Prepísať sa zimou

16. 5. 2025

Zima vyžaduje úsilie
Úsilie, úsilie v čase nepočuteľnosti
Jednoduchú činnosť
Prosté vlákna, schopné kvitnúť v mraze

– z básne Jazyk slov

V roku 1968 sa vo vtedajšom Československu zbláznilo počasie – po jari prišla zima. Navyše, kým (Pražská) jar bola krátka, po nej nasledujúca (normalizačná) zima trvala dlhé roky. Táto nekonečná zima zasiahla aj Osamelého bežca Ivana Laučíka, ktorému po zbierke vydanej v roku 1970 ďalšia knižka vyšla až v roku 1988. Medzičasom však básnik publikoval v samizdate – jedným z takýchto textov je aj báseň Jazyk slov.

Jazyk slov je na prvý pohľad trochu čudný názov – obzvlášť pre text skladajúci sa zo slov. Vyjadrovanie možností vyjadrovania je však pre autorovu tvorbu kľúčové. Laučík často tematizuje nedostatočnosť jazyka, a zároveň paradoxne pôsobiaci fakt, že nič lepšie, „dostatočnejšie“ na vyjadrenie sa nemáme. Môže to znieť banálne, ale je to bytostne dôležitá vec: názov navádza k plnému sústredeniu, pretože najvyššia forma komunikácie je v tomto momente táto báseň na tomto hárku papiera pred nami.

Aj motív zimy je v Laučíkovej tvorbe významný. Spája sa najmä s debutovou zbierkou autora Pohyblivý v pohyblivom (1968), kde nájdeme vyobrazenia polárnych expedícií. Zima v spojení s dobrodružnou výpravou reprezentuje drsnú realitu, ktorá nám kladie prekážky, no zároveň sa stáva javiskom čestného súboja s nepriaznivými podmienkami – takáto „čistá“ zima takpovediac utužuje charakter človeka.

Angažovanosť v tomto súboji v citovanom úryvku zvýrazňuje trikrát zopakovaný výraz „úsilie“, ktorý sa viaže na „čas nepočuteľnosti“. Motív „nepočuteľnosti“ poukazuje na znemožňovanie komunikácie, v tomto konkrétnom prípade referujúce k udalostiam augusta 1968 a normalizácii. Toto obdobie môžeme metaforicky označiť za „špinavú“ zimu, aby sme ho odlíšili od polárnickej zimy. Samozrejme, prekonávanie oboch zím si vyžaduje podobné charakterové kvality.

Laučíkov odboj je tu pomenovaný ako „jednoduchá činnosť“ – on sám predsa robí to, čo dovtedy: píše. Vzhľadom na (ne)možnosti jazyka a obmedzené možnosti publikovania sa dá namietať, že komunikovať básňou vôbec nie je jednoduché. Práve v tom je však (dô)vtip – treba ísť do hĺbky, hľadať podstatu bytia, tie „vlákna, schopné kvitnúť v mraze“. Vďaka tomuto úsiliu sa nám potom aj v mrazivom vzduchu bude ľahšie dýchať.

Ivan Laučík: Prelet medzerami jazyka. Súkromné a tajné tlače vydavateľstva & (1965 – 1975). Levoča, Modrý Peter, 2025.

Autorstvo tvorí obsah instagramového projektu @instapretacia

* * *

Suché chleby som vyniesol na hlave do presvetlenej hmly
Trávy,
dole v horách zamrznutý traktor v obrovskej kocke ľadu

Prišiel som o sluch medzi skalami:
pohyby v závejoch, peľ kropí môj hodváb
Nahluchlá tvár medzi vtákmi

Moji hostia
bezrukí, beznohí, potĺkajú sa po barbarských priekopách

Slizkosť oblakov ma zahalila
(žmýkam si vlasy)

V hladkosti stien
kráľovské štipky jedál im podávam,
malé horké sústa na kovových tanieroch

Jedlo steká po skalách
(celý svah sa im zosúva do úst)

A pohoria v priesvitných prívaloch Slnka!
Samota na prehnutej skale,
trávy visiace do prázdna

1971

*

Veľký stratený vrch sa zjavuje nad príkrovom hmly
(po troch týždňoch) a je to náš vlhký znak pred nami
odlúčený od nás – krásna & surová tvár oproti novembru
pokrytá semenami a ich nízkymi tieňmi na snehu

Hranice dychu sú teraz prázdne
Zvuk vzduchu obsýpa balvany
žiari miesto kde sever s juhom miešajú svoje svetlá
pokrvnú reč zimnice

Každý vánok masakruje moju tvár
Na sladkej rane v pľúcach už neudržím vločky
a zanechajúc bronzový sandál na snehu
vnáram sa do kosákov trávy ako potrava:

Ó vrch s ktorým je otvorené more a srieň a ráno
dovedené až k čistote popredia!