Manifest

V tomto krátkom výbere predstavujeme manifest Feminizmus pre 99 %, ktorý vychádza z tradícií socialistického feminizmu a pokúša sa ich aktualizovať pre dnešnú situáciu feministického hnutia. Jeho forma aj východiská odkazujú okrem Manifestu komunistickej strany (1848) aj na Stanovisko černošských feministiek kolektívu Combahee River (1977). Jeho autorky Cinzia Arruzza, Tithi Bhattacharya a Nancy Fraser sa inšpirujú vlnou feministických štrajkov v ostatných rokoch a svoju víziu, vychádzajúcu z pochopenia všeobecnej krízy kapitalizmu, chápu ako súčasť širšieho antikapitalistického hnutia – ktoré na to, aby bolo úspešné, musí byť aj feministické.

Na rázcestí

Na jar roku 2018 prevádzková manažérka Facebooku Sheryl Sandberg povedala svetu, že by sme na tom boli „oveľa lepšie, ak by polovicu štátov a firiem viedli ženy a polovicu domácností viedli muži“ a „že by sme nemali byť spokojné a spokojní, kým tento cieľ nedosiahneme“. (…) Tú istú jar Španielsko ochromil bojovný feministický štrajk. Organizátorky 24-hodinového huelga feminista volali spolu s piatimi miliónmi demonštrujúcich po „spoločnosti oslobodenej od sexistického útlaku, vykorisťovania a násilia (…), za vzburu a boj proti spojenectvu patriarchátu a kapitálu, ktoré od nás chce, aby sme boli poslušné, pokorné a aby sme boli ticho“. (…) Pre feministické hnutie predstavujú tieto dva hlasy protichodné smery. Na jednej strane je Sandberg a ľudia jej podobní, ktorí chápu feminizmus ako slúžku kapitalizmu. Chcú svet, v ktorom sa na manažmente vykorisťovania v práci a na riadení útlaku v spoločnosti budú podieľať rovnako muži a ženy z vládnucej vrstvy. Toto je pozoruhodná predstava nadvlády pomocou rovnosti príležitostí: od bežných ľudí v mene feminizmu žiada, aby boli vďační za to, že ich odborovú organizáciu potláča žena a nie muž, že dronu nariaďuje zabitie ich rodičov žena a nie muž alebo že na hranici väzní ich dieťa žena a nie muž. V príkrom protiklade k liberálnemu feminizmu Sheryl Sandberg sa organizátorky huelga feminista dožadujú konca kapitalizmu, systému, ktorý vytvára pozíciu šéfky či šéfa, utvára štátne hranice a vyrába drony, ktoré tieto hranice strážia. (…)

Protiklad medzi týmito dvoma víziami ani nemôže byť väčší. Nutnosť zvoliť si medzi nimi je o to naliehavejšia, že medzi nimi neexistuje žiadna schodná tretia cesta. (…)

Tento manifest je súčasťou úsilia predstavovať práve tento „iný“ feminizmus. Nepíšeme preto, aby sme naskicovali nejakú utopickú predstavu, ale preto, aby sme vyznačili cestu, na ktorú sa treba vydať, ak chceme žiť v spravodlivej spoločnosti. Chceme vysvetliť, prečo by sa feministky mali vydať cestou feministických štrajkov, prečo sa musíme zjednotiť s inými antikapitalistickými a antisystémovými hnutiami a prečo sa naše hnutie musí stať feminizmom pre 99 percent.

Prvá téza: Nová vlna feminizmu pretvára podobu štrajku.

Dnešné hnutie feministických štrajkov začalo v októbri 2016 v Poľsku, keď svoje pracoviská opustilo a pripojilo sa k pochodom viac ako stotisíc žien a protestovalo tak proti zákazu interrupcií. Na konci mesiaca už vlna radikálneho odporu prekročila oceán a zasiahla Argentínu, kde štrajkujúce ženy reagovali na strašnú vraždu Lucíe Pérez s bojovým volaním: „Ni una menos.“ (Ani o jednu menej.) Štrajky sa čoskoro rozšírili do ďalších štátov – Talianska, Španielska, Brazílie, Turecka, Peru, Spojených štátov amerických, Mexika, Čile a desiatok ďalších. Hnutie vzniklo na ulici, presunulo sa na pracoviská a do škôl a nakoniec zachvátilo ambiciózny svet šoubiznisu, médií a politiky. V posledných dvoch rokoch svetom mocne rezonovali jeho slogany: #NostrasParamos, #WeStrike, #VivasNosQueremos, #NiUnaMenos, #TimesUp, #Feminism4the99. Z rozčerenia hladiny sa stala vlna a napokon silný príliv: vzniklo nové globálne feministické hnutie, ktoré môže získať dostatok sily na to, aby rozrušilo existujúce spojenectvá a prekreslilo politickú mapu.

To, čo bolo najskôr sériou akcií odohrávajúcich sa na pôde národných štátov, sa 8. marca 2017, keď sa organizátorky na celom svete dohodli na spoločnom štrajku, stalo transnacionálnym hnutím. Svojím odvážnym krokom nanovo politizovali Medzinárodný deň žien. (…)

To však nie je všetko: Toto rozvíjajúce sa hnutie vynašlo nové podoby štrajkovania a samotnú formu štrajku naplnilo novým druhom politiky. Spojením odchodu z práce s pochodmi, demonštráciami, so zatvorením malých obchodov, s blokádami a bojkotmi hnutie podnecuje rozširovanie štrajkového repertoáru, ktorý bol kedysi značný, no dramaticky sa zmenšil kvôli desaťročia trvajúcej neoliberálnej ofenzíve. Táto nová vlna zároveň demokratizuje štrajky a rozširuje ich záber – a to predovšetkým tým, že rozširuje chápanie toho, čo sa počíta ako „práca“. Ženský štrajkový aktivizmus odmieta zúženie tejto kategórie na platenú prácu a odmieta tak vykonávanie práce v domácnosti, sexu, usmievanie sa. Zviditeľnením nenahraditeľnej roly, ktorú v kapitalistických spoločnostiach hrá rodovo určená neplatená práca, ženský štrajkový aktivizmus privádza pozornosť k činnostiam, z ktorých má kapitál prospech, no neplatí za ne. A aj vo vzťahu k platenej práci štrajkujúce rozširujú pole toho, čo sa počíta ako pracovné otázky. Zďaleka sa nesústredia len na mzdy a odpracované hodiny, zameriavajú sa aj na sexuálne obťažovanie a sexuálne napadnutie, prekážky v dosahovaní reproduktívnej spravodlivosti a obmedzovanie práva na štrajk. (…)

Druhá téza: Liberálny feminizmus skolaboval. Je načase dostať sa z toho.

Médiá hlavného prúdu stále stotožňujú feminizmus ako taký s liberálnym feminizmom. Ale namiesto toho, aby liberálny feminizmus ponúkal riešenia problémov, je ich súčasťou. Pôsobiskom liberálneho feminizmu je vrstva manažérok a profesionálok globálneho Severu, sústredí sa na „opretie sa do toho“ a „prelamovanie skleneného stropu“. Liberálny feminizmus sa sústredí na to, aby zopár privilegovaným ženám umožnil vystúpiť po kariérnom rebríčku v korporáciách alebo k vyšším hodnostiam v armáde, a ako taký predkladá pohľad na rovnosť ukotvený v logike trhu, pohľad, ktorý sa výborne hodí k panujúcemu nadšeniu pre „diverzitu“. Hoci odsudzuje „diskrimináciu“ a zastáva „možnosť voľby“, liberálny feminizmus sa zaryto odmieta venovať socioekonomickým obmedzeniam, kvôli ktorým sú sloboda a posilnenie vlastného postavenia (empowerment) pre veľkú väčšinu žien nedostupné. Skutočným cieľom liberálneho feminizmu nie je rovnosť, ale meritokracia. Namiesto zrušenia spoločenskej hierarchie sa usiluje o jej „diverzifikáciu“ a o „posilnenie“ „talentovaných“ žien v ceste nahor. Tým, že ženy chápe jednoducho ako „nedostatočne reprezentovanú skupinu“, zástankyne liberálneho feminizmu sa snažia postarať sa o to, aby sa zopár privilegovaných žien vypracovalo na pozície a k mzdám, ktoré budú porovnateľné s pozíciami a mzdami mužov z ich vlastnej triedy. Hlavnými beneficientkami sú teda v podstate tie, ktoré už majú značné spoločenské, kultúrne a ekonomické výhody. Všetci ostatní uviazli v suteréne. (…)

Étos liberálneho feminizmu nie je blízky len korporátnym zvykom, ale aj údajne „transgresívnym“ prúdom neoliberálnej kultúry. Jeho slabosť pre individuálny rozvoj rovnako preniká aj do sveta celebrít sociálnych médií, čo opäť vedie k nesprávnemu zamieňaniu feminizmu so vzostupom individuálnych žien. V tomto svete hrozí, že „feminizmus“ sa stane populárnym hashtagom a nástrojom propagácie vlastnej osoby, že nebude použitý na oslobodenie mnohých, ale vyzdvihnutie len niekoľkých. (…)

Tretia téza: Potrebujeme antikapitalistický feminizmus – feminizmus pre 99 percent.

(…) Feminizmus, ktorý si predstavujeme, sa vystríha polovičatých riešení a púšťa sa do kapitalistického jadra metastázujúceho barbarstva. Odmieta obetovať dobrý život mnohých v prospech ochrany slobody len niektorých, bojuje za potreby a práva mnohých – chudobných žien, žien pracujúcej triedy, migrantiek, žien, ktorých identita je určená najmä ich rasou, queer žien, trans žien, žien so znevýhodnením, žien, ktoré sú nabádané k tomu, aby sa videli ako príslušníčky „strednej vrstvy“ aj napriek tomu, že ich vykorisťuje kapitál. To však nie je všetko. Tento feminizmus sa neobmedzuje na tradične chápané „problémy žien“. Stojí za všetkými vykorisťovanými, ovládanými a utláčanými a chce sa stať zdrojom nádeje pre ľudstvo ako celok. Preto ho voláme feminizmus pre 99 percent.

(…) Zatiaľ čo neoliberalizmus pred našimi očami pretvára rodový útlak, chápeme, že jediný spôsob, ako si ženy a rodovo nekonformní ľudia uplatnia práva, ktoré majú na papieri alebo ktoré môžu získať, je cesta premeny základného spoločenského systému, ktorý dnes práva vyprázdňuje. (…) rovnosť v mzdách žien a mužov je len rovnosťou v biede, ak ju nedopĺňa ponuka zamestnaní za dostatočnú a dôstojnú mzdu, zásadné pracovné práva, ktoré sa aj dajú uplatňovať, a nový spôsob organizácie práce v domácnosti a opatrovateľskej práce. (…)

Štvrtá téza: Žijeme v dobe krízy spoločnosti ako takej – a príčinou tejto krízy je kapitalizmus.

Piata téza: Rodový útlak v kapitalistických spoločnostiach vychádza z podriadenia sociálnej reprodukcie výrobe pre zisk. Toto podriadenie chceme obrátiť.

Mnoho ľudí vie, že kapitalistické spoločnosti sú vo svojej podstate triedne spoločnosti, ktoré oprávňujú malú menšinu na akumulovanie súkromného zisku tým, že táto malá menšina vykorisťuje oveľa väčšiu skupinu tých, ktorí a ktoré musia pracovať za mzdu. Menej známe je to, že v kapitalistických spoločnostiach vo svojej podstate pramení aj rodový útlak. Sexizmus v nich nie je nedopatrením, ale je zabudovaný do ich samotnej štruktúry.

Samozrejme, kapitalizmus nevynašiel podriadenie žien. To v rôznych formách existovalo vo všetkých predchádzajúcich triednych spoločnostiach. Avšak kapitalizmus etabloval nové, špecificky „moderné“ formy sexizmu, podopreté novými inštitucionálnymi štruktúrami. Zásadným krokom kapitalizmu bolo oddelenie tvorby ľudí od tvorby zisku a zadanie prvého typu práce ženám a podriadenie tejto práce tvorbe zisku. Týmto ťahom kapitalizmus pretvoril útlak žien a zároveň prevrátil celý svet hore nohami.

Táto zvrátenosť sa ozrejmí, keď si uvedomíme, aká životne dôležitá a komplexná práca na tvorbe ľudí vôbec je. Táto činnosť nevytvára a nepodporuje len život v biologickom zmysle – utvára a podporuje aj našu schopnosť pracovať, čiže to, čo Marx nazýval „pracovná sila“. Ide teda o tvarovanie ľudí do podoby, v ktorej budú mať ten „správny“ postoj, povahu a hodnoty – schopnosti, kompetencie a zručnosti. Celkovo práca na tvorbe ľudí zabezpečuje niektoré základné materiálne, sociálne aj kultúrne podmienky pre spoločnosť vôbec a špecificky pre kapitalistickú výrobu. Bez nej by sa v ľuďoch nestelesňoval ani život, ani pracovná sila.

Tento obrovský celok životne dôležitých činností nazývame sociálna reprodukcia.

V kapitalistických spoločnostiach sa ústredná rola sociálnej reprodukcie zastiera a popiera. Tvorba ľudí sa ako taká riadne neuznáva, pristupuje sa k nej len ako k prostriedku tvorby zisku. A pretože kapitál sa vyhýba plateniu za túto prácu, ako sa len dá, a peniaze chápe ako alfu a omegu všetkého, tak tých, ktoré a ktorí vykonávajú prácu sociálnej reprodukcie, odsúva do podriadenej pozície – podriadenej nielen vlastníkom kapitálu, ale aj zvýhodnenejším námezdným pracujúcim, ktorí si môžu dovoliť preniesť zodpovednosť za reprodukčnú prácu na iných ľudí.

„Inými“ sú prevažne ženy. V kapitalistickej spoločnosti sa totiž organizácia sociálnej reprodukcie opiera o rod: spolieha sa na rodové roly a upevňuje rodový útlak. Preto je sociálna reprodukcia vecou feminizmu. Prebiehajú ňou však zlomové línie utvárané triedou, rasou, sexualitou a národom. Feminizmus, ktorého cieľom je nájsť riešenie súčasnej krízy, musí pochopiť sociálnu reprodukciu pomocou perspektívy, ktorá uchopí a prepojí všetky tieto osi nadvlády. (…)

Šiesta téza: Rodové násilie má mnoho podôb, všetky sú previazané s kapitalistickými sociálnymi vzťahmi. Zaväzujeme sa k boju proti všetkým podobám rodového násilia.

Siedma téza: Kapitalizmus sa pokúša regulovať sexualitu. My ju chceme oslobodiť.

Ôsma téza: Kapitalizmus sa zrodil z rasistického a koloniálneho násilia. Feminizmus pre 99 percent je antirasistický a antiimperialistický.

Deviata téza: Feminizmus pre 99 percent bojuje za zvrátenie deštrukcie zeme kapitálom – je ekosocialistický.

Desiata téza: Kapitalizmus je nekompatibilný so skutočnou demokraciou a mierom. Našou odpoveďou je feministický internacionalizmus.

Jedenásta téza: Feminizmus pre 99 percent volá všetky radikálne hnutia, aby sa k nemu pripojili a začali spoločnú antikapitalistickú vzburu.

Feminizmus pre 99 percent nefunguje izolovane od ďalších hnutí odporu a revoltujúcich hnutí. Neseparujeme sa od bojov proti klimatickej zmene alebo proti vykorisťovaniu na pracovisku a nestojíme bokom ani od bojov proti inštitucionálnemu rasizmu a násilným vysťahovaniam. Tieto boje sú našimi bojmi, sú neoddeliteľnou súčasťou boja za odstránenie kapitalizmu – bez konca kapitalizmu nenastane koniec rodového ani sexuálneho útlaku. Záver je jasný: feminizmus pre 99 percent musí spojiť sily s ďalšími antikapitalistickými hnutiami na celom svete – s environmentálnymi, antirasistickými, antiimperialistickými hnutiami, s hnutiami LGBTQ+ aj s odbormi. Predovšetkým musíme utvoriť spojenectvo s ľavicovými, antikapitalistickými prúdmi týchto hnutí, ktoré sa takisto zastávajú 99 percent.

(…) Boj predstavuje príležitosť a je aj druhom učenia. Môže zmeniť tých, ktorí sa ho zúčastňujú tak, že spochybní naše predchádzajúce porozumenie nám samým a preorganizuje náš pohľad na svet. Boj môže prehĺbiť chápanie nášho vlastného útlaku – čo ho spôsobuje, kto má z neho úžitok, čo je potrebné urobiť preto, aby sme ho prekonali. Boj nás ďalej môže pohnúť k tomu, aby sme nanovo interpretovali naše záujmy, nanovo formulovali naše nádeje a rozšírili naše chápanie toho, čo je možné. A napokon naša skúsenosť z boja nás môže priviesť aj k tomu, že budeme nanovo uvažovať o tom, koho počítať za spojenca a koho za nepriateľa. Môže rozšíriť okruh tých, s ktorými sa spomedzi utláčaných solidarizujeme a môže zostriť antagonizmus voči našim utláčateľom.

Dôležité je tu slovíčko „môže“. Všetko závisí od našej schopnosti rozvinúť takú vodiacu perspektívu, ktorá odlišnosti medzi nami nebude ani jednoducho oslavovať, ani nemilosrdne zahladzovať. Navzdory dnes populárnym ideológiám hovoriacim o mnohorakosti útlaku sa nedomnievame, že rôzne typy útlaku utvárajú nespojitú a náhodnú mnohosť útlakov. Hoci každý z nich má vlastnú konkrétnu podobu a vlastnosti, všetky vychádzajú z jedného a toho istého spoločenského systému a tento systém aj posilňujú. Tým, že tento systém pomenujeme kapitalizmus a spojíme svoje sily v boji proti nemu, tak najlepšie prekonáme rozdiely, ktoré medzi nami pestuje – rozdiely kultúrne, rasové, etnické, rozdiely týkajúce sa znevýhodnenia, sexuality a rodu.

Kapitalizmus však musíme pochopiť správne. Nestotožňujeme sa so starším a úzkym chápaním, podľa ktorého celok triedy pracujúcich tvoria námezdní pracujúci v priemysle; nestotožňujeme sa ani s tvrdením, že kapitalistická nadvláda vrcholí vo vykorisťovaní triedy pracujúcich. Nástojenie na prvenstve vykorisťovania nepodporuje, ale naopak oslabuje triednu solidaritu. V skutočnosti sa triedna solidarita najlepšie presadzuje recipročným uznaním dôležitých odlišností, ktoré medzi nami existujú – našich ťažko porovnateľných štruktúrnych situácií, skúseností a utrpenia; našich špecifických potrieb, túžob a požiadaviek; a rozličných organizačných foriem, ktorými tieto potreby, túžby a požiadavky môžeme čo najlepšie dosiahnuť. Takto sa feminizmus pre 99 percent usiluje o prekonanie dobre známej a vyčerpanej opozície „politiky identít“ a „triednej politiky“.

Feminizmus pre 99 percent odmieta hru s nulovým súčtom, ktorú pred nás stavia kapitalizmus, a namiesto toho sa usiluje o zjednotenie existujúcich aj budúcich hnutí do rozsiahlej globálnej vzbury. Vyzbrojené víziou, ktorá je zároveň feministická, antirasistická a antikapitalistická, zaväzujeme sa k tomu, že v utváraní našej budúcnosti zohráme dôležitú úlohu.

Z anglického originálu vydaného v roku 2019 nakladateľstvom Verso vybrala a preložila Ľubica Kobová

© 2019. Publikované s povolením Gius. Laterza & Figli, Rím

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: