V lete pred osemdesiatimi rokmi anektoval Sovietsky zväz Pobaltie. Tri mladé republiky prežili ako nezávislé len o málo dlhšie než Československo. Nevôľa, ktorú to v časti tamojších obyvateľov vzbudilo, viedla v roku 1941 k uvítaniu nemeckých vojsk ako osloboditeľov a kolaborácii s nacistami, ale podobne ako na Slovensku, udalosti vyvolali aj aktívny odboj. O polstoročie neskôr v Pobaltí nepadol len režim komunistickej strany, ale aj štát, ktorý ho zastrešoval. Spisovateľka Sofi Oksanen uchopila tieto dve obdobia ako osnovu románu Očista, v ktorom cez príbehy dvoch žien sleduje sovietizáciu a desovietizáciu Estónska.
Aliide je staršia pani, ktorá celý život žije na západe Estónska. Je rok 1992, Sovietsky zväz už niekoľko mesiacov neexistuje a v peci si Aliide prikuruje komunistickou literatúrou. Stará sa o záhradu a s výnimkou občasnej spŕšky kameňov na okná od chlapcov zo susedstva si užíva pokojné dni – až dovtedy, kým ráno pri dome neobjaví zúbožené mladé dievča, ktoré hovorí archaickou estónčinou a tvrdí, že ušlo od manžela. Expozícia románu by tvorila solídny základ aj pre detektívny žáner, kľúčovou otázkou však nie je čo sa dievčaťu stalo, ale prečo sa ocitlo práve pred dverami Aliide.
Zara pochádza z Vladivostoku. Keď Sovietsky zväz implodoval, otvorili sa príležitosti, ako vycestovať na Západ, a aj si tam dobre zarobiť. Pochopili to nielen naivné mladé ženy, ale aj vznikajúca mafia s plánom exportovať do Európy biele mäso. Vladivostok – Berlín – západné Estónsko: trojuholník, ktorý vytyčuje nielen Zarinu trasu a rozpätie sovietskej sféry vplyvu, ale prepája aj dve príbehové línie vzdialené od seba päťdesiat rokov.
Dve protagonistky dopĺňa Hans Pekk: muž, ktorého miluje Aliide aj jej sestra Ingel, roľník a kolaborant, ktorý za vojny Nemcov nielen pozve do svojho domu, ale im aj aktívne odíde pomáhať do Fínska. Keď sa Wehrmacht musí odporúčať a svoju moc obnovujú sovietske úrady, rozhodne sa ukryť v tajnej komore svojho domu a fingovať svoju smrť. Tam si píše denník, ktorého listy prekladajú jednotlivé kapitoly.
Kritika si na najoceňovanejšom románe Sofi Oksanen všíma morálnu ambivalentnosť, s ktorou svoje postavy tvaruje, toto konštatovanie si ale žiada upresnenie: týka sa hlavných postáv, nevzťahuje sa na tie vedľajšie. Kým zvlášť Hans môže vzbudzovať ideologické kontroverzie (pre časť čitateľov a čitateliek bude predstavovať hrdinu v boji proti boľševizmu, iní ho nebudú vnímať ako kolaboranta) a Aliide aj Zara predstavujú psychologicky komplexné postavy, Aliidina sestra Ingel pôsobí ako romantický ideál (je mimoriadne šikovná pri domácich prácach, krásna a morálne neoblomná) a ani mafiáni Lavrentij a Paša sa nevymykajú konvenčnému obrazu mužov z podsvetia, ktorí pre skúsenosti z KGB v nových časoch nájdu nové zúročenie.
V bulvárnom predstavení slovenskému publiku by sa Očista dala charakterizovať ako spojenie povstaleckej prózy s Rivers of Babylon. V skutočnosti o takúto literárnu kuriozitu nejde, pretože Oksanen sa nezameriava na samotné vojnové dianie a deväťdesiate roky nezapisuje s komikou vlastnou Pišťankovi. Odlišné dejinné spoločensko-politické situácie autorka využíva skôr na demonštráciu toho, aký je človek zraniteľný bez ohľadu na premenlivé vonkajšie okolnosti. Autorka doslovu Lenka Fárová o knihe tvrdí, že „veškerá tíha dějin jako by spočívala na bedrech žen,“ a toto bremeno na nich skutočne je, v Očiste sú to ale muži, ktorí ho majú pod kontrolou.
Obe časovo-dejové línie sa naprieč knihou zbližujú, výsledný stret je však možný len za cenu viacnásobných náhod vo funkcii deus ex machina. Aliide potrebný pas nemôže sfalšovať, ale dostane sa k nemu vďaka požiaru v biografe (v ktorom sa zhodou okolností sama nachádza a presne vie, kde pas hľadať), Zara si únik od svojich mafiánskych únoscov naplánuje vďaka tomu, že náhodne započuje ich plán cestovať na sever Európy – a to práve cez Estónsko, krajinu, kde má korene aj predpokladanú príbuznú. Mafiáni presne vedia, kde „svoje“ dievča hľadať a Aliide vie aj v pokročilom veku na nečakanú návštevu pohotovo reagovať, ba dokonca má všetko potrebné po ruke… Podobné skratky zamrzia o to viac, že sa im dalo predísť aj bez zásadnejšej prestavby sujetu.
Zvláštnu pozornosť Oksanen venuje metódam sovietskej moci na po vojne opäť nadobudnutom území, zvlášť výsluchom a pátraniu po kolaborantoch. Komunistov nedémonizuje (Aliidin manžel Martin je komunistom – na rozdiel od svojho ideologického náprotivku Hansa je síce vykreslený ako fyzicky odporný, ale povahovo mierny), ale ich krutosť je v porovnaní s nacistami zdôraznená: kým s nacistami sa za vojny na Hansovo pozvanie stretávame v družnej nálade, komunisti sú po vojne reprezentovaní najmä brutálnymi vyšetrovateľmi a tajnou políciou. Jej záznamy o pátraní po Hansovi tvoria záverečnú (a postrádateľnú) časť knihy, pôsobia najmä ilustratívne vo vzťahu sovietskej moci voči nepriateľom režimu (agentom cudzích mocností a bývalým kolaborantom).
Jediným dôsledne ideologickým antagonizmom je ten medzi nemecky orientovaným Hansom a sovietsky orientovaným Martinom: ako abstraktný stret je metaforicky vyjadrený tým, že títo muži sa osobne nikdy nestretnú aj navzdory tomu, že žijú pod jednou strechou (Hans tajne). Majú o sebe len nekonkrétnu, sprostredkovanú predstavu. Hlavné ani vedľajšie ženské postavy ideológii nepodliehajú, zvlášť Aliide sa ku „komunizmu“ stavia pragmaticky: prijíma ho pod vplyvom svojho manžela agitátora a ideologicko-mocensky motivované odsuny „závadných osôb“ na sovietsky ďaleký východ využije na rozriešenie osobného súboja o Hansa so sestrou Ingel. Povojnové vybavovanie si osobných účtov sa zavše dialo pod rúškom „očisty“ verejného života podobne, ako to bolo v opačnom garde za vojnových rokov.
Román Sofi Oksanen je voči režimu doťahujúcemu skrutky v päťdesiatych rokoch zreteľne kritický, opatrne však prezentuje Hansa ako jeho (zbabelú) opozíciu. Predstavitelia sovietskeho režimu nie sú karikovaní ani hyperbolizovaní (pravda, ani nijak prikrášľovaní), ako sa to spravidla (a ešte stále) deje pri účtovaní s bývalým režimom v slovenskej literatúre. Oželieť by sa dali niektoré rozprávačkine komentáre („Věděla, že hovory jsou odposlouchávané, což bylo dost hnusné.“) aj názornosť akože autentických dokumentov tajnej služby, vyzdvihnúť, naopak, treba sústavné vyvažovanie individuálnych aj spoločenských siločiar.
Slovenského čitateľa a čitateľku môže kniha zaujať nielen literárne exotickým prostredím Pobaltia, ktoré je u Oksanen ťažiskovým priestorom, ale aj zameraním sa na zlomové, historicky exponované obdobia. Vďaka mnohým paralelám vyplývajúcim z podobného geopolitického situovania sa tak ponúka konfrontácia s domácou povojnovou aj ponovembrovou skúsenosťou, pričom Očista pri epickom dejinnom pozadí neupozaďuje ani metafyzické otázky viny z mlčanlivej spoluúčasti, lásky živiacej konflikt alebo neprenosnej zodpovednosti voči chudákovi či chudine pred dverami. Po dočítaní zvlášť pálčivo doráža úvaha, kto očistou vlastne prešiel a či môže byť konečnou, keď po sebe sama zanechala obete.
Sofi Oksanen: Očista. Preložil Jan Petr Velkoborský. Praha: Odeon, 2019.
Autor študuje literatúru na FF PU v Prešove
