Odborové organizácie zastupujú záujmy pracujúcich a snažia sa nielen zlepšovať ich pracovné podmienky, ale aj prispievať k verejnému blahu v spoločnosti. Na dosiahnutie uvedených cieľov sa opierajú o rôzne formy inštitucionálnej podpory, napríklad legislatívne ukotvené právo združovať sa, zastupovať záujmy pracujúcich pri tvorbe verejnej politiky, právo kolektívne vyjednávať či právo štrajkovať.
Štrajky patria k verejne najviditeľnejším výkonom odborov. Napríklad článok v médiách s atraktívnym nadpisom o štrajkovej pohotovosti, prípadne aktívne prebiehajúcom štrajku v niektorom závode, podporený fotkami odborárov s transparentmi, pritiahne viac pozornosti ako informácie o významnej každodennej úlohe odborov vo verejnej politike, pri formovaní samotných procesov sociálneho dialógu a kolektívneho vyjednávania, pri formovaní dôstojných pracovných podmienok alebo pri poskytovaní individuálneho poradenstva a podpory svojim členom.
Z vlastného výskumu vyplýva, že odbory vlastne štrajkovať nechcú. Je to posledná možnosť, ak zlyhajú iné mechanizmy ich vplyvu. Na to, aby sme pochopili podstatu štrajku, je dôležité posúdiť aj iné činnosti odborov a aktuálne výzvy, ktorým odbory čelia v rôznych krajinách Európskej únie (EÚ). Dôležitá je aj otázka ako posilniť odbory, ich kapacitu vyjednávať, tvoriť zákony a v konečnom dôsledku aj štrajkovať, ak sa rozhodnú pre štrajkovú činnosť.
Členské príspevky aj verejné zdroje
Postavenie odborov v spoločnosti je dlho diskutovanou témou aj medzi odborníkmi. V posledných dvoch rokoch sa debata nesie v znamení novej Smernice EÚ o adekvátnej minimálnej mzde, ktorá okrem odporúčanej výšky minimálnej mzdy nastavuje aj odporúčané pokrytie pracujúcich kolektívnymi zmluvami. A práve v tejto súvislosti sa diskutuje o tom, ako naprieč rôznymi členskými štátmi Únie posilniť úlohu odborov. Článok vychádza práve z týchto diskusií a návrhov expertov, či už všeobecných alebo viazaných na konkrétne krajiny.
Činnosť odborov je založená za silnej ochrane legislatívne ukotveného práva združovať sa. Toto právo je spojené aj s transparentnou organizačnou štruktúrou odborov, ktorá zabezpečuje pozíciu odborov od tripartitnej úrovne až po prítomnosť na konkrétnych pracoviskách s cieľom poskytovať podporu pracujúcim a vyjednávať so zamestnávateľom. Otázkou je, ako zabezpečiť, aby právo združovania skutočne znamenalo nárast členstva v odboroch. Klesajúce členstvo odborov v posledných troch dekádach rieši väčšina európskych krajín. V niektorých krajinách EÚ je členstvo v odboroch podporené inštitucionálnym opatrením, keď odbory plnia širšie spoločenské funkcie pri distribúcii príspevkov v nezamestnanosti (krajiny takzvaného Ghent systému – konkrétne Belgicko, Dánsko, Fínsko a Švédsko).
Takýto systém je považovaný za potrebný na zabezpečenie stabilného členstva odborov, ktoré im dáva dostatočné uznanie v spoločnosti a reprezentatívnosť. Zároveň však pre zachovanie celospoločenskej úlohy odborov treba urobiť viac ako len zvyšovať členstvo. Odbory by mali byť vnímané ako organizácie prispievajúce k všeobecnému verejnému blahu, a preto by mali byť financované nielen z členských príspevkov, ale aj z verejných zdrojov. Podľa niektorých odborníkov by tak malo dôjsť k čiastočnému odpojeniu financovania odborov od členskej základne.
Platnosť kolektívnych zmlúv
Podobne kontroverznou témou, ktorá sa podpísala pod klesajúce členstvo, je rozširovanie výdobytkov odborov na všetkých pracujúcich, a to vrátane tých, ktorí neplatia členské príspevky odborom. Rozširovanie sa týka platnosti kolektívnych zmlúv vyjednaných medzi odborovými organizáciami a zamestnávateľmi (podnikové kolektívne zmluvy), respektíve medzi odborovými organizáciami a zamestnávateľskými zväzmi (kolektívne zmluvy vyššieho stupňa).
V prípade podnikových kolektívnych zmlúv sa ich platnosť automaticky rozširuje na všetkých zamestnancov daného zamestnávateľa, kým v prípade kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa môže dôjsť k rozšíreniu na iných zamestnávateľov v odvetví. Mechanizmus rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je legislatívne upravený a špecifický pre konkrétne krajiny. Tiež dochádza k úpravám ohľadom ich rozširovania na základe politickej vôle, respektíve preferencií aktuálnej vládnej koalície. Aj Slovensko si v posledných 15 rokoch prešlo viacerými modelmi rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Ako však samotná existencia rozširovania súvisí s pozíciou odborov?
Výhodou rozširovania na širokú škálu pracujúcich je zabezpečenie prístupu k zlepšeniu ich pracovných podmienok. Myšlienka takto poskytovaného verejného blaha však začala v súvislosti s klesajúcim členstvom odborov vyvolávať otázky, či by výdobytky odborov nemali byť predsa len viazané výlučne na členov.
Európski experti sa v tejto otázke nezhodnú. Jedna skupina odborníkov tvrdí, že opätovné naviazanie výhod z členstva má byť dostupné len pre členov, čím sa zabráni „čiernym pasažierom“ čerpania výhod dojednaných medzi predstaviteľmi odborov, zamestnávateľov, prípadne vlády. Druhá skupina argumentuje, že taký krok by bol v protiklade k spoločenským hodnotám, ktoré dlhodobo presadzuje EÚ. Strednou cestou by mohlo byť rozširovanie kolektívnych zmlúv v odvetvovo, respektíve geograficky užšie definovanom priestore a posilnenie pozície odborov v regionálnom kontexte.
(Staro)nové otázniky a výzvy
Okrem inštitucionálnych záruk, ktoré definujú činnosť odborov, nesmieme zabúdať aj na ďalšie témy z odborárskeho portfólia. Práve podchytenie dôležitých tém v spoločnosti môže totiž zabezpečiť odborom nové členstvo a podporiť ich úlohu ako organizácií prispievajúcich k všeobecnému verejnému blahu. Aké sú však tieto témy?
Na odvetvovej a podnikovej úrovni sa odbory tradične zameriavajú na zlepšovanie pracovných podmienok prostredníctvom rastu miezd, zabezpečením stability zamestnania a ochrany pred prepúšťaním, ako aj nastavením pracovného času a v poslednom období aj jeho skracovaním. Na celoeurópskej úrovni sa už dlhodobejšie poukazuje tiež na potrebu odborov zaoberať sa ochranou ohrozených skupín, napríklad osôb so zdravotným znevýhodnením, mladými ľuďmi a migrantmi na trhu práce.
Výraznou témou je potreba odborov zaoberať sa dopadmi digitalizácie na trh práce a jeho spravodlivej transformácie. Týka sa to prioritne nastavenia vzdelávacích a rekvalifikačných politík, respektíve širšieho práva pracujúcich na celoživotné vzdelávanie v súvislosti s potrebami trhu práce. V krajinách ako Nemecko si odbory vybudovali stabilnú pozíciu pri definovaní vzdelávacej politiky, potrebných povolaní a zručností pre budúcnosť ekonomiky.
Vo finále platí, že rozširovaním tém, ktorým sa odbory venujú, rastie aj potenciál získavať nových členov a členky. Zapojením odborov do formovania takýchto opatrení sa tiež znižuje potreba nátlakových riešení vrátane štrajku.
Uvedené výzvy pre odbory sa výrazne nelíšia od analýzy vypracovanej Jellemom Visserom a Bernhardom Ebbinghausom ešte v roku 1999. Autori už vtedy poukazovali na tri inštitucionálne podmienky na posilnenie úlohy odborov v spoločnosti: legitimizovaná úloha odborov v riadení poistenia proti nezamestnanosti (už spomínaný Ghent systém), zastúpenie odborov priamo na pracovisku (ako protiváha prílišnej centralizácii odborov na odvetvovej úrovni v niektorých krajinách západnej Európy) a zákonom určené i uznané zapojenie odborov do formovania verejných politík na úrovni tripartity. Po zohľadnení otázky zelenej transformácie sú dnes tieto mechanizmy vplyvu odborov ešte dôležitejšie, ako boli v minulosti.
Prístup odborov k formovaniu verejných politík, hlavne v oblasti práce a pracovných podmienok, znižuje priestor pre populistické politické rozhodnutia a zabezpečuje odborom systematické zapojenie a spoluzodpovednosť pri formovaní služieb zamestnanosti aj sociálnych služieb. Touto úlohou môžu odbory v istom zmysle tiež dopĺňať, respektíve kompenzovať nedostatočnú úlohu štátu pri poskytovaní týchto služieb (ako napríklad v Taliansku).
Odborom môže pomôcť aj zavedenie odpočítateľnej položky členských príspevkov pri daňovom priznaní – uvedený systém funguje v Nórsku. Naopak, v Holandsku bol zrušený pri daňovej reforme v roku 2011.
Slovenská realita
Otázkou zostáva, ako zvýšiť postavenie odborov v slovenskej spoločnosti. Aj na Slovensku existujú problémy, ktoré odborom neprajú, respektíve môžu byť príležitosťou na posilnenie odborov.
V prvom rade platí, že ak chcú byť odbory súčasťou rešpektovaného poradného orgánu vlády, mali by byť rozhodnutia prijaté v tripartite, a najmä medzi odbormi a predstaviteľmi zamestnávateľov, záväzné pre vládu. V dneškom kontexte sa tripartita často obchádza a návrhy, o ktorých by v iných krajinách rokovali odbory a zamestnávatelia, predstavujú nezriedka politici formou poslaneckých návrhov. Odbory (a zamestnávatelia tiež) sa v situácii nedostatočného vplyvu tripartitného sociálneho dialógu uchyľujú k rôznym formám lobingu a hľadaniu politickej podpory pre svoje návrhy. Tak by to však nemalo byť.
Sociálny dialóg dokáže spolutvoriť verejné politiky len vtedy, keď je nestranný a profesionálny, praktizovaný reprezentatívnymi záujmami pracujúcich a zamestnávateľov. Slovensko ako členský štát EÚ stojí pred novou príležitosťou prinavrátiť tripartite túto funkciu pri implementácii európskej smernice o adekvátnych minimálnych mzdách.
Ďalším problémom odborov na Slovensku je klesajúca členská základňa. Odbory sa tento pokles snažili nahradiť politickou podporou, ktorá je bežná aj v iných krajinách. Napríklad v Holandsku a Belgicku je základnou deliacou čiarou medzi odbormi historická politická príslušnosť sociálnodemokratickej strane alebo konzervatívnej kresťanskej strane. Avšak na Slovensku politická podpora odborom nepriala, a preto v posledných rokoch odbory pracujú na „očistení“ svojho mena od politického prepojenia, aby neboli považované za nástroj politickej moci, ktorá ich oslabuje pri sociálnom dialógu, kolektívnom vyjednávaní aj prípadnom štrajku. Potreba odpolitizovania odborov je relevantná tiež v historickom kontexte. Odbory sa často spájajú s režimom pred rokom 1989, avšak reálna odborárska činnosť je viazaná práve na trhové hospodárstvo a mnoho odborových organizácií vzniklo až v trhovom hospodárstve. Na Slovensku je ich menej, ale stačí sa pozrieť napríklad do Maďarska.
Pod podmienkou profesionality a nastavenia priorít odborov podložených výskumom a dátami namiesto politických rozhodnutí súhlasím s vyššie spomínanou tézou, že odbory by mali byť považované za spolutvorcu verejného blaha. S tým súvisí aj ich čiastočné financovanie z verejných zdrojov. Nezávislé posilňovanie všetkých zdrojov, z ktorých odbory čerpajú svoju moc, potom môže byť založené na neustálom zlepšovaní riadenia odborov, získavaní dôvery v kolektívnom vyjednávaní so zamestnávateľmi, ako aj získavaní spoločenskej podpory. Či budú odbory za týchto okolností považovať štrajk za efektívnu formu dosiahnutia svojich cieľov, zostáva empirickou otázkou.
Autorka je zakladateľka Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.
