Leanan sídhe

V rubrike Fajront vám raz mesačne prinášame texty v spolupráci s literárnou platformou Medziriadky. Táto iniciatíva neformálne vzdeláva a zviditeľňuje mladých autorov do dvadsaťšesť rokov. Zároveň propaguje ich tvorbu počas celého roka autorskými čítaniami a publikovaním ich textov v rôznych periodikách. Na našom webe nájdete každý mesiac ukážku z prózy či poézie od týchto talentovaných mladých spisovateľov a spisovateliek.

Cintorín na Glasnevine je od cesty obstavený vysokým kamenným múrom. Zo severu, od Finglasu, ho od prázdnych pozemkov plných stavebného materiálu z nedokončenej bytovky oddeľuje rieka a zo strany botanickej záhrady sa po celej jeho dĺžke ťahá železná mreža. Zatvára sa každý deň presne o šiestej a na každom rohu sú vývesné tabule pripomínajúce, že o 5:50 sa majú návštevníci urýchlene vybrať smerom k najbližšiemu východu. Slnko je dnes zavesené nízko, neustále hrozí príchodom večera a na západe sa už zaťahuje na dážď. Marianine ruky kmitajú po papieri, ktorý si spinkou pripla o zakladač. Sedíme pod stromom pripomínajúcim cyprus a zovšadiaľ na nás zízajú machom obrastené sochy anjelov a svätých Patrikov. Odvrátim zrak, nie som zvyknutá na to, že sa na cintoríne cítim nízka. Všetky náhrobky sú tu vysoké, nad každým druhým trčí aspoň metrový keltský kríž a ja uvažujem nad Slávičím údolím a Ondrejským a Kozou bránou, nad ohavným komunistickým cintorínom vo vzdúvajúcej sa satelitnej obci a nad cintorínom v rudnej doline, kde je odložený jeden hrob zatiaľ iba s menom a dátumom narodenia. A uvažujem nad tým, ako sa v nich vypínam, aká som v nich vysoká, ako siaham na nebesia, lebo som živá a všetci, čo sú tam, sú podo mnou. O’Connellova kruhová veža na papieri je neforemná, je príliš široká a čapatá. Mariana nevie veľmi kresliť, ale nikdy by som jej to nepovedala. Študuje architektúru a umenie a myslela by si, že klamem. Vybrala si zlý uhol, sedíme príliš blízko a kresliť vysoké kruhové objekty zdola nie je jednoduché. Nezazlievam jej, že sa jej nedarí, ale je mi smiešna predstava, že bude so svojou vežou spokojná. A ona bude, Mariana je vždy spokojná so všetkým, čo urobí, všetko je jej vlastný Boží plán, každá chyba bola vopred predurčená.

„Podaj mi gumu,“ povie a ja už som takmer zabudla, ako znie jej hlas.

Mala by som byť doma a čítať, mala by som byť v knižnici a čítať, mala by som čítať a čítať, až kým mi predzvesť migrény nezačne šklbať viečkami. Ale sedím s Marianou na cintoríne, v taške mám šunkový chleba a držím jej náčinie, ktoré by si mohla pokojne položiť na prázdne miesto, ktoré by na lavičke bolo, keby som neprišla. Nevolala ma, povedala, že ide kresliť zadanie do školy a ja som sa ponúkla, že jej budem robiť spoločnosť, vždy sa ponúknem, lebo Mariana má množstvo kamarátov, spáva s brazílskym študentom biznisu a nerada hovorí slovensky. No ja som sama a mám rada Marianin drahý zázvorový parfum a zvuk, ktorý vydávajú jej baganče na mokrom povrchu autobusovej podlahy.

„Nie je ani taká stará,“ zrakom si premeriam vežu, nie tú škaredú, ale tú skutočnú. „Iba muž si môže dať postaviť niečo také.“

„Je to národný buditeľ,“ pokarhá ma.

Vraví to, akoby jej Daniel O’Connell urobil nejakú láskavosť, akoby mu musela byť za niečo vďačná. Podávala si prihlášku aj na King’s v Londýne a nie je ani katolíčka, netuším, prečo mu metaforicky bozkáva nohy, nič pre ňu nikdy neurobil. Keby si dal postaviť inú hrobku, a nie päťdesiat metrovú nepravú zvonicu, aspoň by mala ľahšiu prácu s perspektívou.

„V Glendalough je taká tiež, ale pravá,“ poviem po chvíľke a podám jej strúhadlo. Línie okeníc na jej kresbe sú príliš hrubé oproti ostatným.

Pregumuje posledné okno. „Aj táto je pravá, len je novšia.“

„To je ako postaviť novú pyramídu. Je to na smiech,“ odpoviem jej a myslím, že som vyhrala, lebo sa na mňa iba škaredo pozrie, akoby mi pripomínala, čo študuje ona a čo študujem ja. A zostane ticho, lebo si predstaví, ako kdesi stavajú nové pyramídy nejakým prezidentom, ako v púšti novodobí otroci v pekelnom teple stoja na lešení, aby pozlátili špic takého zločinu proti estetike. V tej predstave sedí v kaviarni a číta si o tom v Timesoch, dlhú reportáž s množstvom srdcervúcich, pôsobivo nasvietených fotiek, kde nelegálne dovezená lacná pracovná sila buduje imperiálne monumenty porušovania ľudských práv. Má na plátenke odznak OSN, ktorý získala, keď bola počas gymnázia na akejsi stáži, a taká pyramída by z nej ľahko urobila pokrytca.

„V Dubaji majú mrakodrap, čo vyzerá ako Big Ben,“ vystrelím posledný náboj. A je to finálny gól, lebo pokrčí plecami a zdvihne obočie. Mám sa upratať na svoje miesto. Ale tento bod mi uzná, lebo ja som v Dubaji nebola, ale ona áno, a cíti hanbu, že si na túto potenciálnu dieru v argumentácii nespomenula skôr.

O niekoľko radov ďalej, pri hroboch, ktoré sú novšie, sa schádzajú ľudia. Vysoké dievča s vpadnutými lícami nesie v ruke héliový balón v tvare futbalovej lopty. Posuniem sa viac doľava, aby mi pseudocyprus nezavadzal vo výhľade, mám po maminej strane malomeštiacku krv, nevadí mi dívať sa na ľudí pomedzi zatiahnuté závesy. Na kovovom svätom je už priviazaný ďalší balón a okolo hrobu je natiahnutá ligotavá girlanda, pripomínajúca vianočnú výzdobu. Našu lavičku obídu dvaja tridsiatnici v šuštiakových súpravách, prejdú cez úzky pás trávy medzi inými hrobmi, a potom sa s hurhajom, akoby si sadali k stolu v podniku, vítajú so zvyškom skupiny. Mariana sa díva uprene dohora, jednou rukou šrafuje ľavý roh veže, ktorý je teraz v úplnom tieni, a druhou si šúcha zátylok.

Stromy okolo nepríjemne šuchocú, autá na hlavnej ceste sú hlasnejšie a hlasnejšie.

„Bude pršať,“ poviem Mariane.

Predstavím si, ako jej kresba tečie z papiera, grafitové ťahy by sa nám rozliali k nohám a museli by sme sa nimi brodiť ako pieskom po odlive.

„Mám so sebou dáždnik,“ odvetí mi; a ja ho budem držať nad nami, ak začne lejak, budem ho držať tak, aby sa jej veže nedotkla ani kvapka.

Zozbieraná skupinka sa rozosmeje a ten zvuk je neznesiteľný, je cudzí, pripomína mi vzdychanie, narúša sotva viditeľné ticho obohnané múrmi, odráža sa od slaným dažďom zošúchaných tvárí svätých. Uvažujem nad prastrýkom, ktorý je sám vo veľkom dome na konci dediny, uvažujem nad plesnivým rohom kuchyne, čo som dnes objavila v podnájme, nad tým, že mama sa chce dať pochovať do červenej zeme v baníckej kotline a môj otec zasa do zeme svojich predkov, ktorá je tvrdá a nepraje obiliu, a uvažujem nad hnijúcou vodou a hnijúcim lístím a nad tým, koľko stojí prevoz lietadlom, ak sa tu človeku niečo stane, lebo do tejto mokrej hliny ísť nemôžem, neznesiem predstavu, že by som tu mala zostať už naveky. Mariane by to nevadilo, cíti sa všade doma, na všetko si ľahko zvykne. Má dokonalý kalifornský prízvuk, dlhé, na zlato premaľované vlasy a taktne veľký nos. Je prirodzená v každom prostredí, ľahko sa opáli a má pehy, v zime nosí krátke sukne, je do koča aj do voza, a ja mám svoj nesúrodý akcent a pod hrubým kabátom skrývam túžbu po tom, aby som sa z tohto splneného sna čo najskôr prebudila.

„Chcela som sa spýtať,“ začne a už teraz znie, že ju moja odpoveď nezaujíma, „si s tým svojím ešte v kontakte? Píšete si?“

Od rieky sa k nám nesie ťažký zápach, čochvíľa nás tu obrastie mach, pohltí nekonečná mäkká zeleň, zaživa nám naplní ústa aj oči, a stratíme sa, ako more – tesne pred štvrtou. Pozostalí okolo obvešaného hrobu odrazu začnú spievať happy birthday, a spievajú nahlas a falošne, príliš šťastne na to, kto ich počúva. Mariana zloží ceruzku a na chvíľu sa díva za stromy, viem, že ich súdi, ale má za sebou príliš dobrú školu a priveľa toho precestovala, aby to povedala nahlas, a ja jej to uľahčím.

„Pripadá mi to nevhodné,“ poviem a ona sa rýchlo vráti ku kresleniu.

„Je to o iných tradíciách. You should be more open-minded. Človek musí byť tolerantný.“

Stoja tam v polkruhu nad studenými kamennými doskami, pod nimi sa v rakve rozpadáva niečie telo, stoja v polkruhu a sú veľmi živí, bolestivo živí, spievajú a na hrob zavesili akúsi futbalovú vlajku a héliové balóny sa trepocú vo vetre, udierajú o seba ako zvony, a tie kosti dolu v zemi sú zas o rok staršie.

„Nevravím, že to nemajú robiť,“ odpoviem Mariane. „Ale je to zvláštne. Pekné a pozitívne a veľmi osobné, ale zvláštne. Myslíš, že je to úprimné?“

Mariana zdvihne pohľad a jej studené oči ma nachvíľu prebodnú. Majú farbu čerstvo zamrznutej priehrady, kde pod tenkou vrstvou ľadu spí hlboká čierna voda, pripravená prehltnúť každého, kto precení svoje schopnosti.

„Nemusí byť,“ povie. „Je to spoločenská záležitosť. Je to o komforte.“

Rituál nikdy nie je úprimný, máš na mysli.

„Nech robia, čo ich spraví šťastnými,“ ukončí to a vráti sa ku kresleniu.

Oblaky už zatiahli takmer celé nebo, skupinka sa znovu nahlas rozpráva, z druhej strany sa blížia turisti so sprievodcom v tmavozelenej veste, ich veľký biely autobus je zaparkovaný medzi pohrebnými vozmi vedľa neogotickej kaplnky pri vstupe.

„Máš na večer program?“ spýtam sa, keď hlučné nohy turistov konečne prejdú okolo lavičky.

„Idem von s Manuelovými spolubývajúcimi,“ odvetí úsečne.

Manuel je ročníkový reprezentant v tenise, je karamelovohnedý, má kučeravé čierne vlasy, a keď sa Mariana vracia z jeho bytu, jej kabát vonia tabakovým Tomom Fordom a jej ruky Aesopom. Je z neho unesená a ani trochu ho nemiluje, a niekedy ňou za to opovrhujem, a niekedy som za to na ňu pyšná, je to výhodná dohoda bez záväzkov, ktorú by som sa ja neodvážila podpísať.

„Píšeš si ešte s tým…? Píšete si?“

Tento júl zomrela moja prateta. Bola to malá žena, súdila ju moja mama a súdil ju aj môj otec, ktorý vždy mame opakoval, že na ňu nesmie mať privysoké nároky. Zomrela po dlhej chorobe, ako všetci očakávali, a nikoho jej smrť neprekvapila. Bola trochu nevhodná, lebo zomrela, keď u nej a prastrýka bola návšteva, a zomrela uprostred letnej sezóny, akurát deň po tom, čo stará matka odišla s farským zájazdom do Medžugoria. Moja sestra bola na dovolenke v Španielsku a moji rodičia vediac, že by nebolo fér, keby sa sestra takejto udalosti vyhne, nonšalantne navrhli, že sa pohrebu nemusím zúčastniť ani ja. Mama ma pred odchodom vzala autom do potravín, aby som si urobila nákup. Do košíka som na cestoviny a bio avokáda položila fľašu ružového ginu a niekoľko plechoviek cideru, nič na to nepovedala, netvárila sa sklamane, vždy vravela, že som dobré a zodpovedné dievča, lebo keby som nebola, musela by hľadať miesta, kde zlyhala vo výchove.

„Od leta sa mi zopárkrát ozval,“ vietor šuští pomedzi stromy, drevené tabule na zhrdzavených rámoch ukazujúce smer vstupu do zvonice sa klepocú.

Mariana zdvihne hlavu, možno vie nad čím uvažujem, veľa som jej toho povedala. Rada s ňou vymieňam útržky svojho súkromia za minúty jej pozornosti. Takmer vždy sa mi to vypomstí, vie, kam cieliť, keď chce jedovatou šípkou zasiahnuť terč, ale keď sa jej človek po malých kúskoch spovedá, má pocit, akoby ho počúval sám Boh.

Zostane mlčať, potom ceruzku vymení za pentelku. „Mal príjemný hlas.“ Vypumpuje z nej krátky zvyšok tuhy. „Páčil sa ti, nie?“

Napísala som mu, len čo za sebou rodičia zavreli dvere. Mama ešte na poslednú chvíľu nevedela nájsť silikónové vložky do lodičiek, nakoniec vybrala tie, čo som mala v topánkach ja. Išiel vlakom, doniesol kvety a fľašu drahého horkého vína, šklbalo mi kútikmi nad tou roztomilou provinčnosťou. Zbytočne dlho som hľadala vázu, kým on si vyzúval naboxované oxfordky. Napísala som mu: naši šli na pár dní k rodine, čo takto večera a film? Mám úroveň, vždy som sa presviedčala, že mám úroveň a nemohla som mu napísať dones so sebou kondómy, tak doniesol kyticu s bielymi ružami a oranžovými gerberami v lesklom bodkovanom papieri, kyticu, akú by dal triednej učiteľke alebo matke na neokrúhle narodeniny, a nepitné tuhé víno, ktoré mi zafarbilo pleť okolo úst. Pochválil cestoviny, povedal, že má rád hríby a parmezán, páčil sa mu môj vrkoč. A tak som päť rokov detinského flirtovania a minima spoločných záujmov zhltla spolu s cesnakovým chlebom. Vybral nejaký film, chvíľu sa snažil svoje konto prepojiť s naším televízorom, ja som naložila umývačku a spomenula som si, že mama má svoje vložky v sestriných bordových ihličkách zo stužkovej. Chcela som jej zavolať, chcela som jej to povedať, a nech sa nehnevá, prespí u nás jeden môj kamarát, nech nie je sklamaná, má totižto hlbší hlas ako môj otec a aj o niečo vyššie ambície. Naliala som nám do pohárov s ľadom gin, nakrájala do neho jahody, o dvadsať minút mal ruku na mojom kolene a o polhodinu som mu ukazovákom trasovala šev nohavice na vnútornom stehne. Zahovorila som jeho návrh, aby sme išli ku mne do izby. Sú tam fotky mojich kamarátok, fotky mojej sestry, sú tam plagáty z filmov, na ktoré sa každú noc dívam, keď si pripomínam, že mám slobodnú vôľu. Náš gauč v obývačke je kožený, spotený chrbát a stehná sa na neho lepia a štípu, ale nemohla som dovoliť, aby pošpinil detskú izbu, už nikdy by som v nej nebola v bezpečí. Chutil ako dubáková omáčka a skoré kyslé jahody, ponúkla som, že mu ho vyfajčím, ale povedal, že nemusím a bola som rada, že to odmietol. Hodil mi pod hlavu ozdobný vankúš, nechcela som sa mu pozerať do tváre, bolo mi trápne, tak som zízala na obraz Ježiša na hore Tábor, ktorý dali rodičia doviezť z Talianska na moju birmovku. Opakoval, že na toto čakal, že ho raz budem chcieť, chcel vedieť, či sa mi to páči, a niečím som ho ubezpečila, nebolo to ťažké, bol pozorný a vybral tempo, ktoré mnou príjemne vibrovalo. Žiara okolo Eliáša a Mojžiša sa zdala zlato-ružová a hrejivá a bodové svetlá na strope mi ako obedné slnko pálili oči. Mama si na pohreb požičala môj čierny trenčkot a predstavovala som si, ako otca kedysi presviedčala, aby mi za birmovku kúpil radšej hodinky, a oni teraz spia u prastrýka pod páperovou perinou, staré domy sú studené a ešte stále to tam vonia ako jeho mesiace sa rozpadávajúca žena, zajtra ju zložia do hrobu, na kare budú mať kura a uhorkový šalát a ja budem sama v župane dojedať cestoviny z dneška. A možno teraz uvažujú nad tým, ako zomrú, ja som uvažovala nad tým, ako zomrú a nad tým, ako by som sa za neho mohla vydať, ako si môžem na celý život kúpiť jeho vieru vo mňa, ako ho raz možno pochovám a po pohrebe si nakrémujem prsty a zabudnem na to, že aj ja som smrteľná.

„Nemala by si ho ghostovať. Genuine záujem je dneska ťažko nájsť,“ povie Mariana, rátajúc s tým, že má pravdu.

Chce mi dávať rady založené na sebe samej a ja ich do seba nasávam ako ópium. Chvíľu tieňuje strechu veže, má unavené oči, okuliare považuje za nevkusné. „Prečo si sa na neho vlastne vysrala po všetkom tom čase?“

Jej otázka ma prekvapí a podľa jej tónu prekvapila aj ju samú.

Doniesla som mu deku, zostal na gauči, ja som sa zamkla v hornej kúpeľni a vydrhla ho zo seba špongiou. Spala som v sestrinej posteli, ak by som si ľahla do svojich perín, povracala by som sa. Ráno som stála nahá pred skriňou s oblečením, nevediac v čom si mám ísť urobiť kávu. Hodila som nám do hriankovača chleba, mal výbornú náladu, vykladal umývačku a pri každej veci sa pýtal, kam patrí, za stolom mi nohou šúchal lýtko a rozprával čosi o záhrade u nich doma, ja som sa na neho usmievala a obraz z birmovky mi v dennom svetle pripadal odporne gýčový. 

„Bral to príliš vážne.“ Viem, že tým Marianu nenasýtim, tak dodám: „Zrazu sme sa rozprávali o nehnuteľnostiach a jeho rodine, domácich miláčikoch a moderných štýloch výchovy detí.“

„Nechcela si s ním riešiť Slnečnice fázu dvestopäť?“ Usmieva sa, svieti ako neónové nápisy v daždi, vyrovná chrbát a kresbu zasunie do zakladača. Ani sa na ňu druhý raz nepozrie. „Vedia, ako ti úžasne vyhoniť ego, ale mať s nimi decká? Majú krízu stredného veku v dvadsaťpäťke.“ 

Zostanem potichu. Šuštiakové súpravy a dievčatá v teplákoch sa predierajú od vyzdobeného hrobu smerom k nám, vyzerajú, akoby išli z oslavy, akoby ešte na jazyku cítili marcipán torty a medzi prstami dohárajúce jointy. Prastrýkov dom mal vlhké rohy a jeho žena stále kašľala, v lete sucho a v zime chrchľavo. Nerozumiem, prečo ju nedali spopolniť, keď vedia, že zem na severe je takmer stále studená a mokrá.

Chcela by som Mariane povedať, že jeho ramená objímali nie ako veľkomestský hrob, ale ako vidiecky, plný predkov, že jeho horúce prisuché prsty odo mňa na oplátku chceli, aby som sa raz nechala uložiť do kambizeme pahorkov, a nie mäkkej úrodnej pôdy na nížine. Nič z toho nepovedal nahlas, ale chcel, aby som sa pre neho scvrkla, mohol by ma tak vo svojom náprsnom vrecku odniesť k sebe domov.

„Pripomínal mi otca,“ zaklamem nakoniec. V ničom sa na neho nepodobá, ale o rok či dva by zo mňa urobil moju matku. Páčil sa mu obraz v obývačke. Prepadala ma panika pri predstave, že by sa začal páčiť aj mne.

Mariana pokrčí nosom, nemá rada zapáchajúce slová ako otec.

Vstane, vždy ma prekvapí, aká je vysoká. Zakladač odloží do priestrannej kabelky, podám jej zvyšok náčinia, schová ho do akejsi plechovej krabičky. Dážď najskôr počujem, až potom ho zacítim. Je zatiaľ drobný, zažmúrim na Marianin čierny kabát, aj tak ho poriadne nie je vidno, no chladí ma na temene hlavy a ako studená dlaň na zátylku. Vytiahne dáždnik, nepovie, že sa podeň môžem schovať, no nastaví ho tak, aby sme sa zmestili obe. S oblakmi sadla tma, niekde nad nimi iste zapadá slnko, no sú priťažké, farbia obzor do indigova a neprepúšťajú ani lúč. Kráčame k východu, turisti hlučne nastupujú do zájazdového autobusu.

„Nechcela by som tu zomrieť,“ poviem odrazu.

Mariana nachvíľu zastaví, pozrie na mňa a myslí si, že to, čo má vpísané v tvári, je grimasa starostlivosti a nie ľútosti. Odpustí si otázku, či som v poriadku, je to od nej galantné a pripomína mi to, prečo ju mám rada.

„Mne sa tunajšie tradície páčia viac ako tie naše. Ale je jedno, kde si mŕtva.“

Často o sebe hovorí, že má príliš vedecké uvažovanie, na posmrtný život v ňom nemá priestor. Samozrejme rešpektuje veriacich a všetky náboženstvá, je tolerantná od prírody, nikdy by im nepovedala, že sú hlupáci. Verí v seba, je si istá, že ak by ju tu pochovali, jej hrob by mal stále zažaté sviečky na baterky a plyšákov pri náhrobku. Možno sa nemýli.

„Ideš na stoštyridsiatku?“ spýta sa a tesne pred bránou zastaví, aby si podrážky obtrela o asfalt. Nechce so sebou brať zvyšky cintorína. Rubom dlane si zmietne z pleca neviditeľný prach.

Išla by som s ňou do mesta, no pýta sa, lebo chce počuť, že pôjdem domov, a tak jej poviem, že sa musím učiť na pondelok.

Prejdeme na jej zastávku, moja je opačným smerom. Rozpráva niečo o zadaní, niečo o tenise, niečo o Manuelovej bývalej, načiahnem sa a z vlasov jej vytiahnem list.

Ponúknem jej ho na dlani, ale máva na autobus, skladá dáždnik a hovorí ďakujem, v pondelok sa vidíme, oddýchni si, vyspi sa, daj si niečo dobré na jedenie, a nechcený suvenír mi zostane. Nasadne dnu, usmeje sa, ale nezamáva, počkám, kým autobus so špľachotom vyštartuje zo zastávky, potom si šál prehodím cez hlavu a vyberiem sa na Finglas. Cintorín práve zatvárajú, dvaja pracovníci zamykajú vchod pre pohrebné vozy, ďalší kontrolujú veľkú vstupnú bránu pri informačnom centre. O’Connellova veža je už nasvietená, pôsobí ako maják, od mokrých okien sa odrážajú pouličné lampy a vyzerajú, akoby za ich sklom plápolal požiar. Na chodníku popri hlavnej sa túlim k západnému múru cintorína, autá na ceste vreštia a všade fŕkajú špinavú vodu. Sledujem vyľudnené uličky pomedzi kríže, na topánkach mám pozostatky niečích príbuzných, mám dojem, že som vyhrala toto kolo proti Bohu, že som znesvätila ďalší priestor, a keď prídem do bytu, položím čižmy do kúta, aby som v ňom uväznila kohokoľvek, koho som so sebou priniesla. Prší viac a viac, z prudkých stretávačiek večernej premávky mi treští v hlave, počujem hučať rieku, nie som ďaleko od zastávky.

Vo vrecku kabáta nahmatám list z Marianiných vlasov. Bojím sa ho stisnúť.

Konečne pod strieškou stiahnem z hlavy premočený šál a skrehnutými rukami vytiahnem mobil. Vlhké prsty sa šmýkajú po obrazovke v už dobre známom tanci, v obradnom sprievode za naspamäť naučeným božstvom.

Posledná správa od neho je spred mesiaca, nie je na ňu žiadna reakcia. Oči mi zostanú visieť na zelenej bodke pri jeho mene.

Keď stoštyridsiatka príde, vyštverám sa po zablatených schodoch hore a schúlim sa na zadné sedadlo. Posunieme sa sotva o pár metrov, stojíme na červenej.

Zízam cez pomaly sa zahmlievajúce okno, za plotom cintorína akýsi chlap berie z hrobu pri strome veniec a nejaké figúrky a pchá ich do ošarpanej tesco igelitky. Keď sa mechanicky presúva ďalej, pozrie na autobus, možno ma vidí, možno vie, že sa niekto díva. Chcela by som mu zakričať rozhrešenie, zakričať mu, že nezáleží na tom, odkiaľ si naše pekné veci vezmeme, no potom si na čiapku prehodí kapucňu a novučičké umelé kvety z hrobu s balónmi strčí do tašky.

Na ďalšej zastávke nastúpia dievčatá zo Svätej Brigity a akýsi párik sa rozloží na sedadlo predo mňa. Poschodie odrazu bzučí, dážď v prúdoch plieska o okná, všade cítiť hnilobu a pleseň. List vo vrecku kabáta váži tonu a hreje ako prastrýkova žeravá pec v pivnici, a všetko naokolo znie ako trikrát zopakované prosím z poslednej správy, na ktoré sa chodím zas a znova dívať ako na otvorený bohostánok.