„My, nezamestnaní, živé smetisko ľudstva.“

Daniel Okáli (1903 – 1987) je v dejinách slovenskej literatúry známy predovšetkým ako literárny kritik, ktorý v medzivojnovom období, najmä dvadsiatych rokoch, patril medzi najvyhranejších presadzovateľov proletárskej literatúry a sociálno-politických funkcií umenia. Menej sa vie o jeho vlastnej básnickej tvorbe, ktorú reprezentuje jediná samostatná knižná zbierka Ozvena krvi a zápasov (1932). Tá pôvodne vyšla v bibliofilskej edícii Záhrady v malom náklade (dvesto číslovaných výtlačkov), a po vyše štyridsiatich rokoch bola jej reedícia rozšírená o básnický cyklus Chudobný človek a krása.

V rovnakom roku, keď bol publikovaný Okáliho básnický debut, vyšli zároveň dve poetické zbierky jeho davistických kolegov: šlo o Večerné svetlá Jána Poničana a Romboid Laca Novomeského (ten dokonca ako predchádzajúci zväzok rovnakej edície). Okáli na ne v DAV-e reagoval ostro polemicky, ako to naznačuje už názov jeho kritickej state Opití slovom a obrazmi; poetistické tendencie oboch kníh podľa neho znamenali ústup od úloh revolučnej poézie v prospech zmyslovo pôsobivej, ale sociálne nemobilizujúcej estetiky. Je pritom iróniou, že jeho vlastná zbierka sa voči kritizovaným titulom vlastnou poetikou nijak zásadne nevymedzovala, ako si možno všimnúť aj v nasledujúcich básňach.

Celú Okáliho zbierku prestupujú tragické tóny, často naviazané na romantické motívy. Nájdeme tu mnohé z konvenčných obrazov a ikon súdobého ľavicového písania – mená nespravodlivo odsúdených anarchistov Sacca a Vanzettiho sa v davistickej tvorbe objavujú opakovane –, ale pozoruhodná je tu najmä medzná situácia sociálne ubitého človeka. Prežíva, ale vlastne nežije. Veľká hospodárska kríza v období raných tridsiatych rokov prestúpila zvlášť u nezamestnaných a námezdne pracujúcich takmer všetky oblasti života, a tak sa v Okáliho básňach až osudovo zlieva zúfalstvo z lásky aj chýbajúceho či nedostatočného živobytia. Akési limbo, v akom jeho lyrické postavy živoria, však nie je teologické, ale historické. Pre zbedačených neživých-nemŕtvych je z neho teda v Okáliho básnickom i kritickom videní jediný únik. Uvedomiť si: „Keby sme chceli a zahrozili päsťou: pohnú sa hory!“

Vražda

Dieťa sa narodí
človek zvädne –
noc spadne
a deň uletí –
Tak ako zavraždený
delník Sacco
a nosič rýb Vanzetti.

Súd boháčov je slepé zviera.
O právo darmo prosí
a darmo zmiera
milión sŕdc,
milión duší na zemi.
Skôr zlato sa
v National banke v krv premení
a mrakodrapy
z betónu
ako plačúce ženy
zastonú –

Noc spadne
a deň uletí –
tak ako zavraždený
delník Sacco
a nosič rýb Vanzetti.
Však hory stvrdnú v päste!
Srdcia v údery!
a oceán duší
sa búrkou rozpení.

Narodí sa dieťa,
muž je zavraždený.
Nad hrobom elektrické hviezdy svietia
a ty – ťažká zemi,
pritúľ ich v mäkkú náruč –

Oblaku túlavý,
polož sa ako biely veniec
na hrob a na hlavy
zavraždených.

Nezamestnaní

Tisícom hlad zožiera črevá
a prázdne hrnce nezvonia
k modlitbe,
kým nám:
miliónom nezamestnaným
hnijú svaly.

Keby sme chceli
a zahrozili päsťou:
pohnú sa hory!
Keby sa zdiveli naše nohy,
udreli v pochod:
zem sa pod nami preborí!

Život nás však rozvial,
ako víchor plevy
do všetkých kútov.
Naše dni
obchádzajú kolo nás
jak nenažratí mnísi.

Keby sme mohli
uchopiť aspoň biele vemeno
noci – mesiac
a sať –
až by sme vrhli hviezdy.

Ruky našich detí
sú ostré meče
a keď nás objímu,
nekrvácame, len kliatba z nás tečie.

Čierne ružence nocí.
Padáme v klin
svojich žien,
jak kamene do jazera
a žňou nocí sú
hladné výkriky detí.

A cez to keď sa stmieva,
hudbo kaviarní hraj!
Noci, rozlievaj sa
do očí, do dlaní,
nech milý poraní
milú,
nech splynú
ako dve vlny –

my, nezamestnaní,
živé smetisko ľudstva,
položíme-li sa v zem,
hroby nás vyvrhnú –
lebo
smrťou sme ešte nedozreli,
bárs
život v nás skamenel.

Smrtný list č. 443
Tak trochu sentimentálny monológ

Život
je výkrik boľavý!
Výkrik kusý!
Koho nešťastie do blata cesty zadlávi
musí
ho zabiť!
A s ním i seba.

Tak ako to urobila
mládenca neznámeho milá,
Forintoš Jolán, služobná,
náboženstva: ev. a. v.
alebo snáď cele bezbožná,
keď uložila v srdce Dunaju
21 rokov
a svoju lásku nešťastnú –

Dnes na kancelárskom stole uvädnú
dve osirelé georgíny.

Za každým samovrahom keby sme sa v tichu pomodlili,
úrad štatistický
premenil by sa vo vnútro posvätného kostola
a každá vylovená mŕtvola
s úradnou pečaťou na čele
bola by sochou kamennou
a vtekala by vám v dušu slová nesmelé,
Bože, zmiluj sa nado mnou!
Zmiluj sa nado mnou!

Však mŕtvi nikdy neprosia –
a nežiadajú zľutovania ľudí.
Krik monotónnych hodín
ich nezobudí –
Minúty času
naše päste odtŕhajú tupo
do nízkych kalamárov –

Mŕtvi
žalujú živých!
A za ich rozsmutnenou tvárou
necítiš kliatby skryté,
moja bledá milá?
necítiš –
bo smutný deň si utopila
vo svojich očiach –
Ni bozk môj šialený ich temno nerozžiari –
papršlek krvavého slnka na zamazanom trotoári
si rozbil hlavu.
A umiera –

Edičná poznámka: texty básní boli upravené podľa súčasnej pravopisnej normy. Úpravy sa týkajú bohemizmov, dĺžky samohlások, predpôn a pádových prípon. Nespisovné prvky ostali zachované tam, kde by ich nahradením došlo k narušeniu významových alebo zvukových kvalít verša.