Hymna pre jediného človeka

Nový rok priniesol debut nového aranžmánu slovenskej hymny v podaní Oskara Rózsu. Miesto známej, zdomácnelej údernej skladby sa pomedzi štrnganie pohárov a vravu ľudí rozliala neurčitá zvuková masa s utopeným zborom, ktorému nebolo veľmi dobre rozumieť. Podľa Rózsových slov vraj niekto v tej prvej minúte roku 2025 spustil chybnú verziu, a neskôr na svoj YouTube kanál nahral správnu vokálnu aj inštrumentálnu verziu. Ale ani „finálne mixy“ dojem nevylepšujú.

Čo aj laické poslucháčstvo v novom aranžmáne vníma, je jednak nabubralá rozvláčnosť a jednak prekombinovanosť až chaotickosť. Za mňa tie druhé vlastnosti, samozrejme, nie sú nevyhnutne zlé a viem si predstaviť, že ak by do hymny Rózsa toho nahádzal viac a ešte zvýšil úroveň chaosu, mohla z toho byť postmoderná dekonštruktívna skladba, niečo v duchu Marche fatale od Helmuta Lachnemanna, ktorú hral Symfonický orchester Slovenského rozhlasu aj na záverečnom koncerte festivalu Melos-Étos tento rok.

Rózsa však ostáva na pol ceste, žiadnu experimentálnu hudbu nekomponuje. Jeho úprava hymny v skutočnosti plynule nadväzuje na moju jedinú predchádzajúcu skúsenosť s Rózsovou orchestrálne-zborovou tvorbou. Keď som v roku 2009 naživo počúval jeho kantátu Under My Spell pre 70-členný orchester, spevácky zbor, perkusionistov a elektroniku, vnímal som za ňou skladateľa, ktorý chce zmiešať dohromady všetko, čo ho baví, bez ohľadu na celok. Bola to sekvencia špeciálnych efektov, aranžérsky zvládnutých s remeselnou zručnosťou reklamy, ktoré zakrývajú čiernu dieru, ktorou skladba v jadre je. Trivialita zaodetá do trblietok. Práca skladateľa, ktorý absolútne nemá čo povedať, ale bude to do vás hučať hodinu prostredníctvom obrovského ansámbla.

Nový aranžmán hymny je presne tejto povahy, len s tým rozdielom, že v tomto prípade už ani tie špeciálne efekty nie sú remeselne zvládnuté (ľudové skladby môžu pôsobiť jednoducho, no zdanie klame – v skutočnosti sa nikdy nepoddajú bez boja, a v tomto prípade akákoľvek Rózsova aranžérska zručnosť v konfrontácii s niekdajšou ľudovou skladbou skolabovala). Je to realizácia najprimitívnejšej predstavy „epickosti“, vytvorenej akoby na základe znalosti výlučne výberoviek „najväčších hitov“ vážnej a filmovej hudby.

Avšak horšie než remeselné a umelecké zlyhania je to, že Rózsova verzia ukazuje absolútne nepochopenie funkcie hymny. Odhliadnime od vyjadrení autora, ktorý odkazuje kritikom: „Ja tú hymnu nerobím pre vás.“ Aj keby to nepovedal, bolo by už len zo samotnej hudby zjavné, že táto hymna nie je pre všetkých, no ešte v oveľa horšom zmysle, ako to povedal Rózsa. V skutočnosti je to hymna pre jediného človeka, a to menovite pre Oskara Rózsu.

Hymna nemá byť filmovo epická, má byť nenútená, má byť v istom zmysle priehľadná. Má popchnúť masy k zdieľanému vnímaniu, naladiť ich na jednu emočnú vlnu. To vyžaduje, aby skladateľ maximálne ustúpil do pozadia, aby na seba nepútal pozornosť. Hymna sa nesmie vzpierať, musí byť jednoducho a priamočiaro osvojiteľná kýmkoľvek – od muzikológa po robotníka, od vysokoškolskej profesorky po upratovačku. Každý musí byť schopný rýchlo sa v nej udomácniť. Z tohto dôvodu najlepšie hymny z definície nemôžu byť najlepšie umelecké diela, pretože najlepšie umelecké diela sa vzpierajú, bojujú s poslucháčstvom, problematizujú, vykoľajujú.

Od skladateľa sa pri hymne vyžaduje pokora, utlmenie umeleckých ambícií a empatia s komunitou vo všetkých jej aspektoch. Veľkosť Ladislava Burlasa a Alexandra Moyzesa z tohto hľadiska bola presne v tom, že až do minulého roka drvivá väčšina ľudí na Slovensku netušila, že sú autormi hymny; v tom, že hymna svojím spôsobom vyznievala ako bez autorstva, ako niečo, čo tu vždy bolo.

Ak chcete názorné príklady, dá sa to veľmi dobre pozorovať v žánri liturgickej hudby pri porovnaní skladieb určených na rituálnu prax a skladieb určených na počúvanie. Porovnajte si napríklad Bachove Missae breves BWV 233–236, kde Bach nemal problém stiahnuť sa do úzadia, so slávnostnou Omšou v b-mol BWV 232. Alebo, pre ešte lepší kontrast, s romantickými missae solemnes napríklad od Schuberta či Beethovena, ktoré sú už kompletne individualistickým uchopením žánru omše, drasticky vytrhnutým z komunitnej praxe, a teda niečím, čo nemá svoje miesto v kostole, ale v koncertnej sále.

Samozrejme, Rózsova verzia by nepatrila ani do koncertnej sály, pretože to nie je žiaden Schubert či Beethoven, je to plytké, nabubralé, bezvýznamné nič. Ale svojou povahou v prvom rade absolútne nepatrí do každodennej praxe, pretože – a to aj keby sme netušili meno autora – je to počuteľne práca narcistu a egomaniaka, ktorá v každej sekunde upozorňuje na svoju „vytvorenosť“, otravne žiada obdiv nad „riešeniami“ a uznanlivé pokyvkanie hlavou voči „rozhodnutiam“.

Hymna má byť transparentná. Prostredníctvom hymny máme vidieť druhých a máme sa vidieť navzájom, a tak vytvárať spoločenstvo. Pôvodný aranžmán takto fungoval. Hutnosť nového aranžmánu má miesto toho upriamiť našu pozornosť čisto na autora a jeho údajnú genialitu™. Je to vlastne detinské; prostredníctvom hymny akoby počujeme skladateľa kričať: „Pozerajte sa na mňa, pozrite, čo viem, chváľte ma!“

Nehovorím, že to v istom zmysle napokon negatívne nespojí muzikológa, robotníka, vysokoškolskú profesorku a upratovačku. Len si nemyslím (aj keď mi tu hrozí, že sa dostanem do sporu s anarchistickými kamarátmi), že štátne symboly by mali spájať tým, že vyvolávajú univerzálny odpor voči nim.

Autor je filozof a právnik