Irak: Bez vody niet života

Hrozivý nedostatok vody, nárast teplôt a čoraz žeravejšie obdobia sucha, intenzívnejšie piesočné búrky, dezertifikácia, pôdna erózia a strata biodiverzity. Irak čelí bezprecedentnej environmentálnej kríze, ktorá ohrozuje existenciu krajiny. V dôsledku zmeny klímy migrujú v hojnom počte najmä poľnohospodári.

V decembri 2020 vyjadrili mladí Iračania obavy o životné prostredie umením. Odkaz na jednom z diel znel jasne: „Hviezdami okrášlené noci sú minulosťou.“ Išlo o ojedinelý prípad, kedy sa občianska spoločnosť vyjadrila k tomu, ako je klimatická kríza život ohrozujúca. Oblohu nad Irakom dnes zastiera prach a škodliviny. Mezopotámia, územie medzi riekami Tigris a Eufrat, už nie je zárukou dažďa a krajinu z očakávaných období sucha už vymaniť nedokáže.

Iracký prezident si blížiacu sa katastrofu uvedomuje: „Potenciálna hrozba pre ľudí v dôsledku klimatickej zmeny je obrovská. Sucho a vysídľovanie hmatateľne ovplyvňujú životy siedmich miliónov Iračanov.“ V roku 2021 oslávil Irak sto rokov od vzniku moderného štátu. Jeho existenciu však ohrozujú environmentálne výzvy. Uplynulo storočie a ekosystému krajiny hrozí kolaps, pričom vodné toky historicky významných riek sú na desatine pôvodného stavu. V roku 1920 bol v Iraku prietok riek 1 350 m3/s; dnes je to menej než 150 m3/s.

Prietok sa rapídne znížili po roku 2003, kedy Irak začal o vlastnú vodu prichádzať v dôsledku aktivít Turecka a Iránu. Obe krajiny zámerne odvodňujú rieky a ich prítoky do Iraku so zámerom monopolizovať zásoby vody a použiť ich ako politický nástroj.

Zeleň sa postupne vytráca a púšť sa rozširuje. Výsledkom sú čoraz rozsiahlejšie piesočné a prašné búrky naprieč celou krajinou. Odhadom sa vyskytujú 220 dní v roku a úmer prašných zrážok je približne 80 mm/m² mesačne. Dážď je však čoraz zriedkavejší. Medzinárodné environmentálne observatóriá odhadujú, že sa piesočné a prašné búrky budú objavovať 300-krát ročne takmer na celom území Iraku. Ide o ničivý fenomén, ktorý môže v týchto oblastiach spôsobiť zánik poľnohospodárskeho aj spoločenského života.

Irak leží na povodí riek Tigris a Eufrat. Územie lemuje sieť kanálov a riečnych prítokov, v okolí ktorých je situovaná väčšina miest. Tretina obyvateľstva žije na vidieku. Vysychanie riečnej siete a siete vodných kanálov môže v kontexte historickej dôležitosti irackých vodných zdrojov viesť až k rozpadu národnej jednoty, a to najmä pre neustále sa prehlbujúci environmentálny konflikt, nedostatok zdrojov a dramatickú klimatickú zmenu. V Iraku má ukazovateľ nedostatku vody podľa Svetového inštitútu zdrojov hodnotu 3,7 z 5 možných bodov (pričom 5 bodov vyjadruje najvyššiu úroveň nedostatku vody). Do roku 2040 sa hodnota vyšplhá na 4,6 bodu, čo v praxi znamená absolútne sucho, spaľujúce slnko a toxické životné prostredie.

Vláda síce odmieta podiel krajiny na globálnom otepľovaní, no podľa Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) môže Irak za 8 % metánových emisií, ktoré sú dôsledkom biznisu s ropou a plynom. V atmosfére nad Irakom sa často vyskytujú metánové mračná preto, lebo dochádza k nečistej extrakcii petroleja. V júli 2021 prišla parížska spoločnosť Kayrros, ktorá analyzuje satelitné údaje pre Európsku vesmírnu agentúru (ESA) s cieľom mapovať emisie, s informáciou, že ťažné pole na západe Basry vyprodukuje 73 ton metánu za hodinu. Dva prípady emisií metánu však zaznamenali už v polovici júna na území medzi Basrou a Bagdadom. Vtedy išlo o únik 181, respektíve 197 ton metánu za hodinu. Pre porovnanie, 180 ton metánu sa rovná tepelnej retencii spôsobenej ročným priemerom emisií viac než 200-tisíc motorových vozidiel v Spojenom kráľovstve, tvrdí agentúra Bloomberg.

Podľa ministerstva životného prostredia je krajina uvrhnutá do epicentra klimatickej krízy. Následky budú dramatické. Životné prostredie v Iraku bude zničené a krajina sa stane na najbližšie dve dekády neobývateľnou. Hlavnými príčinami sú vysoké teploty, nedostatok zrážok, nedostatok zásob povrchovej a podzemnej vody, častejšie obdobia sucha, intenzívnejšie prašné búrky, dezertifikácia, erózia pôdy a strata biodiverzity. Výsledkom bude úpadok poľnohospodárstva a rozklad reťazcov potravinovej bezpečnosti.

Plytvanie, vyparovanie a zvýšená slanosť

Irak spotrebuje viac než 63 % vlastných zdrojov vody na poľnohospodárstvo. Ani to však na závlahu domácich plodín nestačí, a preto je krajina často závislá od dovozu potravín. Možno tak konštatovať, že plytvanie vodou neprispieva k vysokej produktivite. Salam Al-Šámrí, predseda Výboru pre vodné hospodárstvo a poľnohospodárstvo irackého parlamentu, zdôrazňuje: „Techniky používané v irackom poľnohospodárstve sú zastarané. Ministerstvo poľnohospodárstva a ministerstvo vodných zdrojov doposiaľ nepristúpili k používaniu moderných zavlažovacích technológií, čím by sa spotreba vody znížila. Práve preto hovoríme o značnom plytvaní vody a chabej poľnohospodárskej produkcii.“

Poľnohospodárstvo predstavuje asi 4 % HDP krajiny a tvorí približne 20 % trhu práce, ktorý je prevažne vidiecky. V dôsledku dopadov klimatickej zmeny, nedostatku vody a pulzujúcemu ozbrojenému konfliktu sa poľnohospodárska produkcia od roku 2014 znížila približne o 40 %. Svetová banka odhaduje, že pred rokom 2014 mali prístup k zavlažovaniu dve tretiny irackých poľnohospodárov. V priebehu nasledujúcich troch rokov sa však tento počet znížil o 20 %. Vládne odhady naznačujú, že klimatická zmena stojí aj za stratou 75 % hospodárskych zvierat, akými sú napríklad ovce, kozy či byvoly.

Pokiaľ ide o plytvanie v poľnohospodárstve, Irak ročne prichádza približne o 14,7 % zásob vody pre vyparovanie, čo je výrazne viac než iné krajiny. Thartharské jazero, najväčší prírodný rezervoár vody v Iraku, stráca viac než 50 % zásob vody. Oblasť mezopotámskych močiarov, najväčšie prírodné vodné teleso s mokradinami na Blízkom východe, zas stráca podľa úradov v Suq Al-Shuyukh, správnej oblasti južne od Násiríje, vyparovaním približne 75 m³ za sekundu. V roku 2017 vypočítali miestne úrady stratu vody skrz vyparovanie a globálne otepľovanie v objeme 4,5 miliardy m³, a to len počas leta. Irak akoby pripomínal rozžeravený kotol, z ktorého sa vyvarená voda nenávratne vyparuje.

Medzinárodný panel o zmene klímy publikoval hrozivú správu, podľa ktorej by sa malo v najbližších rokoch v Iraku otepliť až o 2 °C, čo je viac než predpokladaných 1,5 °C pri globálnom otepľovaní. Vysoké teploty v Iraku v lete často presahujú až 53 °C (najmä v južných oblastiach, kde sa ťaží ropa), na čo dopláca nielen úroda, ale aj byvoly. V dôsledku vysokých teplôt dochádza aj k narušeniu ekologickej biodiverzity mokradí a k zvýšenej intoxikácii pitnej vody. V lete 2018 zaznamenali 140 000 prípadov otravy obyvateľov Basry. Každoročným pravidlom sú tisícky požiarov. V roku 2021 ich zaznamenali najmenej 14 715.

Byvoly, mohutné a zavalité zvieratá, sú jednou z najdôležitejších súčastí života obyvateľov žijúcich v močaristých oblastiach. Dnes však hrozí, že o ne môžu nadobro prísť. Pre zvýšenú slanosť a vysoké teploty už nemalý počet byvolov uhynul. Podľa najaktuálnejších vládnych odhadov sa populácia byvolov znížila z 1,2 milióna na menej než 200-tisíc.

Irak bojoval o to, aby boli historicky významné mokrade v roku 2016 zaradené do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO s možným cieľom zabezpečiť prítok vody do archeologickej oblasti, čím chcel úhynu zvierat zabrániť. Ale zdá sa, že starobylý región sužuje agónia.

Miera slanosti dosahuje v niektorých častiach mokradí až 12,6 %. Doktor Jasem Al-Asádi, konzultant mimovládnej organizácie Nature Iraq, hovorí, že „ide o nebezpečnú mieru, zapríčinenú suchom,“, ktorá spôsobuje „rozsiahlu migráciu miestnych populácií z centrálnych mokradí,“, pričom dodáva, že „byvoly sú na pokraji vyhynutia.“.

Vysychanie jazier

Počas ostatných dvoch rokov Irakom zmietali zemetrasenia a dotrasy (skrz narušené zemské vrstvy), zásoby vody a hladiny jazier sa kriticky znížili. Prudký pokles hladiny je badateľný v historickom jazere Sawa, ktoré sa nachádza na púšti v guvernoráte Mutanná na juhozápade Iraku. Toto vyschnuté jazero je napájané zásobami podzemnej vody a vodonosnými vrstvami, ktoré sa rozprestierajú pod západnou časťou krajiny.

Youssef Sawadi Džabar, riaditeľ pre životné prostredie guvernorátu Mutanná, vysvetľuje nedostatok vody v jazere tým, že „zemetrasenia zablokovali kanály a aj prítok podzemnej vody či pramene, ktoré do jazera vtekali“ a tým, že „kvôli vysokým teplotám dochádza k vyparovaniu vody“, čo sa premieta do „zraniteľnosti jazera, pre ktorú môže úplne vyschnúť“.

Guvernorát Mutanná trpí chronickým nedostatkom vody a keďže je výrazná časť miestnej populácie závislá od poľnohospodárstva, razom sa ocitla pod vnútroštátnou hranicou chudoby. Po tom, čo v 22 poľnohospodársky najproduktívnejších oblastiach guvernorátu zaznamenali nedostatok vody, väčšina rurálnej populácie začala región opúšťať. Len v roku 2019 región opustilo 132 rodín. Ahmed Manfí, guvernér Mutanny, ozrejmuje: „Sucho a nedostatok zrážok nás skľučujú už 10 rokov. Naši poľnohospodári stratili zdroj obživy. Štát zlyháva pri poskytovaní adekvátnych zásob vody, v dôsledku čoho sa zvyšuje negramotnosť a nezamestnanosť. Navyše ukazovateľ chudoby sa vyšplhal na 52 %, čo je najviac spomedzi všetkých guvernorátov v Iraku.“

Veľké vysídľovanie obyvateľstva

V roku 2020 začala Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM), ktorá monitoruje a sleduje rast vnútroštátneho vysídľovania zapríčineného ozbrojeným konfliktom, vôbec prvýkrát publikovať súbory digitálnych údajov a nestranné správy o migrácii spôsobenej vysídľovaním v dôsledku klimatickej zmeny a nedostatku vody, a to najmä v regiónoch centrálnej oblasti a na juhu. V roku 2019 došlo v centrálnych a južných guvernorátoch k vysídleniu 21 314 ľudí. Príčinou boli nedostatok vody, vysoká slanosť a prudké šírenie chorôb prenášaných vodou v 145 regiónoch. Ešte pred touto masovou migráciou však nastalo vysídľovanie aj v roku 2012. Vtedy opustilo poľnohospodárske sídla 20-tisíc ľudí. UNESCO tiež potvrdilo, že v období medzi rokmi 2005 až 2009 došlo na severe Iraku k vysídleniu viac než 100-tisíc ľudí, ktorí boli nútení opustiť svoje obydlia pre akútny nedostatok vody.

Obyvatelia viacerých obcí guvernorátu Dijálá na severovýchode Iraku, sú pripravení opustiť územia zdedené po svojich predkoch, na ktorých žili celé generácie. Dôvodom je nedostatok vody a zánik farmárskych statkov, od ktorých sú závislí. Podobná situácia je aj v osídleniach guvernorátu Wásit (100 km od guvernorátu Dijálá), kde sa miestni prestávajú venovať poľnohospodárstvu a šľachteniu byvolov. Tento jav sa vyskytuje aj v provinciách Dhíkár a Majsán.

Poľnohospodársky pás, tiahnuci sa pozdĺž rieky Tigris, tvoria štyri guvernoráty, pričom z východu hraničí s Iránom, odkiaľ do krajiny ústia rieky a prítoky. Tie sú dôležitým vodným zdrojom nielen pre riečnu sieť, ale aj pre mokrade. Sucho najviac postihuje provinciu Majsán. Tá leží na juhovýchode krajiny a podľa indexu DTM (Digital Transaction Management) zaznamenala najväčšie masové vysídľovanie 58 zasiahnutých oblastí. Miestnu komunitu ľudí žijúcich v oblasti mokradí tvoria roľníci, rybári a šľachtitelia byvolov. Trápi ich nedostatok a nekvalita vody. Sálim, mladík, ktorý zvykne na majsánskych mokradiach rybárčiť, dumá: „Krajiny so zásobami vody túžia po irackej rope. Máme jej síce dosť, no na živote občanov sa to nijako neprejavuje. Naše životy sú od vody závislé, tak prečo tú ropu nevymeníme za vodu? Bez vody niet života.“

Karim Hatáb, čelný predstaviteľ Majsánskej poľnohospodárskej únie, prisvedčuje:

„Dokonca aj ryby v močariskách páchajú samovraždy… život hospodárskych zvierat visí na vlásku a ani vody nie je dostatok. Prečo by teda mali poľnohospodári a rybári ostať na území, ktoré hynie? Väčšina sa vysťahovala do miest, no v nich zas chýba práca. Nezamestnanosť stúpa každým dňom.“

Zdá sa, že Dijála, provincia ležiaca na severovýchode, kde hraničí s Iránom, bude ďalším príkladom kombinácie faktorov klimatickej zmeny a nedostatku vody. Oblasť sa síce rozprestiera na poľnohospodársky úrodnej panve, pokiaľ však ide o životné prostredie, je zdevastovaná. Môže za to aj fakt, že Irán zamedzil prítok rieky Sirwán (miestnym známa ako Dijálá), ktorá zavlažuje mestské sady. Haidar Abdul Latif, predstaviteľ bákubskej poľnohospodárskej divízie, podotýka: „Sucho nám spôsobilo výrazné škody. Teploty prevyšujúce 50 °C vystavili rastliny a stromy drastickému slnečnému žiareniu, ktoré vysušilo ich vonkajšie vrstvy a napokon ich kompletne spálilo.“

Momentálne sú desiatky osídlení guvernorátu Dijálá zdevastované a ich obyvateľov sužuje nedostatok vody, dezertifikácia a skaza plodín. Abú Muhammad je 55-ročný poľnohospodár z dediny Al-Amila. Tá je súčasťou celku 25 dedín mesta Al-Mansúrija, ktorého obyvatelia sa už na vysídlenie pripravujú. Muhammad opisuje zhoršujúce sa životné podmienky takto: „Sme závislí od studňovej vody, no tá je veľmi slaná a nekvalitná. Všetci sme odsúdení na migráciu do iných oblastí.“

Voda ako zbraň v ozbrojenom konflikte

Bagdadská federálna vláda v Dokumente o národnom rozvoji (2018 – 2022) konštatuje, že Irak „sužuje dvojitá pohroma, ktorú tvorí alarmujúci stav životného prostredia a ozbrojený konflikt (…), čo vedie nielen k znečisťovaniu, ale aj škodám negatívne ovplyvňujúcim ekonomiku, spoločnosť i jednotlivcov“.

Ničenie životného prostredia a vodnej infraštruktúry je jednou zo zbraní, ktorú pri bojoch na území Iraku využíva najmä ISIS. Na umelo vytvorené záplavy boli použité kvantá vody. Rozsiahle poľnohospodárske plochy boli zničené a zmizli aj vzácne zásoby vody. Výsledkom boli silné suchá, a to najmä v oblastiach na sever od Bagdadu a v okolí Mosulu, pričom sa v roku 2018 rozloha poľnohospodárskej pôdy zmenšila o polovicu. Okrem toho muselo pre škody spôsobené klimatickou zmenou a konflikt (na severe) opustiť svoje obydlie v Dhíkáre (na juhu) 400 rodín.

Nedostatok vody je viac než len dôsledok konfliktu – dokonca môže byť jeho hnacou silou. ISIS používal vodu, aby zabránil postupu vládnych jednotiek tak, že zaplavoval rozsiahle a otvorené krajinné oblasti. Doplatili na to oblasti južne od Bagdadu, kde pre sucho a prístup k zdrojom vody vypukli kmeňové konflikty. Regiónom v spodnej časti Iraku sa dostáva len málo vody a ešte k tomu aj nekvalitnej, pretože než sa tam dostane, musí „precestovať“ stovky míľ. Nevraživosť medzi rôznymi klanmi vzniká práve pre prídel vody. Dokonca dochádza k vraždám vládnych úradníkov, ktorí o prídeloch vody rozhodujú.

„Klimatické násilie“ je nový a riskantný jav, obzvlášť v kombinácii so zvyšujúcou sa chudobou, nezamestnanosťou, nekontrolovaným nárastom populácie, neschopnosťou štátu vytvárať nové pracovné miesta, pribúdajúcimi indikátormi vnútroštátnej chudoby a poklesom HDP na obyvateľa Iraku. Ekonomický pokles posilnený dopadmi pandémie covidu prispieva k tomu, že ozbrojené zložky a milície dokážu ľahšie verbovať nezamestnaných a rozčúlených roľníkov. Logickým výsledkom je väčšia kriminalita, zhoršujúca sa spoločenská situácia či častejšie samovraždy a nestabilita, ktorá Irak naďalej devastuje.

Pasívny a bezmocný štát

Irak dopláca na to, že má všeobecne slabú právnu úpravu pokiaľ ide o vodu a ochranu životného prostredia. Štátu chýbajú zákony o správe vodných zdrojov aj o ochrane životného prostredia a návrh zákona z roku 2016 sa nikam nepohol. Zákon č. 50/2008 z dielne ministerstva vodných zdrojov taktiež nemožno považovať za nástroj štátu na správu vodných zásob. Ide skôr o akúsi agendu najnaliehavejšej problematiky na ministerstve.

Aj keď sa Irak v roku 2015 zúčastnil klimatickej konferencie v Paríži, pre politický konflikt sa Bagdad nemohol pod Parížsku dohodu o zmene klímy podpísať. Stalo sa tak až začiatkom roka 2021 a išlo o dôkaz, že environmentálne témy sú pre irackú vládu až na úplnom chvoste záujmov.

Index environmentálnej výkonnosti (EPI) radí Irak na 116. priečku spomedzi 180 krajín. Nápravu tohto problému začala vláda riešením environmentálnych zlyhaní a spustila národný adaptačný plán na boj proti zmene klímy. Stalo sa tak koncom roka 2019. Proces trval 36 mesiacov a okrem medzinárodnej pomoci sa na spolupráci podieľal aj Program Spojených národov pre životné prostredie (UNEP). Financovanie (2,5 milióna dolárov zo Zeleného klimatického fondu) však v kontexte rozsahu environmentálnej krízy, ktorej Irak čelí, nemožno považovať za adekvátne.

Navyše, ani o 21 mesiacov neskôr (v auguste 2021) sa nepodarilo splniť čo i len jeden zo stanovených cieľov. Pokiaľ ide o nedostatok vody, potravinovú núdzu a vysoké teploty je podľa 6. Globálneho environmentálneho výhľadu UNEP (Global Environment Outlook 6) Irak piatou najohrozenejšou krajinou sveta. Nielenže obyvateľstvo nemá skúsenosti s prekonávaním drastických klimatických zmien a sucha, ale súbežne musí čeliť aj blokáde vody zo strany Turecka a Iránu.

Irán a Turecko odkláňajú rieky

Klimatická zmena je využívaná aj ako politický nástroj a prostriedok vydierania. Robí to Turecko aj Irán. Teherán zlikvidoval svoje vidiecke oblasti v západnej časti krajiny, obývanej arabskou väčšinou, ktorá priamo susedí s Irakom a robí všetko preto, aby vysúšal rieky a prítoky, ktoré smerujú do Iraku. Zámienkou Iránu má byť akútny stav sucha v krajine, ktoré ich oprávňuje presmerovať vodu do iných iránskych miest. Teherán nemá o rokovania s Bagdadom záujem.

Rašíd al-Hamdání, minister pre vodné zdroje, vysvetľuje: „Opakovane sme Irán vyzvali k spolupráci a o znovuotvorenie vodných tokov smerom do Iraku. Chceli výzvam čeliť spoločne. Mrzí ma, že Irán na našu výzvu nereagoval. Žiadali sme, aby bola technická dohoda (o vodných zdrojoch) uzavretá nezávisle od politickej zmluvy ratifikovanej oboma krajinami v roku 1975. Irán opäť neodpovedal. Preto sa ministerstvo rozhodlo, že bude problém riešiť na medzinárodnej úrovni prostredníctvom medzinárodného spoločenstva a medzinárodných súdov.“

Vláde sa nepodarilo nájsť spôsob, ako sa vyrovnať s vydieraním a neústupčivosťou Iránu a Turecka. Nepodarilo sa nájsť ani spôsob, ako uchopiť komplexný problém spojený s klimatickou zmenou. Dospela preto len k zníženiu prídelu vody na obyvateľa. Zatiaľ čo v roku 2004 to bolo 2 400 m³, v roku 2019 to bolo už len 500 m³ a od začiatku leta 2021 je to iba 250 m³. Zásoby vody sa za pätnásť rokov výrazne znížili. Aoun Diáb, hovorca ministerstva vodných zdrojov, zdôrazňuje: „Znižovanie prídelu nie je zásadný problém. Aj mnohé okolité krajiny prideľujú svojim občanom vodu podľa kvót.“

Mladých ľudí, ktorí sa postarali o kresby a dizajnové umelecké výtvory plné optimizmu, čakajú bezútešné roky sprevádzané rozsiahlymi klimatickými zmenami. Ale ani to ich neodradí snívať o krajších zajtrajškoch pre iracké životné prostredie.

Safaa Khalaf je iracký investigatívny novinár žijúci v Nórsku

Z angličtiny preložil Michal Ganát