Krádež je vlastníctvo! Rekurzívna logika vyvlastnenia

Autochtónni akademici a aktivisti – najmä v spoločnostiach s anglofónnym osídlením typickým pre Austráliu, Kanadu, Spojené štáty či Nový Zéland – zvyknú pojmom vyvlastnenie odkazovať na skutočnosť, že v týchto častiach sveta si imperiálna elita nielen podriadila pôvodných obyvateľov a utláčala ich, ale ich aj obrala o pôdu, teda teritoriálny základ ich spoločenstiev, ktoré sa obratom stali teritoriálnym základom vzniku nových, osídlenecko-koloniálnych spoločenstiev európskeho strihu. Vyvlastnenie sa v tomto kontexte chápe ako široký makrohistorický proces, ktorý sa týka špecifickej logiky územných akvizícií osídleneckej kolonializácie. V týchto častiach sveta autochtónni akademici a akademičky, ako Glen Coulthard (Yellowknives Dene) a Audra Simpson (Kahnawake Mohawk), často definujú koloniálnu skúsenosť ich komunít ako „formu štruktúrovaného vyvlastnenia“.
Ak hovoríme o vyvlastnení, používame negatívny termín. Je „negatívny“ ako v uzuálnom význame (teda pejoratívny), tak aj vo filozofickejšom význame: signalizuje absenciu istého atribútu. Opäť, situáciu vyvlastnenia možno najintuitívnejšie charakterizovať ako vlastnícku depriváciu. V tomto konkrétnom prípade sa pojem používa zjavne paradoxne, aby sa poukázalo na skutočnosť, že autochtónne komunity boli o teritoriálny základ svojich spoločenstiev (teda zdedené územia) okradnuté, no súčasne poukazuje na to, že tieto územia v prvom (predkoloniálnom) rade nijakým „vlastníctvom“ neboli.
Nejde len o puntičkárstvo. Autochtónna (Goenpul) akademička Aileen Moreton-Robinson vo svojej nedávnej práci, The White Possesive, rozoberá takzvané austrálske „vojny o históriu“, na príklade ktorých objasňuje, aký je praktický rozmer tejto problematiky. Spory podnietila publikácia The Fabrication of Aboriginal History (2000) populistického pravicového historika Keitha Windshuttlea a diskusia sa roztočila (okrem iného) okolo jeho vyhlásenia, že vzhľadom na to, že v jazyku austrálskych aborigénov neexistoval výraz pre „vlastníctvo“ vo význame, v akom sa väčšinou používa v západnom právnom a politickom systéme – alebo že dokonca nepoznali koncepciu „územia“ ako samostatnej entity, ktorú je možné prehlásiť za vlastníctvo –, nemožno zmysluplne tvrdiť, že im bolo ich územie ukradnuté. Moreton-Robinson odhalila logiku tohto argumentu: „Pôvodní obyvatelia nepoznali koncept vlastníctva, teda nebolo nijakej suverenity, ktorú by sme mali chrániť. Nedošlo k nijakej krádeži, nijakej vojne, nijakej potrebe dohody.“ Podobné argumenty sa uchytili aj v kanadskom kontexte.
Nechcem tu skúmať túto pochybnú argumentačnú líniu. Ide mi jednoducho o rozsah, v akom sa kritici zmocňujú základnej konceptuálnej nejednoznačnosti v jadre vyvlastnenia a ako ho zneužívajú. Pokúšajú sa pôvodných obyvateľov a ich spojencov chytiť v pasci známej dilemy: buď si človek nárokuje prvotné vlastníctvo územia v rozpoznateľnej majetkovej podobe – teda univerzalizuje to, čo Moreton-Robinson nazýva „vlastníckou logikou bielej patriarchálnej suverenity“ ako primeraného normatívu –, alebo odmieta vlastníctvo ako také, čím vlastne podvracia následné tvrdenie o vyvlastnení.
V súlade s tým vzniká isté nebezpečenstvo, keď sa pojem vyvlastnenie prenesie do diskusií o kolonizácii. Na jednej strane je potenciálne problematické osvojiť si klasickú anarchistickú interpretáciu vyvlastnenia ako priamej krádeže, keďže sa tým človek vystavuje súčasne klasickej kritike z marxistického tábora, ako aj oportunistickejším výhradám sprava. Na druhej strane sa však aj marxistická odpoveď na anarchizmus môže ukázať ako neadekvátna, keďže ťažisko celej problematiky odsúva z vyvlastnenia k vykorisťovaniu. Bolo by veľmi zvláštne naznačovať, že vyvlastnenie území pôvodných obyvateľov a obyvateliek je problémom preto, lebo sa tým vytvára predpoklad ich vykorisťovania ako pracujúcich. Empiricky nejde o príliš presný opis kolonizačnej skúsenosti mnohých pôvodných obyvateľov (najmä v oblastiach anglofónneho osídľovania), skôr o prekrútenie základnej logiky týchto zápasov.
Alternatívnou obchádzkou tejto dilemy je trvať na tom, že vyvlastnenie sa vlastníctva vlastne vôbec netýka. V rámci tejto stratégie sa „vlastniť“ v slove vyvlastniť javí skôr ako náhoda, hoci týmto slovom opisujeme isté špecifiká teritoriality spoločenských a politických poriadkov pôvodných obyvateľov, respektíve ich úlohy v osídľovacom kolonializme. Máme v skutočnosti na mysli skôr čosi ako vykorenenie či znesvätenie. Prvý z pojmov vyjadruje stratu kontaktu s pôdou a nesie konotácie vysťahovania či odstránenia. Možno ho používať doslovne aj metaforicky (podobne ako v prípade vykoľajenia) a má istú intuitívnu príťažlivosť, keďže vyvlastnenie teritoriálneho základu spoločnosti na ňu má nepochybne veľmi negatívny, rušivý vplyv. Vyvlastnenie qua vykorenenie so sebou, samozrejme, nesie vlastné nejasnosti a riziká. Môže napríklad naviazať autochtónnosť na územnú nemennosť (tejto problematike sa tu však nemôžem venovať). V každom prípade náš jazyk vykorenenia prinajmenšom odvádza od implikácie, že vzťah k územiu musí byť vo svojej pôvodnej podobe vlastnícky.
Inokedy sa zdá, keď v podobných kontextoch ľudia používajú termín vyvlastnenie, majú na mysli skôr čosi ako „znesvätenie“. V takejto valencii pôvodní obyvatelia často poukazujú na degradáciu či poškvrnenie objektu, ktorého morálnu hodnotu nemožno vyjadriť čisto antropocentrickým slovníkom. Na tomto rámci je zaujímavé, že primárny objekt ublíženia sa zmenil. Zatiaľ čo vykorenenie, krádež, vykorisťovanie a nátlak sú dôsledkami územnej apropriácie voči ľuďom, v prípade znesvätenia je poškodenou stranou samotná zem. Nie že by nebolo ublížené aj jej ľudským obyvateľom, ale táto ujma je len sekundárnym dôsledkom. Uvažujme nad nasledujúcimi vetami mohawskej akademičky v oblasti práva, Patricie Monture-Angus:
„Hoci si Aborigénci uchovali úzky vzťah k pôde… nejde o jej kontrolu… Zem je matka, ktorá sa o nás všetkých stará… Suverenita ako právo na zodpovednosť… si vyžaduje vzťah k územiu (a nie vzťah založený na jeho kontrole)… Je potrebné porozumieť, že aborigénska požiadavka na rešpektovanie našej suverenity je vskutku požiadavkou zodpovednosti. Neviem o žiadnom inom prípade z histórie, kedy by o svoju zodpovednosť musela nejaká skupina ľudí bojovať tak úporne.“
Na takomto poňatí je motivujúci nový spôsob, akým sa prevracajú nároky a vzťahy v porovnaní s vlastníckym modelom. Monture-Angus nám podáva jasný príklad argumentu, ktorý nespočíva v normatívnom záväzku k územnému vlastníctvu, ale súčasne pôsobí ako robustná kritika územnej akvizície. Jeho dôležitým prvkom je to, že tradičný nárok založený na práve sa mení na nárok založený na povinnosti. Aborigénsky územný nárok sa v jej výklade týka nevyhnutnosti zodpovednosti za čosi presahujúce jednotlivca, teda za samotnú Zem. Tým by sme sa mohli dostať od istých komplikácií prísne vlastníckeho chápania vyvlastnenia a priblížiť sa k významu znesvätenia.
Dajme však tieto alternatívne formulácie bokom, aby sme dôslednejšie preskúmali našu pôvodnú problematiku. Nie že by poňatie mysliteliek ako Monture-Angus nebolo dôležité alebo presvedčivé. Alternatívy by sme však mohli preskúmať aj preto, lebo nie všetci pôvodní obyvatelia a autochtónne komunity chápu svoj vzťah k Zemi takýmto spôsobom. Ba čo viac, ako nám odhalia texty a práce týchto ľudí, autochtónne komunity v oblastiach s anglofónnym osídlením kolonizáciu evidentne zažívali – a stále zažívajú – ako krádež. Navzdory všetkým komplikáciám tu existuje istý nárok, ktorý ústi do krádeže pôdy. Je to nárok, od ktorého nemožno jednoducho ustúpiť, ak chceme ostať responzívni voči špecifickej historickej skúsenosti, o ktorú tu ide. Mohli by sme si priať zotrvávať v boji s jazykom krádeže len zo záujmu napádať tieto nároky pri tom, ako nám sú prezentované, možno práve preto, lebo tento problém nezapadá do očakávaných vzťažných sústav. Naďalej hovoriť o vyvlastnení qua „krádeži územia“ by potom už v rámci rétorickej stratégie či princípu solidarity jednoducho nebolo dôležité (hoci aj tieto aspekty je potrebné zvážiť). Naopak, tieto pojmy stojí za to si ponechať, pretože v skutočnosti vyjadrujú priliehavé, konceptuálne komplexné porozumenie povahe kolonializácie.
Používanie termínu vyvlastnenie v daných kontextoch sčasti aj naďalej motivuje skutočný pocit, že kolonializácia (najmä osídľovacia kolonializácia) so sebou prináša unikátne druhy krádeže, pre ktoré nemáme vždy adekvátny jazyk. Kolonializácia konkrétne zahŕňa územné prevody veľkého rozsahu, ktoré súčasne rekódujú predmet výmeny tak, že tá sa retrospektívne javí ako krádež v uzuálnom význame. Nejde (len) o prevod majetku, ale (aj) o prevod na majetok. V tomto kontexte potom môže vyvlastnenie odkazovať na proces, ktorým vznikajú nové vlastnícke vzťahy, ale za štrukturálnych podmienok, ktoré vyžadujú svoju súčasnú negáciu. Vyvlastnení, ktorí sú procesom ovplyvnení, sa k novým vzťahom môžu pripútať tiež a zažívať ich (alebo ich časti) ako plody pozitívneho vývoja v zmysle, že proces zahŕňa nominálne rozšírenie ich majetkových práv, teda nový druh majetku. Môžu však tiež zažiť hlboký konflikt medzi abstraktnou podobou majetkových práv a konkrétnymi okolnosťami ich realizácie. Dôvodom je, že proces vyvlastnenia mení spoločenské okolnosti v pozadí tak, že uskutočnenie predmetných majetkových práv je nevyhnutne sprostredkované spôsobom, ktorý ich účinne neguje. Vo výsledku vyvlastnení „majú“ niečo, čo nemôžu využívať – s výnimkou ďalšieho prevodu.
Táto formulácia nám pomáha vyhnúť sa istým falošným dilemám načrtnutým vyššie, pretože dokáže pomenovať proces vyvlastnenia bez predpokladu pôvodného vlastníctva či potreby teórie „prvotnej držby“. Tiež pomáha vysvetliť paradoxný fenomén, s ktorým sa stretávame v dejinách osídľovacieho kolonializmu: koloniálne postavy, ktoré jednoducho a otvorene popierajú čo i len možnosť pôvodného vlastníctva pôdy, typicky z dôvodu údajne nižšej úrovne socioekonomického rozvoja, racionality, poľnohospodárstva, vytyčovania územia a podobne u pôvodných obyvateľov. Je výborne zdokumentované, že myslitelia od Vattela cez Locka až po Kanta svorne pochybovali, či pôvodní obyvatelia vôbec niekedy prejavili adekvátnu úroveň socioekonomického a technologického rozvoja, ktorá je potrebná pre skutočné vlastníctvo pôdy. Popri tomto plošnom odmietaní však nachádzame aj rôzne podoby čiastočného uznania a výberového potvrdenia vlastníckych záujmov autochtónnych obyvateľov a obyvateliek. Historicky osídlenci bežne uznávali isté podoby vlastníckych záujmov pôvodným obyvateľom, pretože pochopili, že v konsolidujúcom sa koloniálnom kontexte dokážu pôvodní obyvatelia uplatniť svoje majetkové práva jedine prevodom. Ako vo svojej významnej práci Custer Died for Your Sins (1969) napísala lakotská (Standing Rock Sioux) filozofka Vine Deloria Jr.:
„[J]edného dňa beloch zistil, že indiánske kmene stále vlastnia okolo 135 miliónov akrov pôdy. Na vlastné zdesenie zistil, že veľká časť z nej má vysokú hodnotu… Zvieratá sa môžu zhromaždiť na kúsku pôdy, ale nedokážu ju predať. Beloch preto neváhal a zistil, že aj Indiáni sú ľudia a ako takí by mali mať právo predať svoju pôdu. Tá bola prostriedkom uznania Indiána za človeka. Šlo o metódu, ktorou pôdu možno ukradnúť legálne a vôbec nie okato… Tento objav znegoval právo indiánskych kmeňov na suverenitu a rovnosť medzi národmi. Obral ich o nárok na ich pôdu a dal im právo ju len predať.“
Deloria tu poukazuje na špecifické nominálne majetkové právo, ktorému sa tešili pôvodní obyvatelia v koloniálnych kontextoch: právo „len predať“. Ak by sme to formulovali inak, hoci je štandardne majetkové právo spojením exkluzívnych práv (1.) nadobúdať, (2.) užívať a (3.) prevádzať, v kontexte osídľovacieho kolonializmu sa „majetok pôvodných obyvateľov“ často javí ako od začiatku paradoxné spojenie, okyptená podoba majetku, ktorú možno plne vyjadriť jedine posledným aspektom, teda prevodom. Povedané inak, plne sa uskutočňuje jedine vo svojej negácii. Vlastnícke záujmy autochtónnych obyvateľov sú rozpoznateľné len retrospektívne, pri spätnom pohľade a lámaní sa v procese vzniku samostatnej podoby „štrukturálne negovaného“ územného majetkového práva. V týchto prípadoch paradoxne vlastníctvo nie je predpokladom vyvlastnenia, ale jeho dôsledkom. Systém produkuje to, čo predpokladá (majetok). Namiesto toho, aby sme sa vyhýbali problému negatívnej definície konceptu, navrhujem, aby sme práve túto rekurzivitu zdôraznili ako základný atribút predmetného procesu.
Ak možno nad vyvlastnením užitočne uvažovať ako nad vzťahom medzi juristickou štruktúrou práva – v tomto prípade územného vlastníctva – a spoločenským kontextom, ktorý tento systém práva uskutočňuje, potom jeho úplný výklad musí precízne ukázať, ako môže spoločenský kontext v pozadí „štrukturálne negovať“ vlastnícke záujmy. Takýto úplný výklad však presahuje možnosti nášho článku.
Robert Nichols: Theft is Property! Dispossession and Critical Theory. Duke University Press, 2020.
Autor je politický vedec
Z anglického originálu preložil Martin Makara