Emancipácia v čase Ruskej revolúcie
- február 1917, podľa západného kalendára 8. marec – Medzinárodný deň žien, bol krásnym slnečným dňom, v ktorom sa začala Ruská revolúcia. Zatiaľ čo sa Deň žien predtým zvykol oslavovať v rôzne dni, o štyri roky neskôr bol za dátum tohto sviatku definitívne stanovený 8. marec, a to – hoci sa táto tradícia opätovne zneviditeľňovala – práve vďaka udalostiam Ruskej revolúcie. Tento sviatok je napokon venovaný práve tej časti ľudského pokolenia, ktorá najskôr tvorila väčšinu pri demonštráciách za zrovnoprávnenie, potom pri štrajkoch o chlieb a nakoniec pochodovala do centra mesta, skandujúc: „Preč s cárom!“ Tieto ženy nosili nohavice, krátke vlasy a čoraz častejšie i zbrane. O pár dní a po niekoľkých bojoch cár abdikoval. Správa o tom dorazila do dedín, kde žila najväčšia časť ruského obyvateľstva, až o pár týždňov alebo mesiacov. Najskôr sa kostoly naplnili plačúcimi roľníkmi, ktorí nevedeli, čo s nimi bude teraz, keď prišli o svojho milovaného cára, zástupcu Boha na Zemi. Krátko potom, keď stratili moc aj správcovia krajov a regionálna polícia, roľníci už ďakovali Bohu za víťazstvo národa a modlili sa za novú vládu. Potom znárodnili cirkevné pozemky, prestali poslúchať kňazov a začali odmietať odvádzanie poplatkov za bohoslužby.
Podobné nedorozumenia sprevádzali aj dobytie Zimného paláca, ktoré podnietil Lenin, aj napriek protestom svojej strany. V ten deň, 25. októbra napoludnie, sa konal všeobecný zjazd Rady ľudových komisárov, ktorý by vysoko pravdepodobne uskutočnil už dávno vznesenú požiadavku „Všetku moc sovietom“ a rozhodol o zvrhnutí provizórnej vlády. Dobytie Zimného paláca boľševickými povstalcami, ktoré by predbehlo členov Rady a boľševikom prinieslo strategickú výhodu, sa však muselo presúvať – najprv na 15-tu, potom na 18-tu hodinu, a napokon už na presnom čase prestalo záležať. V rozhodujúcej chvíli sa zistilo, že chýba červená lampa, ktorá mala slúžiť ako signál dohodnutý na odštartovanie útoku. Komisár, ktorého po túto lampu poslali, totiž potme zablúdil, zapadol v bahnitej priekope a nakoniec sa vrátil s lampou, ktorá nielenže nebola červená, ale nedala sa ani upevniť na stožiar1Orlando Figes: Tragödie eines Volkes, Berlin 2008. Aby Lenin svojej strane nenechal ujsť príležitosť na diktatúru, začal napokon tvrdiť, že vláda je zvrhnutá, hoci nič také sa ešte nestihlo udiať. Keď menševici a eseri na znak protestu proti násilnému zvrhnutiu provizórnej vlády opustili zjazd Rady, bol útok na Zimný palác ešte v plnom prúde. No len čo boli ministri zadržaní, boľševickí pracovníci objavili obrovskú vínnu pivnicu Zimného paláca a začali chľastačku, ktorú nebolo možné zastaviť žiadnym rozkazom. Komisári, ktorí mali za úlohu tento poklad strážiť, boli zanedlho sami opití. Víno vytekalo až na ulicu a okoloidúci ho mohli piť z jarkov. Zo spätného pohľadu teda aj slávne dobytie Zimného paláca môže vyzerať ako nedorozumenie, a síce ako dobytie vínnej pivnice, ktorú tých pár ministrov nedokázalo ustrážiť.
Azda najnepochopenejšou teoretičkou revolúcie – hneď po Marxovi alebo tesne pred ním – bola Alexandra Kollontaj. Minimálne jej polemiky proti represívnej sexuálnej morálke sa ponímali naozaj rôznorodo. Jej požiadavku na slobodnú lásku ako lásku oslobodenú od klerikálno-štátnych zásahov, ekonomických nátlakov a patriarchálneho násilia si sociálny úrad v Saratove zinterpretoval v zmysle „Dekrétu o zoštátnení žien“, ktorým zrušil manželstvo a mužom prisúdil právo na povolené nevestince. „Úrad slobodnej lásky“ vo Vladimíri vydal výzvu na registráciu všetkých nevydatých žien vo veku 18 až 50 rokov, pre ktoré sa potom mal vyberať sexuálny partner. Pričinením štátu, ktorý Kollontaj chcela zo sexuálnych vzťahov vlastne zďaleka vynechať, mali muži dostať právo na to, aby si z registrovaných žien mohli vybrať partnerku na reprodukciu, a to aj bez súhlasu samotných žien. Zároveň marxistka Kollontaj dostala od súdružky zo ženského oddelenia ústredného výboru strany (Ženotdel) vynadané do „komunistiek s riadnou dávkou feministického hnoja“, a síce za to, že boj medzi triedami vraj nahradila bojom pohlaví. Keď sa v roku 1926 členovia komunistickej mládežníckej organizácie Komsomol podieľali na skupinovom znásilnení, odôvodňovalo sa to práve škodlivým vplyvom jej teórií o sexuálnom oslobodzovaní. Neviazaná, častá sexuálna aktivita bola pre sovietskych ideológov a ideologičky nezdravým mrhaním energie, predovšetkým však nekomunistickým rozptyľovaním od práce. K tomuto „anti-kollontajovskému“ postoju pravdepodobne prispel aj Lenin, keď sa v rozhovore s nemeckou sociálnou demokratkou Clarou Zetkin pozoruhodne vyjadril k tzv. „teórii pohára vody“, ktorá sa pripisuje Alexandre Kollontaj a mládež sa z nej podľa neho „zbláznila, úplne zbláznila“. Podľa teórie pohára vody je sexualita rovnakou základnou potrebou ako hlad alebo smäd, a preto by sa mala dať naplniť aj bez dodatočných romantických komplikácií. Lenin na to reagoval takto: „Samozrejme, smäd musí byť ukojený. Ale ľahol by si normálny človek za normálnych podmienok do pouličných výkalov a napil by sa z mláky? Alebo už len z nejakého pohára, na ktorého okraji vidieť mastné odtlačky mnohých úst?“2Clara Zetkin: Erinnerungen an Lenin, Berlin 1925 Vizualizáciou nemonogamickej alebo neviazanej sexuality ako pohára, na ktorého okraji je vidieť mastné odtlačky mnohých úst, vyzdvihol klasický heterosexuálny koncept, ktorý spája(l) neviazanú ženskú sexualitu so stratou určitej „cti“ alebo „čistoty“, a tým aj značnej atraktivity.3Wann können diese Klammern endlich weg? Es nervt.
Sexuálna a rodová emancipácia v socialistickej teórii Engelsa, Bebela, Zetkin či Kollontaj vychádzala z rámca kritiky rodiny, v ktorej sa rodina chápala ako prežitok v procese rozkladu. Tak pred-meštianska, ako aj buržoázna rodina v tejto teórii vystupuje ako jednotka produkcie, ktorá aj na základe rodovo podmienenej deľby práce zabezpečuje prostriedky nevyhnutné na reprodukciu svojich členov. Len čo dokáže (kapitalistický) priemysel lacnejšie poskytnúť textílie, potraviny a náradie, rodina stráca svoje centrálne „produktívne“ funkcie a upadá do krízy, ktorá sa vďaka zárobkovej činnosti žien stáva aj krízou patriarchálneho hierarchického delenia práce. Z klasicky teleologického hľadiska teda spočíva úloha socializmu v tom, aby procesom socializácie dokonal zánik rodiny začatý kapitalizmom a ukončil sexizmus, ktorý v nej bol inštitucionalizovaný. Inými slovami, zostávajúce funkcie rodiny sa pripíšu spoločnosti, alebo sa, žiaľ, pravdepodobne skôr zoštátnia. Keď budú deti vychovávané veľkými demokratickými a anti-autoritárskymi inštitúciami, strava sa nebude pripravovať v malých kuchyniach, ale vo verejných jedálňach, starých a chorých už nebudú opatrovať ich príbuzní a čistenie bytov sa už nebude organizovať súkromne, vtedy sa rodina stane úplne nadbytočnou a zanikne. A spolu s ňou rodovo podmienená deľba práce, ktorá je základom rodovej diferenciácie a sexistického vykorisťovania spočívajúceho v prisúdenej neplatenej reprodukčnej práci. Socialistický feminizmus tak priamo proklamuje zrušenie rodiny – na rozdiel od západného feminizmu, ktorý sa dlhodobo snaží o zmeny v jej vnútri. „Našou úlohou nie je snaha o rovnoprávnosť v rodovo podmienenej deľbe práce“, vyjadril sa k tomu Preobraženskij. „Našou úlohou je oslobodiť tak mužov, ako aj ženy od malichernej práce v domácnosti.“4Jewgeni Preobraschenski, zit. n. Wendy Z. Goldman: Women, the State and Revolution, Cambridge 1993, S. 6
No aj po tom, ako sa rozšírili možnosti výrobných síl, zostal v pôsobnosti Sovietskeho zväzu až do neskorých osemdesiatych rokov zvyšok nevyhnutných prác, ktorý ešte nebol zosocializovaný alebo prevzatý strojmi, z väčšej časti prenechaný ženám. Ako tvrdila Felicita Reuschling5Felicita Reuschling: Familie im Kommunismus, in: Phase 2 36 (2010), S. 18 ff., dôvod spočíva v znevažovaní každej nevyhnutnej práce, ktorá sa vníma ako „reproduktívna“. Takéto práce sa považujú za spiatočnícke, podradné, neproduktívne repetitívne a, to najhoršie zo všetkého, za buržoázne. V interview pre Claru Zetkin aj Lenin ostro kritizoval „malichernú, jednotvárnu zožierajúcu prácu, ktorá oberá o čas a energiu,“ pri ktorej ženy chátrajú, a to tým, že „sa stávajú mentálne obmedzenými a chabými, ich srdce oťažieva a vôľa slabne“.6Clara Zetkin, Erinnerungen, S. 12 Proti kritike tohto „otrokárstva kuchynského drezu“ (Mariarosa Dalla Costa) sa naozaj nedá veľa namietať.
O to zarážajúcejšie pôsobí skutočnosť, že na rozdiel od otrokárstva kuchynského drezu sa „otrokárstvo výrobnej linky“ prezentuje ako veľkolepý projekt. Rovnako zarážajúce je aj to, že jednotvárna, spiatočnícka práca je buď štátom vyhlásená za nadbytočnú, alebo ju musí urobiť už tradične na to určená skupina, zvaná ženy.
Začiatkom roku 1929 Nikolaj Semaško, národný komisár zdravotníctva, zvolal grémium „expertov“ – forenzných gynekológov, klinických psychiatrov a biológov, ktorí mali pomôcť justičnému komisariátu pri rozhodovaní o odpovedi na žiadosť o zmenu pohlavia, ktorú podala občianka Kamenevská. Ani zďaleka to nebola prvá žiadosť tohto druhu, ale v diskusii o nej sa ukázala naozaj výrazná obmedzenosť diskurzu o sexuálnej reformácii, ktorým disponoval Sovietsky zväz v začiatkoch svojej existencie. Transženské hnutia a prejavy ako napríklad teplá zženštilosť boli považované za znak buržoáznej dekadencie, ktorá ohrozovala predovšetkým armádu. Transmužskosť sa síce kritizovala ako prehnaná forma rodovej rovnosti, no zároveň bola rešpektovaná ako niečo revolučné, boľševické a prospešné tak pre Červenú armádu, ako aj pre celú socialistickú spoločnosť. Toto sa obzvlášť zviditeľnilo na diskusii o Jevgeniji Fiodorovne/Jevgenijovi Fiodorovičovi, ktorého prípad sa v „grémiu expertov“ často spomínal.7Dan Healey: Homosexual Desire in Soviet Russia, Chicago / London 2001, S. 167 ff. V roku 1922 sa zosobášil so zamestnankyňou pošty a toto manželstvo bolo zakrátko na to spochybnené. Avšak obžaloba, ktorá sa odvolávala na „zločin proti prírode“, v liberálnej klíme raného Sovietskeho zväzu neuspela. Sovietsky súd rozhodol, že manželstvo cisženy a transrodového muža/ženy s „mužskými prejavmi“ je právoplatné, a to nezávisle od toho, či išlo o sobáš ľudí rovnakého alebo zmeneného pohlavia. Poukazovalo sa pri tom na to, že manželstvo bolo uzavreté jednomyseľne. Ruská revolúcia v tomto smere predbehla nielen svoju vlastnú dobu, ale aj tú našu. Jevgenij Fiodorovič/Jevgenija Fiodorovna bol/a nielen ženatý/á, bol/a aj členom/kou Čeky, sovietskej tajnej polície. A to nebola žiadna výnimka. V Červenej armáde, fabrikách či straníckych organizáciách bolo viacero ľudí ako on/a. Ľudový komisár Nikolaj Semaško zistil už dávno pred rokom 1922, v ktorom sa konalo toto stretnutie expertov a expertiek, že „zmužštená“ žena s rozstrapatenými, často aj mastnými vlasmi, cigaretou v ústach, úmyselne drsným správaním a hrubým hlasom je hromadným javom. Táto bývalá žena stratila všetky svoje feminínne vlastnosti a premenila sa na muža. Hoci Semaško tento spoločenský trend označil za vulgárnu formu rodovej rovnoprávnosti, skutočnými protivníčkami podľa neho boli „dámy“ z nepriateľskej triedy – napudrované, narúžované, s perfektnou manikúrou. Ideál sovietskeho jedinca predstavovali boľševické „ženy“, ktoré si ako centrálne vlastnosti v rámci svojej sovietskej politickej subjektivity pestovali tvrdosť, efektivitu, chladnú racionalitu a bezohľadnosť. Novodobý človek bol „drag king“.
Táto komunistická spoločnosť totiž nebola ani tak spoločnosťou mužov, ako spoločnosťou mužnosti. V ranom období existencie Sovietskeho zväzu sa pohlavia/rody vnímali ako štádiá ľudského vývinu, ktoré na seba nadväzovali v zmysle pokroku, čiže jedno sa dalo prekonať druhým. Opäť sa tvrdilo, že všetci ľudia sú si bratmi, hoci zriedka išlo o vrúcne vzťahy. Liberálny model emancipácie, z ktorého slovníka táto bratská rétorika pochádza, bol tak v podstate prevzatý socialistickým modelom emancipácie, ktorý tento slovník oslobodil od jeho partikularistického obmedzenia definujúceho bratskú rovnosť ako rovnosť bratov. Hierarchia rodovo podmienených atribútov reprodukovaná v rámci revolúcie potom neslúži konštrukcii a distribúcii špecifických subjektivít podľa nalinajkovaných požiadaviek predpísanej spoločenskej deľby práce, ako to je v spoločnostiach s heterosexistickým spôsobom produkcie (rod ako popis práce). Namiesto toho sa hierarchia rodovo podmienených atribútov reprodukovaná v revolúcii prenáša z priestorových sfér (súkromná/verejná) do časových (konzervatívna/progresívna): rod ako politická kvalifikácia. Rodové hnutie revolúcie z roku 1917 je teda univerzálne – je hnutím všeobecnej maskulinizácie. Všetci ľudia sa stávajú mužmi.
Boľševické hnutie, ktoré vyhlasuje bohatstvo za podmienku slobody, tým zároveň okresáva bohatstvo spoločenských možností. Subjektivity vychované v sférach reprodukcie a spôsoby správania, ktoré so sebou prinášajú, odmieta ako niečo spiatočnícke. Tým pádom však revolúcia už nemá k dispozícii ani historické osobnosti ženského rodu. Na tomto, tak umelo obmedzenom, základe sa ťažko kladie komunistická otázka: Ako má byť zorganizovaný celok tých prác, ktoré uznávame ako nevyhnutné pre naplnenie našich potrieb, teda tých z nich, ktoré sa nám zdajú hodné naplnenia? Historicky podmienené rody preto treba chápať ako spoločenské bohatstvo (vášní, prác, vzťahov), z ktorých si komunistická spoločnosť v procese svojho oslobodzovania môže vyberať. Toto je súčasť slobody, o ktorú sa Ruská revolúcia ukrátila.
Ohraničený univerzalizmus revolučného emancipačného hnutia sa dá sledovať až po výber mien, aké sa po revolúcii dávali deťom. Nasledujúci zoznam niektorých z najkrajších nových mien pritom ukazuje, že mená s konotáciou bojovnosti neboli vyhradené len pre chlapcov: Marx, Engelsina, Roza, Vladlen, Iľjina, Marlen (ako Marx a Lenin), Melor (ako Marx, Engels, Lenin a Októbrová revolúcia), Pravdina, Barrikada, Fevraľ (február), Okťabrina, Revoľucija, Parižkomuna, Molot (kladivo), Serpina (kosák), Damir (Nech je /pozdravený/ mier!), Diktatura a Terrora.
Aj tu sa výstižne prejavilo, že základ revolúcie bol postavený na nedorozumeniach. Medzi menami, ktoré sa dávali deťom, pretože sa podľa svojho znenia považovali za revolučné, boli aj Embryo, Vinaigrette a Markíza – akoby sa spolu s nasledujúcou generáciou mala zmeniť aj klíma.
Tento text je skráteným, redakčne upraveným vydaním eseje s názvom Hauptsache Nebenwiderspruch, ktorá bola publikovaná vydavateľstvom Unrast-Verlag v zbierke Nie wieder Kommunismus? Zur linken Kritik an Stalinismus und Realsozialismus vydavateľa Gruppe Inex.
Autorka je nemecká filozofka, napísala knihu Gestern Morgen; Über die Einsamkeit kommunistischer Gespenster und die Rekonstruktion der Zukunft (2007), v ktorej analyzuje historický prízrak komunizmu a jeho budúcnosť, a knižku Komunizmus pre deti (2017), ktorá vyšla aj v češtine
Z nemčiny preložila Betty Vörösová
