Koniec sveta je električka

V rubrike Fajront vám prinášame texty v spolupráci s literárnou platformou Medziriadky. Táto iniciatíva neformálne vzdeláva a zviditeľňuje autorov a autorky do dvadsaťšesť rokov. Zároveň propaguje ich tvorbu počas celého roka autorskými čítaniami a publikovaním ich textov v rôznych periodikách. Na našom webe nájdete každý mesiac ukážku z prózy či poézie od týchto talentovaných mladých spisovateľov a spisovateliek.

Koniec sveta je električka

Do električky ako prvý nastúpi plešatý muž s okuliarmi a priehľadným sáčkom plným tekvicových semiačok. Na zastávke stál ešte pred tebou, semiačka pravou rukou vyberal zo sáčku, vkladal do úst a šupky hádzal pod seba iba tak na zem. Keď električka konečne prišla, na betóne pod ním zostane stopa, hranica zo soli a drevných zvyškov, upírsky kruh. Prsty má krátke a tučné, ako tie tvoje. Ty nastupuješ posledná, so svojím kufrom nechceš zavadzať.

V električke tekvicový muž vo svojich hodoch pokračuje. Usadí sa do červeného plastového sedadla pri okne, je tretie odzadu a osamotené. Ty si sadneš do posledného. V električke je teplo, uzatvorený vlhký horúci priestor. Z posledného sedadla dovidíš na mužov pot.

Steny električky sú červené iba z vonku, vnútri vidieť starobu. Na zemi sa kotúľa šrób, vytrvalo ho sleduješ namiesto toho, aby si sa tekvicovému mužovi pozerala na spotenú šiju, a snažíš sa nepremýšľať o tom, odkiaľ vypadol. Šrób sa zatiaľ kotúľa pomedzi kovovými nohami, jeden rad tvrdých plastových sedadiel na každej strane vozňa. Podlaha je šedá, malé kovové čiastočky v hmote odrážajú svetlo.

Telefón ti vo vrecku zavibruje so správou velmi ta lubim. Je to prvá správa v tomto čete za niekoľko dní. Na boku svojho telefónu stlačíš dve tlačidlá a z četu vyrobíš screenshot, otvoríš nový čet a screenshot odošleš. Teplo vypĺňa takmer prázdnu električku.

Tekvicový muž pokračuje v hodoch, pred upírmi sa zabezpečil aj tu. Zuby aj pery sa mu lesknú, keď rezákmi rozpára semiečka. V odraze spoteného temena vidíš niekoho celkom iného. Niekoho, kto ti kedysi dávno povedal, že by pre teba aj zabil. A koniec koncov mal aj pravdu. Obeťou si skoro bola ty.

Električka vojde do tunela a jej tykadlá zacinkajú pri vstupe. Všetok lesk mizne, zostávajú slastné výdychy po inokedy zanedbateľnom znížení teploty. Z okna električky v stene tunela vidíš pulzujúce hviezdy a horizont udalostí. Telefón znovu zavibruje, tentokrát s odpoveďou na screenshot, asi sa znovu opil, skoda reci.

Na druhej strane električky sedí vysoký muž so šedivými vlasmi a veľkými slúchadlami na hlave. Kábel zo slúchadiel leží na spotenej kockovanej košeli a končí v mužových dlaniach. Kvádrové zariadenie má v sebe červené odlesky, a tlmenú basovú líniu je počuť až k tebe do zadného sedadla. Električka z reproduktorov ohlási nasledujúcu zastávku, je hneď za tunelom. Obrazovka v električke so sekvenciou zastávok je pokazená, informácie v nej sú nepravdivé. Slúchadlový muž stlačí tlačidlo, signál pre vodiča. Na tejto zastávke chce vystúpiť.

Tekvicový muž neúnavne pokračuje v jedení. Telefón ti vo vrecku zavibruje znova, tentokrát je k textovej správe priložený aj obrázok, screenshot z webstránky novín s nadpisom článku. Článok si nečítala, nadpis, ilustračná fotka a prvý odsek ti stačia. V správe stojí dobre ze ides prec, tu to nikdy nebude dobre. Nevieš ako na správu odpovedať. Všetky možnosti ti prídu ako nedostatočné, nie dosť úprimné, ani dosť vtipné, ani utešujúce, ani trpké. Iba odovzdané, so srdcom kdesi v krku, možno až v zuboch. Fajky pod správou sa zafarbia na zeleno, aspoň bude jasné, že si správu videla.

Zo svojho telefónu zdvihneš zrak akurát na to, aby si videla ako tekvicový muž omylom vysype väčšinu obsahu igelitového sáčku na zem. V tvári mu vidíš hnev. Vtom jeho oči nájdu tvoje ako ho sledujú a tvoj kufor zmizne, namiesto neho je v ruke tvoj detinský školský batoh. Počuješ pískanie tlakového hrnca, a hlas, ktorý vraví, že si vytŕhaš korene spod nôh.

Tekvicový muž sa vráti k jedeniu semiačok. Slúchadlový muž sa pomaly postaví a kráča k dverám električky, pripravený na jej zastavenie. Električka však stále vytrvalo zostáva v tuneli.

Telefón zavibruje znovu, napis mi ked budes uz sediet v lietadle, aj ked lietadlo uz pristane. Lietadiel sa bojíš, vždy si sa bála. No vždy je niečo, čoho sa môžeš báť viac.

Musíš vydržať. Aspoň na poslednú zastávku električky, kufor máš pripravený. Veľa už nezostáva.

Lenže tykadlá električky znovu zacinkajú bez toho, aby električka vyšla z tunela. Steny tunela na teba za oknom dýchajú, čierna diera, z ktorej sa svetlo už nevie vyslobodiť. Telefón opäť zavibruje, no tentokrát je to správa, ktorú si už dnes videla, práve doručená asi sa znovu opil, skoda reci.

Reproduktory opakujú meno nasledujúcej zastávky, stále rovnaké ako v poslednom oznámení. Električka medzi nimi ani raz nezastala. Slúchadlový muž prestáva kývať hlavou do svojej hudby, so zmäteným výrazom opäť stláča tlačidlo na šedej tyči. Nasledujúca zastávka nie je na znamenie.

Spod tekvicového muža zmizla kôpka vysypaných semiačok, zostali iba odhodené šupky. Igelitový sáčok sa vrátil do svojej pôvodnej podoby. Nie si si vôbec istá, či si to tekvicový muž všimol.

Telefón ti zavibruje. Tvoje podozrenie sa potvrdilo, z obrazovky na teba svieti práve doručený screenshot novinového článku. Nezačneš ho čítať, ani neodpovieš na správu.

Tekvicový muž znova vysype semiačka zo sáčku na podlahu električky. Nie si si istá, či to urobil naschvál, alebo nie. Odvrátiš od neho pohľad predtým, ako sa ti stihne znovu pozrieť do očí. V telefóne ti pristane tretia správa, v hlave sa ti ozýva napis mi napis mi napis mi, ked lietadlo uz pristane.

Tekvicový muž ďalej pozoruje semiačka pod sebou, aj sáčok vo svojich rukách. Pozrie sa rovno na teba a ty na svojej koži cítiš vriacu paru. V tvojich očiach vidí aj to, čo nechceš, aby videl. Vie.

Tykadlá električky opäť zacinkajú, hoci z tunela nikdy nevyšla. Horizont udalostí za oknami sa zväčšuje. Telefón ti zavibruje so správou, skoda reci. Notifikáciu sa už neobťažuješ vymazať. Rozsypané semiačka zmizli zo zeme električky. Všetky sú späť v igelitovom sáčku na kolenách tekvicového muža, ako dieťa, ako niečo dôležité. No tekvicový muž sa radšej pozerá priamo na teba.

Električka ohlási nasledujúcu zastávku. Tekvicový muž sa postaví zo svojej stoličky, igelitový sáčok necháva na nej, a po celý čas s tebou udržiava očný kontakt. V odraze jeho temena už nikoho nevidíš, odraz sa stal tekvicovým mužom, nevieš, kde jeden začína a druhý končí.

Tvoj telefón znovu zavibruje, ignoruješ ho. Cítiš zimomriavky na svojom spotenom chrbáte. Muž začne kráčať k tebe. Čosi podobné pudu sebazáchovy ťa prinúti postaviť sa tiež. Električka sa mierne zatrasie, väčšina semiačok padá na zem. Slúchadlový muž stále stojí zmätený pri dverách električky.

Muž ti stále niečo hovorí, no ty ničomu nerozumieš, v hlave ti šumí ako ti zakaždým šumelo. Takmer sa nehýbeš, iba čakáš, odovzdane. Všetko je také, ako vždy bolo. Naraz si dieťa aj dospelá, všetko sa zlieva.

Vieš, na koho sa pozeráš. Nevieš ale, ako sa k mužovi chovať, ani ako sa na neho pozerať. No vieš, že ty na svoje dieťa takáto nebudeš.

Uvedomíš si, že muž vôbec nie je taký vysoký. Pozeráš sa mu do očí, línia je rovnomerná, genetika. Stačia len dva kroky, a tvoje zuby sa pokojne zaboria do jeho šije. V tvojej hlave je prázdno, zostal ti iba smäd. Netrvá dlho kým tekvicovému mužovi krv celkom vysaješ. Teraz ste si rovní. Krv tvojej krvi. Medzi tvoje zubami je konečne srdce niekoho iného.

Necítiš zármutok, ani pocit viny, iba ľútosť za niečím, čo nemalo šancu existovať, no aj tak si na to mala právo. Muž padá na zem zarovno s príchodom správy napis mi ked budes uz sediet v lietadle.

Električka vyjde z tunela, a telefón ti zavibruje s novou správou v tom staršom čete. Pod velmi ta lubim pribudlo stale tu budem pre teba na tom sa nic nezmeni. Zmenilo sa ale veľa. On tu nie je, a ty ho tu nechceš.

Električka zastaví so zazvonením ešte na niekoľkých zastávkach. Na tej poslednej konečne vystúpiš, kufor znesieš po schodoch dole, a začneš ho ťahať za rúčku za sebou, v smere šípok.

Ty tu, napokon, nie si tiež.

Anna Semková pochádza z Bratislavy, po maturite odišla žiť a študovať do Holandska, kde je v súčasnosti v treťom ročníku bakalárskeho štúdia. Od roku 2016 sa opakovane zúčastňuje literárnych súťaží, v roku 2020 získala na Medziriadkoch Cenu divadla Pôtoň. Vo svojej tvorbe sa v poslednej dobe venuje témam konca sveta, magickosti, minulosti aj prítomnosti, šialenstvu, no otvorená je kadečomu. Obľubuje naratívy na miestach, kde ich nečaká, jablkový džús a umenie, ktoré je aspoň v niečom trošku zvláštne.