Prejsť na hlavný obsah

Hľadať

Vaše vyhľadávanie momentálne nezahŕňa produkty.

Pre vyhľadávanie v e-shope prejdite sem.

Byť plavčíčkou nie je umelecký koncept

Počet zhliadnutí:

I.

Existuje zásadný rozdiel medzi tým, ako pláva plavec a vodný pólista.

Vodný pólisti sa od vody odrážajú, menia smer nárazovo a prudko. Voda pre nich predstavuje pevný bod a zároveň prekážku. Plavci sa od vody nevedia odraziť, splývajú, a to je presný opak. Na odrazenie potrebujú iný pevný bod, napríklad stenu.

Ako sa vo vode naučíte pohybovať, tak ju vnímate.

Vnímate ju odlišne, keď plávate a inak, keď pri nej posedávate.

Ja som bola s vodou vždy spätá. Od detstva som chodila do kúpeľov na liečenia, na výške som sa zase mentálne liečila plávaním na Mokrohájskej v Bratislave. Ak niekto vedel rozjímať pri vode a oceniť jej wellness potenciál, bola som to ja. Absolovovať kurz na plavčíčku som sa rozhodla preto, lebo predstava pedagogického minima po skočení VŠVU sa mi zdala nudná a nezaujímavá. Až práca plavčíčky mi vodu ukázala v jej ďalších súvislostiach. Bola som postavená pred úplne obyčajnú prácu, pri ktorej sa môžete nechtiac stať napríklad aj technikom bazénovej filtrácie a súčasťou povestnej uniformovanej catcallingovej kultúry.

Bachelardovská romantická teória o rozjímaní pri vode a tekutosti, ktorá prebúdza predstavivosť, sa mi dnes zdá ako vzdialený vesmír súčasných preestetizovaných insta profilov. Toto intelektuálne manifestovanie nášho vzťahu k rozjímaniu a schopnosti oddychovať nie je pre mňa postačujúcim spôsobom, ako zvrátiť kult neustáleho snaženia sa z každej záľuby vytĺcť užitočnosť.

Sabatikal pri vode, odlesky a hojdanie hladiny. Hĺbanie, rozjímanie, premýšľanie, mudrovanie. Bazénová estetika je vďačná téma, robí sa takpovediac sama. Nájdeme ju vo všetkých zbierkach ostalgických fotografií romantizujúcich skazu spoločenskej schopnosti wellbeingu a starostlivosti o seba. Pre mnohých v bazéne je toto premýšľanie privilégiom, nie právom. Myslím tým aj športovcov, ktorí dávajú svoju prvú dĺžku, ešte predtým, než mnoho z nás začne snívať – a nie pri vode.

Bazén nie je iba tyrkysový, priezračný a poetický.

Bazén je aj o 5:30 ráno.

II.

Ikonické ultramarínové kachličky alebo nátery dna bazénov, ktoré tvoria ilúziu priezračnejšej, čistejšej vody, nezakryjú to, že voda sa pripomína aj vo význame svojej desivej tekutosti, ktorú síce romantizujeme a glorifikujeme, ale len kým sme na brehu.

Bachelard tvrdil, že „tekutosť je to, čo v našich očiach spôsobuje, že snívame“. Zaujímavé na našom postoji k tekutosti je, že nás fascinuje a otvára nám predstavivosť, ale rovnako nás aj desí. Tekutosť znamená, že nemôžeme mať veci pod kontrolou a zmocniť sa sveta tak, ako nás to učia v prírodovedeckých učebniciach alebo marketingových prednáškach pre umelcov.

Aj z môjho bizarného nápadu spraviť si plavčícky kurz boli ľudia najprv znepokojení: „Nebudeš tam mrhať svojím potenciálom?“

Na tekutosti (ako o nej hovoril Zigmunt Bauman) je niekedy najhoršie to, ako sa ňou navzájom ešte aj strašíme.

Opačné reakcie: ,,Wow! Plavčíčka, to je totálne cool, netradičný, unikátny, fantastický, fenomenálny nápad!“ Tieto rozporuplné reakcie mi dali na chvíľu pocit akejsi výnimočnej hraničnosti.

Myslím, že práve preto sa niekedy prichytím pri tom, ako z mojej pôvodnej svätyne oddychu tiež robím fenomén a chcem to ihneď spracovať. Nie sedieť pri vode. Maľovať! Napĺňať svoj potenciál. Spraviť zo sledovania vody činnosť. Produktívnu, užitočnú – hodnú bytia.

Táto optika sa prirodzene ponúka tak, ako si to Bachelard „vysníval“: tekutosť je podmienkou predstavivosti. Ihneď chceme tieto vnemy premeniť na umeleckú tvorbu. Podobne ako to robí filozofia chôdze, ktorá tak sofistikovane dokázala zmeniť činnosť oddychu na pracovný nástroj. „Ale privlastnila si tak niečo prirodzené a spravila z toho exkluzívnu činnosť, pričom jej nepreukazuje dostatočný rešpekt”, tvrdí Alice Koubová. Od Rousseaua cez Thoreaua až po Nietzcheho, všetci mali svoju techniku chôdze, prevýšenie chodníkov alebo rýchlosť, ktorou si vedeli navodiť tvorivý flow.

Vo vode zrýchľujete tak, že jej kladiete odpor. To sa môže javiť ako zásadné poznanie.

Všetko prvé sa zdá zásadné. Ale za tým ešte nasleduje, že plávanie skutočne závisí od postavenia hlavy voči telu. Najdôležitejšia vec je splývanie.

III.

Čím viac času trávim pri vode, tým menej ma zaujíma hlbokosť jej materiality a viac ma zaujíma smiešnosť jej prostredia a inakosť jej života.

Deti, čo skáču šípky do 30 cm vody alebo celé rodiny, ktoré na chvíľu zabudnú na fakt, že sú v bazéne, hoci túžia po mori. Zákulisie kúpaliska a ranné prípravy. Všetci musia byť na mieste minútu pred tým, ako sa otvoria brány areálu, a začnú cez ne prúdiť pomalými trajektóriami prvé dôchodkyne, ktoré si po vychodenej trase vždy položia uteráky na to isté miesto. Niektorým ani nevadí, že nevedia plávať.

Heterotópia bazéna však nespočíva iba v jeho estetickej škaredosti, ktorá je krásna inou krásou – ako som si to myslela pri skúmaní fontán, ale v tom, že v jeho hutných vrstvách zvukov a ozvien hlasov je databáza pamäti, ktorá sa odomkne približne v druhej hodine dívania sa na hladinu. A niet úniku.

John Berger hovoril, že keď plával, prehrával si cestovanie do Gazy ako film, kde bolo počas predchádzajúceho dňa vo svojich domovoch „rozbitých“ dvadsať Palestínčanov. Alebo myslí na tridsaťpäť nelegálnych utečencov, udusených v preprepravnom kontajneri. Preňho nebolo plávanie mysterióznou formou sprítomnenia (Alice Koubová), ale stret s vlastnou pamäťou. A nielen v jej romantizujúcich podobách. Tráviť čas pri vode znamená byť konfrontovaný aj s nechceným. S informáciami, ktoré sme dostali, ale nikdy nehľadali.

Keď sedávam pri bazéne ako plavčíčka, premýšľam o tom, že najväčšou odvahou v tomto povolaní je vôľa vystaviť sa sedeniu pri vode celých sedem až osem hodín. Kým mi hlavou víri všetko, čo sa stalo v naozajstnom svete naozajstných ľudí, môj potenciál dobrovoľne nechávam vytiecť dierou v bazéne, čo filtruje vodu.

Voda je v zásade krásna. Pohlcuje nás tak, že sa pri nej zároveň vnárame do seba.

Predtým, než som sa stala plavčíčkou, som ale mala sklony romantizovať si túto prácu. Moju naivnú predstavu vegetu pri vode však rýchlo vystriedali dramatické scény detí, skákajúcich si na hlavy. Myslím, že všetci umelci majú tendenciu rozmýšľať nad tým, čo je na konci lastúry. Byť plavčíkom ale nie je umelecký koncept. Je to hlavne práca, pri ktorej musím vnímať to, pre čo to robím. To znamená, že sa dobrovoľne musím vzdať krásy svojho čarovného preintelektualizovaného myslenia a jeho izolovanosti. Prestať sa dívať na bazén cez prizmu umelca, ale vidieť ľudí, ktorí sa počas toho, ako rozjímajú, nesmú zabiť.

Autorka je umelkyňa