Listy z väzenia

Deň väznených spisovateľov spadá na 15. november už od roku 1980 a vznikol z iniciatívy Medzinárodného PEN Klubu spisovateľov. Je určený na podporu autorov a autoriek a ich práva na slobodu prejavu a práva na šírenie informácií. Niekoľko mesiacov od ustanovenia tohto pamätného dňa, presne 6. mája 1981, bol uväznený filozof, disident a spisovateľ Milan Šimečka. Jasne sa postavil proti okupácii v roku 1968, za jeho postoje ho vylúčili z komunistickej strany a znemožnili mu uplatniť sa v jeho profesii. Akademické prostredie vymenil za manuálnu prácu, až do svojho zatknutia a uväznenia v roku 1981 pracoval ako vodič bagra a buldozéra. Po viac ako roku vo vyšetrovacej väzbe bol bez súdu prepustený.

Odkaz Milana Šimečku je v týchto dňoch významný aj preto, lebo v novembri 1989 patril medzi kľúčových predstaviteľov hnutia Verejnosť proti násiliu. Ďakujeme Veronike Fishbone Vlčkovej, riaditeľke Nadácie Milana Šimečku, za možnosť zverejniť Šimečkove listy z väzenia na našom webe.

17. 10. 1981
Drahí moji,

uplynulo takmer pol roka od chvíle, keď ma od vás odviedli a myslím, že už mám právo na akúsi medzibilanciu. Môže to byť aj bilancia toho, čo som vám za toho pol roka napísal a čo k vám nikdy nedošlo. Neviem však, či má cenu písať aj túto medzibilanciu, ale povedzte, čo vieme o tom, čo má akú cenu? Zdá sa, že aj cena ľudského života neustále klesá. No na koho sa máme hnevať, že nám bol daný život práve na tejto zostupnej línii civilizácie? Nedá sa robiť nič iné, než to všetko prijať. Nemali by sme zabúdať, že sa nám do toho života súčasne primiešalo veľa šťastných chvíľ a radostných vytrhnutí, takže veľká vďaka za to. Niekto nemá ani to, alebo sa jednoducho narodí neschopný šťastie a radosť rozpoznať.

1/ Už som Vám písal, že prvé dni svojho zadržania som prežíval akosi neosobne. Ako keby bola moja bytosť oddelená od toho muža, ktorý spal v šatách v akejsi diere, ktorého vypočúvali a ponižovali a ktorému otvorene dali najavo, že ho vytrhnú z jeho života a pridelia mu život iný, život väzňa. Žil som v stave dosť príjemnej schizofrénie, cítil som sa skôr ako pozorovateľ osudu onoho muža a zvedavo som sledoval, ako sa správa, s akou veľkou noblesou hrá svoju rolu, ako sa mu darí spracovávať nové zážitky a ukladať ich do hotovej stavebnice životnej filozofie, s ktorou už prišiel. Toto odosobnenie bolo celkom úspešnou akciou, vzniklo samo od seba a nijako som sa mu nepokúšal vzdorovať. Jednoducho som neprijal tú hru s falošnou realitou, nástrahy, sľuby a konštrukcie. Jednoducho som sa disciplinovane pridal k tým mužom a ženám, ktorí to všetko absolvovali predo mnou, presne tak, ako sa napokon všetci musíme disciplinovane pridať k tým, ktorí zomreli pred nami. Nikomu som to, samozrejme, nemohol povedať. Absurdná skutočnosť môže vydesiť človeka, ktorý nevie, že je absurdná. No ja som všetko vedel, preto som aj svoj príbeh prežíval ako banálny a obohraný sujet, o ktorom už bolo napísaných tisíc kníh. Winston tiež vedel, čo príde, keď začal dumať nad svojím denníkom so smotanovým papierom. Ak som sa nejakou diskusiou zúčastnil na celej tej absurdnej hre s výsluchmi, bolo to len preto, aby som zahnal nudu a aby som hral svoju rolu naživo, ako sa na správneho herca patrí. Dnes už ani poriadne neviem, o čo v tej úlohe išlo.

2/ Samotné väzenie nie je, prirodzene, príjemné. Je to absurdná inštitúcia rovnako ako iné podobné inštitúcie, ktoré historicky vznikli. Napríklad ako úrad, ktorý ničomu neslúži, ale napriek tomu horúčkovito pracuje v zmysle prísnych predpisov. Prežil som drobné klaustrofóbie, márne a pálčivé túžby po vzduchu, slnku, prírode a ľudskej komunikácii. Ale prekonal som ich bez ujmy na zdraví. Prekonal som aj záchvaty škaredosti nad ponížením z hygieny, jedla, tupého komandovania a podobných vecí, ktoré sú v takej inštitúcii nevyhnutné. Cez tieto drobné záchvaty škaredosti ma previedla logika nevyhnutnosti. A vedomie toho, že nie som slabší ako tí, ktorí ma obklopujú a tí, čo tým prešli predo mnou. Po týždňoch si človek zvykne. A potom to už nie je také zlé. Tak ako si slepec zvykne na to, že svet nevidí a že ho môže iba ohmatať. Skrátka to ide.

3/ Čo ma skutočne trápilo, bol šialený smútok za vami. Bol to smútok za láskou a za všetkým krásnym a pre život nevyhnutným, čo človeka viaže k iným ľudským bytostiam. Mal som možnosť zvážiť hodnoty života a vyšlo mi, že nie práca, ako sa domnieval Engels, ale láska vo všeobecnom, takmer tolstojovskom zmysle, je asi najzávažnejším poľudšťovacím prostriedkom. Diskutoval som o tom s vami. Žiadne ideové opory z filozofie mi nepripadali také pevné ako pochopenie prostého faktu, že som spojený s vami a s inými ľuďmi. A vaše listy mi to potvrdzovali a boli ako balzam na dušu. Nechcem myslieť na to, aká priepasť zúfalstva tu zíva pred ľuďmi, ktorí sú sami, alebo tými, ktorí nedokázali niekoho milovať a nezažili, že niekto miloval ich. Snáď vám o tom ešte niekedy budem môcť rozprávať. Túto filozofiu som si stihol dosť ujasniť.

4/ Jasné myslenie dokáže byť kruté. Presne tak ako jasná predstavivosť. A tak je pre mňa najkrutejším pomyslenie na to, koľko času zo života nám vzali. A navyše, že je to čas, ktorý nám už nikdy nikto nevráti. A nie je milé pomyslenie ani na ten čas, ktorý človek ľahkovážne premárnil, pretože ešte nezažil lekciu o čase. Vždy sa mi do tých myšlienok plietli predstavy o čase natiahnutom do vesmíru a trpel som pri pomyslení na to, že svetlo, ktoré mohlo byť prítomné v nejakej krásnej chvíli s vami, je nenávratne stratené v hlbinách vesmíru. A toto pomyslenie ma trápi dodnes. A tiež bolestnejšie prežívam vedomie svojho veku, myslím fyzického veku, počúvam búšenie srdca a kôrnatenie tepien a odumieranie mozgových buniek, pozerám sa pri holení na svoju tvár, na vrásky, ktoré mi pribúdajú okolo očí. Neprekáža mi, že starnem, ale to, že starnem zbytočne. No týmito úvahami o čase sa zaoberám čo najmenej. Je to neradostné zaoberanie.

5/ Na vás, predovšetkým na teba, Muki, sa snažím myslieť v naivnom domnení, že je vám dobre. Viem, že to nie je pravda, ale mne to pomáha. Mávam rovnaké myšlienky ako buržoázny patriarcha, ktorý pokojne odchádza zo života, keď predtým svojim deťom zaistil bohaté dedičstvo. Ja však môžem myslieť len na dedičstvo myšlienok, výchovy a životných postojov, ale aj to je dosť. Je to dosť na to, aby človek zažil kopu radosti. Táto hmatateľná radosť ma vždy prepadla, keď som do seba nasával vaše listy. Snáď som odtiaľto urobil všetko, čo bolo v mojich silách, aby som vám nepridával trápenie. Najčastejšie si predstavujem vaše veselé chvíle, iste také sú, potešenie, ktoré vám spôsobuje vzájomná blízkosť. Môžem vám iba poradiť, aby ste žili čo najintenzívnejšie. A ty, moja milá, mysli na to, že mi nijako nepomôžeš, keď sa uzavrieš do smútku.

6/ Veľmi sa mi osvedčil praktický altruizmus. Nemyslieť na seba a neklásť si otázku, prečo práve ja, ako človek, ktorý leží v aute po havárii. Vždy som si spočítal, o čo som na tom lepšie. V prvých dňoch som myslel na Mira a Joža a na ich malé deti. Potom som myslel na tie dve ženy, ktoré sú tu s nami. A tiež na mnoho ľudí, ktorí toto všetko prežili v oveľa zúfalejších dobách a situáciách. Najlepším pomocníkom v tomto altruizme mi bol nebohý Laco so svojou tichou statočnosťou, ktorý mal všetko horšie ako ja, všetky predpoklady a zúfalstvá a pochybnosti o zmysle toho všetkého boli v jeho prípade dané, a predsa to celé prestál v zdraví. Ale to viete, že som tu spomínal na všetku literatúru o takýchto situáciách a meral svoje postavenie hrôzou beznádejných ľudských osudov, o ktorých sa zachovalo svedectvo. Nehral som sa priamo na Sokrata, ale keď sa to tak vezme, je to stále tá istá pesnička a je jedno, či sa hrá s fanfárami alebo len ako obyčajná ľudská odrhovačka. V takých chvíľach sa predo mnou vždy vyjaví obrázok, ktorý mi k narodeninám nakreslil ten chlapec a čudujem sa jeho vešteckému zmyslu. No beriem na seba aj osudy tých chlapcov, s ktorými som sedel a ktoré bývajú strašné, aj keď miera zavinenia je často veľmi pochybná a zdá sa mi, že sa rozkladá na celú biedu ľudského údelu.

Ale to je dlhá história.

7/ Prirodzene som sa snažil vidieť svoj osud vo všeobecných súvislostiach. Aj keď neviem nič o tom, ako ľudia reagujú, či na mňa zabudli alebo sa o mne niekde objaví nejaká zmienka, napriek tomu verím, že modelová pôsobnosť toho osudu je nepochybná. Tieto úvahy o súvislostiach však nijako nepreháňam, je to všetko príliš vzdialené, aby to mohlo bezprostredne pôsobiť. Ale hlboko cítim, že sa nedalo inak. Nie preto, že by som veril v nejaký skutočný efekt môjho osudu alebo si nahováral, že svojím písaním pohnem napríklad čo i len o kúsok strnulou podobou spoločnosti. Aj teraz, po všetkom, čo som vo väzení premyslel a prežil, viem, že sa to všetko udialo preto, že som sa pod vplyvom skúseností a čítania jednoducho tak „utvoril“, že by som sa utrápil v nejakom obyčajnom a štandardne pokryteckom živote, že by mi bolo zle z klamstva a že by som musel nejako otupiť rozum, aby sa nebúril sám od seba, keď bol konfrontovaný so zadubenosťou a hlúposťou. Nie som schopný zatvárať oči, keď už som bol obdarený zrakom. Možno by som to aj dokázal, ale strašne by som sa hanbil sám pred sebou a bol by som nanič. To je také jednoduché, až sa vždy čudujem, ako málo ľudí to chápe.

8/ Samozrejme, po večeroch sa zaoberám aj stavom sveta. Mám však len tie informácie, ktoré vydolujem z Rudého práva. Nemôžem povedať, že by ma stav sveta obzvlášť tešil. Prežívam však pritom aj istý pocit satisfakcie, ale je to satisfakcia človeka, ktorý už dávno vedel, že cestou, ktorou sme sa dali, nikam nedôjdeme, a teraz mu zostáva iba hundrať, že to hovoril, že mal pravdu, ale čo z toho? Je to slabá satisfakcia, je to abstraktná satisfakcia rozumu, ktorý sa teší, že chemická reakcia v skúmavke prebieha presne podľa vypočítaných predpokladov. No čo už, človeku musí niekedy stačiť aj taká útecha. Je to trpká útecha. Opakujem si to, čo som napísal, a hovorím si, že sa snáď predsa niekto z čitateľov poteší, keď zistí, že myšlienka na papieri sa môže zmeniť na skutočnosť. To mi stačí, ani mi nemusí gratulovať. Asi je pravda, čo sa vie z histórie, že ľudia musia prejsť trpkou skúsenosťou, aby poslúchli hlas rozumu. Alebo, ako hovorí Rímsky klub, jednoducho si zažiť šok. Lenže tento šok môže byť aj smrteľný. No čo už, zdá sa mi, že som toho napísal dosť, som za to zatvorený a už by som mal mať právo zaoberať sa iba analýzou sicílskej obrany v šachu. Ak som si predtým nahováral, že som spolu so všetkými ostatným ľuďmi spoluzodpovedný za osud národného spoločenstva, teraz si už nenahováram nič, bol som tejto spoluzodpovednosti zbavený. A len pobavene čítam, ako sa v úvodníkoch znova a znova opakuje, ako záleží na každom z nás a ako treba nebojácne presadzovať nové myšlienky. Práve som presadil nový nápad, ako čistiť záchod obyčajným pieskom, aby nesmrdel.

9/ Iste si viete predstaviť, akým veľkým bohatstvom je tu pamäť. Ponáram sa do nej ako do dávneho mora a vyvolávam k životu stovky zabudnutých príbehov, ktoré sa stali mne alebo ktorých som bol svedkom. Naučil som sa tento proces ovládať tak, že niekedy mám pocit, akoby som to čítal všetko napísané, s celou atmosférou aj tajomstvami a pointami. Prichádza ku mne predovšetkým moje detstvo a ako nikdy predtým ožíva vo farbe a zvuku. Už som vám písal, že počujem hlasy otca a mamičky, ktorí sú toľké roky mŕtvi. Zrazu opäť jasne vidím školu, do ktorej som chodil, kamarátov, Ruth, ktorá so mnou sedela v druhej triede v lavici a ktorú som miloval. Sám som prekvapený, ako všetko ožilo. A samozrejme ku mne prichádza mladosť, náš spoločný príbeh, mnohokrát som o tom písal a myslím, že by si to rada čítala. Tých našich kolohnátov zrazu kladiem do kočíka a zreteľne cítim, aké to bolo, keď mi sedeli na kolenách a ja som ich hojdal a bláznil sa s nimi. Niekedy mi dokonca napadá, či sú tieto jasné návraty do minulosti dané nielen väzením, ale aj začínajúcou senilitou. Ale azda nie, pretože rovnako jasne si spomínam na veci nedávne a pripomínam si nie príliš staré radosti. Len dúfam, že ste si všetci traja vedomí toho, že v tých radostiach a šťastíčkach ste hojne zastúpení a že som vám za tento vklad do môjho života nesmierne vďačný. Tak ako napokon aj ostatní ľudia, ktorých si pozývam k spomínaniu a na ktorých s láskou spomínam. Vy viete, ktorí to sú, a tak im to nezabudnite opakovať, pretože ľudia by si mali opakovať, že sa majú radi. Môže sa totiž stať, že neskôr už nebude príležitosť.

10/ Snažím sa nemyslieť na budúcnosť a celkom to ide. Veď nikto z ľudí nemôže o svojej budúcnosti nič súdiť s istotou. A tak som si zvykol žiť z týždňa na týždeň a z hodiny na hodinu. Bol som v tom, ako viete, dosť vytrénovaný a ty si sa na mňa preto vždy hnevala. Teraz sa mi tento tréning zišiel. Keď si spomeniem, koľko sa ľudia natrápia s plánovaním budúcnosti, šetrením, zháňaním, kariérami, zamestnaním a ktovie čím ešte. Už iste viete, že nechcem hlásať úplnú ľahostajnosť k budúcnosti, chcem len povedať, že človek by mal vo svojom živote stále jedným okom strážiť tigra, ktorý sa chystá skočiť. Môže to byť čokoľvek, choroba, havária, prírodná katastrofa, jednoducho čokoľvek z nástrah, ktoré na ľudský život číhajú. Mnohí pre samú budúcnosť zabúdajú, že život je teraz. A potom tiger skočí a všetko sa zrúti. Napríklad čo mám ja teraz? Jednu zubnú kefku, krém po holení a zaistenú stravu. A tiež musím žiť. Už z toho dôvodu sa nepúšťam do úvah o budúcnosti a ani sa nimi netrápim. A preto sa ani nesnažím radiť do budúcnosti vám. Domnievam sa napokon, že si budete vedieť poradiť sami. Keď budeme vedieť, na čom sme, napíšeme si to najnutnejšie. Najmä ty, moja drahá, si budeš musieť nájsť miesto v živote tak, aby to nebolo len smutné čakanie na Godota. Verím, že to dokážeš. O chlapcov sa nebojím. Som presvedčený o ich životaschopnosti. A navyše sa skutočne musíme utešiť s anglickým romantikom. Veď na človeka nečaká len tiger. Niekedy sa stane, raz za tisíc rokov, že z neba začne padať manna.

A tým by som mohol svoju bilanciu skončiť. Škoda, že neverím v Boha, bolo by nádherné odovzdať sa do jeho vôle. Nech je, ako chce, teraz už viem, že mi vždy zostane to kotevné lano, ktoré je napnuté k vám, a s tým už sa nejako udržím nad vodou. Budem sa tešiť, že sa azda niekedy zase uvidíme a že od vás budem dostávať ten obrovský ľudský vynález, papier popísaný slovami. A keď nie fyzicky, budete ku mne prichádzať v spomienkach, a s tým sa tiež dá žiť. Možno, že budúca bilancia bude úspešnejšia.

Objímam vás všetkých a veľmi vám držím palce.

Váš Milan

Listy z väzenia (Dopisy z vězení), NMŠ, Bratislava 1999, s. 48 — 53