorý automaticky vnáša viac analytického pohľadu a pevnejšie, jasne stanovené uchopenie témy. Text tak namiesto romantického portrétu jedného solitéra (ako v prípade Olivu) prináša rýchly a v nadväznosti na hardcorovú hudbu patrične dynamický prehľad dejinami tesne predrevolučného a porevolučného hardcorového fanzinu, balansujúci osobné príbehy s výdatnou dávkou vedeckých dát.

 

Kričme aj my

Kniha Křičím: „To jsem já.“ sa dočkala rozporuplných, niekedy vyslovene negatívnych prijatí. Je však otázkou, ako veľmi boli reakcie recenzentov, ktorí kritizovali zbežnosť alebo skratkovitosť knihy, adekvátne. Autori knihy si boli určite vedomí, že pri ôsmich textoch rozprestretých na ploche dvestotridsiatich strán, navyše s veľkým akcentom na vizuálny materiál, je nemožné detailne a vyčerpávajúco mapovať vybrané scény a podať o nich uzatvorený kus výpovede. Namiesto toho sa (úplne legitímne) vydali cestou, ktorá na jednej strane neponúka vyčerpávajúce kvantá dát ani detailne zaplnenú mapu podzemia mediálnej krajiny, ale na druhej strane pripomína vo svojej stručnosti pomerne kompaktný písomný výstup oral history projektu, ktorý sa voči čitateľovi stavia interaktívne, necháva mu dostatok priestoru na jeho vlastnú aktivitu, realizáciu a dodatočné individuálne ponorenie sa do témy.

Texty v knihe, či už hovoríme o metale, hardcore, sci-fi alebo feministických fanzinoch, sú krátkymi, ale dynamickými náhľadmi, reportážami z týchto svetov, ktoré si môže čitateľ na základe poskytnutých indícií sám rozširovať a vydávať sa ďalej vlastnými smermi. Kvalitatívne rozdiely medzi textami sú navyše minimálne, nálepka kvalitatívnej vyváženosti na publikácii drží viac než dobre.

Křičím: „To jsem já.“ je skôr privítaním vo svete fanzinu než zasväcujúcim sprievodcom. Zaujímavé sú však vzťahy medzi textami, ktoré sú azda najvrúcnejšou časťou tohto „privítania“. Osem autorov, ktorých prepája najmä motív spomínania, prináša vo svojich výpovediach obraz organickosti a diverzity fanzinového sveta. Krátke výseky dokážu pri komparácii či prípadnom prepájaní živo interagovať, a tým preniesť autentický obraz hmýrenia a diverzity na fanzinovej scéne, čo je dôležitý jav, ktorý v knihe nie je len stroho popísaný, ale priamo navodený jej charakterom. Aj vďaka osobnejšie ladeným textom v kombinácii s precíznym grafickým spracovaním sa tak Křičím: „To jsem já.“ stáva tak trochu strojom času, médiom, ktoré nás prenesie do fyzickej minulosti fanzinovej scény. Ak však v tomto svete chceme stráviť viac času a detailnejšie preskúmať jeho priestor, neposkytne nám namiesto mapy len skicu. Z pozície čitateľov to môžeme brať ako výzvu na vlastnú fanzinovú expedíciu a v konečnom dôsledku si sami za seba zakričať: „To som ja!“ A ako človek, ktorý taktiež začínal na (aj keď už vymierajúcej) fanzinovej scéne (príznačne) z osobnej skúsenosti vravím, že práve fan studies hudobnej sféry a fanzinov dokumentujúcich a sprevádzajúcich jej život sú výpravou do naozaj divokého sveta, ktorý prekoná aj naše rané zážitky z vedecko-fantastických románov.

 

Hroch, Miloš: Křičím: „To jsem já.“ Příběhy českého fanzinu od 80. let po současnost.

  1. vyd. Praha : PageFive, 2017. 230 s. ISBN 978-80-2702-942-6.

 

 

Autor študuje na FF UK  v Prahe

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *