Nádej a vďačnosť, ale aj depresie a nezamestnanosť. Ako sa žije spisovateľom na úteku?

Tomáš Hučko18. novembra 2022242

Keďže cez oponu hustého dažďa nič nevidno, len nejasne tuším, že pristávame. Kým prejdem od lietadla k výdajni batožín, som úplne premočený. Pred letiskovou halou fúka vietor, trochu premrznutý nasadám do autobusu a premýšľam, ako sa môže cítiť spisovateľ z Iraku, Sýrie či Afganistanu, ktorý v takomto počasí prichádza do nórskeho mesta Stavanger, ktoré sa na najbližšie dva roky, a často na oveľa dlhšie, stane jeho novým domovom.

Hlavné mesto slobody slova

Stavanger je malebné nórske mestečko, ktoré bolo až do šesťdesiatych rokov minulého storočia pomerne chudobné, ľudia sa tu živili najmä rybolovom. V roku 1969 však Nórovia objavili v Severnom mori ropu a príbeh krajiny, i tohto nenápadného rybárskeho mestečka, sa radikálne zmenil. Nórsko sa rozhodlo, že hlavným mestom ropy sa stane práve Stavanger. Kapitál, ktorý odvtedy mestom preteká, je dnes prirodzene cítiť na každom kroku. Mesto sa rozrástlo, stalo sa bohatým a moderným.

Ako mi však hovorí Lotte Lokeland Hovda, miestna koordinátorka organizácie ICORN (International Cities of Refuge Network), nálepku „Hlavné mesto ropy“ by radi zmenili na „Hlavné mesto slobody slova“. Ak sa to stane, zásluhu na tom bude mať najmä ICORN, organizácia pomáhajúca spisovateľom, spisovateľkám a umelcom na úteku, ktorá vznikla v roku 2006. Odvtedy sa významne rozrástla, z pôvodných pätnástich členských miest je dnes viac než osemdesiat, po celom svete pre ňu pracujú stovky ľudí, zachránila už viac než tristo prenasledovaných autorov či umelkýň. A jej srdce sa nachádza práve tu, v Stavangeri, v budove miestnej knižnice Sølvberget.

Koordinátor či koordinátorka je prvý človek, ktorého prenasledovaný umelec v novej krajine stretne, je jeho prvým oporným bodom v novom svete. Stretnutie s Lotte, energickou tridsiatničkou s nehraným, prívetivým úsmevom, je vstupnou bránou do ICORN-u aj pre mňa. Ukazuje mi ich sídlo, zoznamuje s ľuďmi, dohadzuje kontakty. Koordinátorku robí od roku 2018, starala sa doposiaľ o dvoch rezidentov, umelca Aliho Doraniho a novinára Saafu Khalafa, onedlho k nim pribudne tretí. Hoci prácu s nimi si nevie vynachváliť, zdôveruje sa mi aj s ťažkosťami, ktorým museli čeliť počas pandémie: „S Alim sa nám podarilo rozbehnúť veľa projektov, chodili sme po školách a rozprávali jeho príbeh, vo Frankfurte sme mu usporiadali veľkú výstavu. Covid nám však spôsobil mnoho problémov, napríklad Saafa nemohol prísť, kým sa neotvorili hranice, čakal na to šesť mesiacov, a keď konečne prišiel, musel zostať desať dní v karanténe. Aj neskôr bolo všetko zavreté, takže namiesto diskusií, projektov a zoznamovania, zostal sám vo svojom byte. Pritom najmä prvý polrok je pre rezidentov obdobím nadšenia z toho, že sa im podarilo uniknúť nebezpečenstvu. Potom však takmer vždy prichádza akési vytriezvenie, uvedomenie si náročnosti nového života, a s tým aj depresie. Navyše mnoho z nich stratilo svoje publikum, čo tiež znášajú ťažko. Ešte v roku 2013 sa moja bývalá kolegyňa, koordinátorka, starala o všetko, robila aj takmer psychologickú pomoc. V tomto sme sa už posunuli, a rezidenti dostanú hneď po príchode možnosť profesionálnej psychologickej starostlivosti.“

Podľa Lotte má ICORN veľký zmysel aj pre samotné Nórsko, keďže najmä miestne deti si už nevedia ani predstaviť, že existujú krajiny, v ktorých nie je zaručená sloboda slova. Je dobré, že počujú hlasy z takýchto krajín a na problémy sa upriamuje pozornosť. Aj Lotte táto práca v mnohom otvorila oči. „Všetci, ktorí sem vďaka ICORN-u prišli, sú neskutočne múdri ľudia, a cítim sa poctená, že som ich mohla spoznať. Môj svet sa vďaka nim neopísateľne rozšíril,“ uzatvára.

Safaa

ICORN poskytuje svojím rezidentom a rezidentkám dvojročné štipendium, ktoré im umožňuje bezpečne žiť, učiť sa nový jazyk a pokúsiť sa integrovať do miestnej spoločnosti. Po tomto období však prichádza problém, o ktorom mi ešte budú hovoriť takmer všetci umelci a autorky, s ktorými sa v najbližších týždňoch stretnem – ťažkosti s hľadaním práce. Iracký novinár Safaa Khalaf má šťastie: po uplynutí dvoch rokov sa zamestnal priamo v centrále ICORN-u, dnes pomáha s procesom výberu nových žiadateľov. Moje prvé kroky, prirodzene, smerujú k nemu.

Ak by som nevedel, aké traumatické zážitky má štyridsaťročný Safaa za sebou, nikdy by som to zo stretnutia s ním nevytušil: neustále sa totiž usmieva (stretli sme sa niekoľkokrát, a nezažil som ani chvíľu, kedy by mu úsmev zmizol z tváre), oči mu žiaria, sála z neho ľudské teplo a priateľstvo. A smeje sa, aj keď hovorí o veciach, pri ktorých poslucháčovi tuhne krv v žilách. Safaa pochádza z južného Iraku. Po tom, čo napísal niekoľko článkov o korupcii v krajine, ľudia z armády, ktorá ju ovládala, sa mu vyhrážali zabitím. Vybuchlo mu auto, našťastie, bomba explodovala, keď ho otvoril diaľkovým ovládaním a stál obďaleč. To sa však v Iraku stáva často, tvrdí. Potom sa v noci vlámali do jeho bytu v Bagdade. Nakoniec sa začali vyhrážať jeho rodine a deťom jeho súrodencov. Tlak sa neúnosne zvýšil. „Dali mi najavo, že im ublížia, ak nepodpíšem sľub, že už o vláde nebudem písať a odídem z Iraku. Krajinu som opustil v septembri 2017. Najprv som žil rok a pol v Libanone, kde som pokračoval v investigatívnych článkoch o korupcii, no začala sa mi vyhrážať organizácia Hizballáh, keď som odhalil prepojenie medzi vojenskými skupinami v Iraku a Libanone. Potom som žil rok v Istanbule, a v júli 2020 som prišiel do Nórska.“

Tu sa naďalej venuje témam korupcie a dopadov klimatickej krízy v Iraku a na celom Strednom východe, najmä kríze s vodou a prepojeniu klimatických zmien a vojnovej situácie. Tento rok získal aj Cenu Samira Kassira, ktorú udeľuje investigatívnym novinárom Európska únia. V roku 2019 publikoval knihu Irak po ISIS.  Vyhrážky ho však dobehli aj v Nórsku, minulý rok sa mu istí ľudia z Iraku vyhrážali za články, v ktorých odkryl nelegitímne zbieranie osobných údajov na irackom ministerstve zdravia. Vláda totiž počas pandémie získavala od občanov osobné údaje, ktoré následne poskytovala tajnej službe.

Práve počas pandémie prišiel Safaa do Stavangeru. „Bolo to hrozné. Priletel som v júli, počas vrcholiacej pandémie – všetko bolo zavreté. Navyše som prišiel z dvadsaťmiliónového Istanbulu, kde to aj počas pandémie na uliciach žilo, a tu som bol odrazu ako v meste duchov! Takmer rok som strávil sám v byte, nič som nerobil, len som premýšľal o svojom živote. ‚Čo tu, preboha, robím?‘ hovoril som si. Som novinár, potrebujem chodiť medzi ľudí, zaznamenávať príbehy. Učil som sa nórsky online, nikoho som celé týždne nestretol. Bolo to veľmi ťažké, trpel som depresiami. Požiadal som o pomoc, a štyri mesiace som chodil k terapeutovi. To aspoň trochu pomohlo.“

Uvedomuje si, aké ťažké je nájsť si v Nórsku prácu, preto si váži, že sa mu podarilo zamestnať v ICORN-e. „Je to zaujímavá práca, ale nie je to moje poslanie, chcem sa naďalej venovať žurnalistike, chýba mi. V budúcnosti by som chcel založiť v Iraku nezávislú organizáciu, ktorá by podporovala slobodu slova. Jej súčasťou by mala byť aj webová stránka, ktorá by publikovala analytické a investigatívne články o irackej spoločnosti. Pracujem aj na novej knihe, ktorá analyzuje fenomén samovrážd v Iraku. Dnes v Iraku spáchajú samovraždu každý deň traja ľudia, a to sú len oficiálne čísla priznaných samovrážd. Chcem poukázať na to, ako tento počet od nástupu ISIS radikálne vzrástol,“ popisuje svoje plány a sny Safaa.

Selma

Nie každý vie svoje ťažkosti skrývať za úsmev. Pár dní po rozhovore so Saafom sa stretávam s irackou poetkou Selmou M. Yonus, ktorá si len prednedávnom zmenila meno z pôvodného Manal Al-Sheikh. Selma má uhľovočierne oči aj vlasy, prenikavý inteligentný pohľad a v hlase bolesť, ktorú je počuť, aj keď sa zriedkavo zasmeje. Selma bola v irackom meste Ninive novinárkou na voľnej nohe, popritom pracovala aj na ministerstve školstva ako kultúrna poradkyňa. Prvú zbierku poviedok vydala v roku 1996, pre situáciu v Iraku sa jej však už po zvyšok deväťdesiatych rokov publikovať nedalo. Neskôr jej vyšli zbierky v Káhire, Libanone, Alžírsku, Saudskej Arábii a Sýrii.

Popisuje mi, prečo musela z krajiny utiecť: „V Iraku sme boli izolovaní, nemali sme prístup k internetu či satelitnému spojeniu. V roku 2003, po americkej invázii, prišlo do krajiny všetko naraz, znovu sa naštartovalo slobodné novinárstvo, mediálne agentúry a svetové médiá mali záujem o správy z Iraku. Pre ľudí ako som ja, novinárov, spisovateľky či prekladateľov to bolo šťastné obdobie, v predchádzajúcej diktatúre sme totiž takúto slobodu slova nepoznali. To sa však rýchlo zmenilo, a novinári sa stali hlavným terčom útokov, v rokoch 2001 – 2004 ich mnoho prišlo o život. Dotklo sa to aj mňa, prišla som o člena rodiny. Koncom roka 2007 som musela opustiť svoje mesto, Ninive, a presťahovať sa do Kurdistanu, ale ani tam to pre mňa nebolo bezpečné. Navyše som sa tam ako novinárka nevedela uživiť a postarať sa o svoje dve deti, ktoré boli v tom čase ešte veľmi malé.“

V Kurdistane prežila dva roky. Potom narazila na organizáciu ICORN a kontaktovala ich. Keďže mala dobre zdokumentovaný útok na rodinu, a jej novinárska práca sa dala ľahko vyhľadať, žiadosť rýchlo schválili. Vybavenie všetkých byrokratických formalít však trvalo ďalších osem mesiacov. Našťastie nemusela tráviť čas v utečeneckom tábore, s deťmi letela z Kurdistanu priamo do Stavangeru. „Prišli sme na jar v roku 2009, bol to krásny, slnečný deň, dodnes na to spomínam. V tej chvíli som nemohla uveriť, že som skutočne tu. Keď som sem prišla, mala som zmiešané pocity. Bolo to niečo úplné nové, nevedela som jazyk, so všetkými som komunikovala iba po anglicky. Nikdy som v tejto časti sveta nebola. Bolo pre mňa náročné pochopiť miestny sociálny systém, pravidlá, zákony. Ľudia z ICORN-u sa snažili, ale myslím, že vtedy ešte nemali toľko skúseností a flexibility, ako majú teraz. Systém nerozlišoval medzi utečencami a hosťujúcimi spisovateľmi, všetci sme boli len čísla, pokračovať v mojej práci sa v podstate takmer nedalo. Bolo to veľmi vyčerpávajúce, najmä som na všetko bola sama a trvalo viac než rok, kým mi nórsky systém priznal štatút vdovy.“ To vyčerpanie je dodnes cítiť v jej hlase.

Nie je jediná, koho duševné zdravie dostalo v prvých náročných rokoch v novej krajine zabrať. „Ľudia, ktorí sem prídu cez ICORN, potrebujú čas, aby sa zmierili s traumami a zvykli si na nové prostredie, a ten som ja, žiaľ, nemala. Dnes je to už našťastie pre prichádzajúcich spisovateľov a spisovateľky trochu lepšie. Problémom utečeneckého systému, a nielen v Nórsku,  je to, že jeho tvorcovia nikdy nekladú do popredia problémy duševného zdravia. Keď som prišla, nikto mi nepomohol s PTSD (posttraumatická stresová porucha). Pomoc v tejto oblasti bola vtedy veľmi obmedzená. Nikto totiž nevie, akú záťaž si utečenci okrem kufrov prinášajú so sebou. Všetci ti hovoria: ‚Integruj sa, integruj sa!‘, ale je to oveľa zložitejšie,“ zveruje sa mi Selma, keď dopijeme plechovku piva.

„Keď som prišla, nemala som ani čas myslieť na to, aké traumy v sebe nosím, robila som si poctivo ‚domácu úlohu‘ od štátu, a po roku som skolabovala, lebo som sa o seba zabudla starať. Navyše miestni psychológovia nevedia dobre pracovať s ľuďmi, ktorí prišli z vojnou zasiahnutých oblastí, pretože vojnu sami nikdy nezažili. Cítite sa úplne sami,“ pokračuje.

Opäť otvárame tému problémov s hľadaním práce, ktorá bude leitmotívom všetkých rozhovorov, ktoré v Stavangeri absolvujem. Posledné dva roky pracovala ako editorka na jednom globálnom projekte v nórskych novinách. Po trinástich rokoch opäť pocítila, aké je to mať stálu prácu. Pracovala aj v Iraku, ale tam to bolo v úplne inej atmosfére: keď ráno odchádzala do práce a pobozkala na rozlúčku deti, nevedela, či ich ešte uvidí. „Dlho som prácu hľadala, hlásila som sa, kde sa dalo, ale nedarilo sa mi. Neviem, či to bolo vekom alebo pôvodom, ale bolo to veľmi ťažké. Nórski spisovatelia žijú zo svojej tvorby, získavajú granty, ale to pre mňa nebolo možné. Bola by som rada, keby mal ICORN nejakú zmluvu s vydavateľmi a mohli by sme sa tak naplno venovať písaniu či prekladaniu. Ja som napríklad v paradoxnej situácii: stratila som domáce publikum, a hoci už mám nórsky pas, tu sa ešte nemôžem presadiť ako spisovateľka, lebo bez pomoci nenapíšem knihu v nórčine, ani nezískam grant. Stále píšem poéziu, minulý rok som vydala novú zbierku básní, vyšla v arabčine i nórčine. Je to moja prvá kniha v tomto jazyku. Nevyšli na ňu však žiadne recenzie, Nórovia sú veľmi lokálni, venujú sa len svojím autorom a autorkám. Keby som napísala knihu priamo v nórčine, už by som bola hviezda. Je mi z toho smutno,“ hodnotí svoje možnosti presadiť sa na nórskej literárnej scéne.

Pýtam sa jej, či sa cíti v Nórsku prijatá. „Na tom mi už nezáleží,“ hovorí, „ak ma neprijímajú, je to ich problém, nie môj.“ Ani meno si nezmenila preto, aby „ľahšie zapadla“. O zmene premýšľala od detstva, už ako malá prosila otca, aby jej ho zmenil, svoje staré meno nechcela, nepáčilo sa jej. Počas pandémie, zatiaľ čo dokončovala poslednú zbierku básní, zistila, že v Nórsku sa dá meno zmeniť veľmi ľahko, stačí pár kliknutí na webe. „Keď kniha vyšla s mojím novým menom, veľa mojich priateľov bolo zmätených. Meno vás spája s vašou históriou, i tou bolestivou, takže keď som prijala nové meno, bol to aj akt slobody.“

Nech už v Nórsku čelí akýmkoľvek ťažkostiam, návrat do Iraku neplánuje. „Nemám žiadnu nádej, že situácia v Iraku sa zlepší. Ľudia mi vravia, že som pesimistka, ale ja som len realistka. Vidím, ako sa to tam deň za dňom neustále len zhoršuje, ženy nemajú práva, nemáme žiadne pracovné právo. V uliciach sa zabíja. Čo dobré sa stalo za posledných desať rokov? Nič. Nič.“

Ali

Počas pobytu v Stavangeri si vypočujem mnoho ťažkých príbehov, ale asi žiaden nie je taký dramatický a skľučujúci ako ten, čo mi rozpráva iránsky karikaturista Ali Dorani. Ali je sympatický, pekný mladý muž, ktorý zo začiatku pôsobí ostražito a rezervovane, po hodine rozhovoru sa však už usmieva a volá ma na pivo. V Iráne pôvodne pracoval v IT sektore. Nechce hovoriť o dôvodoch, prečo odišiel, lebo jeho rodina tam zostala a nechce ich vystaviť nebezpečenstvu. „Ale každému, kto sleduje politickú situáciu v Iráne, budú moje dôvody jasné,“ hovorí. Z krajiny utiekol v roku 2013 do Austrálie. Prišiel tam nanešťastie len dva či tri dni po tom, čo Austrália odsúhlasila novú imigračnú politiku, o čom nevedel, keďže sa v tej dobe nachádzal uprostred oceánu, a tak skončil v utečeneckom tábore. Po šiestich mesiacoch ho násilne posadili do lietadla a v januári 2014 odviezli na ostrov Manus v Papue-Novej Guinei, uprostred Tichého oceánu, ktorý bol od všetkého na míle vzdialený. Vláda tam postavila väzenie, ktoré nazýva imigračným strediskom.

Aliho tam držali viac než päť rokov, z toho posledné dva roky strávil na samotke, ktorú bez povolenia nemohol opustiť. „Bola to sivá miestnosť, s kamerou na stene – a na tropickom ostrove, v extrémnych teplotách, bez klimatizácie! Žili sme tam v hrozných hygienických podmienkach. Nemali sme prístup k internetu či telefónu. Najmä sa tam však nedodržiavali základné ľudské práva: nemohli sme prijímať návštevy, právnika, novinárov. Neprešli sme žiadnym právnym procesom, odmietali nám povedať, prečo nás nedeportujú späť, odkiaľ sme prišli. Boli sme tam uväznení. Aj zločinci majú prístup k základným ľudským právam, my sme však nemali. A to nehovoríme o Číne či Severnej Kórei, ale o Austrálii. A nedotklo sa to len mňa, ale aj mnohých rodín s deťmi. Jeden tábor bol na ostrove Manus, ten bol pre mužov, druhý na ostrove Naru, kde žili rodiny s deťmi. Niektoré z detí sa v týchto väzeniach narodili a prežili tam celé detstvo! Dnes sú tam už desať rokov a nemajú žiadnu budúcnosť, žiadnu víziu normálneho života, normálneho ihriska či školy. Nepoznajú život bez oplotenia. Medzinárodná komunita voči tomu protestovala, upozorňovala na to, že je to proti medzinárodnému právu, Austrália je však príliš mocná, aby počúvala,“ vysvetľuje mi Ali austrálsku imigračnú politiku a mne sa nechce veriť tomu, čo počujem.

Vo väzení začal kresliť. Potreboval nájsť spôsob, ako sa s touto ťažkou situáciou vyrovnať. Navyše trpí OCD (obsedantno-kompulzívnou poruchou), ktorá sa mu vo väzení veľmi zhoršila. Najprv si skúšal písať denník, ale to mu veľmi nešlo. Potom si spomenul, že ako malý chlapec rád kreslil, a začal svoj každodenný život zobrazovať v kresbách. Na ostrove mu však nepovolili ani papier a ceruzky, takže ich musel kradnúť prevádzkarom väznice. „Teda, prvých pár týždňov mi ich povolili, ale keď videli, že kreslím situácie z väznice, mysleli si, že je to plán úniku, a kreslenie mi zatrhli. Takisto zakázali moje kresby kopírovať a prenášať ich do ostatných táborov, či mimo priestorov väznice,“ upresňuje.

V kreslení však pokračoval. Po roku a pol vláda umožnila internovaným migrantom prístup na internet – 45 minút týždenne. Nikdy však nevedeli, kedy im tých pár minút pridelia, či to bude v noci alebo nad ránom, takže museli byť neustále pripravení. Pripojenie bolo, samozrejme, hrozne slabé, bolo to predsa len uprostred ničoho, no Alimu sa podarilo pripojiť na sociálne médiá a cez ne začal rozosielať správy o tom, v akých podmienkach žije, stovkám neznámych ľudí, o ktorých vedel, že žijú v Austrálii. Nemohol však posielať svoje kresby, lebo na ostrove nebol skener ani telefón s foťákom. Viac než rok posielal tieto volania o pomoc, no nikto mu neodpovedal. Až jedného dňa sa mu ozvala austrálska poetka a aktivistka Janet Galbraith a poprosila ho o pár kresieb. Musel sa rozhodnúť, komu bude veriť natoľko, aby mu dal svoje kresby na prepašovanie. Nakoniec si vybral jedného zo zamestnancov, ktorý ich vzal do Austrálie. Tam sa rýchlo dostali do novín a ľudia sa dozvedeli o Aliho príbehu a o stave utečencov v týchto väzeniach – a začali klásť vláde nepríjemné otázky.

O rok neskôr – práve držal svoju tretiu či štvrtú hladovku – mu prišiel email od ICORN-u, z ktorého sa dozvedel, že pracujú na jeho prípade a pokúšajú sa ho dostať z ostrova preč. „Hladovku som skončil po dvadsiatich dvoch dňoch, vážil som v tej dobe štyridsaťtri kilogramov. Držal som ju z jediného dôvodu: aby som ňou upozornil na sexuálne násilie, ktorého som bol často obeťou. Po jej skončení som trpel vážnym vnútorným krvácaním a bolesťami brucha, no až po ôsmich mesiacoch ma vzali do nemocnice v hlavnom meste Papuy-Novej Guiney. Tam mi prišiel druhý mail od ICORN-u, v ktorom ma žiadali o moje oficiálne dokumenty a fotografiu. Poslal som to, no nedúfal som, že sa niečo stane. V novembri mi však prišiel email od Nórskeho imigračného centra, v ktorom ma vítali v Nórsku,“ popisuje svoj únik z ostrova.

„Do Stavangeru som priletel v decembri, bolo chladno a sivo. Nemal som ani bundu, priletel som rovno z rovníka. Bol som trochu šokovaný, lebo všetky fotky mesta, ktoré mi predtým poslali, boli očividne robené v lete, ja som však prišiel do treskúcej zimy, všade hromady snehu. Bol som vychudnutý, bledý, chorý, trvalo mi veľmi dlho, kým som sa vôbec odvážil vyjsť z bytu. Po dvoch týždňoch som sa v noci odhodlal ísť prvýkrát von, a vtedy som konečne pocítil slobodu. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké, ale som prirodzene extrovertný človek, takže už tri týždne po príchode som bol na prvom rande. Keď som to povedal koordinátorom z ICORN-u, boli šokovaní,“ smeje sa Ali.

Rovnako ako ostatní rezidenti ICORN-u, Ali dostal dvojročné štipendium. Počas neho absolvoval jazykový kurz či kurz o spoločenskom usporiadaní Nórska. Napriek tomu si dnes ani s vypätím všetkých síl nevie nájsť prácu. „Som tu už päť rokov a stále sa mi to nepodarilo. Nerozumiem, v čom je problém. Mám dobrý životopis aj pracovné skúsenosti, no všade ma odmietajú. Možno je to tým, že som sa posledných desať rokov venoval umeniu. Niekedy mi naopak povedia – keď sa napríklad hlásim na pozíciu čašníka –, že som na to príliš kvalifikovaný. Pred pár týždňami sa mi stala ešte absurdnejšia vec: zavolali ma na pohovor do jednej reklamnej agentúry, no pýtali sa ma iba na to, ako sa mi podarilo spraviť si taký úspešný profil na sociálnych sieťach a ako som dostal svoje kresby do toľkých novín. Očividne chceli len tipy do kampane, ale zamestnať ma nechceli. Nie som v tom však zďaleka sám. Mám priateľa z Turecka, ktorý má vyštudovanú univerzitu s úžasnými výsledkami a certifikátmi, a tu mu nikto nechce dať prácu, takže rozváža jedlo,“ popisuje svoje ťažkosti a vidno, že naňho padá beznádej.

Preto premýšľa o zmene mena: z Ali na Alexander. „Videl som viacero reportáží o tom, že ľudia s nórsky znejúcim menom sa ľahšie zamestnajú. Ak mi to pomôže integrovať sa viac do tejto spoločnosti, nemám s tým problém. Tiež myslím veľa na to, že Nórsko opustím, zvažujem Kanadu, Veľkú Britániu či Nemecko. Na druhej strane, milujem svoju nórsku priateľku, jej rodinu i toto mesto, najradšej by som tu ostal. V prvom rade však potrebujem prácu, bez nej sa nemôžem sústrediť ani na svoje umenie. Naposledy som niečo nakreslil pred deviatimi mesiacmi.“ Napriek všetkému tvrdí, že problémy s hľadaním práce nesúvisia s rasizmom, vraj je za tým „niečo iné, len som ešte neprišiel na to, čo“. Z toho, čo počúvam od neho i iných umelcov a umelkýň na úteku, by som povedal, že to tajomné „niečo iné“ bude štrukturálny rasizmus, ale hádať sa s ním nechcem. „Napíš o tom, je to vážny problém,“ prosí ma. Napíšem, sľubujem mu.

Nakoniec sa vynára aj téma starostlivosti o duševné zdravie, akoby pri každom rozhovore vyčkávala na svoju chvíľu. Podľa neho v tejto oblasti ICORN robí, čo je v jeho silách. „Keď som prišiel, hneď som dostal možnosť uchádzať sa o psychologickú podporu. Prvý rok a pol som ju aj využíval. Mám šťastie, že som sa v živote naučil požiadať o pomoc. Ak mám teraz duševné ťažkosti, samovražedné myšlienky, viem, že mám poprosiť o profesionálnu pomoc a viem, že ju dostanem. Napriek tomu, že som na tom už lepšie, nastávajú chvíle, keď sa to odrazu zhorší. Možno na prvý pohľad vyzerám ako zdravý človek, ale len pred dvomi týždňami som zvažoval samovraždu. Išiel som po meste na motorke, a z ničoho nič na mňa všetko doľahlo, to, že si nemôžem nájsť prácu, že si musím zmeniť meno, rozplakal som sa a rozhodol sa skočiť z mosta. Ale nejakým zázrakom som si to rozmyslel a vydal sa do nemocnice, kde ma na týždeň internovali, kým som sa z toho nedostal. Takže aj ľudia ako ja, ktorí vedia požiadať o pomoc a ktorí vedia so svojimi problémami pracovať, to majú niekedy veľmi ťažké,“ priznáva Ali. Potrasieme si rukou, prajem mu všetko dobré. Snáď mu nové meno prinesie šťastie. A prácu.

Mohammad

Napokon ma čaká stretnutie so sýrskym prekladateľom Mohammadom Habeebom. Mohammad pôsobí rozvážne a vyrovnane, budí prirodzený rešpekt. Hoci má krehký hlas, ktorý sa niekedy nečakane zlomí, a aj fyzicky je to útly, starší muž, človek z neho rýchlo nadobudne pocit, že stojí veľmi pevne na zemi, alebo, ako povedal počas nášho rozhovoru, je vo svete hlboko zakorenený. V Sýrii sa najprv živil ako učiteľ angličtiny, až  kým ho v roku 1991 nezavreli. V predchádzajúcom roku totiž založil Výbor na obranu demokratických slobôd a ľudských práv, vydával časopis Hlas demokracie a pomáhal roznášať letáky, kritizujúce porušovanie ľudských práv v krajine. Vo väzení strávil deväť rokov. Tam si uvedomil, že musí začať nanovo, a tak si vybral aj nové povolanie – prekladateľ. Vo väzení preložil aj prvú knihu, divadelnú hru T. S. Eliota Rodinné stretnutie, potom román José Saramaga Slepota. Niektoré preklady mu vyšli, iné vyjsť nemohli, napríklad sociologická kniha o Iraku. „Režim však povolil publikáciu viacerých mojich prekladov, chcel tým ukázať, že moje politické názory a činy sú nesprávne, ale prekladať hodnotné diela mi dovoľujú, lebo to prospieva spoločnosti. Prekladaním som sa však neuživil a tak som začal doučovať doma deti. Keď o ďalších desať rokov začala revolúcia v Sýrii, tiež som sa jej zúčastnil, dosiahnuť demokraciu bol jeden z našich snov. Po troch rokoch som však už nemohol v krajine zostať, dostával som vyhrážky, hrozili mi aj ľudia z môjho susedstva a blízkeho okolia. Vtedy som objavil ICORN a prihlásil sa doňho.“

Do Stavangeru prišiel na konci augusta 2015. „Začať nový život vo veku päťdesiatpäť rokov bolo veľké dobrodružstvo. Všetko necháte za sebou a prídete do cudzej krajiny, o ktorej viete len to, čo ste si prečítali na internete. Do pokojnej, mierumilovnej, dobre organizovanej krajiny, ktorú však vôbec nepoznáte, neviete jazyk a nepoznáte zvyky. Našťastie som prišiel s rodinou, takže to bolo pre mňa ľahšie ako pre ľudí, čo prídu sami,“ popisuje ťažké začiatky v Nórsku.

Mohammad mal pri hľadaní práce viac šťastia než Selma, Ali a mnohí ďalší. Po uplynutí štipendia sa zamestnal v inštitúte, ktorý poskytuje lekcie nórčiny cudzincom – v ňom učil arabských utečencov angličtinu a základy nórčiny. Avšak už od chvíle, keď dostal pozývací list do Stavangeru, sníval o prekladaní nórskej literatúry do arabčiny. Najprv preložil román Jona Fosseho, neskôr aj jeho divadelné hry, ktoré sa mu podarilo vydať v Kuvajte. Pracoval aj v dome kultúry a knižnici Sølvberget. Keďže ešte v Sýrii pracoval s deťmi s autizmom, dostal neskôr v Stavangeri prácu v škole pre deti so špeciálnymi potrebami, najprv na dočasnú zmluvu, dnes je však už ich trvalým zamestnancom. Popritom stále prekladá, naposledy románovú trilógiu Roya Jacobsena.

„Mám pocit, že čokoľvek poviem o ľuďoch z ICORN-u, nebude to dosť. Zachránili nám život. Poskytli nám dva roky, počas ktorých sme sa mohli naučiť jazyk, cestovať na literárne podujatia – ja som bol napríklad aj v Bratislave – a stretávať ľudí, ktorí sa zaujímajú o náš osud. Stavanger je môj domov, do toho starého sa už vrátiť nemôžem. Režim v Sýrii je navyše stále horší a horší, a neverím, že sa to zlepší. Jedinou nádejou je mladá generácia, moja to už nezvládne. Prebudovať spoločnosť jej však bude trvať desiatky rokov,“ predpovedá Mohammad. Potom ma pozve na kávu a koláč a nenechá ma zaplatiť. Som predsa jeho hosť, povie tvrdohlavo.

Nepozeráme na to, kto je najslávnejší

Keď som prišiel do Stavangeru, chcel som sa hneď stretnúť s riaditeľom ICORN-u, Helgem Lundem, ten bol však práve vtedy v Bratislave, tesne sme sa minuli. Bratislava sa totiž stáva ďalším členským mestom tejto siete a Helge bol v našom hlavnom meste podpísať vstupné členské dokumenty. Onedlho aj k nám zavíta prvý spisovateľ či spisovateľka, ktorým poskytneme útočisko, pomoc a ochranu. Stretli sme sa napokon až po jeho návrate.

Helge je typický vzdelaný Nór staršej generácie – distingvovaný, slušný, otvorený, korektný a kompetentný muž s jasnou víziou organizácie, ktorú vybudoval. Začal ako riaditeľ literárneho festivalu Kapittel, popritom pracoval ako koordinátor spisovateľov na úteku pre organizáciu INCA (Cities of Asylum Network). Keď táto inštitúcia v roku 2005 finančne skolabovala, zvolal jej členov do Stavangeru, kde uvažovali, ako začať odznovu. „Rozhodli sme sa, že budeme pokračovať, a základné kamene novej inštitúcie položili práve ľudia z nášho mesta. V roku 2006 sme mali prvé valné zhromaždenie všetkých členských miest, z ktorého vzišiel ICORN. Pôvodne sa táto inštitúcia mala volať len CORN, ale radšej sme pridali aj I,“ smeje sa. Na rozdiel od organizácie INCA dali všetky rozhodujúce právomoci samotným členským mestám. Predtým rozhodovalo niekoľko slávnych spisovateľov na vrchných pozíciách organizácie, teraz sú zodpovedné rozhodnutia na mestách. Za najväčší úspech považuje vytvorenie systému, ktorý funguje, a to, že sa v ňom darí mestá udržať. Je totiž ľahké začať, ťažšie je vydržať, hovorí. Preto je pre ICORN dôležité, aby mestá s programom po pár rokoch neskončili, ale pokračovali v ňom v dlhodobom horizonte.

Čím viac miest, tým lepšie: počet žiadostí od prenasledovaných umelcov a umelkýň dnes zďaleka presahuje možnosti organizácie. „Donedávna sme vedeli poskytnúť pomoc asi štvrtine aplikantov, po nástupe Talibanu v Afganistane sa však čísla žiadateľov rapídne zvýšili, sú ich stovky, nemáme kapacity sa všetkým náležite venovať. Snažíme sa však tým, ktorých nemôžeme prijať, aspoň poradiť, nasmerovať ich na iné štipendiá, granty a programy. Keď vyberáme žiadateľa, nepozeráme na to, kto je najslávnejší, ale kto našu pomoc naozaj najviac potrebuje.“

Každé nové členské mesto je veľmi vítané. „Verím, že Bratislava je už dlhšie dobre pripravená stať sa ICORN mestom, má vhodne vybudovanú sieť ľudí, ktorí sa budú o zavedenie organizácie starať. Poradil by som im, aby boli vždy flexibilní: niečo iné sa totiž píše na papieri, a niečo iné deje v skutočnom živote. Môžete si myslieť, že ste pripravení na rezidenta či rezidentku, ale nakoniec sa objaví vždy veľa nových aspektov, s ktorými ste nepočítali. Buďte pripravení na prekvapenia,“ radí Helge.

Po niekoľkých týždňoch v Stavangeri a desiatkach hodín strávených s prenasledovanými autorkami a autormi s ním musím súhlasiť – inak vyzerajú veci na papieri, inak v skutočnosti. Hoci je duševné zdravie pre ICORN dôležitou témou, a na poslednom valnom zhromaždení v Gdansku ho ustanovili ako prioritu pre ďalší vývoj organizácie, nie je vždy ľahké zabezpečiť adekvátnu starostlivosť, a ľudia s hlbokými traumami sa často ocitajú osamelí. Na prvý pohľad by sa takisto mohlo zdať, že pri zamestnávaní neexistuje v Nórsku žiadna diskriminácia, realita je však úplne iná, a pre mnohých prenasledovaných umelcov a umelkyne, ktorých som stretol, je zamestnanie takmer nedosiahnuteľné. Je však ťažké povedať, nakoľko môže problémy napraviť organizácia ako ICORN, a nakoľko sú za tým hlboko zakorenené štruktúry nórskej (ale i našej) spoločnosti, ktorých sme súčasťou my všetci. Ak by som si mohol tipnúť, prikloním sa k tej druhej možnosti.

Reportáž vznikla na rezidencii organizovanej Kinom Úsmev a kultúrnym centrom Tou.

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: