Ešte inteligentnejšia umelosť
Opakovanie rovnakých fráz a celých vzorcov uvažovania v textoch o umení a umelej inteligencii vyvoláva podozrenie, že samotné tieto príspevky sú umelo generované. Množia sa predpovede ohlasujúce plnú automatizáciu kreatívnych činností a definitívne oslobodenie od namáhavej individuálnej tvorivosti. K téme sa vo verejnom diskurze pristupuje v rámci vedecko-technickej paradigmy, ale otázka samotnej povahy umeleckej činnosti je zväčša ponímaná naivne. Teória umenia aj samotná umelecká obec by sa mali iniciatívy chopiť z opačnej strany a problematizovať to, čo technooptimisti berú ako bazálne a samozrejmé. Napríklad domnelú analogickosť umeleckých a artificiálnych tvorivých postupov.
Rozvoj AI ide ruka v ruke s prehodnocovaním nášho vnímania človeka. Priznanie kreatívneho potenciálu mimoľudskej inteligencii závisí od presvedčenia, že strojová tvorivosť funguje na podobných princípoch ako tá ľudská. K tomu smerujú mnohé súčasné výskumy. Nielenže AI zrkadlí a zefektívňuje ľudské schopnosti, ale aj naša predstava o človeku vychádza často z toho, čo aktuálne považujeme za špičku technologického rozvoja. Zdanlivo neutrálny vedecký jazyk pracuje s metaforami pripodobňujúcimi biologické a sociálne funkcie k tým strojovým. Dnes vnímame indivíduum aj celú ľudskú spoločnosť ako zložitý systém algoritmov. Pamätám si, ako sa pred dvadsiatimi rokmi fungovanie ľudskej mysle neustále pripodobňovalo k počítaču. Dávnejšie sa používali metafory adekvátne dobovému technologickému rozvoju. Pre Freuda bola ľudská psychika systémom tlakov, vypúšťacích ventilov a sublimácií, kým staršie koncepcie, napríklad materializmus La Mettrieho, predstavovali človeka ako podstatne jednoduchšie súkolie. Táto vedecko-technická projekcia, viac než schopnosť AI napodobovať človeka, robí z umelej inteligencie naše zrkadlo.
Silný dojem zo spackaného Moneta
Postup tvorby AI údajne kopíruje spôsob, akým komponujú samotní umelci a umelkyne. Tiež sa najskôr oboznamujú s minulými formami, selektujú inšpiračné zdroje, spájajú existujúce prvky do nových kompozícií, a hlavne si osvojujú princípy zvoleného média. Zhromažďujú skúsenosti a podnety, vďaka ktorým vedia spresňovať a koncentrovať svoj umelecký jazyk. Je to však úplná definícia? Určitý remeselný aspekt tvorby, ktorý vieme učiť na školách, takto možno skutočne vzniká. Keď sa však pozrieme na diela prelomové či ikonické, vidíme celkom iný prístup, ktorý s pastišom ani osvojovaním pravidiel nemá nič spoločné. Nevznikali súčtom či priemerom minulých foriem, ale objavom doposiaľ nezachyteného aspektu autentickej ľudskej skúsenosti. Pri tvorbe portrétu v štýle Rembrandta postupovala umelá inteligencia celkom odlišne ako Rembrandt sám. Nielen po stránke technologickej, ale aj metodickej. Výslednú 3D tlač predchádzalo dokonalé skenovanie povrchu už existujúcich olejomalieb umelca, zbieranie a vyhodnocovanie množstva informácií, identifikácia a integrácia rukopisných čŕt. Rembrandt však nerobil priemer žiadnych minulých portrétov a vďaka tomu sa mu opakovane darilo zmeniť svoj štýl, revolucionizovať maliarske postupy a obohatiť výtvarné umenie o dovtedy celkom neznáme prvky. Umelci neriešia matematické úlohy, nemajú jasne definované pravidlá a nepostupujú vopred určenou metódou. Čisto technická a formálne dokonalá tvorba tu už bola veľakrát v minulosti. Výsledkom bol najčastejšie dojem nekonečnej nudy. Rolu tvorcu napodobenín a falzifikátov zvláda zatiaľ AI veľmi dobre, čo nové však priniesla do výtvarného umenia? Generované obrazy, ktoré som mal možnosť vidieť, boli buď jednoduchým pastišom, niečím neodlíšiteľným od počítačovej hry alebo krížencom mnohých minulých foriem. Niekedy cielene generovali náhodnosť a chybovosť, čím ma nudili ešte viac. Fakt, že splynuli s priemernou umeleckou produkciou, nehovorí nič o náhrade umelcov a umelkýň vyššou inteligenciou, svedčí skôr o kríze a vyčerpanosti súčasného výtvarného umenia, kedy množstvo výstav vzniká recyklovaním už známeho. Zlomový okamih údajne nastal vtedy, keď sme prestali byť schopní rozlíšiť prácu AI od diel umelcov. Čo to však dokazuje? Odlíšiť skutočné umelecké diela od gýču a epigónstva sme nevedeli ani pred vstúpením AI na scénu. Skutočnosť, že na niekoho pôsobia silnejším dojmom umelo generované výtvory než tie ľudské, nás nikam neposúva. Veď silný dojem môže v niekom zanechať aj spackaná kópia Moneta. Turingov test nemôže byť rozhodujúcim argumentom pre priznanie umeleckej tvorivosti AI.
Každý Mozart má svojho Salieriho
Chápať umenie ako niečo na spôsob akrobacie či športovej súťaže, ktorú človek aktuálne s umelou inteligenciou prehráva, je najbežnejším nedorozumením. Diela nie sú nejaké remeselne šikovne zhotovené vecičky, ktorých tvorbu odrazu vieme automatizovať. Doteraz zverejnené produkty AI v tejto sfére skôr negatívne vymedzujú umenie ako to, čo zostáva, keď si odmyslíme všetko generované, napodobujúce, imitujúce a spriemerované. Funkcie, ktoré plní kreativita a zdieľanie estetických dojmov počas celej existencie ľudského druhu, nebude ľahké nahradiť. Umenie je previazané s naším údelom, so svetom nášho zmyslového tela, so špecifickým a vždy zmiešaným charakterom ľudskej skúsenosti, v ktorej sa zmyslové nedá oddeliť od imaginatívneho, logické od intuitívneho ani prirodzené od umelého. Nie je to vec čistej inteligencie, ale ani jednoduchých, pojmovo uchopiteľných a vopred programovateľných ľudských emócií. Spôsob, akým dokážu umelci a umelkyne transponovať individuálne prežívané estetické dojmy tak, aby fungovali univerzálne a naprieč dejinami, zostane záhadou aj po tom, ako naprogramujeme AI s ľudskou emocionalitou.
Zlom, ktorým je intervencia umelej inteligencie v oblasti umenia, sa niekedy prirovnáva k objavu fotografie. Tá preskupila hodnoty a funkcie v umení, transformovala celý vizuálny priestor a predefinovala naše vnímanie obrazu tak radikálne, že zmenila aj vnímanie diel, ktoré vznikli dávno pred jej objavom. Okrem toho, že sa stala samostatným druhom umenia, iniciovala aj dovtedy nevyskúšané kompozičné možnosti v maľbe, najviditeľnejšie v impresionizme. Fotografia nielen ukázala nové horizonty, ale odhalila, koľko zväzujúcej mechanickosti a prázdneho mimetizmu bolo v dovtedajšej akademickej tvorbe. Tým otvorila dvere avantgardnej maľbe a soche a umožnila ďalší dynamický rozvoj týchto médií, namiesto toho, aby ich spravila zbytočnými. Rovnako vstup AI do umenia nám môže nielen ukázať neprešliapané cesty, ale aj cesty slepé. Konkrétne, koľko nepôvodnosti, umelosti a automatizmu existuje v súčasnej kultúre. AI nám môže ponúknuť cennú reflexiu nášho vlastného umeleckého snaženia, tak ako objav fotografie mohol zneistiť akademických maliarov, ktorí pre virtuozitu, s akou dokázali kopírovať povrch skutočnosti, zabudli na ostatné vrstvy diela. Podobne ako dokonalosť technicky reprodukovateľných obrazov neznamenala koniec maľby, ale naopak podporila revolúciu v maliarskom médiu, tak aj konfrontácia, nie pritakanie, umelej inteligencii možno vytrhne umenie z tvorivej krízy.
V období všeobecnej závislosti na technických silách, chceme mať aj umenie redukované na čistú technológiu. Tá už nevystupuje ako médium, ktoré pomáha zachytiť estetické dojmy, ale je skôr sama predmetom obdivu. Diela, ktoré sú len znakovou rečou technologického progresu, musíme odlíšiť od tých, ktoré aj zapájaním AI do tvorivého procesu poukazujú na samotnú konfrontáciu biologického a technického ̶ ľudského a artificiálneho. Možno vďaka AI pochopíme, čo z umeleckej produkcie bola len maniera alebo remeslo a čo bol tvorivý prvok. Intuitívne sa to už deje. Po dominancii konceptualizmu a po postmodernom eklekticizme vidíme stále častejšie prenikanie telesnosti, empatie a určitej novej senzibility do umenia.
Budeme musieť nanovo položiť otázku kvality obrazov. Nie kvality spracovania či reprodukcie, ale kvality v zmysle schopnosti obrazov situovať človeka vo svete ako mysliacu a cítiacu bytosť, nie ako programovateľnú bytosť, ani ako konzumujúcu či hravú bytosť alebo bytosť narcisticky zahľadenú do seba. Nejde o to, aby sme pod vrstvou simulakier konečne odhalili prirodzenú skutočnosť, ale o to, aby sme dokázali vytvárať vizuálny priestor a fiktívne svety rozvíjajúce, nie pohlcujúce našu imagináciu, pamäť a myslenie. Koľko schopností nášho aktívneho tela je už dnes suplovaných technologicky a vo svojej biologickej podobe atrofovali? Máme umelú externú pamäť namiesto našej vlastnej, namiesto učenia cudzích jazykov máme takmer dokonalé simultánne prekladače a algoritmy za nás rozhodujú, čomu venujeme pozornosť a čo ignorujeme. Automatizácia nás mala oslobodiť od monotónnej práce a umožniť tak „vedomostnú spoločnosť“ a rozvinutie všestranného potenciálu človeka. To nám avizovali technooptimisti už pred šesťdesiatimi rokmi. Lenže nudná repetitívna práca akosi nikam nezmizla a namiesto rozvoja ľudských kapacít presúvame náš kognitívny a kreatívny potenciál na automatizované technológie. Ľudský mozog už dávno nedokáže uchovávať, triediť a spájať toľko informácií, s takou presnosťou a v tak krátkom čase ako stroj. Externé pomôcky teda potrebujeme, ale následkom presunu kompetencií na AI môžu naše nedokonalé schopnosti ešte schradnúť. Ja nie som žiadnou výnimkou, aj keď používam tlačidlový mobil a presýpacie náramkové hodinky. Kvôli kolektívnej poruche sústredenia zapríčinenej algoritmicky poháňaným digitálnym kapitalizmom neviem, ako tento text vtipne ukončiť a prenechávam posledné slovo AI: „Zvrátenie smeru k digitálnej demencii si vyžaduje kombináciu vedomých rozhodnutí na individuálnej úrovni, ako aj širšiu spoločenskú zmenu v tom, ako vnímame a používame technológie. Kľúčom je získať rovnováhu medzi využívaním technológie na zlepšenie života a neustálym udržiavaním našich základných kognitívnych a fyzických schopností. Stále musíme aktívne trénovať náš mozog a telo, aby sme sa vyhli spoliehaniu sa na vonkajšie nástroje, ktoré by mohli naše schopnosti ochromiť.“ Moja reč…
Jakub Huba