Deti
Karlos Kolbas (vlastným menom Martin Kovalčík) sa narodil v Poprade a žije v Spišskom Štiavniku. Živí sa ako murár a popri tom už pätnásť rokov píše ocenené poviedky o dedinskom prostredí či robotníckom živote, pričom jeho hrdinovia väčšinou pendlujú za prácou, sedia v krčmách a márne hľadajú zmysel života. Debutoval zbierkou poviedok Všetko alebo znič (KK Bagala, 2020). V týchto dňoch mu v tom istom vydavateľstve vyšla druhá zbierka poviedok Zmar. Autora môžete stretnúť na prezentáciách knihy v Košiciach (sobota 27.9. o 16:00 v Máraiovej izbe v rámci festivalu LiKE), v Bratislave (pondelok 29.9. o 18:00 v Rómerovom dome), v Žiline (utorok 30.9. o 18:00 v Mestskom divadle v Čitárni súčasnej literatúry) a v Poprade (streda 1.10. o 18:00 v Kníhkupectve Christiania).
Do pojednávania ostávali dve hodiny, voda zovrela a Miroslav Rostok sa postavil, prešiel niekoľko krokov a do hrnčeka nasypal dve lyžičky kávy a lyžičku cukru. Prepočul klopanie na dvere.
„Dobrý deň.“
„Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?“
„Neviem, či mi dokážete pomôcť, pán Rostok.“
„Tak aký je dôvod vašej návštevy?“
„Máte tu strašne strmé schodisko.“
„Vy ste neprišli výťahom?“
„Mám fóbiu zo stiesnených priestorov. Kedysi ma zavalilo v bani.“
„To je mi ľúto, ale…“
„Taký už je život. Vy ste tu zavalený hromadou papierov, ja som bol rozmočeným ílom. Dvaja kamaráti tam vtedy vydýchli naposledy.“
„Prepáčte, pán…“
„Slamený.“
„Pán Slamený, nerád by som bol neúctivý, ale ja teraz skutočne nemám čas na takéto rozhovory. Musím sa pripraviť na pojednávanie. Ak hľadáte zákonného zástupcu alebo potrebujete poradiť, dohodneme si stretnutie. Cenník služieb nájdete na internetovej stránke. Vezmite si vizitku,“ natiahol sa za drevenou škatuľkou, lenže Slamený ho predbehol a položil na stôl granát.
„MK2. Veľmi účinná zbraň. Ďalší mám vo vrecku. Budete ma poslúchať, pán Rostok. Nájdete si na mňa čas. Nech sa páči, posaďte sa.“
Rostok zmeravel. Cítil, ako mu na čelo vystúpil studený pot a vyschlo v ústach. Sadol si.
„Tá káva vonia dobre.“ Slamený sa natiahol za pohárom. „Nikdy nepochopím, prečo si ľudia kazia kávu cukrom a mliekom. Mal som kolegu, ktorý si dával do kávy päť lyžičiek cukru. Isté veci by sa proste robiť nemali.“
„Napochodovať niekomu do kancelárie s granátom je podľa vás v poriadku?“
„Záleží na okolnostiach. To, že som tu, má svoj dôvod. Nebojte sa, nie som blázon. No tá vec na stole bol jediný spôsob, ako upútať vašu pozornosť, inak by ste ma vypoklonkovali z kancelárie do dvoch minút. Viete, to je problém tejto doby. Nikto nikoho skutočne nepočúva. Vy by ste si ma vypočuli, len ak by som vám zaplatil.“
„Je to moja práca.“
„Samozrejme.“
Slamený si odpil z kávy a rozhliadal sa po kancelárii.
„To je pravé?“ Ukázal na masku na stene.
„Áno, kúpil som to na dovolenke v Mexiku.“
„Aztékovia sú považovaní za neobvykle krvilačný národ. Vedeli ste, že pojedali srdcia svojich nepriateľov?“
„Prirodzene.“
„Na druhej strane boli na svoju dobu veľmi vyspelí. Geniálni stavitelia. No človek by sa s nimi asi veľmi nenahádal. Veľký zmysel pre humor iste nemali.“
„To asi nie.“
„No dobre. Nechajme Aztékov Aztékmi. Ste za?“
„Samozrejme.“
„Pozrite, pán Rostok, dôvod, prečo som tu, je spoločná minulosť. My sa nepoznáme, ale naši otcovia áno. Takže ide o môjho a o vášho otca. Chcem si vyjasniť isté veci, kým nebude neskoro. Mne už neostáva veľa času, som smrteľne chorý. Nevyliečiteľne.“
„To mi je nesmierne ľúto…“
„Neprerušujte ma, pán Rostok. Nestojím o vašu ľútosť. Hovorím vám to iba preto, aby bolo jasné, že ja na rozdiel od vás nemám čo stratiť. Takže späť k podstate veci. Pred pár mesiacmi som náhodou natrafil na váš status. Teda, aby som bol presný, ukázala mi ho dcéra. Ja na tieto stránky nechodím, nezaujíma ma to. Ten status sa týkal vášho otca. Bola tam jeho fotografia a že práve uplynulo desať rokov od smrti nášho milovaného otca, pracovitého, čestného a usilovného človeka s veľkým srdcom a tak ďalej… venujte mu tichú spomienku.“
Slamený sa odmlčal, pokrútil hlavou a zasmial:
„Skutočne ste takto vnímali svojho otca?“
„Čo je to za otázku?“
„Usilovného, čestného, s veľkým srdcom, pché! Vraví sa, že o mŕtvych len v dobrom, no kto vymyslel takúto kravinu, fakt neviem. Váš otec bol boľševická filcka!“
Rostok otvoril ústa.
„Je to tak, pán Rostok, váš otec bol agentom štátnej bezpečnosti.“
„To nie je pravda, klamete!“
„Je to pravda. V sedemdesiatom deviatom sa cesty môjho a vášho otca skrížili. Bohužiaľ. Podarilo sa mi nahliadnuť do spisu, v zoznamoch ŠTB bol vedený pod krycím menom Ušiak. Niet sa čomu diviť, však? Zo spisu nebolo jasné, či bol k spolupráci donútený alebo udával dobrovoľne. Tak či tak, bol eštebáckym poskokom a to je hlavné. Môjmu otcovi sa stalo osudným, keď sa vybral na futbalový zápas do Brezna. Po zápase sa s kamarátmi v krčme opili a tárali. Pri vedľajšom stole sedel váš otec so svojou partiou. Potom zrazili stoly a popíjali spolu. Podvečer šiel môj otec s vašim do Podbrezovej autobusom. Mali spoločnú cestu, tak váš otec pozval môjho k sebe domov na domácu pálenku. Nikto nebol doma, tak len odbehol do pivnice po pollitrovku. Zaviedol môjho otca do svojej izby a tam popíjali až do neskorých večerných hodín. Môj otec bol zarytým odporcom režimu, už s nebohým dedom hádzali kamene do sovietskych tankov, a tak si pustil hubu na špacír, že Biľaka mali zastreliť a nechať visieť na kandelábri ako Musoliniho. Váš otec ten rozhovor nahral na pásku.“
„To nemyslíte vážne!“
„Niekoľko týždňov sa nič nedialo, až raz zaklopali dvaja chlapi, ukázali preukazy a odviedli si otca. Mal som vtedy štrnásť rokov, chystal som sa na priemyslovku. Na ďalší deň prišli eštebáci a všetko obrátili hore nohami. Podstrčili nám akési dokumenty a letáky. Spolu s tou nahrávkou mali otca v hrsti. Označili ho za nepriateľa ľudu a obvinili z rozvracania republiky. Dostal desať rokov. Aj si ich odsedel na deň presne. V Ilave. Domov sa vrátil piateho decembra osemdesiatdeväť, pár dní po revolúcii. Teda, vrátil sa iba jeho tieň. Mal vtedy päťdesiat a vyzeral tak na sedemdesiat. Nevravím, že na nás zanevrel, no skrátka to už nebol on. Cítil zatrpknutosť, akoby do tohto nového sveta nepatril. Horko-ťažko si našiel prácu pri dobytku v bývalých štátnych majetkoch, vždy keď som ho stretol, tak smrdel hnojom. Nechcel hovoriť o tom, čo prežil, zaliezol do malej izby za kotolňou a tam mu bolo dobre. Posteľ, stolík, stolička a rádio. Ako v base. Tam dožil svoj život. O šesť rokov zomrel.“
Slamený sa odmlčal, znovu sa zahľadel na repliku aztéckej rituálnej masky.
„Ako by sa podľa vás porátali Aztékovia s kolaborantmi?“
Rostok mlčal.
„Odpovedzte!“
„Asi by im zaživa vyrezali srdcia.“
„A ako sme sa porátali my? Jednoducho sme skonštatovali, že taká bola doba a hotovo. Biľak si sedel v svojej vile a bral taký dôchodok, že normálnemu človeku sa môže iba snívať. Áno, vzniesli sa nejaké obvinenia, aby sa nepovedalo, no všetko sa postupne zmietlo zo stola. Nebol čas, bolo treba privatizovať. Z boľševikov sa stali kapitalisti. Kosáky a kladivá visia na pamätníkoch dodnes, pamätné tabule na domoch. Váš otec sa stal poslancom mestského zastupiteľstva a váženým podnikateľom. Aké jednoduché.“
„Pozrite, pán Slamený. Neviem, čo mám na toto všetko povedať. Úprimne, som zaskočený. Sú to vážne veci. Prisahám, o ničom z toho, čo tu vravíte, som nevedel. Takto som otca nepoznal. Pokiaľ viem, tak nikdy nebol členom komunistickej strany. Keď padla železná opona, mal som päť rokov, nepamätám si, že by sa v našej rodine riešila politika. Je pravda, že otcovi sa po revolúcii darilo. Vedel zarobiť a zarobené vedel zhodnotiť. Nikdy nám nič nechýbalo.“
„Veď hej. Nikdy vám nič nechýbalo. Mne chýbal otec. V čase, keď som ho potreboval najviac. Viete, čo bolo z mojej priemyslovky? Trojročka bez maturity! A potom rýchlo do bane, pretože mama ostala na všetko sama. Nebyť vášho otca, mohol som vyštudovať. Možno by som sedel takto pekne oblečený ako vy v peknej kancelárii. A nie v špinavej banskej šachte! A viete, pán Rostok, pochybujem, že môj otec bol jediný, komu ten váš takýmto spôsobom zasiahol do života.“
Slamený sa postavil a podišiel k oknu.
„Pekný výhľad.“
Otvoril malú fľaštičku, vzal tabletku medzi prsty a vložil si ju do úst.
„Hneď mi bude lepšie. Viete, keď mi diagnostikovali rakovinu, zaprisahal som sa, že sa nebudem dopovať liekmi. No keď o pár týždňov prišli skutočné bolesti, tak ma to odhodlanie prešlo. Bolo to, ako keby sa mi niekto hrabal pomedzi vnútornosti. Nie som až taký hrdina.“
„Pán Slamený, to, čo ste mi povedali, ma veľmi zasiahlo. Neberiem tieto veci na ľahkú váhu. Ale minulosť nedokážem zmeniť. V čase, keď sa tieto veci udiali, som ešte nebol na svete. Vonkoncom nechcem obhajovať svojho otca, ale…“
„Ste pripravený zomrieť, pán Rostok?“
„Prosím?“
„Jednoduchá priama otázka. Pýtam sa, či ste pripravený zomrieť.“
Rostok meravo hľadel na granát.
„Odpovedzte, ste pripravený zomrieť?“
„Nie, nie som. Mám štyridsať a nie som pripravený zomrieť.“
„Čo ak proste nemáte na výber? To, že máte štyridsať, nie je pádny argument.“
„Mám rodinu. Manželku a syna.“
„No a? Keď eštebákom natrel váš otec môjho, záležalo mu, čo sa stane s rodinou?“