Na streamovacej platforme MUBI je momentálne v ponuke kurátorská sekcia zameraná na americkú nezávislú filmovú tvorbu a s tou sa neodmysliteľne spája subžáner mumblecore. Mumblecore filmy možno bez rozpakov označiť za kult a už to budú dve dekády, čo sú sexy. Za úspechom stojí briskný nápad a to, že nositeľmi zápletky sú zakaždým mäsité postavy, ktoré autori akoby vysnorili vo svojom okolí a presvedčili ich, aby hrali samých seba. Dominantou príbehov všedných ľudí v nevšedných situáciách sú dialógy a pre naše kinematografické prostredie a debutujúcich tvorcov je inšpiratívna najmä schopnosť autorov (často scenáristov, režisérov, hercov, strihačov, producentov, tvorcov hudby v jednej osobe) zapálených pre svoje vízie eliminovať náklady na nakrúcanie. Nad tým musia premýšľať už pri tvorbe realizovateľného príbehu, keďže peňazí je omnoho menej ako času a zápalu. Zástupným pre všetko vymenované sa stal filmár Shane Carruth, ktorého filmy Primer (2004) a Upstream Colour (2013) sú povinnou jazdou subžánru mumblecore.
Film Primer, niekdajší absolútny víťaz festivalu Sundance, je vedecko-fantastická konverzačná dráma s presahmi do filozofie, ktorá šikovne uhýba nielen žánrovým stereotypom, ale aj jednoznačnej či jedinej správnej interpretácii. Vopred treba počítať s tým, že celá krása sa na prvé pozretie neodkryje. Usaďte sa a nastražte všetky dostupné zmysly, iniciačné kino štartuje.
Kašlem vám na Hollywood
Carruth filmom Primer debutoval a ako vyštudovaný inžinier sa o filmovaní všetko naučil za pochodu. Detailnou predprodukčnou prípravou sa jednoducho snažil eliminovať risk, že jeho pokusy vygenerujú viac omylov ako zdaru. Je až neuveriteľné, že všetky scény natočené na materiál — ktorým rozhodne nemohli plytvať, pretože všetky peniaze vrazili do techniky — vyšli na prvú klapku. Vo filme navyše účinkujú zväčša neherci na čele s Carruthom v hlavnej úlohe. Dnes už skúsený herec tieto ambície pôvodne nemal, no nikoho lepšieho do roly nenašiel. Navyše pre dodržanie harmonogramu nakrúcania to bola jediná možnosť ako zaručiť, že bude hlavný herec nonstop po ruke. A tak mal ako režisér o starosť menej, zato hrať, režírovať a vtesnať sa do sedemtisícového rozpočtu je fuška sama osebe.
Carruthovo vedomostné pozadie bolo na začiatku presne také, aké má aj študent filmovej školy. Know-how vstrebával sledovaním filmov a prax zas hlavičkou do ľadovej vody. Verný svojim nápadom sa usiloval o absolútno, teda o doposiaľ nevidené. Je to sebavedomá ambícia často príznačná pre „mumblecoreistov”. Aj napriek tomu sa jeho druhý film Upstream Colour štýlovo dotýka melancholickej snovosti filmov Terencea Mallicka a množstva nadinterpretačných rámcov, ktoré pripomínajú film Ghost Story Davida Loweryho. Jeho debut Primer však ťažko s niečím porovnať.
Carruth sa v Primeri zahráva s diváckou skúsenosťou, rozptyľuje ju a pozýva imaginovať. No robí to vecne, odťažito, na prvý pohľad celkom všedne, bez spektakulárnych pozérskych gest svojich ostrieľanejších a vypočítavejších hollywoodskych kolegov. Tematicky príbuzné a podobne matematicky prešpekulované zápletky nájdeme aj v mainstreamovejších filmoch Pí od Aronofského či v Nolanovom Interstellari. Obe spomínané hollywoodske drámy však diváka šteklia pierkom priamo v nose. Primer sa nezalieča. Carruth je po skúsenosti s hollywoodskym filmovým štúdiom na systém kapitalistickej produkcie generických brakov úprimne a nahlas naštvaný. Nechce s ním mať nič spoločné a nedávno sa vyjadril, že ak má byť jeho súčasťou, tak radšej nebude nakrúcať filmy. Uvidíme.
Fyzika je filozofia
Premisa filmu Primer je na prvý pohľad jednoduchá. Dvom lo-fi vedcom sa v garáži podarí husársky kúsok. Na vynálezoch pracujú po večeroch s partiou kamošov, uťahaní po celodennej práci v korporátoch s vidinou, že raz sa im tento koníček finančne odmení. Zatiaľ doň iba vrážajú vlastné prostriedky a energiu. Napokon zostroja „krabicu”, ktorá dokáže zdvojiť identitu i realitu živých organizmov a Carruth na zobrazenie témy patrične využíva všetky dostupné vyjadrovacie prostriedky. Do detailov premyslený príbeh, ktorý divák rozlúšti nanajvýš na druhé pozretie, nelineárna montáž a voice over z budúcnosti, ktorý zastrešuje celé rozprávanie, narúšajú hranice reality a posúvajú myslenie o videnom do špekulatívnej hry s časovosťou a kauzalitou.
Carruth sám vyštudoval vedu a vychádza z reálnych poznatkov. Jeho vízie o tom, ako by mohol fungovať stroj času, sú do veľkej miery relevantné aj pre vedeckú obec. Nejde mu však o to, aby ukázal, ako by takýto vynález fungoval, ale na pozadí zápletky chce relativizovať totalitu vedeckého poznania a priateľstva dvoch mužov, ktorých pohltí túžba poznávať, a najmä zbohatnúť. Okrem toho štiepi univerzálne pravdy o svete, ktorý je v konečnom dôsledku len taký, aký si ho predstavíme.
Prístroj v príbehu napokon funguje, ani jeden z priateľov však presne nevie, aké bude mať cestovanie v čase následky. Do pokusu sa aj napriek tomu pustia s absolútnym nasadením. Vyskúšajú ho na vlastnej koži, netušiac, že tým otvoria Pandorinu skrinku a narušia fyzikálne zákony. Carruth svoje tendencie rozbíjať konvenčné uvažovanie o vnímaní sveta a reality na základe skúsenosti ako najvyššieho princípu poznania posunul do ešte experimentálnejšej a špekulatívnejšej roviny vo svojom druhom celovečernom hranom filme, sci-fi poéme o láske Upstream Colour.
Primer aj Upstream Colour sú iniciačné filmy. Prostredie je vďaka štylizácii posunutej reality meditatívne, ponúka priestor odosobniť sa od skúsenosti a kontemplovať. Filmový vesmír uzatvára do vákua mimo zákonov kauzality či logiky. Diváka pozýva interpretovať, pričom otázok je mnoho a stačí sa ich dotýkať. Nie je nutné nachádzať odpovede, práve naopak.
V oboch filmoch môžeme vystopovať filozofickú tézu francúzskeho filozofa Jeana Baudrillarda o abstraktnom svete. Chaos podľa neho nepredstavuje radikálny protiklad racionálneho a toto tvrdenie sa v oboch Carruthových filmoch dokonale zosobňuje. Aj veda má podľa mysliteľa svoje hranice. „Narazí na bariéru objektu a v tom okamihu sa fyzikálne zákonitosti prevrátia a odrazu neplatia.” Presne to sa stane Aaronovi (Shane Carruth) a Abeovi (David Sulliman), keď ich bádanie splynie s nimi samotnými a vkročia do stroja času bez toho, aby si uvedomili, čo všetko môže takýto zásah zmeniť. Nevedome čelia riziku straty indentity, rozplynutiu sa v mnohoznačnosti. Sprvu sa domnievajú, že pravidlá hry logicky predvídajú, postupne si však uvedomia, že i veda a skúsenosť majú svoje limity. Keď vychádzajú z experimentu ako zdvojené osobnosti, musia odovzdať čas, ktorý si ukradli, vlastným dvojníkom. Tí napĺňajú ich realitu. Aaron a Abe sú tu teda na pár hodín navyše, získali čas a môžu ho, kvôli zachovaniu tajomstva, tráviť jedine spolu.
Kto je tu dvojníkom?
Dvojníci postupujú podľa plánu, napĺňajú zabehnutú rutinu a všedné rituály oboch priateľov, zatiaľ čo oni dvaja sa snažia z vynálezu vyťažiť zisk. Vracajú sa vo svojom čase a spočiatku regulujú výsledok svojho pobytu v tomto vákuu dobre utajenými pohybmi, obchodovaním na burze a vyčkávaním. Stále však netušia, aké rozsiahle môže mať eliptické cestovanie v čase následky. Nevedia, či neuváženým pohybom nespustia efekt motýlieho krídla. Postupne sa ich identity rozplývajú, a strácajú prehľad o tom, kto je dvojníkom a kto nie. Stávajú sa tieňmi samých seba.
„Netvárme sa, že vieme narábať s náhodou alebo s paradoxom.” Priznávajú si riziko, podstupujú ho dobrovoľne a v tomto rozpoložení preveruje Carruth ich priateľstvo aj morálne zásady. V konečnom dôsledku sú za všetkým, čo robia, len peniaze. Dobrovoľne sa vyzlečú zo svojich životov, strácajú sa v chaose. Ich neustále návraty produkujú množenie dvojníkov, entropia sa im vymyká z rúk. Sami netušia, koľko ich v skutočnosti je, dobiehajú sami seba, no zakaždým končia v slučke a opakujú repliky, situácie, sú zaseknutí a predsa momentálni, pohybliví. Platí jedine to, že čas je lineárny a jeho neustále plynutie ich ohraničuje.
„Najhorší pocit je, že to, čo prežívaš, sa už dávno niekde rozhodlo, že prežívaš svoju duplikovanú realitu, konáš podľa toho, ako sa niekto, tvoj dvojník, rozhodol,” priznávajú. Žijú druhú či tretiu iteráciu, ale možno aj desiatu či stú. Svet si uchováva v pamäti len poslednú iteráciu, v ich pamäti sa však hromadia všetky. Strácajú identitu, prelínajú sa s dvojníkmi. Sami nimi sú. „My vieme všetko. Sme jasnovidci,” domnievajú sa. Avšak realita je nereprezentovateľné X. Možno ju badať len v trhlinách reprezentovateľnej, zjavnej reality. Netvárme sa preto, že vieme ovplyvňovať náhodu alebo paradox, ani stroj času to neumožní. Človek je zraniteľný pre svoje túžby získať a ovládať. Nestačí mu vedieť, že nemôže vedieť viac. Myslenie je totiž podľa Baudrillarda duálne. Nielen my myslíme svet, ale aj svet myslí nás. A do hlavy mu rozhodne nevidíme.
Autorka je filmová kritička
