Výstrahy pred silným vetrom

Karin Kissová (*1999) vyštudovala scenáristiku na VŠMU. Pracuje v klubovom Kine Lumière v Bratislave. V literárnej súťaži Poviedka získala prémiu v roku 2023 aj 2024. Vo vydavateľstve KK Bagala pripravuje na vydanie svoju debutovú zbierku krátkych textov Výstrahy pred silným vetrom, z ktorej uverejňujeme jednu z próz.

Výstrahy pred silným vetrom

0. Hovno, zlaté rybky

„Zrejme si strach iba vymýšľame.“ (Boh múch, William Golding)

1. Plachosť mesiaca  

„Ty si chalan, otoč sa!“ skríkne Bodliačka a otočí sa mu chrbtom. Modré tričko si vyhrnie nad pupok, dlhé svetlé vlasy sa jej zakrútia do nazberanej látky. „Ty úchyl!“

Axolotl po poznámke uhne pohľadom, na chvíľu hľadá oporu v ďalšej kamarátke, no tá len skloní pohľad a tiež sa otočí. Ax urazene dodá: „Veď sa nekukám…“ Zahľadí sa smerom k oknu, ktoré je vzdialené iba tri či štyri metre. Krátke závesy s vyšívanými hviezdicami sú odhrnuté a v prázdnom priestore sa vznáša tmavé nebo deviateho poschodia sídliskovej bytovky. Mraky čoskoro odhalia plný mesiac. „To vás spln začaruje alebo čo?“

„Hej, musíme počkať, voda začne peniť a my porastieme a budeme mať chvost a také šupiny a dúfam, že môj bude zlatej farby,“ počuje Pomlčku, tú druhú v kanárikovo žltom tielku, ktorá prstom skúša vodu v improvizovanom jazierku – malej detskej vaničke.

Axolotl si s pobaveným úsmevom vzdychne. „Aj ja chcem byť morský panic.“

„Ty budeš iba morské prasa. Už ho vidíš?“ spytuje sa Bodliačka.

Ax podíde k oknu. Koruny listnatých stromov sú nahusto ozdobené, kde-tu im našepkávajú sovy. Z jasného žiarivého dňa je tmavá noc so sivými mrakmi. „Čo ja viem,“ zahundre, „možno ho ani neuvidíme.“

„Netrep somariny, vždy, keď je spln, tak ho vidím,“

„A čo ak akurát dnes nebude? A kedy začne bublať voda?“

„Keď bude v strede toho okna, presne o polnoci,“ povie Pomlčka.

„O polnoci? Veď je,“ Ax sa pozrie na guľaté hodiny na stene a chvíľu mu trvá, kým prepočíta rímske číslice, „pol jedenástej. A vy už ste vyzlečené. A ja sa nemôžem otočiť, či čo. To ste spravili naschvál.“

„Dones ešte soľ,“ žiada Bodliačka.

Ax si znova povzdychne. Na to, aby sa dostal k dverám z Pomlčkinej izby, sa musí otočiť. Zavrie oči a keď spraví nečakaný pohyb s tvárou smerom k dievčatám, obe nahlas skríknu ako zakliate: „Úchyl! Vypadni! Fúj!“

„Mám zatvorené oči, há, vidíte!“ bráni sa a podvedome rozhadzuje rukami. Naslepo sa dostane až k dverám. Za chrbtom počuje dievčenský chichot. Po niekoľkých sekundách je situácia vtipná aj jemu a tesne pred dverami, aj keď tuší, kde sa nachádzajú, zamieri rovno ku kamarátkam a s rozprestretými dlaňami naprázdno hmatá do vzduchu. „Nič nevidím, to ten spln, oslepil ma, som morský slepec!“ Obe dievčatá výskajú a smejú sa. Bodliačka ho nakoniec chytí za ramená a nasmeruje k dverám.

„Soľ!“ rozkáže mu.

Kuchyňa je prázdna. V dreze je poskladaných niekoľko malých tanierov, šálka, špinavé vínové poháre a lyžičky. Do kuchyne je napojená časť obývacej izby. Oranžové steny vrhajú hnedý tieň na nízky stolík s miskami so slaným jedlom a misou s chlebíčkami. Vedľa sú ďalšie poháre, aj úplne malé-malé, dokonca aj zapaľovač a krabička s obrázkom chorého človeka. Ax prechádza s drobnou soľničkou ku chlebíkom a do jedného sa s chuťou zahryzne.

Zvoní telefón.

„Nezdvíhaj!“ kričí Bodliačka a Pomlčka sa pridáva: „Nechaj ho, iba dones soľ!“

Ax prehĺta úlovok z taniera a v útlej chodbe sa díva na kabelky zavesené na vešiakoch. Niektoré sú kožené a tmavočervené a iné jednoduché, čierne, sú tam aj klasické látkové s dovolenkovými obrázkami. Zvuk vychádza z jednej z nich. Vystúpi na stoličku a pridržiava sa všetkého, len aby dočiahol na vysoké vešiaky. Rukou zahrabne vo vnútri jednej z tašiek a vytiahne mobil s malou zelenou obrazovkou. Zasvrbí ho palec na tlačidle prijatia hovoru.

„Si kompletný?“ doletia za ním oblečené dievčatá. Dlhé vlasy majú obe na konci mierne mokré. Axolotl zlezie z botníka s vyzváňajúcim telefónom. Hovor je naliehavý, prosí, s pribúdajúcimi sekundami je za ním cítiť aj vzrastajúcu paniku. Čo ak rodičia prídu na to, že mohol odpovedať, ale neurobil to?

Hovor utíchne sám.

Ax položí mobil na malú skrinku. Okamžite sa poň natiahne Bodliačka a zo zadnej strany technológie vytiahne čiernu baterku. Zelená obrazovka zhasne.

„Už nás nevystopujú a nikdy im neotvoríme,“ povie rozhodne. Ax s Pomlčkou si vymenia pohľady. Aj keď si nie sú istí Bodliačkiným prehlásením, pri páde baterky z telefónu do záchodovej misy sa smejú a posmeľujú ju k spláchnutiu.

2. Smrť hre

Ax má hlavu v poličke so sladkosťami a otvára jednu škatuľku za druhou. V jednej nájde orechy, v ďalšej gaštany, inde vysušené bylinky a v poslednej, ktorá vyzerá, že by sa v nej mohli skrývať aj potreby na šitie aj keksíky, sú kávové sušienky. Ax sa víťazne usmeje, no vzápätí počuje náhle volanie: „Poď sem, rýchlo! Ona zomrela!“ Axolotl vyštartuje do obývacej izby, keksíky popadajú na zem a pätou niekoľko z nich rozmrví na omrvinky.

Na nahusto tkanom bordovom koberci leží Bodliačka a má otvorené ústa. Nad ňou stojí Pomlčka, narieka, tvár si zakrýva v dlaniach.

Ax sa zadíva na Bodliačku. Jej hruď v pomalých intervaloch stúpa a klesá, k presvedčivejšiemu výkonu ešte odrazu vyplazí jazyk a s prižmúreným okom skontroluje jeho reakciu.

„Čo sa stalo?“ pýta sa.

Pomlčka sa nadýchne a smutne pokračuje: „Kráčali sme po ulici, bolo krásne slnečno, nad hlavami sme mali dáždniky proti úpalu,“ až teraz si Ax všimne jeden rozprestretý čierny dáždnik vedľa jej útlej postavy, „príšerne teplo, ideme, rozprávame sa. O živote. Povedala mi, že jej syn,“ Pomlčka sa falošne rozvzlyká, „jej syn sa utopil a odrazu, počula som krátke plum, srdce jej prasklo?“

Bodliačka znova prižmúrene pozrie na Pomlčku. „Ty si tak hrozná herečka,“ zašepká.

„Aj ty, veď máš byť mŕtva,“ zahriakne ju Ax, ktorý Pomlčke uveril.

„Ja ti ukážem, poď, teraz zomrieš ty,“ zavelí Bodliačka. Postaví sa a kamarátka vystrieda jej miesto, rozhodí ruky do všetkých strán a vyplazí jazyk.

„Nemusíš sa tváriť rovnako, buď mŕtva po svojom,“ upozorňuje ju. Pomlčka si pritiahne ruky k telu, prirodzene ich pokrčí a hlavu pootočí do strany. „Ty choď von, zavolám ťa.“

Ax sa obráti chrbtom a skôr, ako stihne prekročiť prah dverí, už počuje srdcervúci plač: „Rýchlo, niekto, ktokoľvek, volajte pomoc!“ A

Ax je odrazu omnoho viac vydesený, zo zlomeného hlasu mu po tele prebehnú zimomriavky.

„Čo sa stalo?!“ aj on hrá naliehavejšie.

„Neviem, ja neviem! Prichádzala som z nákupu domov a odrazu vidím postavu, ako letí, vyskočila von tým oknom!“ ukáže na blízke balkónové dvere, ktoré sú jemne otvorené. Otočí sa naspäť k Pomlčke, tá sa začína usmievať. Bodliačka položí hlavu na jej hrudník: „Nedýcha! Musíš sa vrátiť… Čo len budem robiť bez teba?“ Zdvihne pohľad na Axolotla a preruší rolu skrivenej tváre: „Vidíš, takto sa to robí.“ Pomlčka sa usmieva.

Ax zamrznuto stojí, v tom mu čosi napadne. „Musíme spraviť pohreb.“

„A bude tam každý zo školy a moja mama a taťo,“ vysvetľuje Pomlčka, „a to posledné, čo mi kedy povedal, bude, že na mňa kričal, tesne pred tým sme sa pohádali… a keby som kvôli nemu vyskočila z okna?“

„Hej, to je dobré, to sa mi páči!“ schvaľuje Bodliačka. Okolo Pomlčky ležiacej na kuchynskej linke ukladá nájdené oriešky a cesnak: „To sú akože biele kvety, chápeš.“ Axolotl jej tvár a telo zakryje bielou plachtou.

„Mama mi hovorila, že niekde otáčajú zrkadlá, keď niekto zomrie, aby u nich doma nestrašilo,“

„Mali by sme ich otočiť,“ zastaví sa Ax.

„Nie, veď to je super! Jedno nechajme tak a potom vstaneš z mŕtvych!“ pozrie sa Bodliačka na Pomlčku.

„Ježiš, áno, to je perfektné!“ pridáva sa Axolotl.

Bodliačka mu podáva tenký časopis s fotografiou hnedovlasej herečky na obálke. „Akože počujeme zvony. Bim! Bam!“

„Vážení,“ začína Ax a pohľad smeruje k prázdnym kuchynským stoličkám a na počkanie uslzenej Bodliačke, „zišli sme sa tu dnes, aby sme si uctili posledné spomienky na krásnu,“ pozrie do časopisu a zachechce sa, ženský úsmev ho vyruší v úlohe, to je časopis, ktorý si mama niekedy obtiera o zápästia, „a úžasnú osobu. Lenže ona sa zabila. A Biblia hovorí, že jej duša zhorí v pekle.“

„Prečooo?“ do neba sa díva Bodliačka.

„Lebo také sú pravidlá. A teraz… Počkať, počujete to?“

Bodliačka nastraží uši. V kuchyni a v celom byte je ticho. Nezabzučí ani mucha.

Pomlčkina ruka pod bielou prikrývkou sa pohne.

„To nie je možné!“ kričí Ax a otvorený časopis si v panike položí na hlavu.

„Som späť,“ hlesne Pomlčka a strhne zo seba bielu plachtu. Jej pohyby sú pomalé, vyzerá akoby sa vznášala vo vesmíre. „A idem sa pomstiť všetkým, ktorí mi ublížili!“

Bodliačka prikývne: „Pomôžem ti s pomstou! Budem tvoja spojka medzi ľuďmi.“

„Hej, a ja čo?“ zapojí sa Ax.

Pomlčka naňho ukáže prstom: „Ty si ma zradil, teba nech udrie blesk! Počujete to, už prichádzajú ďalší a ďa…“

Bytom sa rozľahne skutočný zvuk, všetci traja poskočia a ich zrak sa uprie na chodbu ku vchodovým dverám. Ktosi na ne búcha, útočí, znova a znova. Nepriateľské klopanie všetkých umlčí.

„Okamžite otvorte!“ spoza dverí sa ozýva tlmený mužský hlas. Búchanie na dvere je tak silné, až sa zväzok kľúčov v zámke pohojdáva z jednej strany na druhú. O-kam-ži-te, zdôrazňuje hlas. Bodliačka spozná svojho taťa.

Deti sa na seba vystrašene dívajú. To nie sú duchovia, ktorých čakali. To je nezastaviteľný blčiaci hnev, ktorý bude od tohto momentu už len rásť a zhoršovať sa.

Pred dverami všetci traja zastanú a dívajú sa na zabuchnuté kľúče. Taťo opäť udiera celou svojou silou, dvere sa vo svojom strede ohýbajú dnu a von, Bodliačka s každým buchnutím nadskočí, pevne drtí Pomlčkinu ruku, stíska jej prsty, až sú biele, Ax znehybnie, Bodliačka sa pomaly natiahne a pootočí kľúčom. Zamkne.

3. Hadálna zóna

Axolotl potiahne Pomlčku za ruku. Potichu za sebou privrú balkónové dvere a ostanú čupieť na čerstvom vzduchu tesne pri priehľadnom skle. Obaja sa obzrú do obývacej izby a keď Bodliačku nevidia, vydýchnu. Ax rozpáli čierny zapaľovač so vzorom listov. Malý plamienok osvetľuje ich tváre a úzku časť na balkóne. Na balkónovom metri štvorcovom v kúte sedí niekoľko kvetináčov s rozrastenými paradajkami a nad detskými hlavami sa jemne pohojdávajú cédečká a odrážajú svetlo plamienka. Ax sa nadýchne s tvárou nad ohňom a šepká: „Nemôžeme tu ostať na furt.“

Pomlčka chvíľu mlčí. „Poďme späť,“

„Ale s ňou sa nedá dohodnúť! Ona rozkazuje, lebo sa bojí, ale ja už chcem ísť domov. Nech je prezidentom ten, kto má oheň,“ Axolotl ukáže na plamienok, „takto to bolo vždy.“

Pomlčka potichu sedí, pokrčí plecami a zahľadí sa na oblohu. Mraky pomaly miznú. Postaví sa a šeptom pokračuje: „Som už celkom unavená…“

Ax sa švihom vystrie tiež: „No vidíš!“ Rukou sa dotkne kovového zábradlia balkóna. Aj iné balkóny majú zažaté svetlá, ale v ostatných je pokoj. Odrazu si uvedomí, že má dlaň akúsi vlhkú a odlepí ju z kovu.

„Holubie hovná!“ rozrehoce sa Pomlčka nahlas.

Ax ruku znechutene utiera do vlastného trička, pri tom jajká, fuj, fuj! Oheň zhasne a ich siluety poskakujú po chladnej podlahe, chvíľu pripomínajú dve tancujúce postavy okolo vyhasínajúceho ohniska.

„Psst,“

Oboch vyruší jemné zašušťanie. Obzrú sa k obývacej miestnosti, no tá je prázdna; Bodliačka ešte stále leží v posteli v detskej izbe a plače. Rozhliadnu sa k paradajkám. V kúte za rastlinou sa čosi ladne pohybuje, z jednej strany do druhej, hore, potom ustane, znova to tiché „Pssssst,“ ale naliehavejšie, Axolotl aj Pomlčka pristúpia bližšie, Pomlčka ho chytí za lakeť a postrčí dopredu, rozpínavé listy rastliny sa naťahujú k nim, Ax cúvne.

„Miláčik, poďme už domov,“ rozpráva paradajka.

Ax sa otočí a vykloní nad zábradlie k vedľajšiemu, cudziemu balkónu. Tieň rastlín tancuje na povel vetra a o kvet sa oprie aj zopár lúčov, ktoré vykuknú zo zasvietenej izby ďalšieho bytu. Pomlčka sa vykloní tiež, ale dáva si pozor, aby sa nezašpinila.

„Čo tam robíte?“ prihovára sa im ženský hlások.

„Nič, mami,“ presviedča Axolotl potichu, „iba sa hráme, sľubujem.“

„Už je veľa hodín. Otvor nám dvere, dobre?“

Ax mlčí. Mamin výraz je ustráchaný. Časť tváre jej lemuje zlatá a pletie sa s bledými prameňmi vlasov po ramená. Druhú, tú odvrátenú stranu k noci, má tmavú s možnými číhajúcimi výčitkami.

Axova mama sa otočí na Pomlčku: „Zlatko, teba mama tiež čaká, bojí sa.“

Pomlčka sklopí pohľad. Ona ani Ax chvíľu nepovedia ani slovo.

„Otvorte, nič sa predsa nestalo,“ tvrdí rodič so zvrašteným čelom prívetivo.

Axolotl a Pomlčka si vymenia previnilé pohľady. Nevítanému hosťovi sa pomaly otočia chrbtom a vstúpia do svetla oranžovej obývacej izby.

Bodliačka leží na posteli otočená tvárou k stene. Okolo nej sú naaranžované hračky. Ax počuje, ako poťahuje nosom. On a Pomlčka sa posadia vedľa nej so spustenými ramenami.

„Musíme otvoriť,“ prehovorí. Nespúšťa oči z Bodliačkiných vlasov, v hlase má rozhodnosť, ale aj ľútosť. „Inak dostaneme. Už teraz je to zlé.“

Bodliačka zamrmle: „Nikam nejdem.“ Prsty zovrú vankúš pod hlavou a zaslzený pohľad hodí na Pomlčku. „Môžem sa k vám presťahovať?“

Pomlčka sa usmeje, okamžite zapochybuje o prítomnosti humoru v jej prosbe. „Asi,“ povie neurčito, „opýtam sa.“

Bodliačka sa prudko posadí a Pomlčku objíme. „Radšej by som ušla, ako sa vrátila domov.“

Axolotl sedí a hľadí na Bodliačkinu tvár z profilu. Nikdy ju nevidel v tejto emócií, na ihrisku je všetko podľa nej a pre ňu. Mlčí. Uvažuje, čo ďalej.

„Keď nepôjdeš domov, bude to ešte horšie,“ povie nakoniec. Vidí, ako Bodliačka privrie oči. V tej sekunde sa ho rozhodne ignorovať. Axolotl to vycíti a zopakuje: „Naozaj musíme otvoriť. Ja som najstarší, môžem rozkazovať.“

„Choď do riti, neotvorím a bodka!“ obráti sa Bodliačka s hnevom, nie so slzami. „Ty si nechápavý alebo čo? Taťo ma zabije, keď otvorím, a si starší iba o mesiac!“ rozhodí rukami k Axovi, on nestihne zareagovať, Bodliačka naňho skočí a prevalia sa z postele na tenký fialový koberec, Axova hlava narazí o zem, zaduní ako prázdna, Bodliačka neprestáva a otvorenými dlaňami ho bije a bije, nechtami sa zarýva do jeho vlasovej pokožky, vyškrabáva a škrtí myšlienky na odchod, obeť sa bráni lakťami pred nosom, Pomlčka sa v rýchlosti postaví a zamrzne pri pohľade na najlepšiu kamarátku. Ax sa snaží vyslobodiť, odhodí Bodliačku a nohou šliapne do vaničky so studenou vodou, ktorú prichystali na obrat pri splne.

„Stačí!“ vyhŕkne.

Bodliačka ostane unavene sedieť na koberci, sťažka dýcha. Dlaňami sa dotýka vlákna koberca, akoby jej ho mali vytrhnúť spod tela, blonďavé vlasy sa pri zápase splietli do niekoľkých chumáčov a tie jej teraz úplne zakrývajú tvár.

Obaja nad ňou stoja, Axolotl so vztýčenými rukami na znak mieru a Pomlčka zmätene.

„Tak čo chceš robiť?!“ Ax znie najskôr zúfalo. Nadýchne sa. „Tak čo chceš robiť?“

Bodliačka zatiaľ nezdvíha hlavu.

4. V hlave  

O niekoľko minút bude pol dvanástej večer. Najstarší člen trojice stojí pri malom čiernom televízore s hrubým plastovým rámom a prstom mieri na malé gombíky pod strieborným označením značky. Zašumená obrazovka ukazuje štyri víly s krídlami a ich útok proti nepriateľom. Axolotl prepne program na realistický detail mužskej tváre s okuliarmi a hlas oznamuje, že celý film uvidia čoskoro. „Toto?“ opýta sa.

Dievčatá sedia na hnedastej pohovke s kolenami pri brade a mlčia. Slabé osvetlenie, ktoré im dopadá na tváre, obom prehlbuje kruhy pod očami. Každá pozerá inde: Bodliačka do zeme a unavená Pomlčka na Axolotla. Prikývne.

Ax sa posadí vedľa zamyslenej Bodliačky. „Aha-aha!“ ukáže prstom na obrazovku.

V ľavom hornom rohu sa objaví vytúžená odmena, preškrtnuté číslo osemnásť v červenom krúžku. Vo všetkých sa mieša pokora s neočakávanou zvedavosťou, pohľady nespúšťajú z malého televízora a to, čo sa deje vo filme po reklame ich už vôbec nezaujíma.

Ax vezme z pohára s tyčinkami jednu z nich a vloží si ju medzi zuby ako cigaretu. Nadýchne sa a po chvíli vydýchne s nepredstieraným uvoľnením.

„Život je pes,“ povie.

Kamošky sa naňho dlho zadívajú.

Bodliačka neuhne pohľadom: „Máš šťastie, že si svojho taťa nepamätáš.“

Ax sa zarazí, prestane fajčiť.

„V tvojej hlave bude navždy super,“ pokračuje. Znova skriví ústa do grimasy prichádzajúceho plaču, no všetky slzy potlačí a upokojí sa. Pomlčka sa zadumane díva na svoje prsty na nohách, nikto nevie, ako odpovedať, tak sa Ax opäť nahne k stolu a vyhlási: „Na toto budem potrebovať ďalšiu cigu!“

Bodliačka sa nahlas zasmeje. Pomlčka odtrhne zrak od svojich chodidiel a počas jej smiechu rozpovie: „Aj na mňa môj taťo kričí, cez telefón, lebo je ďaleko. Ale kričí.“

Axolotla tiež prepadnú podobné myšlienky a pomyslí si, že on by bol rád, keby naňho aspoň kričal. Svoju úvahu však nepovie nahlas. Pomlčka je smutná, on chce ostať súdržný a dievčatám ponúkne svoje tyčinkové cigarety. Na stole blízko pri nich sú aj tie skutočné. Ale to je jedno. Obe jeho ponuku odmietnu.

Z televízora sa ozve výstrel a niekoľko ďalších rán za sebou, krik.

Ax sa zadíva na balkón. Za priehľadným sklom stojí čierna silueta, jednou rukou mu máva a rozpínavé paradajky z kúta sa plazia do všetkých strán, obopínajú balkónové mreže, obopínajú visiace cédečká, obopínajú okno, až ho postupne prerazia, obopínajú postavu, črepy padajú do vnútornej strany obývacej izby a Ax si náhle uvedomí, že dospelí už dlho nešepkali, dlho neklopali, tak rýchlo na nich zabudli, lebo im nechceli otvoriť dvere?

Bodliačka a Pomlčka sa zahniezdia na pohovke opreté hlava o hlavu. Pomaly zatvárajú oči. Posledné, na čo sa dívajú, je osemnástka v krúžku. Axolotl hľadí do prázdnych okien na tmu.

Má oheň, a preto je prezidentom.

5. Výhrady svedomia

Bodliačka aj Pomlčka unavene zbierajú poháre a taniere, zvyšky po dospelých, z nízkeho stolíka pri pohovke. Všetko uložia do kuchyne a hŕbu neumytého riadu polejú žltým prostriedkom na umývanie. Aj zajtra je deň. Zložia rozložený dáždnik v obývacej izbe, odložia pohrebné kvety – cesnak. Ax schová všetky fľaše do chladničky a misy s občerstvením tiež. Skupinovo sa dohodnú, že slané a tyčinky zjedia ako neskorú večeru.

V kuchyni nájdu rodičmi dlho odopieranú šľahačku a ani jeden z nich neodolá. Bodliačka drží prst na spúšti a Ax s Pomlčkou nastavujú ústa vedľa seba, striedajú sa v dávkach.

Šľahačku si vezmeme k posteli, zavelí Pomlčka.

A spať pôjdeme nikdy, podporí ju Bodliačka.

A v pondelok nepôjdeme do školy, rozhodne sa Ax.

Zo svojich skvelých nápadov sú tak nadšení, až si takmer nevšimnú, koľko je hodín.

„Spln!“ vykríkne Pomlčka. Ona a Bodliačka sa rozbehnú do detskej izby.

„Poštím sa,“ poskočí Ax a beží k záchodu.

„Rýchlo, rýchlo!“

Rozbehne sa. Keď sa mu dievčatá stratia z dohľadu, otočí sa od zatvorenej kúpeľne k tmavým vchodovým dverám s kukadlom v strede. Žiadny zvuk ani pohyb, vo vedľajšej izbe sa vznáša dievčenský chichot.

Uvedomí si, že oko na dverách sa na nich celý čas pozeralo. To oko Axa vábi, láka. Najbližšiu stoličku posunie pod dvere a postaví sa na ňu. Čelo priloží k dverám. Na druhej strane vidí zasvietenú chodbu, staré, špinavé žlté linoleum bez stopy po nepriateľskej skupine. Všimne si, že dvere bytu na protiľahlej strane sú otvorené. Nikto.

Stoličku odloží nabok. Zadíva sa smerom do detskej izby, kde naňho čakajú budúce morské panny.

Guľatá kľučka na dverách sa nehýbe. Ax natiahne ruku a druhou sa snaží pridržiavať zvyšok kľúčeniek z dovoleniek a ďalšie prívesky v zámke.

Odomkne raz. Nestane sa nič. Ax už nepočuje smiech.

Druhým pretočením kľúča otvorí dvere. Zárubňu okamžite oblapí mužská ruka. V prudkom osvetlení z vonkajšej chodby nespoznáva hrubé prsty a špinu za nechtami.

K dievčatám priletí zadýchaný. Bodliačka a Pomlčka stoja v malej detskej vaničke a dívajú sa pred seba na okrúhly mesiac. Pomaly na ňom spočinú ich zamračené pohľady.

Šťal? Nepočuli spláchnutie.

Ax prejde k nim.

Dievčatá sa obrátia späť k oknu. Veľký spln v strede hypnotizuje tmu okolo nich, obklopuje ich napäté ticho. Čakajú. Dunivé kroky netaja návštevníka.

Z dna vody stúpne prvá bublina a na hladine praskne.