Aktivizmus na štyroch kolieskach. Ako sa buduje feministická korčuliarska komunita

Organizujú roller diskotéky v meste, zúčastňujú sa antifašistických jázd, vystupujú na korčuliach vo farebných, trblietavých outfitoch. Učia, ako sa korčuľovať vo verejnom priestore a plánujú tour po bratislavských uliciach. Spájajú ľudí – či už cez korčuľovanie alebo otvorený, extrémne nákazlivý prístup. Kto stojí za korčuliarskou komunitou Ahojwrld a prečo je udržiavanie komunít v dnešnej vyhrotenej politickej klíme dôležité?

Keď som žila v Bratislave, chýbala mi komunita. Po rokoch strávených vo Veľkej Británii som sa rozhodla vrátiť domov a zrazu som sa nevedela začleniť. Cítila som sa ako cudzinka vo vlastnom meste. Bola pandémia, ulice zívali prázdnotou a vo vzduchu visela ťažoba. Mala som síce pár blízkych ľudí, no postupne sa naše cesty začali rozchádzať.

A tak som si po viac ako dvoch rokoch povedala, že opäť nastal čas zmeniť miesto. Tentoraz som zamierila do Viedne. Znova som začínala odznova, hľadala si miesto, kde by som mohla zakoreniť. Možno to niekto nazve neustálym hľadaním niečoho, čo neexistuje. Pre mňa to bola a je naliehavá túžba po priestore, kam budem patriť. A ktorý som v Bratislave nenachádzala.

Možno by však bolo všetko inak, keby som vtedy, počas tých večerov osamote v bratislavskom byte, vedela o korčuliarskej komunite Ahojwrld. Možno by som sa odvážila zapojiť alebo ich aspoň stretnúť. Napokon sme sa zrazili až po tom, čo som presťahovala do Viedne. Ahojwrld som objavila náhodou a ich energia bola nákazlivá. Pripomenuli mi, že aj v Bratislave existuje to, čo som predtým hľadala a nenašla: aktivizmus prepojený s komunitou, so starostlivosťou a s verejným priestorom.

Ako sa buduje komunita?

Bratislavčanka Natália Danihelová, jedna z hlavných členiek klubu Ahojwrld, mala za sebou podobný príbeh ako ja. Dlhé roky žila a študovala v cudzine – ona konkrétne v Dánsku. Po návrate domov si počas pandémie kúpila svoje prvé dvojradové korčule.

„Korčuľovanie ma lákalo hlavne preto, že sa môžem hýbať vonku. Zároveň som pri ňom vedela uplatniť aj svoje tanečné základy,“ vysvetľuje mi počas nášho stretnutia v Bratislave.

O korčuliarskych stretnutiach sa dozvedela od bývalej kolegyne a jedného dňa sa rozhodla pripojiť. Odvtedy korčuľuje takmer každý deň a klubu Ahojwrld venuje väčšinu voľného času.

„Korčuľovanie je pre mňa komunitná záležitosť. Korčuľovať sa síce chodievam aj sama, je to pre mňa psychohygiena, ale najviac mi dáva spoločný pohyb. Ide mi hlavne o vzájomné obohacovanie sa v skupine. Je to šport, ktorý bol populárny primárne v USA, no my sme si ho prevzali a dávame do neho kúsok niečoho nášho, slovenského.“

Komunita Ahojwrld vznikla v roku 2021. Dnes má približne štyridsať členiek a členov rôzneho veku, profesií a záujmov. Každý do nej vnáša niečo vlastné: perspektívu, schopnosti, nápady.

Súčasťou príbehu Ahojwrld je aj Giada Cortese, pôvodom z talianskej Florencie, ktorá sa na Slovensko prisťahovala v roku 2021 kvôli práci. „S Bratislavou mám vzťah lásky a nenávisti,“ hovorí otvorene.

Prikyvujem – presne viem, čo tým myslí. Na Bratislave som vždy zbožňovala jej rozporuplnosť a eklektickú architektúru. Keďže som však vždy túžila žiť v meste, ktoré pôsobí otvorenejšie, kozmopolitnejšie a kde sa neustále niečo deje, vybrala som si Londýn a neskôr Viedeň. Kým Londýn ma naučil slobode a rešpektu k rôznorodosti, Bratislava mi vždy pripomínala silu susedstva a intimitu menšieho mesta. Po návrate z Londýna som si však uvedomila, že nie je až taká otvorená, ako by som si priala. Často som cítila, že tu panuje menej tolerantný prístup k rôznorodosti, než na aký som si zvykla. A tak som si to namierila do Viedne.

Giada učí angličtinu v jazykovej škole a s korčuľovaním začala ešte v Andalúzii, keď počas lockdownu hľadala spôsob, ako sa hýbať na čerstvom vzduchu. V Bratislave sa spočiatku korčuľovala sama alebo s priateľom – skejterom.

„Do mesta som prišla počas pandémie, keď bolo všetko zatvorené a zoznámiť sa s ľuďmi bolo takmer nemožné. Bratislava je síce hlavné mesto, ale chýbala mi otvorenosť, na ktorú som bola zvyknutá z iných európskych miest. Zároveň ma uchvátila príroda v okolí mesta a to, že má výbornú polohu v rámci Európy. Čo však zásadne zmenilo môj vzťah k Bratislave, bol práve korčuliarsky klub,“ spomína Giada.

Na komunitu Ahojwrld narazila náhodne, počas jazdy v centre mesta – na Námestí slobody.

„Nemohla som tomu uveriť: okamžite ma medzi seba prijali. Boli nesmierne milé a pozývali ma na tréningy, roller diskotéky aj ďalšie akcie. Od toho momentu sa môj pohľad na Bratislavu zmenil. Korčuľovanie začalo dávať ešte väčší zmysel – stalo sa zdieľanou aktivitou. Podpora, zábava, spoločné prekonávanie obáv – to je to, čo robí túto komunitu výnimočnou.“

Aj mňa si skupina získala práve svojou otvorenosťou. Cítila som, že sa môžem pridať a že ma prijmú, hoci som sa nikdy nekorčuľovala a nemala som to ani veľmi v pláne, pretože mám pred týmto športom rešpekt. Korčuliari a korčuliarky mi však ukázali inkluzívnu tvár Bratislavy.

„Hlavný dôvod, prečo som stále v Bratislave, je korčuliarsky klub. Dokonca som presvedčila aj partnera, aby zostal. Považujem za zaujímavé, že môžem byť súčasťou tohto procesu. Mám pocit, že čím dlhšie človek žije v Bratislave, tým viac subkultúr objaví. A práve to ma na meste veľmi baví,” konštatuje Giada.

Korčule ako spôsob života

Rodená Bratislavčanka, ilustrátorka a tatérka Andrea Rošková sa tiež ku komunite dostala náhodou.

„Raz som narazila na tréning, ktorý viedla Natália. Zavolala na mňa, nech si to prídem vyskúšať. Bola pre mňa veľkou oporou a určite mi dodala sebavedomie, aby som pokračovala.“

Medzičasom sa z Andrey stala jedna z hlavných členiek Ahojwrld. Hoci tanec na korčuliach nepatrí medzi jej silné stránky, obľúbila si rýchlu jazdu – adrenalín na cyklotrasách a v uliciach mesta. Korčule sa stali aj jej bežným dopravným prostriedkom.

„V klube každý rozvíja to, čo mu je najbližšie. Niekto robí choreografie, niekto vonkajšie tréningy, ja s kamarátkou Soňou organizujeme streetové jazdy Bratislavou. Baví ma ulica, mestský priestor, aktivizmus a voľnosť, ktorú mi korčule dávajú. Máme aj členky, ktoré s nami vystupujú, ale aktivisticky sa neangažujú. Každý si v komunite nájde svoje miesto, a práve v tom je jej sila,” približuje.

Andrea je špecialistkou na bratislavské cesty, pretože v meste je náročné nájsť bezpečnú trasu.

„Na nábreží sa cítim dobre. Vidím vedľa seba Dunaj, ľudia sú vo všeobecnosti zhovievaví, sú zvyknutí aj na cyklistov. Rada využívam aj cyklotrasu na Vajanského nábreží, pretože je dostatočne široká a cítim sa viac chránená pred dopravou.”

Každý štvrtok jazdí skupinovo po bratislavských uliciach. Snaží sa naučiť ľudí, ako sa bezpečne presúvať mestom a cítiť sa komfortne na rozbitých cestách, cyklotrasách či chodníkoch plných jám, výmoľov a vysokých obrubníkov.

Hoci každý v Ahojwrld má vlastný štýl jazdy a iný dôvod, prečo sa zapája, spoločným menovateľom zostáva potreba komunity, láska ku korčuľovaniu a k zdieľaniu priestoru.

Symbolickým centrom toho všetkého je Námestie slobody – miesto, kde sa pretínajú mnohé z korčuliarskych ciest.

Námestie patrí medzi najväčšie verejné priestranstvá v meste. V minulosti ho nazývali Alejou kniežat a bolo dejiskom vojenských prehliadok a cvičení. Po druhej svetovej vojne dostalo meno po komunistickom prezidentovi Klementovi Gottwaldovi. V tom čase sa na betónovej ploche konali masové zhromaždenia. Veľkou zmenou bolo vybudovanie fontány Družba v roku 1980, ktorá sa stala symbolom námestia i socialistických čias – ako pripomienka priateľstva medzi národmi. Po páde režimu v roku 1989 sa názov zmenil na Námestie slobody, symbol novej, slobodnej éry a demokracie. Avšak samotné námestie bolo dlhé roky zanedbané, až kým sa nezačalo s jeho rekonštrukciou v roku 2018. Obnovili sa povrchy, pribudla zeleň a moderné prvky verejného priestoru, aby lepšie slúžilo obyvateľom a komunitám.

Najlepší betón v Bratislave

Námestie, ktoré si Bratislavčania a Bratislavčanky po rokoch znovu privlastňujú, sa stalo pre komunitu Ahojwrld nielen miestom pohybu, ale aj spoločného bytia. Ak práve nie je zima, zvyknú sa tu schádzať každý utorok popoludní. Viaceré z korčuliarok a mnohí z korčuliarov mi povedali, že práve tu je najlepší betón v celom meste – rovný, hladký, ideálny na jazdu. Najmä pred ministerstvom dopravy, kde Natália zakaždým položí malý reproduktor, pustí hudbu a bez hanby sa rozkorčuľuje. Ak predsa len cíti ostych, dokáže ho dokonale zakryť – aspoň tak na mňa pôsobí, keď ju prvý raz pozorujem počas tréningu.

Na námestí spolu trénujú choreografie, skúšajú nové triky, učia sa jedna od druhej a navzájom sa posúvajú.

„Páči sa mi, ako interagujeme s mestom. Najradšej korčuľujem práve ma Námestí slobody, pretože život je tu naozaj pestrý. Deti jazdia na kolobežkách, ľudia venčia psov, niekto tancuje, iný pije kávu. A keď trénujeme, všetci spolu koexistujeme na jednej ploche, hoci každý si ju užíva po svojom. Často sa pri nás ľudia pristavia – niektorí s údivom, iní s obdivom, niekedy si nás fotia, inokedy len sledujú,“ približuje Natália.

Zdôrazňuje, že jej vzťah k mestu sa cez korčule úplne zmenil. Nie vždy a všade sa však cíti bezpečne.

„Chcem si jazdu užívať, ale zároveň sa chcem cítiť bezpečne. A hoci máme právo pohybovať sa po cyklotrasách či úsekoch oddelených od áut cyklopruhom, mnohí vodiči to ignorujú a nedodržiavajú bezpečný odstup,“ upozorňuje na riziká. Akcentujúc tak tému, ktorú majú spoločnú s cyklokamošmi z Cyklokoalície, ktorí rovnako bojujú za bezpečnejšie podmienky na cestách.

Hoci korčuľovanie jej prináša v prvom rade pocit radosti a slobody, zároveň priznáva, že postaviť sa na korčule vo verejnom priestore medzi ľudí, ktorí nekorčuľujú, môže byť stresujúce. Na Námestí slobody často skúšajú nové triky a pohyby, no tie nie vždy vyjdú.

„Akonáhle sme sa zbavili frustrácie zo začiatočníckeho korčuľovania a prekonali sme samých seba, mohli sme sa nielen slobodnejšie korčuľovať, ale aj existovať,“ dodáva Natália.

Politický rozmer korčuľovania

Komunita Ahojwlrd organizuje okrem pravidelných tréningov aj mestské jazdy v spolupráci s Cyklokuchyňou. Súčasťou sú tiež antifašistické jazdy, ktoré sú zároveň komunitným gestom aj politickým vyjadrením.

Jednej z nich som sa mohla zúčastniť – síce nie na korčuliach, keďže na nich neviem ani stáť, ale pridala som sa.

Vyrážalo sa z obľúbeného Námestia slobody naprieč mestom. Kolónu sprevádzali policajné autá. Polícia nás priebežne zastavovala kvôli doprave. Celkovo išlo o pokojné zhromaždenie so silnou atmosférou a techno či elektronickou hudbou, ktorá sa niesla davom.

Trasa sa nezverejňovala online – zdieľala sa len interne medzi korčuliarskou komunitou, Cyklokuchyňou a skejterskou komunitou. Dôvod bol prozaický: predchádzajúce skúsenosti. Počas jednej z jázd došlo k agresívnemu incidentu pri futbalovom štadióne, keď okoloidúci zhodil cyklistu s dúhovou vlajkou pripevnenou na bicykli.

„Vo verejnom priestore sa také situácie môžu stať kedykoľvek. Človek, ktorý útočil, vyjadril svojím gestom veľmi veľa. Vtedy nám došlo, že ani my nie sme vždy v bezpečí. Pre niektorých ľudí sú dúhové vlajky, šnúrky na korčuliach alebo len samotná prítomnosť queer ľudí neakceptovateľné,“ upozorňuje Natália.

O bezpečných priestoroch, ich kvalite a dostupnosti v Bratislave som sa neskôr zhovárala aj s Romanom Samotným, manažérom komunikácie Iniciatívy Inakosť. Opísal mi, že registruje snahu viacerých prevádzok, inštitúcií či zamestnávateľov verejne deklarovať, že sú queer friendly. A aktívne sa vzdelávať v téme LGBTI+ ľudí alebo aspoň adekvátne reagovať v prípadoch verbálnych či fyzických útokov na LGBTI+ ľudí.

„Počas posledných dvoch rokov sme v tejto téme školili vyše 55 organizácií: od mestskej polície cez Galériu mesta Bratislavy či Múzeum mesta Bratislavy až po veľké firmy. Situácia v centre Bratislavy sa v porovnaní s tým, čo bolo pred teroristickým útokom na Zámockej ulici (21. februára 2022 zastrelil 19-ročný útočník v centre Bratislavy Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha a postrelil Radku Trokšiarovú, pozn. red.), podľa mňa zlepšila. A hoci je v súčasnosti dúhová nálepka na prevádzkach v centre Bratislavy už častým javom, mesto má stále čo dobiehať, ak chce byť naozaj inkluzívnym.”

Roman Samotný zároveň varoval, že atmosféra, ktorú vytvára súčasná koalícia a s ňou úzko prepojená dezinformačná scéna, je veľmi toxická.

„Časté útoky zo strany vrcholových predstaviteľov či predstaviteliek štátu majú vážny dopad na psychické zdravie a pohodu LGBTI+ ľudí a ich rodín. V našej inPoradni registrujeme dramatický nárast dopytu po psychologickom poradenstve. V takomto nepriateľskom ovzduší je čoraz väčší záujem o priestory, kde si ľudia vedia aspoň na chvíľu oddýchnuť od každodenného útlaku a kde môžu zažiť prijatie.”

Roller diskotéky a slobodná extravagancia

Dvojradové korčule, ktoré používa komunita Ahojwrld, sú známe aj ako retro alebo quad korčule. Ich história siaha až do 18. storočia. Prvé známe kolieskové korčule vynašiel v roku 1760 belgický vynálezca John Joseph Merlin. Išlo o ťažko ovládateľné korčule s kovovými kolieskami v jednej línii, na ktorých sa nedalo zatáčať. Skutočný zlom nastal až v roku 1863, keď americký vynálezca James Leonard Plimpton vytvoril prvé praktické dvojradové korčule, ktoré umožňovali zatáčanie pomocou náklonu tela. Práve tento vynález odštartoval korčuliarsky boom v USA aj Európe.

Zlaté obdobie korčuľovania nastalo v 20. storočí, keď sa korčule stali súčasťou spoločenského života – v halách sa tancovalo, športovalo. Neskôr, v 60. a 70. rokoch minulého storočia explodovala éra roller disco. Farebné korčule, disko hudba a zábava na štyroch kolieskach – to všetko tvorilo ikonickú časť tejto kultúry. Práve na túto tradíciu nadväzuje komunita Ahojwrld.

„Každé dva-tri mesiace organizujeme diskotéky na korčuliach, kde si ľudia môžu korčule požičať a skúsiť jazdiť do rytmu hudby. Robíme aj letné roller disco v parku Andreja Hlinku,“ vysvetľuje Natália Danihelová.

Návštevníci absolvujú krátky workshop, a potom sa už pohybujú v rytme funku, disko či hous od domácich DJ-ov. Niektorí lietajú okolo DJ-a v plnej rýchlosti, iní sa držia za ruky a snažia sa udržať na nohách. Atmosféra je vždy hravá, otvorená a bezpečná. Priestor zdobia svetlá, farebné kulisy a tematické dekorácie.

Od roku 2000 zažívajú dvojradové korčule nový rozmach – stali sa súčasťou DIY kultúry, nostalgie a feministických či queer komunít. Sú úzko prepojené s hnutím roller derby – kontaktným športom s výraznými koreňmi vo feministickej a queer subkultúre. Historicky boli korčule nástrojom slobody a telesného sebavyjadrenia pre marginalizované skupiny, ženy, queer ľudí, BIPOC komunity.

V čase rasovej segregácie v USA boli mnohé korčuliarske haly určené výlučne belochom. Černošské komunity si preto vytvárali vlastné priestory, štýly jazdy aj tanečné techniky. Pre mnohých sa korčuľovanie stalo aktom prežitia, spirituality, ale aj odporu. Počas pandémie COVID-19 zaznamenali kolieskové korčule obrovský návrat. Najmä vďaka TikToku a Instagramu, kde ich mladí ľudia objavili ako spôsob kreatívneho pohybu pod holým nebom. Aj dnes majú schopnosť vracať moc telám, ktoré boli historicky potláčané či kontrolované.

„Často diskutujeme o tom, koľko slobody nám korčuľovanie prináša. Je to jediný moment v týždni, keď sa neanalyzujem, nesledujem svoje telo. Nezaujíma ma či spadnem, či vyzerám dobre, ani ako sa prezentujem. V bežnom živote potláčam svoju detskú stránku, aby som mohla fungovať. Ale pri korčuľovaní ju môžem naplno ukázať. Je to oslobodzujúce,“ priznáva Giada.

Jazda na štyroch kolieskach však nie je len o slobode a tolerancii. Korčuliarky aj korčuliari sa musia vyrovnávať tiež s reakciami okolia, ktoré nie je vždy otvorené, prijímajúce a rešpektujúce. A korčuľovanie tak sprevádzajú aj iné než len oslobodzujúce pocity.

Andrea Rošková mi opisuje, ako pri streetovom korčuľovaní bojuje s takzvaným male gaze (mužským pohľadom).

„Tento šport je stále veľmi sexualizovaný, najmä, keď žena jazdí na dvojradových korčuliach. Väčšinou si chcem len zajazdiť, zabaviť sa a úplne sa uvoľniť, ale prehnaná a nevyžiadaná pozornosť okolia ma vyčerpáva. Stáva sa, že na mňa niekto zakričí alebo ma nepríjemne dlho sleduje. Z tohto dôvodu som si začala dávať väčší pozor na to, čo si obliekam – čoraz viac sa vyhýbam oblečeniu, ktoré by mohlo podľa niekoho pôsobiť vyzývavo. V Bratislave sa necítim komfortne, ak na korčuliach odhalím telo.”

Bezpečných priestorov je stále málo

Bratislava má len pár miest, kde sa korčuliari a korčuliarky cítia skutočne bezpečne.

„V komunite sa snažíme tento safe space tvoriť a chrániť, pretože nie všade ho máme a vieme nájsť. Ešteže na korčuliach sa dá celkom rýchlo zmiznúť z miest, kde sa cítime ohrozovaní alebo nekomfortne,” smeje sa Natália.

Mám pocit, že problém zľahčuje – v skutočnosti ju trápi.

Safe space, po slovensky bezpečný priestor, je termín označujúci prostredie – fyzické alebo symbolické, v ktorom sa ľudia môžu cítiť bezpečne, byť sami sebou, bez strachu z odsudzovania, diskriminácie, zo zosmiešňovania či z násilia. Koncept vznikol najmä v aktivistických a komunitných kruhoch, napríklad feministických, LGBTI+, rasovo či inak marginalizovaných skupinách, ako odpoveď na dominantné spoločenské štruktúry, ktoré ich často vylučovali alebo marginalizovali.

Andrea Rošková plánovala zorganizovať tím na roller derby. Ide o kontaktný šport na kolieskových korčuliach, ktorý sa hrá na oválnom okruhu. Okrem fyzickej náročnosti a strategickej zložitosti má však aj hlboký kultúrny a spoločenský význam – najmä pre ženy.

V modernej podobe sa roller derby zrodil začiatkom tretieho tisícročia ako komunitné hnutie vedené ženami. Stal sa miestom, kde si ženy samy určujú pravidlá, identitu aj estetiku. Tímy často nosia DIY dresy, čím prepájajú punk, queer kultúru a feminizmus. V športovom svete, kde sú ženy marginalizované alebo objektivizované, poskytuje priestor na autonómiu a viditeľnosť. Je inkluzívny: vítané sú rôzne typy tiel, rodové identity aj životné príbehy. Zatiaľ čo v minulosti dominovali v derby muži, dnes je najčastejšie spájaný so ženami a feministickými hodnotami.

Stopka v kulisách SNG

Ahojwrld som niekoľkokrát stretla aj vo vonkajších priestoroch Slovenskej národnej galérie (SNG) na dunajskom nábreží. Vďaka povoleniu od dnes už bývalej riaditeľky Alexandry Kusej sa mohli korčuliarky a korčuliari stretávať a trénovať priamo v areáli zrekonštruovanej galérie – v prekrytom átriu. Spoločne sme si tam dali kávu či zmrzlinu, a ja som popri tom nakrúcala jazdy, tréningy.

Unikátny priestor SNG prinášal korčuliarkam a korčuliarom hneď niekoľko benefitov: betón bol jemný a rovný, prístrešok im poskytoval ochranu pred dažďom, vetrom i ostrým slnkom. Bol to bezpečný a pohodlný priestor.

V marci tohto roka však nové vedenie SNG na čele s generálnym riaditeľom Jaroslavom Niňajom stoplo korčuľovanie. Pre komunitu to bol citeľný zásah, pretože v Bratislave nemajú okrem verejných priestorov iné miesto, ktoré môžu využiť na stretnutia.

„Problém je najmä v tom, že chýbajú priestory, kde môžu ľudia tráviť čas bez nutnosti čokoľvek si kúpiť. Mnohí, žiaľ, nemajú dostatočný finančný kapitál, aby mohli ísť na spoplatnené podujatia alebo tráviť čas v baroch a kaviarňach,” vysvetľuje Roman Samotný.

Aj preto otvorila Inciatíva Inakosť komunitné centrum In, kde poskytujú bezplatné poradenstvo, organizujú podporné skupiny a pripravujú podujatia bez vstupného. Postupne spúšťajú aj takzvané Otvorené stredy, počas ktorých môžu ľudia tráviť deň v centre, hrať spoločenské hry alebo pracovať na svojich projektoch.

Ak má byť Bratislava mestom pre všetkých, musíme si položiť a zodpovedať hneď niekoľko otázok: Kto má v meste miesto a kto ho stráca? Kto rozhoduje o tom, ako sa mesto formuje, a na koho potreby sa pri tom zabúda?

Otázky sa neobmedzujú na to, kde sa môže alebo nemôže korčuľovať. Idú do hĺbky a skúmajú, kto sa cíti vo verejných priestoroch vítaný? Korčuliari a korčuliarky z Ahojwrld nám ukazujú, že vítaní sme všetci.

Autorka sa venuje vizuálnemu umeniu a reportážnej žurnalistike