„Dokiaľ jeden z núdznych bratov v svete, úsmevu v mojich spevoch nenájdete!“

Fraňo Kráľ je známy najmä ako autor kníh pre deti Jano (1931) a Čenkovej deti (1932), napísal však tiež päť básnických zbierok, štyri romány a jednu divadelnú hru. Možno ho označiť ako jedného z priekopníkov socialistického realizmu v slovenskej literatúre, ktorý spolu s Petrom Jilemnickým či Jánom Poničanom rozvíjali ako alternatívu k avantgardnej línii davizmu. Hoci Kráľova tvorba pre dospelých nebola prijímaná jednoznačne ani súdobou ľavicovou kritikou, ešte za svojho života získal titul národného umelca a stal sa živým klasikom slovenskej socialistickej literatúry – prinajmenšom jej oficiálnej podoby. Jeho meno dodnes nosia ulice mnohých miest od Bratislavy po Humenné.

Nasledujúce tri básne reprezentujú tri dôležité míľniky Kráľovej básnickej tvorby. Prvá z nich je záverečnou básňou jeho debutovej zbierky Čerň na palete (1930), ktorá už svojím názvom vyjadruje tragickosť charakterizujúcu celú knihu. Báseň Omluva a odkaz je vyjadrením Kráľovho básnického programu, ktorého sa s výnimkou oslavnej povojnovej zbierky Jarnou cestou (1952) a niekoľkých básní zo zbierky Pohľadnice (1936) pridržiaval celý svoj tvorivý život.

Práve naposledy menovaná zbierka je považovaná za vrchol jeho básnickej tvorby, a v dnešnom výbere ju zastupuje báseň Vlak vysťahovalcov, pozoruhodná nielen originálnymi obrazmi súdobej reality (veľká hospodárska kríza zrodila ďalšiu generáciu robotníckych expatov), ale najmä pôsobivou, v dobrom význame až učebnicovou zvukomalebnosťou.

Najmä literárnohistorickú hodnotu má potom zbierka Z noci do úsvitu (1945), ktorá zhŕňa Kráľove básne z celého vojnového obdobia a dokumentuje jeho dôsledne protifašistický postoj. Báseň Po pogrome je datovaná krátko po vzniku Slovenského štátu a povahu jeho klérofašistického režimu zachytáva už v jeho najranejšej fáze, dlho pred prijatím Židovského kódexu.

Možno predpokladať, že ako vyštudovaný učiteľ Kráľ zamýšľal svojou tvorbou pôsobiť aj výchovne a vzdelávaco v zmysle komunistických ideálov, ktoré si osvojil ešte ako ťažko chorý a chudobný študent v dvadsiatych rokoch. S odstupom storočia sa však ako živšia časť jeho diela prejavuje tá, v ktorej je sám výraznejšie ľudsky prítomný a reflektuje v nej svoj osobný príbeh náročného detstva a celoživotných zdravotných ťažkostí. A hoci mu miesto v literárnych dejinách umelecky garantujú najmä jeho knihy pre deti, pre pochopenie sociálnej situácie najbiednejších v medzivojnovom období sú jeho verše porovnateľne dôležité ako napríklad Deti pred výkladom (1924) Martina Nagya alebo sociálna fotografia Ireny Blühovej.

Omluva a odkaz

Nuž, ľudia,
vy viete:
strhané struny spevu nevylúdia
a čerň plá clivotou na palete.

Spoveď zraneného človeka
nepodá sladkej čaše
s náplňou perlivej krásy;
tá mrzačených pieseň stoveká
v hlbinách súzvuk skmáše,
na retoch zbolí v úsmeve
a vzlykom skalí ladné hlasy.

Ach, ľudia, nechcite odo mňa veselej krásy!

Veď radosť tvoriť umele
so zrakom horkou slzou zamlženým
a s bôľom v trpkom úsmeve,
keď u dvier skuhre bieda,
trpiacich hrozí strašná ruka bledá
a hladné deti sústo lúdia –
sa nedá, nedá…

Nie, ľudia,
dokiaľ sám bedár som
a dokiaľ jeden z núdznych bratov v svete,
úsmevu v mojich spevoch nenájdete!

(zb. Čerň na palete, 1930)

Vlak vysťahovalcov

Huňatou húštinou hukotu
revúca rekláma v rébuse.
Dunivou dutinou drumbľotu
podivný postilón v pokluse.

Celou cestou cepov cepot.
Čľapot čmudu s čiernej štice.
Štekot šteniat. Štelín šepot.
Žargón želiez železnice.

Príjazdom otvára náručia,
odjazdom necháva zlomené.
Príchodom útočí na srdcia,
odchodom opúšťa zronené.

Ráno, cez deň, večer, v noci
od stanice ku stanici
strebe krv a slzy močí –
tak podobný pijavici.

Z koliby, z chalupy, z chatrče
Hucula, Maďara, Slováka
(čo slúžia žandárom za terče)
do sveta za chlebom vyláka.

Potom valčík a zas polku
– kým sľub šťastia s kolies tratí –
zradný valčík, ľstivú polku
komponuje pozdĺž trati.

Telegraf drótmi mu nahrádza
línie hudobnej osnovy
a stĺpmi do taktov zahrádza
záludných akordov kolóny.

Celá cesta cepí cepot.
Čľapot čmudu s čiernej štice.
Štekot šteniat. Štelín šepot.
Žargón želiez železnice.

(zb. Pohľadnice, 1936)

Po pogrome

Keď skríknuť nedáte, cez zuby zavzlykám,
od bôľu, od hnevu, od hanby, od hnusu,
veď sa to navraciam ľudskosti z fúnusu,
ktorý bol orgiou duševným kalikám,

čo im v tme zapáčia tiaž menejcennosti
krv bludom rýdzosti dobruna skalila,
až v srdciach zmazal šliam posledný lúč ctností
a zraky zaliala spenená barina,

keď handra hesla sa rozdula ulicou
zneuctiť, potupiť, poprzniť, pošpiniť –
hnaly sa zúrivo do krvi drapy vryť
na káre, ťahanej úradnou mulicou.

(Marec 1939)

(zb. Z noci do úsvitu, 1945)

Znenie básní je prevzaté z prvého zväzku zobraných spisov Fraňa Kráľa v redakcii Milana Krausa.