Duchovia môjho života

Prinášame vám ukážku z našej knižnej novinky Duchovia môjho života. Britský kultúrny teoretik Mark Fisher v nej skúma, ako súčasná populárna kultúra trpí stratou budúcnosti. Cez hudbu, film a literatúru analyzuje jav „hauntológie“ – prítomnosť minulých vízií budúcnosti, ktoré sa nikdy nenaplnili, no stále nás prenasledujú. Fisher sa venuje tvorbe umelcov ako Burial, Joy Division, Tricky či David Peace, a ukazuje, ako ich diela odzrkadľujú melanchóliu, stagnáciu a túžbu po alternatívnych budúcnostiach. Kniha je prenikavou kritikou neschopnosti súčasnosti oslobodiť sa od minulosti a zároveň výzvou k obnove kultúrnej a politickej predstavivosti.

V hauntológii 21. storočia nejde o miznutie či stratu konkrétnych predmetov. Zmizla skôr určitá tendencia, určitá virtuálna trajektória. Tú tendenciu môžeme nazvať aj ľudovým modernizmom. Kultúrne prostredie, o ktorom som písal vyššie – hudobné časopisy a náročnejšie aspekty verejnoprávnych médií –, bolo súčasťou britského ľudového modernizmu, kam patril aj postpunk, brutalistická architektúra, lacné knihy z Penguinu a elektronické hudobné štúdio BBC Radiophonic Workshop. V ľudovom modernizme našiel ospravedlnenie niekdajší elitársky modernistický projekt. Populárna kultúra zároveň jasne ukázala, že ľudový modernizmus nemusí byť populistický. Modernistické techniky sa nielen šírili, ale sa aj kolektívne spracovávali a rozširovali, pričom sa neustále, zas a znova riešila modernistická úloha spočívajúca v nachádzaní foriem, ktoré by zodpovedali našej prítomnosti. Tým chcem povedať, že – aj keď som si to vtedy neuvedomoval – kultúra, ktorá  utvárala moje niekdajšie očakávania, bola vo svojej podstate ľudovo modernistická, pričom v textoch zozbieraných v Duchoch môjho života sa vyrovnávam so stratou podmienok, ktoré túto kultúru umožnili.

(…)

Ak aj 70. roky boli v mnohých ohľadoch lepšie, než nám nahovára neoliberalizmus, musíme zároveň priznať, že kapitalistická dystópia 21. storočia nie je niečo, čo nám bolo jednoducho vnútené – bola vystavaná z našich zachytených túžob. „Takmer všetko z toho, čo som sa bál, že sa stane, sa v posledných 30 rokoch stalo,“ poznamenal Jeremy Gilbert. „Všetko, pred čím ma varovali moji politickí učitelia, odkedy som bol chlapcom vyrastajúcim na chudobnom sídlisku na severe Anglicka začiatkom 80. rokov alebo odkedy som bol stredoškolákom čítajúcim odsúdenia thatcherizmu v ľavicových novinách o pár rokov neskôr, sa stalo a dopadlo to presne tak zle, ako predpovedali. No napriek tomu netúžim po tom, aby som opäť žil ako pred 40 rokmi. Podstata je, zdá sa, v tomto: žijeme vo svete, ktorého sme sa všetci báli; no zároveň je to v istom zmysle svet, ktorý sme chceli.“ Nemali by sme však byť nútení voliť si medzi, povedzme, internetom a sociálnym štátom. Hauntológiu môžeme chápať aj tak, že jej stratené budúcnosti nás nestavajú pred falošné dilemy; naopak, máta nás prízrak sveta, v ktorom by všetky zázraky komunikačných technológií boli spojené s pocitom solidarity, silnejším než čokoľvek, čo kedy dokázala sociálna demokracia.

Ľudový modernizmus v žiadnom prípade nebol ukončený projekt, nejaký dokonalý zenit, ktorý už nie je treba vylepšovať. Je pravda, že v 70. rokoch bola kultúra otvorená invencii pracujúcej triedy dnes už ťažko predstaviteľným spôsobom; bola to však zároveň doba, kedy boli rasizmus, sexizmus a homofóbia rutinnými súčasťami mainstreamu. Samozrejme, boj proti rasizmu a (hetero)sexizmu sa zďaleka neskončil, ale výrazne sme pokročili, a to napriek tomu, že neoliberalizmus okresal sociálne demokratickú infraštruktúru, vďaka ktorej sa mohla pracujúca trieda oveľa viac zúčastňovať na kultúrnej produkcii. Odčlenenie triedy od rasy či rodu a sexuality bolo napokon kľúčovou súčasťou úspechu neoliberálneho projektu – vytvoril sa perverzný dojem, že neoliberalizmus je nevyhnutnou podmienkou toho, aby sme pokročili v boji proti rasizmu, sexizmu a heterosexizmu.

V hauntológii netúžime po konkrétnom období, ale po opätovnom spustení procesov demokratizácie a pluralizmu, po ktorých volá Gilroy. Možno bude užitočné pripomenúť si, že sociálna demokracia sa pri spätnom pohľade javí len ako uzavretá totalita; no v danom čase šlo o určité kompromisné nastavenie, ktoré ľavičiari a ľavičiarky vnímali ako dočasný stav, od ktorého sa odrazia k ďalším bojom. Mátať by nás nemala už neexistujúca sociálna demokracia vo svojej reálnej historickej podobe, ale ešte neexistujúce budúcnosti, ktoré nás ľudový modernizmus naučil očakávať, no ktoré sa nikdy nezhmotnili. Tieto strašidlá – prízraky stratených budúcností – zahanbujú formálnu nostalgiu sveta kapitalistického realizmu.

Vo vzťahu k projekcii budúcností, ktoré sme stratili, bola kľúčovou hudobná kultúra. Je dôležité hovoriť presne o hudobnej kultúre, pretože kultúra vystavaná okolo hudby (móda, diskurz, obaly albumov) bola, čo sa týka vyvolávania podmanivo neznámych svetov, rovnako dôležitá ako hudba samotná. Odstránenie cudzosti v hudobnej kultúre 21. storočia – príšerný návrat priemyselných magnátov a chlapcov od vedľa do mainstreamového popu; dôraz na aspekt „reality“ v populárnej zábave; narastajúca tendencia ľudí v hudobnej kultúre obliekať sa a vyzerať ako digitálne a chirurgicky vylepšené verzie obyčajných ľudí; dôraz na emocionálnu gymnastiku v speve – zohralo zásadnú úlohu v tom, aby sme boli napodmieňovaní na prijatie modelu bežnosti, ktorý pre nás pripravil konzumný kapitalizmus. Michael Hardt a Antonio Negri majú pravdu, keď tvrdia, že revolučný prístup k bojom vo veciach rás, rodov a sexuality ďaleko presahuje požiadavku, aby boli uznané rôzne identity. V konečnom dôsledku ide o rozloženie identity. „Treba mať na pamäti, že revolučný proces odstránenia identity je monštruózny, násilný a traumatický. Nesnaž sa zachrániť – naopak, tvoje ja musí byť obetované! Neznamená to, že oslobodenie nás uvrhne do indiferentného mora neidentifikovateľných objektov, ale že dnes existujúce identity už viac nebudú slúžiť ako kotvy.“ Aj keď Hardt a Negri správne varujú pred traumatickou dimenziou tejto transformácie, táto má aj radostné aspekty. V priebehu 20. storočia bola hudba sondou, ktorá hrala kľúčovú úlohu v príprave ľudí na to, aby sa tešili z budúcnosti, ktorá už nebude biela, maskulínna či heterosexuálna; budúcnosti, v ktorej budeme vnímať ako požehnanie, že sa môžeme zbaviť identít, ktoré aj tak nikdy neboli ničím iným než chabými fikciami. Oproti tomu v 21. storočí bola populárna hudobná kultúra zredukovaná na zrkadlo, ktoré sa nastavuje kapitalistickej subjektivite; čo dokonale dokazuje fúzia popu a reality šou v televízii.

Teraz je už asi jasné, že slovo hauntológia funguje v Duchoch môjho života v rôznych významoch. Je tu úzky význam, v ktorom je používané vo vzťahu k hudobnej kultúre, a všeobecnejší význam, v ktorom odkazuje k zotrvačnostiam, opakovaniam a predobrazom. Existujú potom aj zhubnejšie verzie hauntológie. Duchovia môjho života sa budú pohybovať medzi týmito rozličnými významami.

Táto kniha je o duchoch môjho života, takže v nasledujúcich textoch je nevyhnutne osobný rozmer. Vychádzam však zo starej tézy, že „osobné je politické“, pričom hľadám (kultúrne, štruktúrne, politické) podmienky subjektivity. Tézu „osobné je politické“ najproduktívnejšie vyložíme tak, že sa ňou myslí: osobné je neosobné. Pre všetkých je neznesiteľné byť len samými sebou (a ešte horšie je byť donútený predávať samých seba). Kultúra, ako aj analýza kultúry, je hodnotná práve tým, že nám umožní uniknúť pred nami samými.

Toto poznanie bolo ťažko vybojované. Depresia je najzhubnejším strašidlom, ktoré ma v živote trápilo – pričom pojem depresie využívam na odlíšenie bezútešného solipsizmu choroby od lyrickejšieho (a kolektívneho) zúfania hauntologickej melanchólie. Blogovať som začal v roku 2003, kedy som trpel takými stavmi depresie, že každodenný život bol v podstate neznesiteľný. Niektoré z týchto textov boli súčasťou snahy vyrovnať sa s chorobou a nie je náhodou, že môjmu (zatiaľ úspešnému) boju s depresiou zodpovedala istá externalizácia negativity: problém nebol (len) vo mne, ale v kultúre okolo mňa. Dnes je mi jasné, že obdobie zhruba od roku 2003 až do súčasnosti bude rozpoznané ako najhoršie obdobie pre (populárnu) kultúru od 50. rokov – a nie v nejakej vzdialenej budúcnosti, ale čoskoro. Keď však vravím, že kultúra bola v dezolátnom stave, tak tým nemyslím, že by v nej neboli náznaky iných možností. Duchovia môjho života sú pokusom o vystopovanie týchto náznakov.