Izrael, Palestína, ľavica: ako byť ľudský v neľudskom svete

Útok Hamasu 7. októbra sa mi najprv dostal do povedomia cez tweety palestínskych aktivistov v mojom feede. Spočiatku boli takmer – a niekedy nielen takmer – oslavné. „Gaza práve utiekla z väzenia,“ napísala palestínska novinárka Mariam Barghouti. „Dekolonializmus už nie je metafora,“ opakovali ľavicové twitterové účty. Gilbert Achcar písal o „októbrovej protiofenzíve Hamasu“. Achcar je pre mňa morálna autorita – radikálny ľavičiar, ktorý však nie je v žiadnom zmysle dogmatický, a z ľavicových pozícií obhajoval intervenciu v Líbyi, sýrsku revolúciu, či vojenskú podporu Ukrajiny. Avšak po tom, ako vychádzali na verejnosť detaily o útoku, sa takéto reakcie začali javiť ako necitlivé.

Do určitej miery sa takéto prvotné reakcie dali pochopiť. Palestínski aktivisti, ako aj mnohí ľavičiari, vnímali útok v skutočnosti ako protiútok v rámci dlhej vojny, ako ukážku toho, že sa nedá obyvateľstvo nedá bezbolestne utláčať donekonečna. Bolo tiež ľahké v prvom momente vidieť útok ako úder Dávida proti technologickému, oveľa silnejšiemu Goliášovi. Neznamená to, že by „fandili terorizmu“ – moji palestínski priatelia a priateľky na sociálnych sieťach rozhodne terorizmu nefandia. Len veľmi chceli vidieť pozitívny emancipačný príbeh.

Čoskoro sa začalo ukazovať, že útok nebol žiadnym oslobodeneckým bojom, ale pogromom, ktorý je naozaj bezprecedentný od holokaustu. Počty obetí rástli – 100, 200, 400, až sa ustálili okolo šokujúceho čísla 1400 obetí, väčšina civilistov. Dvesto civilistov bolo unesených do pásma Gazy. Izraelskí civilisti, vrátane žien a detí, boli v niektorých prípadoch mučení. Aby sme ilustrovali bezprecedentnosť útoku, tak masaker na festivale pri Re’im je, čo do počtu obetí, najhorším jednorazovým masakrom v celých dejinách Izraela a Palestíny, vrátane mandátneho obdobia, spáchaným ktoroukoľvek zo strán.

Túto zmenu vnímania zachytila vo svojom texte Arielle Angel: „Spočiatku v tom bol úžas. Sledovala som znova a znova, ako palestínsky buldozér ničí gazanský plot, a pri tých pocitoch nádeje mi vyhŕkli slzy. Sledovala som, ako sa palestínski tínedžeri vyvážali, akoby pre radosť, kilometer od pásma Gazy, na miestach, kde nikdy neboli. Gazanský bloger zrazu reportoval z Izraela. Avšak tieto obrazy čoskoro doplnili ďalšie: ženské telo, takmer nahé a neprirodzene dokrútené na korbe nákladiaka; izby, v ktorých celé rodiny ležali nakope; steny pokryté krvou. Zúfalo som chcela držať tieto obrazy oddelene – držať si oslobodeneckú metaforu blízko pri srdci, a zavrhnúť násilnú realitu. Keď som už začala akceptovať, že ide o obrazy tej istej udalosti, bola som rozrušená a bojovala som s narastajúcim pocitom odcudzenia v prípade tých, ktorí nezdieľali môj smútok, zvlášť po tom, ako sa rozsah masakru začínal ukazovať.“

Mnohé izraelské mierové aktivistky a aktivisti aj po 7. októbri pokračovali s dokumentovaním krutého útlaku Palestínčanov. Ľudskoprávna organizácia B’Tselem spolu s desiatkami ďalších organizácií odsúdila útoky na civilistov vrátane bombardovania pásma Gazy a odstrihávania celého jeho dvojmiliónového obyvateľstva od vody, jedla, elektriny a paliva. Organizácia Ješ Din, ktorej riaditeľka Ziv Stahl prežila útok na kibuc Kfar Azza, dnes dokumentuje beztrestné vraždenie Palestínčanov na Západnom brehu radikálnymi izraelskými osadníkmi, často za prizerania sa izraelských vojakov. Od 7. októbra bolo, a bohužiaľ treba napísať „zatiaľ“, na Západnom brehu zabitých 103 Palestínčanov.

Mnohí izraelskí mieroví aktivisti, mnohé izraelské ľavicové spolubojovníčky však zároveň píšu práve o pocite odcudzenia od medzinárodného hnutia solidarity, nakoľko majú pocit, že to nevníma ich smútok. Joshua Leifer v silnom texte označil ľavicu, ktorá si nenašla priestor na smútenie s Izraelčanmi, za neľudskú. 75 izraelských mierových aktivistov kritizovalo absenciu solidarity a pochopenia pre izraelské obete na strane palestínskych aktivistov a západnej ľavice. Liberálny sionista, a dnes proponent jednoštátneho riešenia, Peter Beinart, kritizoval „skutočný pocit zrady“, ktorý reakcia časti západnej ľavice v izraelských mierových aktivistoch vyvolala.

Dôležitosť smútenia

Ja som 8. októbra napísal status, ktorý sa mi spätne javí ako prirýchle, cynické prepnutie do zabehnutých „talking points“. Celkový rozsah masakra nebol jasný, ale jeho bezprecedentnosť zjavná bola – a rovnako bolo jasné, že odpoveď Izraela voči Gaze bude brutálna. Šok z násilia voči izraelským civilistom už v tej chvíli prekrývali obavy o životy gazanských civilistov. Spomenul som okupáciu, spomenul som apartheid a moje posledné vety smerovali k budúcim obetiam náletov.

Nebol to dogmatický status, moja motivácia vychádzala z toho, že som sa viac sústredil na životy, ktoré možno zachrániť, než na životy, ktoré sú už stratené. Neodsudzoval som útoky Hamasu, pretože ich odpornosť mi už v tej chvíli pripadala taká samozrejmá, taká absolútne jasná, že by som sa cítil špinavý, ak by som to explicitne vyslovil a nepredpokladalo by sa to ako absolútne nesporné východisko konverzácie.

Iné dôležité body tam však chýbali. Chýbala tam požiadavka na okamžité a bezpodmienečné prepustenie unesených civilistov – takéto únosy sú za každých okolností vojnovými zločinmi. Ale čo je ešte dôležitejšie, a neodpustiteľné, chýbalo jednoduché vyjadrenie sústrasti s izraelskými obeťami. Do veľkej miery tak tento status spadá pod kritiku izraelských aktivistov kvôli absencii solidarity.

Zároveň je niečo neľudské, niečo zvrátené, v tom, ak sa človek príliš ľahko „posunie ďalej“ od smrti druhého, aj keď sa to snaží cnostne odôvodniť tým, že sa zameriava na životy, ktoré možno zachrániť. Každé náboženstvo obsahuje komplexné rituály smútenia za zosnulým. Vyžaduje sa duševné aj fyzické vytrvanie na mieste, spočinutie, oplakanie. Akoby sme mali voči zosnulým ešte istý dlh, ktorý musíme splatiť svojou plnou prítomnosťou. V judaizme trvá obdobie najintenzívnejšieho smútku, šiva, sedem dní. Nasleduje obdobie miernejšieho smútenia, šlošim, ktoré spolu so šivou trvá tridsať dní. Smútočné rituály v istej forme prebiehajú počas celého roka.

Problém pri Izraeli a Palestíne je ten, že čas je príliš kondenzovaný, nie je k dispozícii ani tridsať dní, ani sedem dní. Reakcia nasleduje v podstate bezprostredne po akcii. Protiútok nasleduje bezprostredne po útoku, a tu bombardovanie nasledovalo bezprostredne po vraždení v kibucoch.

Avšak snažiť sa vyviniť tým, že to okupačný režim spôsobuje, že nie je možné poriadne oplakať ani izraelské obete, je nedostatočné. Ľavica, ktorá chce byť ľudská, musí nachádzať spôsob, ako robiť viac vecí súčasne. To stále neučiní úplne zadosť požiadavke piety a spočinutia, ale treba sa o to čo najviac snažiť.

Protesty proti bombardovaniu musia sprevádzať pietne akcie za obete, alebo treba nájsť kreatívne spôsoby, ako tematicky na jednom mieste prepojiť tak smútenie za izraelskými obeťami s bojom za menej budúcich palestínskych obetí. (Príkladom dobrej praxe je tichý protest v Bratislave vo štvrtok, 26. októbra.) Musí postupovať tak, aby izraelskí mieroví aktivisti, aby spojenci v izraelskej občianskej spoločnosti, ale aj radoví Izraelčania a Izraelčanky, nemali žiadne dôvody pochybovať o solidarite s nimi, a o pochopení pre ich utrpenie, straty a traumy.

A čo je dnes rovnako dôležité, a je otrasné, že to treba zdôrazňovať – Židia by sa nikde vo svete nemali obávať o svoje bezpečie, a ak v nich protesty proti bombardovaniu Gazy vyvolávajú strach z antisemitských útokov, niečo je zle. Útoky na synagógy či chorály o „splynovaní Židov“ (ktoré boli promptne odsúdené organizátormi protestov, na ktorých sa vyskytli) ukazujú, že obavy Židov sú odôvodnené. Treba s nimi prejaviť solidaritu a ak treba, tak ich aj fyzicky brániť pred útokmi – tak, ako to robia aj mnohí Palestínčania. V samotnom Izraeli aktivistická základňa izraelskej občianskej iniciatívy Refuser Solidarity Network ohlásila práve kvôli fyzickej obrane po 7. októbri sformovanie deeskalačných hliadok v izraelských mestách so zmiešanou populáciou.

Festival neľudskosti

Obdobné rituály smútenia existujú, samozrejme, aj v islame, ktorý je prevládajúcim náboženstvom palestínskych komunít (a kresťanstve, ktoré má v Palestíne tiež historicky hlboké a nezanedbateľné zastúpenie). Zosilnená blokáda pásma Gazy a nemilosrdné konštantné bombardovanie ich neumožňujú realizovať. V Gaze obzvlášť platí, že smútenie je luxus, ktorý si tamojšie rodiny nemôžu dovoliť. Podstatnou súčasťou moslimského pohrebu je umývanie tela, ghusl, čo nie je možné vykonať v situácii, kedy Izrael odstavil vodu pre pásmo a keď mnoho tiel je spálených, nekompletných či zostávajú zakliesnené pod vrstvou trosiek obytných domov.

Islam takisto predpisuje obdobie smútenia, spočinutia. V situácii, keď sú celé rodiny na úteku a viac ako milión obyvateľov pásma Gazy je vnútorne vysídlených, však nie je možné spočinúť. A keď Izrael vytrvalo odmieta volania po prímerí, nie je k dispozícii ani čas. Miesto obradov sú tak telá pochovávané v masových hroboch – často aj preto, že už neexistujú pozostalí, ktorí by si telá vôbec mohli vyzdvihnúť. V mestách a utečeneckých táboroch v pásme Gazy sa dnes celé vyhnané rodiny tlačia v malých priestoroch; a keď ich zasiahnu izraelské bomby, vyhladia neraz celé rodiny.

Pokiaľ ide o obete z Gazy, v západnom kultúrnom okruhu akákoľvek empatia väčšinou absentuje. Sú s ľahkosťou odôvodnené ako „ľudské štíty“, ich smrť je považovaná za nevyhnutnú daň izraelskej bezpečnosti a spôsobuje ju vraj všetko možné okrem izraelských bômb. Smrť Palestínčanov je postskriptum, ako to bolo vidieť napríklad v rozhovore s palestínskym ambasádorom Husamom Zomlotom v BBC Newsnight. Po tom ako Zomlot vymenoval členov svojej rodiny, ktorých izraelská armáda zabila, moderátorka zareagovala lakonicky: „Úprimnú sústrasť, ale aby bolo jasné, neschvaľujete zabíjanie izraelských civilistov, tak?“ Po smrti každého jedného palestínskeho dieťaťa vždy prichádza „ale“.

Bombardovanie a blokáda navyše prebiehajú v kontexte dehumanizujúceho a v niektorých prípadoch až genocídneho jazyka izraelských politikov. Izraelský minister obrany Yoav Gallant ohlásil intenzívnejšiu blokádu s tým, že bojujú proti „ľudským zvieratám“. Prezident Isaac Herzog, ktorý by mal patriť k umiernenejším izraelským politikom, tvrdil, že gazanskí civilisti nie sú úplne nevinní, lebo sa mohli vzbúriť proti Hamasu, ak s ním nesúhlasia. (Odhliadnuc od toho, že obyvateľstvo Gazy neraz protestuje proti Hamasu, tento argument je z podstaty desivý; civilisti nikdy nie sú zodpovední za vojnové zločiny svojich vlád.) Poslanec Likudu, Ariel Kallner, volá po druhej, väčšej Nakbe; iní poslanci a novinári volajú po vymazaní pásma Gazy z povrchu Zeme, nemilosrdnom zrovnaní so zemou a podobne.

Táto rétorika sa nepretavuje len do skutočných aktov ničenia Gazy, ale má odozvy v celom svete. V Spojených štátoch útočník dobodal šesťročného syna svojej moslimskej nájomníčky s palestínskymi koreňmi. V minulosti s nimi pre chlapca postavil dom na strome, no po počúvaní amerických konzervatívnych médií sa stal posadnutý Izraelom a Palestínou.

Aj Palestínčania majú právo cítiť sa bezpečne, kdekoľvek vo svete – a rovnako by nemal byť dôvod to zdôrazňovať. V skutočnosti však strach v nich nevyvolávajú len možné útoky z nenávisti od jednotlivcov, ale aj oficiálne represívne opatrenia. Francúzsko napríklad zakázalo všetky palestínske protesty. V Spojených štátoch liberálni a ľavicoví Židia solidárne protestovali s Palestínčanmi, aby ich ochránili pred represiou. Ak však boli zadržané aj stovky protestujúcich Židov, aké riziko hrozí Palestínčanom? Je niečo sadistické v tom, ak Palestínčania nemôžu ani protestovať proti zabíjaniu svojich blízkych v Gaze (a aj na Západnom brehu).

Neduhy antikolonializmu

Zoči voči cynizmu a pokrytectvu čelných politických predstaviteľov „slobodného sveta“ však ľavica musí nielen vyvažovať, ale musí byť vo všetkých ohľadoch lepšia. To vyžaduje dnes aj ešte dôležitejšiu kritickú reflexiu vlastných východísk. Je potrebné, aby súčasná ľavica „prekopala“ niektoré svoje ideologické rámce – a tak, ako v už uvedenom, aj tu ide do veľkej miery aj o sebakritiku. Na stránkach Kapitálu som v minulosti písal o Izraeli ako o osadnícko-koloniálnom projekte, ktorý v 21. storočí je anachronický.

Čoraz viac si však uvedomujem, že rovnako anachronickým je koncept národno-oslobodeneckého boja z 20. storočia. Prax mnohých národno-oslobodeneckých hnutí, napríklad v Alžírsku či v Keni, bola často brutálna a bezohľadná. Terorizovanie prisťahovalcov z Európy malo svoju krutú logiku – cieľom týchto hnutí bolo jednoducho ich vyhnať, čo sa im napokon podarilo.

Teoretickým doplnkom tejto praxe bola najmä antikolonialistická teória Frantza Fanona, najmä v Les damnés de la Terre (Vyhnanci Zeme). Podľa nej je kolonializmus prvotný útlak, a násilie utláčaného subjektu je sekundárne, reakčné, je vo svojej podstate zrkadlením brutality utláčateľa, ktorý je jeho hlavným hýbateľom. Odvetné násilie je zároveň očistné a oslobodzujúce pre brutalizovaný koloniálny subjekt.

Toto však neplatí ani v krajinách, ktoré sa kolonializmu zbavili. Napríklad v prípade Kene ukazuje spisovateľ Ngũgĩ wa Thiong’o vo svojich románoch, ako nielen kolonializmus, ale aj samotné antikoloniálne násilie deformovalo kenské mysle a kenskú spoločnosť. V Alžírsku násilie zďaleka nevymizlo s odchodom pieds noirs. Jazvy v postkoloniálnych štátoch nezanechal len kolonializmus, ale aj spôsob vedenia odboja.

Nejde teda ani tak o to, že útok Hamasu by sa nedal zarámcovať fanonovsky ako antikoloniálne násilie – ide o to, že celý tento teoretický rámec by sme mali vnímať ako prekonaný, ako obdobne anachronický. Ak by aj útok Hamasu bol antikoloniálnym násilím, je typom násilia, ktorý absolútne nepatrí do 21. storočia.

Ľudskoprávny rámec

Ako správne upozorňuje izraelský akademik Yair Wallach, tento typ obhajoby antikoloniálneho (antiokupačného) násilia sa v skutočnosti bije s „bojom proti apartheidu“. Boj proti apartheidu nie je o vyháňaní ľudí a prinavrátení pôdy, ale je o boji za rovné práva pre ľudí žijúcich na tom istom území – výslovne vrátane izraelských osadníkov na Západnom brehu. Zjednodušene povedané, nedá sa súčasne bojovať proti okupácii aj proti apartheidu, pretože ide o boje vedené úplne inými teoretickými východiskami. Pričom boj proti apartheidu je tým, čo viac patrí do 21. storočia. Palestínska právnička Noura Erakat, ktorá je zástankyňou jednoštátneho riešenia, vo svojej knihe Justice for Some (Spravodlivosť pre niektorých) jednoznačne napísala, že palestínskym nárokom nie je nikoho vyháňať: „Základný palestínsky nárok nie je niečo ovládať, ale niekam patriť.“

Pogrom, aký sme pozorovali 7. októbra, nemá absolútne žiadne miesto v rámci boja proti apartheidu. Posun od zastarávajúcich teoretických rámcov dekolonializmu smerom k ľudskoprávnemu rámcu 21. storočia môže byť pre tú časť ľavice, ktorá ho ešte neprijala, len prospešný: umožní jej stanoviť si lepšie ciele; umožní jej to aspoň predstaviť si zmierenie medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi, ktoré bude nevyhnutné; posunie sa od nacionalistického diskurzu dnes už mŕtveho dvojštátneho riešenia. V neposlednom rade si bude ľahšie hľadať spojencov na liberálnom, centristickom spektre, ktorých nevyhnutne potrebuje.

Nejde však o nič prevratné z taktického alebo politického hľadiska. Čo sa týka taktiky, palestínsky aktivizmus má aj dlhú históriu nenásilných občianskych protestov, od prvej intifády (ale vlastne už aj oveľa skôr, od mandátneho obdobia) cez kontinuálne protesty na Západnom brehu až po masové nenásilné protesty v pásme Gazy v roku 2018. Spravidla sa však stretávajú s násilnou izraelskou odpoveďou, s „lámaním kostí“ počas prvej intifády, s beztrestným zabíjaním ľudí počas nenásilných protestov a podobne.

V Palestíne zároveň samozrejme existuje silná občianska spoločnosť a množstvo odborových a ľudskoprávnych organizácií. Tieto však izraelský režim lživo označuje za „teroristické“, násilne proti nim zasahuje a snaží sa ich zlikvidovať, čo bolo široko odsúdené nielen najvýznamnejšími svetovými ľudskoprávnymi organizáciami, ale aj na úrovni Európskej únie.

Čo sa týka politiky, už dlhodobo sa medzi Palestínčanmi aj Izraelčanmi rozvíja idea jednoštátneho riešenia ako alternatívy k boju za nezávislý palestínsky štát. Ostatne, už Jásir Arafat v príhovore pred OSN v roku 1974 hovoril o vízii „jedného demokratického štátu, v ktorom kresťan, žid a moslim žijú v spravodlivosti, rovnosti a bratstve“.

Vyjadrenie solidarity s izraelskými obeťami masakrov je pre takúto ľavicu úplne prirodzené.

Naše etické apely musia vychádzať z eticky nespochybniteľných pozícií. Zlyhania v mojom prvotnom vyjadrení k útoku zo 7. októbra sa už napraviť nedajú, pocity viny nezmiznú, avšak môžem aspoň vykonať reflexiu a kritiku vlastných východísk.

A nabudúce byť, jednoducho povedané, ľudskejší a empatickejší.

Autor je filozof