Česko-švédska režisérka Greta Stocklassa nakrútila svoj bakalársky film na pražskej FAMU ako celovečerný dokumentárny debut. Kiruna – prekrásny nový svet (2019) však pôsobí veľmi vyzretým dojmom už od mrazivej expozície, ktorá nás uvádza do takmer apokalyptického kontextu krajiny za polárnym kruhom. Autorský dokument Stocklassy bol s úspechom vyvíjaný na prestížnych zahraničných workshopoch, patrí k diváckym hajlajtom ostatného Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava a tiež bol uvedený na významnom švajčiarskom festivale Visions du Réel v Nyone.
Migrujúce mesto ako projekt
Kiruna je najsevernejšie mesto vo Švédsku, ktoré má zároveň najväčšiu rozlohu. Obývaná zóna sama osebe je neveľká, no v meste za polárnym kruhom sa rozpína gigantická baňa na ťažbu železnej rudy, ktorá dala Kirune jej novodobý historický a ekonomický význam. Masívna mnohoročná exploatácia prírodného bohatstva v Kiirunavaare, pravdepodobne najväčšom ťažobnom telese na svete, si vyžaduje presťahovanie mestečka s ani nie dvadsaťtisíc obyvateľmi o kus ďalej.
Centrum mesta je poddolované, a akt jeho presunu príde do Kiruny verejne požehnať sám švédsky kráľ Karol XVI. Gustáv, ktorý v svojom prejave oslavne hovorí o „znova vyrastajúcom meste”. Z pohľadu ťažobnej spoločnosti a švédskeho establišmentu ide o výsostne praktický úkon za stovky miliónov, ktorý je vo svetle iných sofistikovaných operácií ľudstva v treťom miléniu síce náročnou, no na pochopenie pomerne triviálnou záležitosťou. Okrem množstva rodinných domov prevážaných kamiónom treba zdvihnúť a odtransportovať aj dominanty mesta — mestskú radnicu či neogotický kostol, ktorý vyhral v roku 2001 hlasovanie o najkrajšiu stavbu Švédska. Z tohto kostola, ako sa neskôr dozvieme, pochádza aj výrazný zvukový element organovej hudby, ktorý dotvára pôsobivú monumentalistickú vizualitu filmu.
Niečo nás na Kirune znepokojuje, niečo nie je v poriadku, bez slov a čistým vizuálnym jazykom to vyjadruje už celkom prvý záber vytvárajúci náladu oscilujúcu na pomedzí prenikavej dystopickej atmosféry a akejsi enigmatickej nadpozemskosti ako symbolickej ozveny prírodnej reakcie. Sledujeme veľký statický celok na zasnežené pohorie, obraz pozdĺžne pretína vlaková trať, po ktorej sa rúti lokomotíva s neuveriteľným množstvom vagónov naložených železnou rudou. Vo zvukovej stope sa zvyšuje frekvencia drásajúceho piskľavého prvku. Takto v jednom momente v podstate dostaneme všetko – základný rámec aj komplexný vnem.
Miznúca pamäť
„Prekrásny nový svet”, ako je nazvaná druhá časť názvu filmu, je ironickou alúziou na situáciu v Kirune s viacerými konotáciami. Banská činnosť síce dáva prácu mnohým Švédom, či dokonca arabským migrantom, pre spomienkový aparát pôvodných obyvateľov je však fatálna. Kiruna je mesto, ktoré migruje, a spolu s ním nedobrovoľne migrujú aj jeho obyvatelia, čo zanecháva jazvy v ich kolektívnej aj individuálnej pamäti. Film ukazuje, ako sa diskutuje v miestnej filozofickej kaviarni, a kým jedna strana sa so strachom v očiach prikláňa k zmene, k potrebe nového a hotuje sa odovzdať budúcnosť do rúk mladým (celkovo však z tohto diskurzu vyňatým), iní veľmi jasne verbalizujú, ako veľmi je pre nich bolestný súčasný stav vecí.
Vo filme sa viackrát objavia zábery na veľké rodinné domy naložené na nákladiakoch idúcich po ceste. Tieto obrazy kulminujú v absurdnej sekvencii, v ktorej miestny učiteľ a politik Timo Vilgats odliepa zo zmenšeniny reliéfu mesta miniatúry budov z tej časti Kiruny, ktorá zaniká. Angažovaný Timo, uznávaný miestnymi, sa sám s týmto naratívom necíti komfortne a zachvacuje ho melanchólia.
Kultúrna apropriácia
Devastácia environmentu je kultúrnou devastáciou historickej duše Kiruny, dodnes čiastočne obývanej pôvodným sámskym obyvateľstvom. Zaujímavou vo filme je príbehová línia portrétujúca sámsku maturantku Maju, ktorá sa hrdo hlási k svojmu etniku, skúma jeho historické korene a rasizmus, ktorý vo Švédsku ani dnes nie je ojedinelým javom.
Do sámskej histórie sa tá švédska projektuje negatívne. Ako Švédi v minulosti segregovali a exotizovali sámske etnikum, zobrazuje napríklad vydarená historická dráma Sámska krv (2016) od Amandy Kernell. Švédske učebnice na Sámov zabudli, ich kultúra preto ostáva pre mnohých súčasných Švédov nepoznaná. Na severe krajiny sú dodnes nenávidení či napádaní, sú často považovaní za tých, ktorí iritujúco okupujú švédsku krajinu a pláne, kde už po stáročia tradične chovajú soby. V Kirune padajú za obeť ťažobnému molochovi rozsiahle oblasti, zužuje sa terén, kde sa môžu soby voľne pásť. Kým Sámka Maja vo filme zosobňuje historickú aj súčasnú existenčnú situovanosť sámskeho etnika s jasnými odkazmi k pretrvávajúcemu dedičstvu politickej nenávisti, mladý Abdalrahman zastupuje nepôvodného obyvateľa, ktorý ušiel z Jemenu pre vojnu so saudskoarabskou koalíciou. Jeho primárnou túžbou je ostať žiť v Kirune, návrat domov by preňho totiž mohol znamenať smrť. Kurióznou je kontrapozícia švédskej otvorenosti voči migrantom na jednej strane a skrytého rasizmu voči Sámom na druhej.
Vyzretý debut
Greta Stocklassa vytvorila v Kirune – prekrásnom novom svete koherentný štylistický tvar, pričom v ňom skomponovala naratív, v ktorom do seba postupne a zmysluplne zapadnú všetky príbehové linky a motívy. Pozornosť diváka udržiava vďaka pôsobivému obrazovému štýlu kameramana Stanislava Adama, no najmä zrozumiteľnosťou dokumentárneho rozprávania, ktoré dôsledne myslí na všetky načrtnuté motívy. Napriek ťaživej téme si koniec filmu uzurpujú pozitívne slová Tima, ktorý počas maturitného večierka konajúceho sa ešte v starej mestskej radnici vyjadrí nádej a dôveru v mladých ľudí, ktorí budú doslova budovať novú Kirunu.
Kiruna bude tento rok uvádzaná v rámci alternatívneho distribučného projektu KineDok. Na streamovacom portáli DAFilms.cz je teraz dostupná krátka študentská tvorba Grety Stocklassy.
Autor je filmový kritik