Niesť dieťa a iné
V rubrike Fajront vám prinášame texty v spolupráci s literárnou platformou Medziriadky. Táto iniciatíva neformálne vzdeláva a zviditeľňuje mladých autorov a autorky do dvadsaťšesť rokov. Zároveň propaguje ich tvorbu počas celého roka autorskými čítaniami a publikovaním ich textov v rôznych periodikách. Počas augustovej letnej školy literatúry prebehlo slávnostné vyhlásenie výsledkov a laureátkou Ceny KC Kláštor 2025 sa stala Medziriadkarka Anna Valentová. Jej prózu aj poéziu si teraz môžeme prečítať aj u nás.
Niesť dieťa
Sedí dokonale vzpriamene, už ju to ani nebolí. Rodičia sa neotočia. Sleduje ich široké chrbty a svalnaté konské ramená. Obaja majú krátke, prešedivené vlasy, sivé tričká, vyzerajú ako dvojičky. Otec je však uvoľnenejší. Pohyby matky pôsobia upäto a neprirodzene ešte aj keď cvála. Z času na čas pod ňou kôň podskočí, je teplo, všade lieta hmyz. Otec jej dohovára tlmeným hlasom. Zabi ovada, budeš mať pokojnejšieho koňa a ruky má plné krvi. Konskej, uvedomí si Soňa. Mame sa nič nehnusí; vykydať hnoj, poutierať zadky (dvom deťom a tvrdohlavému otcovi), ponoriť ruku až po lakeť do upchatého umývadla, ale krvi, tej sa vyslovene bojí. Otcovi sa v dlani zbiera, steká mu po predlaktí, Soňa si myslí, že sa tej ruky už nikdy nebude chcieť dotknúť, ale keď jej ju najbližšie ponúkne, nebude váhať. Prejdú popod morušu, sklonia hlavy. Keby tu boli sami s otcom, trocha by sa napásli, aj oni, aj kone. Soni sa ich podarí niekoľko odtrhnúť, mama sa neotáča. Nesúhlasí s oberaním stromu, ktorý má svojho majiteľa, aj keď ten majiteľ sedí celé dni vnútri, úroda mu vždy opadá na zem a konské kopytá ju premenia na krvavú kašu. Soňa hmyz a ovady iba odháňa. Jej ruky a ústa však vyzerajú, akoby ich najprv zabila a potom zjedla. Moruše sú práve zrelé, niektoré nestihne ani zachytiť, pri najjemnejšom dotyku sa oddeľujú od stonky. Otec a mama vedú za sebou tri osedlané kone a Soňu. Veľmi chcela vidieť, ako učia mestské deti jazdiť. Mladších súrodencov dali na starosť sestre, čo prišla na týždeň domov. Do dvora vojde hrdo.
Soňa má svetlohnedé vlasy, cop stiahnutý ku krku, maskáče a farebné ponožky. Ešte sa nedostala do veku, aby mala pocit, že sa to k sebe nehodí. Rýchlo spočíta čakajúcich ľudí, dúfa, že nechcú ísť všetci. Mama sa dohaduje s mladou ženou, potom sa otočí k Soni. Ide aj to dieťa, rýchlo, zoskoč. Nechce, nechce. Objíme hnedú šiju koňa, niečo jej predsa sľúbili. Zákazníci znervóznejú, mama jej schytí ruku, ktorú má najbližšie a z celej sily ju stisne, dievča vie, že nemôže kričať a tak nekričí. Dvanásť päťdesiat navyše, zasyčí mama. Malá pomaly, veľmi pomaly a neochotne skĺzne z koňa. Stihne ho ešte potľapkať a už naň tlačia tučné, usoplené dieťa. Soňa si predstaví, ako si utiera sopeľ do konskej hrivy.
Jazdci stoja na jednej strane, ubytovaní hostia na druhej a Soňa nervózne postáva uprostred. Aj by niečo povedala, ale všetci sú príliš vysoko. Mama na svoje deti nezabúda, predtým, ako odídu sa na ňu otočí a rýchlo povie: Choď domov… alebo počkaj tu. Domov je to aspoň polhodina. Teta Marta by už mala rada vnúčatá: Nech ostane, máme bazén, trampolínu a nájdeme aj niečo sladké.
Soni je dobre, ešte lepšie by jej bolo, keby tu mohla byť sama, ale nemôže byť prieberčivá, také bývajú iba mestské deti. Napchajú do nej tri bublaniny, tanier melónu a môže si vybrať ktorýkoľvek nápoj. Doma majú iba bazový a mätový sirup. Bez bubliniek a na zarábanie. Soňa nie je hladná, ale cereálne kaiserky sú chrumkavé a je ich len tak samé, nemôže prestať. Potom si všimne ružovú šunku bez bielych ôk. Načiahne sa za tanierom a láduje sa, až kým ho teta Marta nenápadne neodsunie. Deti sa špliechajú v bazéne a kričia: poď za nami. Krúti hlavou, dokonca aj rukou mávne. Nemá plavky. Prsia ešte síce tiež nemá, ale nohavičky sú zodraté. Soňa pokračuje v hodovaní. Asi jej doma nedávajú jesť, povie chlapec, ktorý sa jej zdal zo všetkých najmilší. Soňa bolestivo prehltne. Má svoju hrdosť, ale to už na jej počesť otvárajú čipsy a tak sa iba povznesie.
Po polhodine na ňu zabudnú ako na vianočné šteniatko. A Soňa si myslí, že by si zaslúžila pozornosť, na koni sa naučila jazdiť, keď mala štyri roky. A keď treba, vie sama aj navariť. Stojí tam a nehýbe sa. Mladý pár hrá bedminton. Také oblečenie by si mali ušetriť do kostola, pomyslí și Soňa. Košík sa väčšinu času drží vo vzduchu, Soňa je očarená, až kým muž nezačne žene vyčítať spôsob, akým drží raketu, uhol pod ktorým odráža košík, slová, ktoré používa, akné, s ktorým nevie nič spraviť.
Ak by si nastúpila na liečbu vtedy, keď ti ju doktor prvýkrát navrhol, na dovolenke si mohla mať peknú pleť. Soňa sa cíti zle, usmeje sa na ňu, no žena zakričí: Nepočúvaj cudzie rozhovory! Odkráča preč a Soňu nechá nerozhodne stáť vedľa stoličky.
Potom si ju už nikto nevšíma. Tlačí do seba čipsy, nachos, marshmallows, kyselé rybičky, zalieva to zakázanou kofolou, fantou a spritom. Džúsu sa vyhne. Sleduje deti, ako sa hrajú v bazéne. Vlastne sú to samé dievčatá. Cíti voči nim odpor. Dobré dievča, pamätáš si. Majú mestské maniere; nezdedené plavky a dlhé vlasy. Dlhé vlasy sú nehospodárne. Doma majú všetci krátke, to je jediné, čo zdanlivo stiera rozdiel medzi pohlaviami. Jedna ich má nadložené modrými prameňmi, druhá má veľa drobných copíkov. Soňa vie, že česanie, umývanie a zvlášť zapletanie vlasov je strata času, ale páčia sa jej.
Kone sa vracajú do dvora, jazdci sú spokojní, radi si to zopakujú aj na druhý deň. To sa mi ide, keď za nich všetku robotu spravíme my, povie žena, Sonina matka, a zakýva im. Po lopatke, vzdialenejšej od otca, jej nenápadne steká prúdik potu. Bojí sa koní. V duchu počuje otcov hlas: Oťaže cez tri prsty, päty dole. Keď kôň ciká, prenes váhu na prednú časť jeho tela, ku krku. A ešte: Zabi ovada, budeš mať pokojnejšieho koňa.
Po príchode domov sa potajomky vyvracia.
Do konca dňa nevie, čo so sebou. Mame sa vyhýba, tá má na všetko jasnú odpoveď; Keď máš chuť na niečo sladké, daj si lyžicu medu. Keď sa nudíš, choď niečo porobiť. No Soni sa nechce celé leto pracovať. Nevie sa dočkať večera a potom rána, doma je to vždy takto, veľa roboty, jednoduché jedlo, súrodenci sa na ňu hnevajú, lebo práve ju si najčastejšie otec vyberá ako spoločníčku na jazdenie. Teší ju to, ale nie je to jej chyba.
Vypýta sa s rodičmi. Chvíľka slávy po ich odchode sa drasticky skráti na päť minút, no Soňa už vie, čo kde majú. Je tesne po raňajkách, ale jej chlieb doma nechutil a tak má ešte dosť miesta. Keď si vkladá do úst zmes bielych čipsov a slaných tyčiniek, spomenie si na mamu:
Keď ti budú niečo ponúkať, slušne poďakuj, ale nič si neber. A Soňa žuje a prehĺta, žuje a ľutuje, ale ďalej prehĺta.
Z vrecka si vytiahne svoje najlepšie nohavičky, s volánikmi, mala ich na prvom svätom prijímaní a odbehne za drevenú saunu, aby sa prezliekla. Potom už sebavedome zamieri k bazénu, na pozvanie nečaká, určite ešte stále platí to včerajšie. Deti na chvíľu stíchnu a potom začnú kričať: Skoč, skoč! Soňa sa milo usmeje a pomaly, veľmi pomaly vchádza do vody po modrých schodoch. Nevie plávať, drží sa v plytšej časti, kde jej voda siaha po pazuchy a pozoruje mestské deti, ako skáču z bieleho stupienka, potápajú sa a podávajú si okuliare. Soňa sa nesťažuje, voda má dvadsať osem stupňov a kolujúce okuliare napokon skončia aj na jej hlave. Kým prídu rodičia, vie pod vodou spraviť salto a stojku. Rodičom to nepovie, uvedomuje si, že to nie je niečo, za čo by ju mali chváliť.
Ubytovaná rodina si už žiadnu ďalšiu jazdu neobjedná. Soňa sa od rána skrýva v sade, deti stále stráži staršia sestra, no bojí sa, že ak by sa pripomenula, vrátila by jej ich. Medzi nimi dvoma sú ešte traja ďalší súrodenci a rozdelenie úloh je prísne. Soňa sa už od prvého ročníka aktívne zapájala do starostlivosti o deti, lebo vie, že je to v rámci možností najľahšia práca. Pokiaľ si človek vytvorí systém. Ak načas ustiela a načas zobúdza, načas kŕmi a načas začína sprchovať, dokáže si vytvoriť aj trochu voľného času. V lete sa však Soňa trápi, deti sú s ňou celý deň, okrem vzácnych chvíľ poobedného spánku. Mama jej vždy hovorí: ak ti niečo nechutí, jedz rýchlejšie, ale celodenný pobyt s deťmi sa urýchliť nedá, Soňa by ich najradšej niekam zavrela a odišla preč. Vlastne to už aj urobila, ale najskôr schovala všetky motyky, kosy a iné nebezpečné nástroje. Nedokázala sa však vzdialiť, stále chodila svojich zverencov kontrolovať cez kľúčovú dierku. Pohrať sa nestihla, akurát sa dobre nabehala. Lepšie je nepriateľom horšieho, tak jej hovorila mama. Soňa si to vysvetľovala tak, že najlepšie urobiť, čo jej nakážu a presne tak, ako jej to nakážu. Soňa začína byť hladná, ale do kuchyne sa jej nechce a tak sa vyberie radšej päť kilometrov cez les do penziónu. Ide peši, aj keby rodičia súhlasili s jej cestou a požičali jej koňa, nechala by ho v stajni. Nemalo zmysel zožierať sa v sedle strachom, keď sa otec nepozeral. Jazdkyňa bola výborná, oťaže cez tri prsty, päty dole, ovady odháňa, všetko je tak, ako má byť. Soňa kráča cez les a snaží sa vymyslieť plán. Napokon lesný chodníček prejde plynule do štrkovej príjazdovej cesty a ona stále na nič neprišla. Motá sa okolo neoploteného pozemku, až kým si ju nevšimne teta Marta, ktorá sa opaľuje bez slnečných okuliarov. Zakýva jej, aby podišla bližšie a Soňa s hanbou bieleho zajaca vytiahnutého z klobúka, ktorý neradostne žmurká do ostrého svetla, kráča k bazénu a všetci si ju nedôverčivo prezerajú. Potom sa ale bedmintonový pár začne nahlas hádať v ochladzovacej kadi a Soňa je opäť slobodná. Jedlo si už vyberá o niečo rozvážnejšie, odváži sa ísť si sama zaskákať na trampolíne a aj keď čierny povrch neznesiteľne páli, Soňa zlezie až po dobrých desiatich minútach. Doniesla si aj svoje nohavičky na kúpanie, v bazéne už pláva aj o niečo ďalej a trénuje si saltá, až kým ju mladý pár nezavolá ku kadi.
Kráča za nimi nesmelo, nesnažia sa na ňu usmievať, ani zo slušnosti. Žena sa tvári, že sa jej to netýka a muž nestráca čas, podá Soni asi ročné dieťa a povie:
Aspoň nám môžeš pomôcť s malým, keď sa tu už motáš.
Malý sa mrví, Soňa nie je nadšená, ale prikyvuje, aspoň sa jej pobyt v penzióne nejako zužitkuje. Vek na varovku môže byť, aj u nich doma sa mama stará o deti, kým ich musí kojiť a asi po roku ich odovzdá dcéram. Soňa si dieťa odnáša trochu ako trofej a trochu ako brušnú chrípku z ambulancie detskej doktorky. Malý sa práve učí chodiť, ale je na rozdiel od jej súrodencov až podozrivo pokojný, sedí tam, kam ho položí a plakať začne, až keď ho treba nakŕmiť alebo prebaliť. Soňu tá plienka trocha prekvapí, jej súrodenci v tom veku už chodili na nočník. A tak sa Soňa kŕmi, stráži malého, prerušovane, zaskáče si na trampolíne, malý ju sleduje z trávy a keď začne mrnčať, vybehne za ním von. Len do bazéna sa už neodváži vrátiť a mokré nohavičky ju studenia až do večera. Pár si na dieťa spomenie, až keď im ho Soňa na odchode prinesie. Žena sa na ňu usmeje a muž jej podá desať eur. Soňa beží domov, bankovku pevne zviera, bojí sa, že ju stratí, ruky sa jej potia, dúfa, že sa desaťeurovka príliš nepremočí. Založí si ju do detskej Biblie, ktorú dostala k prvému svätému prijímaniu.
Na druhý deň sa vyberie na cestu ešte pred východom slnka a potom niekoľko hodín čaká na prázdnom dvore, kým sa niekto objaví. Zakáže si bazén aj trampolínu, sedí dokonale vzpriamene, ako na koni, otec by na ňu bol hrdý, mama nie, nemá sa čo pchať cudzím ľuďom do domu. Mladý pár príde medzi prvými, zverí jej dieťa a začne si chystať raňajky na terase. Po jedle jej oznámia, že idú všetci na výlet do aquaparku a s malým by tam nemali čo robiť, tak im ho tu na pár hodín postráži. Dostane dvadsať eur. Teta Marta sa tvári pobúrene, protestuje, ale muž jej nahnevane povie, že im nemala zakázať opatrovateľku a zoberie si raňajky so sebou do vnútra. Teta Marta krúti hlavou, aby s nimi chodil na každú dovolenku úplne cudzí človek…
Soňa sa snaží zmierniť napätie a ubezpečí tetu Martu, že s výchovou má bohaté skúsenosti, veď má štyroch mladších súrodencov. Tetu Martu to nepresvedčí, ale balí si veci a spolu s ostatnými odíde do aquaparku. Soňa dojedá raňajky a podelí sa aj s dieťaťom. Potom sa s nim dlho prechádza, drží ho v náručí a skáče na trampolíne. Keď si začne šúchať oči, položí ho na deku k bazénu a uspí ho. Víťazne vlezie do bazéna, nemusí si s nikým striedať okuliare, učí sa plávať, saltá už urobí aj tri po sebe. Po chvíli ju to však omrzí, chýbajú jej mestské deti.
Začne sa túlať po záhrade a keď si uvedomí, že sú všetci preč, vkĺzne do domu. Vyzuje si topánky aj ponožky, palcami na nohách prechádza po lakovaných parketách, obdivuje gýčové obrázky a zdajú sa jej krásne. Na poschodí nájde mimoriadne hebký koberec, zaborí do neho prsty a nechce sa jej odísť. Keď stojí na jednej nohe a chodidlo druhej sa letmo dotýka koberca, cíti vnútri zvláštne chvenie. Postrká si do vreciek niekoľko vyrezávaných sošiek a vzápätí ich bezmyšlienkovite vráti na pôvodné miesto. V mrazničke nájde celú krabicu zmrzliny, položí si ju do lona a čaká, kým sa trochu roztopí a bude sa z nej dať naberať. Chytí ju triaška a výčitky svedomia, myslí na mamu, ktorá sa s ňou síce nikdy nehrala, no raz jej povedala, že človek nebude súdený podľa výsledkov, ale podľa snahy. A že je lepšie dostať poctivú päťku ako podvádzať. Soňa plakala od úľavy, lebo prepadala. Mama ju vtedy objala a Soňa si to pamätá, lebo to bolo poslednýkrát. Odvtedy už nebola príležitosť. Aj teraz sa jej chce plakať. Roztopenú zmrzlinu schová naspäť do mrazničky a potrebuje objať aspoň malého.
Vybehne bosá von, o pár sekúnd je na deke pri bazéne, ale malého nevidí. Pozrie sa do bazéna a v hlbšej časti zazrie pampersku a zopár osamelých bubliniek, Soňa by bez váhania skočila, ale to by nemohla mať panický strach z hlbokej vody. Nedokáže ho prekonať, beží k schodíkom, brodí sa plytkou vodou a potom pláva smerom k malému. Nevie presne, kde ho hľadať, tak iba pláva, až kým sa dna nedotýka iba špičkami. Nič nevidí, ani pampersku, ani bublinky, vylezie zase na breh, nájde dieťa, je ešte ďalej, tam sa plávať bojí, Soňa má v lýtku kŕč, nevie, čo má robiť, nevie, prečo je na to zase sama. Potom si všimne sieťku na čistenie bazéna, skočí po nej, kľakne si k okraju bazéna, ponorí ju do vody a nemotorne manévruje, až kým sa ju nepodarí dostať pod dieťa, keď je takmer pri hladine, dieťa jej vypadne, je na sieťku priveľké, skúša to znova, pri hladine cíti odpor, plastová tyčka sa ohýba, hrozí, že sa zlomí, ale dieťa je už zachránené, je nad hladinou, položí ho na druhý breh a rýchlo prebehne na druhú stranu. Soňa dieťaťu stlačí brucho, aby z neho vyšla voda, možno to pôjde lepšie, ak ho na chvíľu otočí dolu hlavou, potom jej napadne skontrolovať, či malý dýcha, nedýcha, ale čo s tým má Soňa urobiť, položí ho na deku, stláča mu hruď, aby z neho vyšla voda, aby sa zobudil, malý nereaguje. Soňa nevie, ako dlho môže trvať, kým znova ožije, nevie tiež, ako dlho sa o to už snaží, čas jej plynie nekonečne pomaly a zároveň neúprosne rýchlo. Prestane až vtedy, keď jej dôjdu sily. Nevládze ďalej a tak si ľahne na deku k dieťaťu, položí si ho na hruď a konečne ho objíme. Jeho telo je studené, hoci voda v bazéne má príjemných dvadsať osem stupňov.
Soňa otvorí oči a začína opäť premýšľať. Premieta si otcove rady, ale jeho oťaže cez tri prsty a zabi ovada jej neponúknu žiadne odpovede. Matkine slová by jej určite pomohli, ale musela by sa ich držať od začiatku, nezober si nič, čo ti budú ponúkať je dávno neaktuálne a ona sa už v tomto bode odpojila a rozhodla sa neposlúchnuť. Spomenula si na svoju učiteľku, ktorá na nich na výlete v Bratislave kričala, keď sa vám niečo stane pôjdem do väzenia, som za vás zodpovedná. Vie, že aj rodičia sú zodpovední za ňu a ona nechce, aby išli do väzenia. Rozhodne sa rýchlo, vie, čo to znamená, starať sa o ostatných. Vojde do domu, do plážovej tašky si vloží chlieb, salám, lebo vydrží dlhšie ako šunka, vodu, lebo najlepšie uhasí smäd a všetky krásne, farebné, lesklé obaly a nápisy, ktoré ju privádzali do vytrženia, necháva za sebou. Podíde k deke, leží na nej malý, v nezmenenej polohe. Musí ho zobrať so sebou, už ho raz nechala samého a nedopadlo to dobre. Vykročí na štrkovú cestu, sú dve hodiny poobede, začína sa najväčšia horúčava. Všade lieta hmyz. Vystrie sa, vyloží si malého na panvovú kosť, chytí ho piatimi prstami a ponáhľa sa do lesa. Do drobného tela dorážajú ovady, nestačí ich odháňať, Soni sa točí hlava, zabíja ich hlava-nehlava, až má napokon plné dlane krvi. Chlapcovej, uvedomí si Soňa.
I. Mladá žena
Otvorí dvere
zdôrazňujúc pohyby
Vie, že ju sledujú
vie, že je nahá.
Nahota jej je veľká
sebavedomie nedolieha pri krku
hanba pod pazuchami vlní kožu
…
II. Bojovať s kameňom
odložiť si do mramoru
krásu na neskôr
Krehkosť sa ťažko skladuje
vietor, krúpy, dážď, vtáky, popínavé rastliny si berú
kameň späť
Napokon ho nechajú ležať na polceste
Nepatriaci k prírode a nič nehovoriaci ľuďom
…
III. Rozmýšľanie na skúšku, rozmýšľanie pre začiatočníkov
skusmé pozorovanie, ešte nie myšlienkový pochod
Rehabilitáciu sme sotva začali
vnímanie podnetov je prvý krok
Červivé orechy sú najľahšie
Poťažkať.
Pohyb ruky je prehnaný
očakávanie hmotnosti
Škrupinka je lešením okolo jadra
mravce sedia v záhyboch
– bezpečnosť pri práci
Keď idem na prechádzku sama
Netreba dospieť k záveru
Stačí nájsť orech, podrážkou ho zašliapnuť
A doma listovať v knihe čiernymi prstami
…
IV. Ako dlho by táto báseň musela ležať v rieke,
aby sa vybrúsili ostré hrany
aby bola ľahučká, že by ju každý mohol nosiť po vreckách
aby sa hladko kĺzala po hladine aj pri nedbanlivom hode
aby spolu s inými vytvorila podlažie,
po ktorom sa dá bezpečne prejsť na druhú stranu?
Anna Valentová (2000) vyštudovala filológiu so zameraním na tlmočníctvo a prekladateľstvo v kombinácii francúzsky jazyk a rumunský jazyk na Univerzite Komenského. Jej básne boli po prvýkrát uverejnené v rumunskom literárnom časopise Familia. Napísala texty piesní pre album Babie leto interpretky Márie Valentovej. Básne, poviedky a preklady poézie a prózy publikovala v časopisoch Dotyky, Kapitál, Glosolália, Fraktál, Verzia a. i.. Aktuálne pripravuje prozaický debut. Príležitostne sa venuje moderovaniu a tlmočeniu.