Julian Assange a kafkovský boj s temnotou

Lýdia Kokavcová19. októbra 2022712

Bola to scéna ako z lacného akčného filmu, keď britská polícia 11. apríla 2019 zatýkala Juliana Assangea na ekvádorskej ambasáde v Londýne. Fotografie ukazujú obraz zúfalo sa brániaceho muža s riedkymi bielymi vlasmi, rovnako bielou a riedkou bradou a vystrašeným výrazom v tvári. Vôbec sa nepodobá na bystrého a odvážneho počítačového experta, ktorý stojí za najväčším zverejnením utajovaných informácií všetkých čias. Ďaleko má aj od pokojného a vyrovnaného vydavateľa s najväčším počtom žurnalistických ocenení na svete. Keďže podstatným prvkom komunikačných posolstiev je obraz, v prípade zjavu Juliana Assangea z apríla 2019 nešlo o náhodu. Ako povedal v rozhovore Nilsovi Melzerovi, osobitnému spravodajcovi OSN pre problematiku mučenia a iného krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, tri mesiace pred zatknutím mu bezpečnostná služba na ekvádorskej ambasáde zhabala súpravu na holenie. Pri zatýkaní mal vyzerať bizarne a odpudivo.

Prvé dokumenty publikoval Julian Assange v roku 2006 na serveri, ktorý nazval WikiLeaks („wiki“ je nástroj na spoločné spravovanie informácií na webstránkach, „leaks“ je anglický názov pre „cielené úniky“). Zachytávali, ako vodca vzbúrencov v Somálsku vyzýval na zavraždenie tamojších vládnych predstaviteľov. O rok neskôr zverejnili WikiLeaks interný manuál zaobchádzania s väzňami vo vojenskom väzení Camp Delta na vojenskej základni USA v kubánskom zálive Guantánamo. Z publikovaných informácií bolo zrejmé, že na základni Guantánamo išlo o štandardný, no podľa medzinárodného práva absolútne neprípustný postup.

Inšpiráciou pre založenie servera bol podľa Juliana Assangea počin amerického vojenského analytika Daniela Ellsberga. Ten v roku 1971 poskytol denníku The New York Times tajné dokumenty, ktoré odhaľovali pohnútky a úlohu USA vo vojne vo Vietname, dodnes známe pod názvom Pentagon Papers. V americkej histórii žurnalistiky a práva na informácie zohrali významnú úlohu. Podľa The New York Times dokumenty ukázali, že vláda prezidenta Johnsona „systematicky klamala, nielen verejnosti, ale aj Kongresu“.

Okrem závažnosti zverejnených informácií je v prípade Pentagon Papers z historického hľadiska dôležitá aj úloha tzv. oznamovateľa. Ide o akýsi prienik nového trendu do tradičnej žurnalistiky, pri ktorom investigatívnu prácu novinára sčasti nahrádza oznamovateľ. Podvedení, oklamaní a sklamaní ľudia, ktorí chcú upozorniť na neprávosť, boli pre novinárov a novinárky vždy zdrojom informácií. Niekoho neprijali do práce, na ktorú mal kvalifikáciu, inému vyplatili menej peňazí za podiel v pozemkovom spoločenstve, ďalší má už rok nezaplatené faktúry za dodané služby. Zverejnením aj takýchto javov sa odkrýva korupcia alebo iné protispoločenské konanie, často ústiace do systému až mafiánskych vzťahov. Súčasný whistleblower či whistleblowerka však nemusia byť priamymi poškodenými. Stačí, ak vedia o skutočnostiach, ktoré podľa ich úsudku poškodzujú verejný záujem a majú o tom presvedčivé dôkazy. Čo Daniel Ellsberg začal, Julian Assange posunul ďalej: vytvoril platformu závislú výlučne od oznamovateľov, tzv. whistleblowerov. Oznamovateľkou či oznamovateľom sa môže stať každý človek, zamestnanec či spolupracovník, a v prípade, že je to potrebné, zostáva jeho identita utajená. Keďže svojím konaním prispieva k zlepšeniu spoločenských pomerov, je pre novinárov cenným zdrojom informácií a jeho činnosť je v demokratických pomeroch vítaná.

Vždy dostupný archív

Pri koncipovaní svojich zámerov vychádzal Julian Assange z faktu, že vôľa ľudí bojovať proti neprávosti a nespravodlivosti zostáva historicky nezmenená. Rovnako pretrváva požiadavka verejnosti na pravdivé a neskreslené informácie o konaní zvolených a z verejných peňazí platených funkcionárov a funkcionárok. To, čo sa radikálne mení, je spôsob sprostredkovania.

Kým tradičná tlač zasahovala či zasahuje desiatky, nanajvýš stovky tisíc ľudí, dosah internetových platforiem sa ráta na milióny v priebehu niekoľkých minút. Rýchla komunikácia dnes nie je ničím nezvyčajným, používajú ju všetky internetové médiá. Podľa zakladateľa WikiLeaks bolo však jedným z veľkých problémov zabezpečiť informácie tak, aby sa do systému nikto nenabúral a mali doň prístup len dôveryhodné osoby. Totiž, ak je zverejnená skutočnosť pre niekoho nepríjemná – a investigatívne zistenia sú vždy pre niekoho nepríjemné – bude sa skôr či neskôr usilovať, aby bola eliminovaná alebo zničená. (V tejto súvislosti upozorňuje Assange na kritické články na weboch viacerých mienkotvorných médií, ktoré boli bez súdneho verdiktu nenávratne vymazané z archívov. Inú prax zažívali zakladatelia a zakladateľky rôznych nezávislých webov, zverejňujúci fakty o korupčnom konaní veľkých firiem – čelili nátlaku či zastrašovaniu.)

Vo WikiLeaks preto venovali veľa času niekoľkonásobnému zabezpečeniu zverejnených informácií voči hackerským útokom. Server vďaka tomu bez prestávky zostáva zdrojom všetkých informácií, ktoré na ňom publikovali od začiatku jeho fungovania. Julian Assange vždy zdôrazňoval hodnotu dostupnosti informácií: „Nie je to tak, ako niektorí tvrdia, že máme proti svojim oponentom ‚zbraň hromadného ničenia‘, skôr ide o to, že existuje iba veľmi malá pravdepodobnosť, že tento materiál bude odstránený z historických záznamov, dokonca aj keď nás úplne vymažú zo sveta,“ uviedol v rozhovore s predstaviteľmi spoločnosti Google.

Video z vojenského vrtuľníka

Do roku 2010 uverejnili WikiLeaks okrem spomínaného manuálu väznice Guantánamo ešte elektronickú poštu z Yahoo účtu republikánskej kandidátky Sarah Palin, a to dva mesiace pred prezidentskými voľbami v roku 2008. O rok neskôr publikovali viac ako pol milióna správ z pagerov, ktoré boli odoslané 11. septembra 2001, teda v deň útoku na Dvojičky. Až prišiel apríl 2010 a prelomové video s názvom Collateral Murder, ktoré zasiahlo uvažovanie miliónov ľudí na celom svete.

Dokument z prostredia armády Spojených štátov amerických, označený ako utajovaný, ukazuje zásah amerických vojakov z vrtuľníka Apache počas vojenských operácií v Iraku v roku 2007. Rutinná kontrola terénu sa mení na taktickú vojenskú akciu, pri ktorej sa ľudia na zemi stávajú živými terčmi. Nahrávka pripomína počítačovú hru. Vojaci vo vrtuľníku sú presvedčení, že predmety v rukách irackých civilistov sú zbrane a spúšťajú paľbu. Pred očami syna zomrie otec, zatiaľ čo vojak vo vrtuľníku si pýta povolenie na ďalšiu paľbu. Niekoľkominútový zásah sa končí smrťou osemnástich civilistov vrátane dvoch novinárov pracujúcich pre agentúru Reuters. A hoci odvtedy mnoho vojakov v rozhovoroch potvrdilo, že k takýmto situáciám pri vojenských operáciách vo všeobecnosti dochádza, posmešky, cynickosť a chladnokrvnosť príslušníkov armády USA na tomto zázname sa nedajú ignorovať.

Ani po zverejnení videa nebol nikto z vojakov a ich nadriadených za zbytočnú smrť civilistov potrestaný, pozostalé rodiny neboli odškodnené, agentúra Reuters nikdy nežiadala vyšetrovanie smrti svojich dvoch spolupracovníkov. Všetci pritom vedia a vidia, že ide o vojnový zločin, no rozhodli sa riskovať reputáciu armády a dôveru verejnosti. Prinajmenšom od čias zverejnenia videa Collateral Murder (a následne ďalších dokumentov) vieme, čo sa predtým dalo len tušiť: že naše dane používajú politici aj na aktivity, s ktorými by sme nikdy nesúhlasili.

Nová forma žurnalistiky

O dva mesiace neskôr, v júli 2010, publikovali WikiLeaks viac ako 75-tisíc strán utajovaných dokumentov o vojne v Afganistane. Okrem činnosti Talibanu a jeho spojencov odkrývajú neľudské zaobchádzanie s vojnovými zajatcami, okamžité popravy bez súdu alebo zabíjanie civilistov príslušníkmi armády USA. V októbri toho istého roka pokračovalo zverejňovanie dokumentov o vojne v Iraku, bolo ich viac ako 400-tisíc. November 2010 priniesol publikovanie viac ako 250-tisíc zo spolu troch miliónov uniknutých diplomatických depeší z prostredia takmer troch stoviek konzulátov USA z rokov 1966 až 2010, ktoré odhaľujú napríklad využívanie ambasád na špionážne účely. Materiály, ktoré sa týkajú Slovenska, opisujú lamentovanie Roberta Fica počas stretnutia na ambasáde USA v Bratislave nad tým, že nevyšla koalícia Smeru a SDKÚ. Depeše hovoria aj o vplyve Mariána Kočnera na slovenskú justíciu či približujú charakter a úlohu vtedajšieho generálneho prokurátora Dobroslava Trnku v slovenskej politike.

Z frekvencie publikovania a početnosti materiálov je zjavné, že nešlo o bežný únik, aký verejnosť pozná z prípadov jednotlivých whistleblowerov a whistlebloweriek, limitovaných oblasťou, ku ktorej majú prístup. Server poskytuje priestor na zverejňovanie veľkých objemov utajovaných informácií z rôznych prostredí. Doposiaľ bolo takto sprístupnených viac ako desať miliónov dokumentov, zhruba tritisíc za deň. Systematické publikovanie materiálov až do dnešných dní je dôkazom, že stále sa nájdu ľudia ochotní spolupracovať pri odhaľovaní korupcie, protispoločenských aktivít alebo dokonca zločinov. Môžeme sa len domnievať, či sú medzi nimi aj vysokopostavení činitelia alebo ide o ľudí v zamestnaneckom pomere s výlučným prístupom k informáciám.

Podstatným prvkom WikiLeaks je aj charakter zverejňovaných dokumentov. Ide výlučne o tzv. primárne zdroje informácií, teda žiadne dohady, domnienky, predikcie alebo texty s komentatívnymi či emocionálne ladenými prvkami. Môže to byť elektronická pošta, diplomatické depeše či originálne nahrávky, ktorých pravosť nikto nikdy nespochybnil, rovnako ako neboli spochybnené udalosti, ktoré zachytávali. Každý novinár vie, že najviac hodnotné sú práve primárne, neskreslené zdroje informácií. Súčasný šéfredaktor WikiLeaks a vynikajúci investigatívny novinár Kristinn Hrafnsson hovorí, že šlo o novú formu žurnalistiky, inovatívny prístup k informáciám s využitím najnovších technológií. Ak to bolo potrebné, materiály prešli redakčnou úpravou tak, aby neohrozili samotných aktérov. Boli publikované bezodkladne, podľa zásad novinárskej praxe. Novinár totiž s informáciou neobchoduje, nešpekuluje o tom, kedy ju treba uverejniť – nie je politik. Publikuje vo verejnom záujme, čo najskôr a pre všetkých.

Podlomené zdravie a najprísnejšie väzenie

Kým jedna strana reflektuje nové potreby a výzvy otvorenej spoločnosti v duchu myšlienok politického filozofa Karla Poppera, druhá používa odskúšané a stáročiami overené metódy zastrašovania, znevažovania a dehumanizácie. Po zdravotnej prehliadke Juliana Assangea vo februári 2019, teda v siedmom roku jeho pobytu na ekvádorskej ambasáde (ukryl sa tam v obavách o svoj život a pred vydaním do USA) skonštatovali lekári pod vedením Sondry S. Crosby z Bostonskej univerzity, ktorá sa špecializuje na prehliadky utečencov a utečeniek, väznených ľudí a obetí mučenia, že ambasáda sa pre neho stala nepriateľským prostredím. Pobyt na nej zanechal vážne následky na jeho fyzickom a psychickom zdraví. Vo februári 2019 trpel Assange „chronickým stresom, nedostatkom slnečného svitu a pohybu, stratou citlivosti zmyslov, sociálnou izoláciou a disciplinárnym odňatím práva na návštevy, telefónne hovory a internet“. Vzhľadom na chýbajúcu adekvátnu zdravotnú starostlivosť hrozilo, že si siahne na život. Britská vláda neskôr priznala, že počas pobytu Juliana Assangea na ambasáde odpočúvala jeho právničku aj kolegov novinárov, ktorí ho prišli navštíviť. Súčasne dala zhotovovať kópie informácií z ich mobilných telefónov a notebookov odovzdaných na bezpečnostnú kontrolu.

Po zmene vo funkcii ekvádorského prezidenta krajina vypovedala Julianovi Assangeovi azyl. V ten istý deň ho zatkli a umiestnili do londýnskej väznice Belmarsh s najvyšším stupňom stráženia, prezývanej britské Guantánamo. Už viac ako tri roky sedí Assange v trakte s najprísnejším režimom a ako jediný z tamojších väzňov nie je obvinený zo spáchania žiadneho trestného činu. Čaká na definitívne rozhodnutie o tom, či ho Veľká Británia vydá na stíhanie do Spojených štátov amerických. S vydaním už súhlasili britské súdy aj bývalá ministerka vnútra Priti Patel. Právnici podali voči jej kroku sťažnosť na britský najvyšší súd, ktorý je obdobou nášho Ústavného súdu, a teda nie je jasné, či sa ich žiadosťou súd bude vôbec zaoberať. V prípade vydania do USA bude súdený podľa federálneho zákona o špionáži, prijatého v roku 1917. Hrozí mu 175 rokov väzenia.

Julian Assange pritom nie je občanom USA, ale občanom Austrálie. Nikdy občianstvo Spojených štátov nemal, ani nevykonával činnosť na ich pôde. Ako konštatoval osobitný spravodajca OSN Nils Melzer, žiadna vláda USA nikdy neposkytla dôkaz o tom, že odhalenia WikiLeaks kohokoľvek poškodili. Naopak, v roku 2010 vtedajší viceprezident Joe Biden na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN uznal, že zverejnené informácie nespôsobili „žiadnu podstatnú škodu“, okrem toho, že pre vládu USA bolo ich zverejnenie „trápne“. Za zločiny, ktorých dôkazy Julian Assange zverejnil, nebol v USA nikto nikdy potrestaný. Naopak, vo väzení sedí Julian Assange, ktorý na ne upozornil. Existuje zvrátenejšia podoba spoločenskej morálky?

Odstrašujúci precedens

V časoch jednoduchých posolstiev sa mnohí ľudia namiesto hľadania pravdy radi uspokoja s označením vinníka. Sú takí, ktorí chcú rozdeliť aktivity Juliana Assangea na dobré a neférové, najmä v súvislosti s uniknutou elektronickou poštou Demokratickej strany USA v roku 2016 pred voľbami. Únik mal vraj vplyv na kampaň Hillary Clintonovej. Nastáva tu omyl v chápaní príčiny a dôsledku. Obviňujeme azda vojnových fotografov za publikovanie hrôzostrašných záberov? Nie zverejnenie, ale samotný obsah korešpondencie kandidátky na prezidentku USA bol zničujúci. Ak by Hillary Clintonová nepodvádzala, nemanipulovala a nezneužívala svoju funkciu v straníckej infraštruktúre, neexistoval by žiadny kompromitujúci materiál na zverejnenie. Volíme si predsa také politické zastúpenie, pri ktorom predpokladáme vysoký stupeň morálky a zmyslu pre spoločenské blaho. Ospravedlňovanie zlyhaní politikov je vo všeobecnosti príznačné pre diktatúru, nie pre krajiny s demokratickým usporiadaním.

Pre političky a politikov, ktorí si chcú ponechať vplyv bez kontroly verejnosti, v tomto momente nie je podstatné, čo publikovali WikiLeaks v minulosti. Všetci sme o tom čítali – a žiadna svetová revolúcia sa nekonala. Vlády a štátom platené organizácie však nevyhnutne potrebujú zabrániť systematickému zverejňovaniu uniknutých utajených dokumentov. Exemplárny trest pre Juliana Assangea, ktorý tento koncept zaviedol, bude slúžiť ako precedens pre všetky podobné aktivity.

Kriminalizácia činnosti vydavateľa a oznamovateľa však znamená koniec už aj tak ťažko skúšanej investigatívnej žurnalistiky a whistleblowingu, ktoré sú pod neustálym tlakom záujmov korporácií, oligarchov či politikov. Z predchádzajúceho textu je zrejmé, že Julian Assange nebol zdrojom, ale vydavateľom informácií, ktoré mu whistlebloweri dobrovoľne poskytli. Fakty o obrovskej korupcii alebo vojnových zločinoch publikoval vo verejnom záujme. Ten prevažuje nad ochranou utajovaných skutočností. Ak už sa chceme pohybovať v severoamerických reáliách, tak na činnosť WikiLeaks sa vzťahuje Prvý dodatok Ústavy USA, garantujúci slobodu prejavu, tlače, zhromažďovania a petičné právo. Ak by tomu tak nebolo, za svoju činnosť by museli byť ako špióni súdení v USA všetci vydavatelia a novinári, ktorí spolupracujú s oznamovateľmi. Rovnako by museli v Spojených štátoch súdiť vydavateľov ďalších mienkotvorných svetových médií (The Guardian, The New York Times, Der Spiegel, El Pais alebo Le Monde), pretože aj oni uverejňovali utajené depeše v spolupráci s WikiLeaks.

O tom, že kolegami Juliana Assangea sú novinári a vydavatelia, nie agenti spravodajských služieb, svedčí aj výzva viac ako štyridsiatich novinárskych organizácií z celého sveta na jeho prepustenie. Ďalšiu výzvu s názvom Speak Up For Assange podpísalo už vyše dvetisíc mediálnych pracovníkov a pracovníčok z vyše stovky krajín. Prepustenie Assangea žiada Komisárka Rady Európy pre ľudské práva, ako aj zástupkyňa OBSE pre slobodu médií, mexický prezident mu ponúkol azyl.

Otvorená spoločnosť, ako ju definoval Karl Popper, je „taká, v ktorej sa môže voľne dýchať, voľne myslieť, v ktorej má každý človek svoju hodnotu. Taká, ktorá nevyvíja na ľudí žiadny zbytočný nátlak.“ Jeho koncept je základom usporiadania každej demokratickej spoločnosti: má byť otvorená, podliehať permanentnej zmene a reformám. Rovnako ako Julian Assange (a s ním mnoho ďalších novinárov a novinárok prenasledovaných za svoju činnosť), aj Daniel Ellsberg bol štvancom svojej doby. V roku 1973 ho obvinili z porušenia zákona o špionáži, hrozilo mu 115 rokov väzenia. Jeho generácia tento zásadný zápas o čestnosť a morálku vyhrala. Bol zbavený všetkých obvinení a vojna vo Vietname sa stala mementom udalosti, aká sa už nikdy nemá opakovať. Ak chceme aj naďalej napredovať vo vytváraní otvorenej spoločnosti, a nie v kafkovskom boji s temnotou, musí mať každý novinár a whistleblower istotu, že zverejniť pravdu o zločinoch nie je zločin.

Autorka je novinárka na voľnej nohe

Vydanie čísla Bertolt Brecht bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: