„A keď padnem, padnem krásne – ale až pri konci básne!“

Aké miesta vám napadnú, keď sa povie DAV? S najväčšou pravdepodobnosťou Bratislava a Praha, kde striedavo vychádzal. A aké profesie vám napadnú, keď sa povie davisti? Najskôr novinári (L. Novomeský, E. Urx) a právnici (V. Clementis, J. Poničan). V dvadsiatych rokoch minulého storočia však na severnom Slovensku pôsobil ešte jeden špecifický okruh ľavicových spisovateľov, ktorých popri učiteľskej profesii spájal aj český pôvod: Jarko Elen, Peter Jilemnický a Jozef Zindr. Ako štátni zamestnanci – navyše v priamom kontakte s mládežou – sa pre svoje revolučné zmýšľanie dostávali do opakovaných konfliktov s úradmi, ktorým sa nepáčili ich mimoškolské aktivity.

Taký bol aj prípad Joža Zindra (1899 – 1929), ktorý bol na meštiansku školu do vtedajšieho Turčianskeho Svätého Martina pridelený v roku 1922 a strávil tam nasledujúce štyri roky. Hoci sa podľa svojich vlastných slov robotníckou otázkou zaoberal už od roku 1918, zážitky z Martina v ňom upevnili ľavicové presvedčenie a poskytli mu námety pre jeho poetickú aj prozaickú tvorbu. Už v prvých mesiacoch svojho pobytu na Slovensku zažil v Turci ľudové demonštrácie proti chudobe, ktoré boli rozháňané ozbrojeným četníctvom. Zindrova poviedka Vojna vyšla presne pred sto rokmi, a autor sa v nej vracia práve k týmto nepokojom: svoju spomienku však prepája so silným antimilitaristickým zameraním a výzvou k boju voči tým, ktorí do bojov ženú iných.

Protivojnová orientácia, ktorá prestupuje celú – akokoľvek neveľkú – Zindrovu tvorbu, nebola motivovaná len ideologicky, ale vychádzala z autorovej osobnej skúsenosti z prvej svetovej vojny, ktorú zažil predovšetkým v Poľsku. Blížiaci sa 11. november ako sviatok konca tohto celoeurópskeho konfliktu však nie je jediným dôvodom, prečo sa ku krátkej Zindrovej próze oplatí vrátiť. Obstojí totiž aj pred umeleckými nárokmi: za pozornosť stojí prepájanie lokálnych a exotických motívov, avantgardná typografia aj svojrázne básnické videnie, pre ktoré ho Jilemnický v liste z januára 1926 nazval „najčistejším lyrikom svojho druhu“. Možno to bolo práve táto poetická citlivosť, čo prispelo k jeho skorému, dobrovoľnému odchodu zo sveta vo veku tridsiatich rokov. Jeho jediné samostatne knižne vydané dielo, básnická zbierka Bludaři, vyšla niekoľko mesiacov po jeho smrti.

Nasledujúca poviedka sa začína odvodom do armády, ktorá neváha otočiť zbrane aj proti vlastným ľuďom, ale končí sa perspektívou nekonečnej vlasti-zemegule, kde človek už nezabíja.

Nuž teda? „Stretneme sa tam všetci? Bol by som taký rád!“

Vojna

Čečinu za klobúk! Snáď aj k lesom zavoláš: Marína, červená Marína! Modré hory vrátia posledné tóny s voňajúcim pozdravom. Čečinu za klobúk a pime, chlapci, pime!

Ivan Stach má more v očiach, ale Ivo je hlúpy, skutočne hlúpy. Topánky mu voňajú zemou a hnojom, na čele má matkin krížik a na perách bozk Marínin. Ruky by ešte obracali pluh, hladkali koňa, z modrého údolia prosili zlaté klasy, ej, pime, chlapci, pime. Dnes neprídem, červená Marína! Na večer voly pôjdu ťažkým krokom k dedine, vzduch bude teplý ako mlieko, Marína bude mať klasy vo vlasoch, ale ja neprídem, naozaj neprídem!

Pohár je zelený a za ním plávajú lode a majú červený mak vo vlasoch. Ivo je hlúpy, ale bude z neho dobrý vojak, lebo vojak musí byť hlúpy. Vojna je nie zlá vec. Zastavíš pluh, cez zlaté klasy do lesa zavoláš – bozk a bozk – a ideš, len klobúkom s čečinou zatočíš a ideš! Pime, chlapci, pime!

Bude vojna, bude!

Dnes môžeš sa opiť ako prasa, lebo ideš slúžiť. Čierny kufor je loď a s ňou odplávaš ďaleko, ďaleko. Ivo nevie vôbec, kde sú Tahiti, ale dnes tam bol, naozaj bol. A s malou Polynézankou tančili tanec pod palubou.

Vlak spieva opitú pieseň, svet sa krúti, do Váhu padajú hviezdy. Modrý veniec hôr, Ivo, kufor je tvoja republika a čo bude, až zješ všetko z nej? Amerika je krásna zem, ale ty ideš do Turč. Sv. Martina a ten je už menej krásny.

Čečinu za klobúk – ale Ivo zaspal pri
krásnej Tahiťanke.

*

Ivovi dali zelené šaty. To aby boli všetci jednakí. Aby sa stali zelenou masou. Aby mali len jednu túžbu, jednu masku. Aby zabudli na život na druhom brehu. „Ako vrahovia vyzeráme, teraz nás tomu ešte naučia“, hovoril jeden, ale to bol akýsi rebel-komunista. Všetci mlčali. Zelené masky rástli im na tvárach.

Ivovi dali aj pušku. Čo s ňou? Orať s ňou nemôžeš! Milovať ju tiež nemôžeš, prsia nemá, ej divná by to bola milenka! Hrať sa s ňou vraj budeš, srdce vraj prestreliť môžeš, aj brucho roztrhnúť, veru, pekná hračka. Ivo je hlúpy, ale nie sám. Pán so strieborným pásom a šabľou o vlasti ti niečo povie – vlasť, to je vraj kus zeme a za ňou už nie sú ľudia, to sú len nepriatelia a pre nich si dostal pušku a s ňou si tu budeš štrnásť mesiacov hrať. Ej veru, doma pluh čaká, zem čaká, Marína čaká! Kto bude siať? Biele steny, mreža a za ňou zelený svet. Všetci jednakí, len hlboko ešte bijú srdcia, ale tichučko, tichučko. Zelené rady naničhodne sa hrajú, trp pre vlasť! Ivo nevie ešte teraz, čo je to vlasť. Ten kus zelenej zeme, Marína na nej, nuž dobre, ale načo tie pušky? A zrazu zabudneš merať, nie, nechceš, tam sa ti zdá, ako by si videl Marínu a horelo jej srdce. Si prasa, grobian, pán so strieborným pásom to musí vedieť a povedal to, Ivo, veru povedal. A zasa križujú sa naničhodne zelené rady, večer zapiješ had čiernou kávou a myslieť pri tom môžeš na jej oči. Deň je zložený zo sto hlúpostí, chlieb z toho nenarastie, večer má v hrdle horký plač, ej, pán so strieborným pásom vie, že to musí byť, aby žila vlasť. Ivo už začína nenávidieť tú vlasť, pre ktorú sa tu hrajú zelené rady, ale Ivo je hlúpy. V nedeľu nesmieš von, lebo nevieš pozdraviť. Za oblokmi horí červený život, kamaráti sa milujú s dievčencami, radostné tóny kvitnú, lesy sa zelenajú. Vo fabrike, kde robia len celulózu, hučia stroje – komíny rastú, veľké komíny, z červenej tehly, a sú ako ruky zopäté k nebu prstami dymu – mamička moja – ej veru – niekedy človek
i zabíja.

*

Raz po bezfarebných týždňoch dostaneš 200 nábojov.
200 smrtí!
Bude vojna, bude!Dôstojníci majú dôležité tváre, vojaci ešte zelenšie masky. Zelené rady valia sa večerom. V diaľke zvonia slávou, na lúke dievča natrhalo kyticu nezábudiek – vatra plápolá – načo je 200 nábojov?
Všetko chce žiť, na čo je 200 smrtí?

Na Masarykovej ceste blato a v ňom zvoní stádo oviec. Načo je zákon na ochranu republiky? Domy mlčia tichou hrôzou, zelený rad svieti oceľovými helmami. Na Námestí dav ľudu. Tisíc hláv a sŕdc. Červené slová padajú s balkóna. Červené slová zapaľujú srdcia. O chvíľu budú rudé!

Videli ste zástupy? Zástupy, ktoré sa
modlia za to,
aby bolo dobre všetkým
na nebi aj na zemi?Ale to nemôže byť, to nesmie byť, preto zelený plameň zalial ten rudý večer!
Napred!
Helmy svietia, bodáky svietia, žiarovky svietia.
Len srdcia musia byť temné nenávisťou.
Ivo chápe. Preto sa sedem mesiacov hrali!
Ale veď aj tu je vlasť, sú tu mamičky,
Maríny, aj tu hryzú ľudia život
ako tvrdý chlieb. Zelený rad vhryzol
sa do davu.
Ivo odhodil ďaleko od seba tú
hračku na zabíjanie ľudí.

*

Snáď sa ten večer predsa zalial krvou! Ivo nevie. Leží vo väzení, voda, tvrdý chlieb, myš a vonká hviezdnatý máj. Ruky sú ťažké putami. Ej, veru, ešte nie je boj u konca. Ivo džbánom udrel po myši. Potom za ňou hodil tvrdý chlieb.

Potom ešte zahrozil päsťami. Za mrežou horeli biele ohne kvetov. Vám napriek budeme kvitnúť! Budeme hniezdom milencov-vtákov!

Marína, my sme nepopísaný list. A predsa na nás píšu rudé slová! Ivo už nemal v očiach more. Horelo v nich tisíce rúk, tisíce pästí. Príde čas, že dajú mu svedectvo, že vie zabíjať ľudí a prepustia ho z tejto školy. Zasa pôjde za hnedým koňom a tvrdou rukou bude milovať zem a Marínu.

Nebude už hlúpy a sám. Bude to reťaz sŕdc okolo zemegule. A tie všetky budú
vyznávať lásku práci v objatí
nekonečnej vlasti-zemegule.
Čečinu za klobúk – ide do veľkej vojny.
V tej nebude pánov so striebornými pásmi.
Stretneme sa tam všetci? Bol by som taký rád!
Čečinu za klobúk, Ivo, Marína čaká.
Marína!
A keď padnem, padnem ako rozkvitnutý strom s náručou kvetov,
padnem krásne
prvý v rade
na barikáde —
ale až pri konci básne!

Poviedka pôvodne vyšla v časopise Mladé Slovensko, roč. VII, 1925, č. 4-5, s. 40 – 42. Prevzatá bola aj do Pravdy chudoby, roč. VI, 28. VI.  1925, č. 77-78, s. 8.

Edičná poznámka: text poviedky bol upravený podľa súčasnej pravopisnej normy. Úpravy sa týkajú bohemizmov, dĺžky samohlások, predložiek, predpôn a pádových prípon.