Koniec transatlantizmu
Americká vláda pravidelne vydáva tzv. Národnú bezpečnostnú stratégiu (National Security Strategy, NSS), dokument, v ktorom signalizuje stratégiu v zahraničnej politike; definuje hodnoty, z ktorých vychádza, určuje priority, identifikuje riziká. Počas Bidenovej vlády v roku 2022 sa v NSS v súvislosti so vzťahom k Európe uvádzalo: „Vzhľadom na vzťahy založené na zdieľaných demokratických hodnotách, spoločných záujmoch a dejinných väzbách, je transatlantické partnerstvo kľúčovou platformou, na ktorej sú postavené mnohé ďalšie súčasti našej zahraničnej politiky.“
Nová NSS, vydaná Trumpovou vládou v novembri 2025, je voči Európe oveľa nepriateľskejšia. „Americké vlády zvykli uvažovať o európskych problémoch v termínoch nedostatočných výdavkov na armády a hospodárskej stagnácie. Je v tom kus pravdy, no skutočné európske problémy sú hlbšie. (…) Ekonomický úpadok je zatienený skutočnou a neúprosnou hrozbou civilizačného vymazania. (…) Ak bude pokračovať v nastolených trendoch, Európu o 20 rokov, možno aj skôr, nespoznáme.“ Civilizačný úpadok sa vraj prejavuje nadnárodnou reguláciou, klesajúcou mierou pôrodnosti, a imigráciou.
Nie všetko je však podľa NSS zlé. „Amerika povzbudzuje jej politických spojencov v Európe, aby pomáhali v obnove ducha, a silnejúci vplyv vlasteneckých európskych strán je skutočne dôvodom na veľký optimizmus. Naším cieľom musí byť pomôcť Európe napraviť jej súčasnú trajektóriu.“ A skutočne, jednou z priorít má byť „kultivácia odporu voči súčasnej európskej trajektórii v rámci európskych národov“.
Konkrétne to, samozrejme, znamená podporu krajne pravicových či nacionalistických strán v Európe, resp. dezintegračných síl v Európskej únii. NSS 2025 zapadá aj do Vanceovej kritickej reči na Mníchovskom bezpečnostnom fóre, či napríklad podpory Alternatívy pre Nemecko zo strany Marca Rubia. Napokon, americké sociálne siete ako priestory šírenia krajne pravicových naratívov sú dôležitou súčasťou tejto stratégie, čo nedávno vyústilo do sankcií proti predstaviteľom EÚ, presadzujúcim ich reguláciu v Európe. NSS 2025 túto politiku len sumarizuje a výslovne artikuluje ako národnú stratégiu.
Problémy pre transatlantizmus
Toto všetko spôsobuje bolehlav tzv. transatlantistom. Kým pri prvej Trumpovej vláde sa dalo tvrdiť, že ide o jednorazovú odchýlku, akési chvíľkové americké pomätenie, pri druhej Trumpovej vláde je zjavné, že ide prinajmenšom o trvalé republikánske nastavenie. Aspoň predstieraný pozitívny vzťah k Európe má v USA tak 50 percentnú pravdepodobnosť, inak odtiaľ budeme mať podporu európskej krajnej pravice.
Na Slovensku bol transatlantizmus spopularizovaný najmä počas dvoch Dzurindových vlád, kedy Spojené štáty boli vnímané ako tie, ktoré sa zo zahraničných krajín najviac pričinili o pád komunistickej diktatúry a priniesli nám slobodu. V pravicovom komentariáte, na katedrách politológie či v think tankoch transatlantizmus následne prežíval aj dávno po odchode Dzurindu z politiky.
Základ transatlantizmu je v bezpečnostnom spojenectve medzi Európou a Spojenými štátmi, vyjadreným v prvom rade v NATO. Má však aj určitý implicitný, aspoň minimálny, ideologický obsah. Spojenectvo nie je vnímané ako čisto z rozumu, ale je za ním presvedčenie, že Spojené štáty aj Európa hodnotovo konvergujú.
V rozhodujúcom ohľade, v otázke medzinárodného práva, však táto konvergencia bola po druhej svetovej vojne chimérická.
Medzinárodné právo
Definitívnym dôkazom hodnotovej divergencie mala už dávno byť nelegálna invázia Iraku postavená na klamstvách o zbraniach hromadného ničenia. Miesto toho však prebiehali zastieracie manévre. V januári 2003, pár mesiacov pred inváziou, vyšiel tzv. List ôsmich spísaný ôsmimi európskymi lídrami, vrátane Tonyho Blaira či Václava Havla. V prvej vete list uvádzal, že „skutočné puto medzi USA a Európou je v zdieľaných hodnotách: demokracia, sloboda jednotlivca, ľudské práva a vláda práva“. V skutočnosti však list vo vtedajšom kontexte presadzoval zlovoľnú dezinterpretáciu rezolúcie BR OSN č. 1441, akoby táto legalizovala inváziu Iraku.
Toto transatlantizmus vyžadoval neustále: vyvažovanie protirečivých záujmov realpolitického spojenectva a deklarovaných, no v skutočnosti divergujúcich hodnôt. Vyvažovanie podpory konkrétnej americkej vlády s tým, že táto zjavne pošliapavala deklarované hodnoty. Nejaký čas bolo možné – ako to činil napokon aj Havel – predstierať, že protirečenie neexistuje, a tváriť sa, že aj zločinná vojenská agresia je realizáciou medzinárodného práva, že aj mučenie môže byť v súlade s ľudskými právami alebo, že podpora apartheidu je v súlade s demokraciou.
Kontinuitu amerického vzťahu k medzinárodnému právu pritom môžeme demonštrovať aj na príklade Medzinárodného trestného súdu (ICC). Ten je dodnes jednou z najkonzekventnejších realizácií konceptu vlády práva, ktoré zaväzuje všetkých. Spojené štáty sa však vždy vyhýbali uznávaniu medzinárodnej právomoci nad ich konaním (preto sú dodnes jednou z krajín, ktorá neuznáva právomoc Medzinárodného súdneho dvora vo vzťahu k Dohovoru o genocíde). Preto nielenže nepristúpili k Rímskemu štatútu, zmluve, ktorá založila ICC, ale v roku 2002 prijali aj neformálne nazvaný zákon o invázii Haagu, ktorý v princípe nevylučoval použitie žiadnych prostriedkov na ochranu Američanov a ich spojencov, ak by mali byť vyšetrovaní zo strany ICC – ani vojenských.
Mafiánske praktiky Trumpovho režimu proti ICC, keď uvaľuje brutálne sankcie na jednotlivých sudcov a sudkyne, vrátane občianok a občanov EÚ, je v skutočnosti ideologicky plne v línii dlhodobej americkej politiky.
Americký voluntarizmus
Je nepochybne pravda, že rozmach medzinárodného práva po druhej svetovej vojne bol sčasti reakciou na bezprecedentné hrôzy druhej svetovej vojny. Tieto hrôzy vyvolali nebývalú aktivitu medzi právnikmi, diplomatmi a podobne, a zároveň politici boli ochotní načúvať ich návrhom.
Väčší príklon k medzinárodnému právu v Európe však bol rovnako vedený pragmatizmom. Druhá svetová vojna ohlasovala rozpad európskych impérií – nielen deštrukciou Nemecka, ale signalizovala aj rozpad celosvetovej Britskej ríše či zánik Francúzska ako koloniálnej mocnosti. Práve v pozícii slabosti dáva zmysel klásť dôraz na všeobecné pravidlá, na právo, ktoré zaväzuje všetkých.
Výnimkou boli Spojené štáty, ktoré vzišli z druhej svetovej vojny relatívne nedotknuté a v pozícii hegemóna (a s hospodárstvom práveže rozbehnutým aj vďaka vojnovej ekonomike). Dovtedy, a to do určitej miery aj v medzivojnovom období, fungovali v tieni európskej dominancie. Americkému právnemu a filozofickému mysleniu tak neboli cudzie antiimperiálne inštinkty, a napríklad norimberské procesy, ktorých ideovým otcom bol americký právnik Robert H. Jackson, mali byť aj praktickou demonštráciou univerzálnej vlády práva nad všetkými národmi.
Politické myslenie však bolo zároveň, ako protiváha, vedené túžbou nahradiť európske impériá. Americkí politici sa tak už veľmi rýchlo po druhej svetovej vojne snažili interpretovať aj norimberské procesy ako jednorazovú záležitosť, ktorá by nemala byť úplne predzvesťou systému medzinárodného práva; niektorí aj oľutovali, že s realizáciou procesov vôbec súhlasili. V situácii víťazstva a nastupujúcej dominancie, vo vrcholiacom americkom storočí, nebol dôvod začať sa výrazne obmedzovať právom.
Európski politici prijali obmedzujúci legalizmus z pozície slabšieho. USA paralelne z pozície moci inklinovali k voluntarizmu – k prístupu, že lepší svet sa rodí z vôle najmocnejšieho národa na svete, a tejto vôli nič nesmie stáť v ceste.
Transatlantistická rutina
Transatlantizmus v Európe – a najmä vo východnej Európe – nabral na sile v 90. rokoch a začiatkom 21. storočia, v čase, kedy americká dominancia bola totálna, a kedy sa americký voluntarizmus zdal byť dejinne kompletne ospravedlnený.
Za vzmachom transatlantizmu ale netreba hľadať nejakú komplexnú ideológiu. Skôr ide o to, že v každom povolaní – či už viac manuálnom, alebo viac intelektuálnom – sa ľudia snažia nájsť reprodukovateľné postupy, z ktorých vyrastie bezpečná rutina. Transatlantizmus takúto rutinu ponúkal politikom, zahraničným komentátorom, rôznym poradcom, expertom, politológom či osadenstvu think tankov. Umožnil vystavať kariéry, vytvoril pracovné miesta, zabezpečoval živobytie, a to sa už potom ťažko opúšťa.
Nevyžadovalo sa toľko kreativity, stačilo načúvať americkej zahraničnej politike a obhájiť ju. Nebolo treba uvažovať nad hodnotami, tie boli implikované, rituálne vyjadrované vo vyprázdnených sloganoch, pri ktorých prípadné obvinenia z pokrytectva bolo publikum dlhodobo ochotné prehliadnuť. Zároveň takýto prístup otvoril priestor pre množstvo rutinnej práce, riešenia takpovediac praktických problémov, kedy transakčné aspekty zbrojenia, vojenských cvičení, vojenskej spolupráce, nahrádzali náročnejšie politické uvažovanie.
A dlhý čas stačilo, aby apologétske napojenie americkej zahraničnej politiky na deklarované hodnoty prebiehalo aspoň v estetickej rovine. Napríklad pri Iraku sa to dalo urobiť relatívne jednoducho: napokon, aj keď išlo o zločin agresie, o ohavnosti a nelegitímnosti Husajnovej diktatúry nepochyboval nikto. Až v Gaze už tento relativizujúci inštinkt – spočiatku stále skúšajúci prístup v štýle „právo sem, právo tam, hádam nebudete obhajovať Hamas“ – zoči-voči dvom rokom genocídnej vojny s plnou podporou USA, dvom rokov dennodenných obrazov barbarstva, nemal šancu obstáť, v dôsledku čoho mnohí transatlantisti radšej volili mlčanie.
Trump 2.0 ich tak zastihol nepripravených, pretože nepochopili americký voluntarizmus ako fundamentálne odlišný od rozvíjajúceho sa európskeho legalizmu. V roku 2016 sa ešte pri hľadaní odpovede na otázku „odkiaľ sa Trump vzal?“ skúšalo odpovedať, že napríklad z Ruska, akoby bol cudzí import spoza hraníc Západu. Konfrontácia s vlastnými protirečeniami sa ešte dala odložiť. Rok 2024 už jednoznačne ukázal, že Trump je autentický, plnokrvný, domáci americký produkt. Je logicky konzistentným vyjadrením amerického voluntarizmu, ktorý – len viac či menej moderovaný – vždy tvoril východisko americkej zahraničnej politiky; aj v časoch rétorického vyjadrovania priateľstva s Európou, aj mimo nich.
Možnosti sebavedomej Európy
V politickej aj intelektuálnej slepej uličke transatlantizmu sa stratilo priveľa času. A dodnes nás v nej držia aj politici ako Merz, ktorý si ako odpoveď na trumpizmus predstavuje, že sa zahrá na malého európskeho Trumpa, a kým ten veľký uvaľuje sankcie na ICC, Merz sa ICC a medzinárodnému aj európskemu právu vysmeje osobnou návštevou stíhaného Netanjahua.
Kolaps európskych impérií, ktorý umožnil rozmach medzinárodného práva, pritom mohol a mal byť začiatkom kreatívneho politického myslenia. V oblasti práva – medzi právničkami a právnymi inštitúciami – aj bol. V oblasti politiky sa legalizmus mohol stať nielen európskym hodnotovým horizontom, ale aj nástrojom mäkkej sily, politickou alternatívou, ktorá by konkurovala nielen komunistickým diktatúram ZSSR a neskôr Číny, ale aj americkému voluntarizmu postavenému na hrubej vojenskej sile. Mohol sa stať novou európskou ponukou pre svet, a zároveň aj posilňovať obdobné legalistické tendencie, potlačené antiimperiálne inštinkty, aj v samotných Spojených štátoch, čo by naštrbovalo škodlivý naratív o americkej výnimočnosti. Mohol sa stať základom koherentnej zahraničnej politiky. Mohol sa stať aj základom pre budovanie európskej armády, postavenej na spoločných hodnotových východiskách, nie ad hoc spojenectvách, nech aj akokoľvek potrebných.
Európska porážka – či v podstate sebadeštrukcia (avšak, ako upozorňovali Aimé Césaire aj Hannah Arendt, predpripravená štruktúrou európskeho kolonializmu) – sa mohla v konečnom dôsledku stať zdrojom nového európskeho myslenia aj sebavedomia. Do značnej miery sa aj stala, a Európska únia, napriek všetkým jej neduhom, je jej najlepším výsledkom. Avšak Európa zďaleka nezašla tak ďaleko, ako mohla a mala.
Transatlantizmus v skutočnosti európske sebavedomie okresával, pri simulovanej hodnotovej konvergencii z Európy vyrábal prívesok Spojených štátov, ktoré vychádzali a dodnes vychádzajú z fundamentálne odlišného politického nastavenia. V horšom prípade sa aj prostredníctvom neho vnútri v Európe podkopávala podpora pre medzinárodné právo, pre vládu práva a pre ľudskoprávny univerzalizmus. Jeho koniec netreba oplakávať.
Post scriptum: tento text som napísal pred americkým útokom na Venezuelu. Po útoku som na ňom nezmenil nič a ani to nebolo potrebné.
Autor je filozof a právnik
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.