Erich Fromm a „moderný človek“

Erich Fromm patrí k prvej generácii Frankfurtskej školy, ktorá je jedným zo smerov rozvoja kritických teórií devätnásteho storočia. Tie Fromm a ďalší myslitelia tejto školy považovali za prekonané a pre potreby dvadsiateho storočia nedostatočné. Rozvoj – najmä Marxových myšlienok – zahŕňal uňho ako aj u mnohých ďalších zástupcov tejto školy oprostenie sa od tvrdého materializmu a príklon k existencializmu prípadne idealizmu. 

Frommove myslenie možno zasadiť do oblasti psychológie a psychoanalýzy, pri ktorých vychádza z myšlienok Freuda a Marxa. Spojenie týchto dvoch mysliteľov sa odráža v syntéze Freudovej teórie štruktúry osobnosti a Marxovej teórie štruktúry spoločnosti. Fromm skúmal touto metódou – tiahnucou sa celým jeho dielom ako červená niť – proces adaptácie človeka na sociálno-ekonomické podmienky spoločnosti. Frommov prínos pre Frankfurtskú školu možno hľadať práve v prenesení psychológie a psychoanalýzy na pole kritiky spoločnosti, kde priliehavo dopĺňa myšlienky iných autorov tejto školy, ale častokrát im aj odporuje (napríklad teórii Herberta Marcuseho). Frommov koncept humanizmu má byť kritickým vyjadrením stavu spoločnosti, v ktorej ľudia strácajú svoju individualitu. Takáto kritika sa pokúša nájsť cestu k emancipácii človeka nie len v oblasti ekonomiky a politiky, ale aj v súkromnej a intelektuálnej sfére. Kriticky poukazuje na stav spoločnosti vplývajúcej na človeka, pričom následne poukazuje na to, že práve človek je ten, kto ju vytvára. Zmenu spoločnosti vidí v jednotlivkyni alebo jednotlivcovi, z čoho možno vyvodiť záver, že jeho humanizmus je procesom jeho alebo jej vnútornej zmeny v rámci istej spoločenskej štruktúry, pri ktorej táto jednotlivkyňa alebo jednotlivec spätne vplýva na spoločnosť, mení ju a robí humanistickejšou.

Vo svojom diele Človek a psychoanalýza vytvára koncepciu humanistickej etiky, ktorú on sám nazýva „vedou o umení života“. Už z tohto by mohlo byť, domnievam sa, zrejmé, že v jeho koncepcii zohráva život človeka a celkovo človek ako taký kľúčovú rolu. V jeho antropocentrickej koncepcii je človek „mierou všetkých vecí“. A tak si musí sám pomocou vlastného rozumu a síl vytvárať vhodné podmienky na dôstojné bytie. V dnešnej dobe zdokonalil človek za pomoci techniky, ktorá prešla značným rozvojom, sám seba a taktiež svoje schopnosti. Dokáže do určitej miery ovládať a prispôsobovať si sily prírody a dokáže budovať taký materiálny svet, aby si v ňom svoje dôstojné bytie vedel zabezpečiť. (Alebo aj nie. Prípadne niekto si môže zabezpečiť dôstojné, iný dôstojnejšie bytie). No napriek tomu sa to nie vždy darí a môže ho to mnohokrát doviesť k pocitom neistoty a zmätenosti. Moc človeka nad materiálnym svetom, ktorý si utvára, síce vzrastá, ale vo svojom osobnom živote a v medziľudských vzťahoch sa cíti bezmocný. Stráca svoje ciele a v konečnom dôsledku stráca aj seba samého. Stráca vieru respektíve nádej v seba. V tom spočíva kríza človeka v rámci jeho bytia.

Quo vadis homo?

Fromm sa vo svojej prednáške Humanizmus ako šanca prežiť z roku 1961 zaoberá práve otázkami odcudzenia človeka – ako a z akých príčin dochádza v modernej spoločnosti k strate seba samej či seba samého. Kladie si otázku o budúcnosti človeka a o tom, či vôbec nejakú má. Táto otázka, ako ďalej vysvetľuje, má svoje veľké opodstatnenie práve v súvislosti s vývojom techniky, ktorá sa pre modernú civilizáciu stáva čoraz nebezpečnejšou. Napríklad ničivá sila atómových zbraní je nebezpečenstvom nie len pre moderného človeka ako jedinca, ale aj pre civilizáciu ako takú. Preto, ak existuje riziko atómových útokov, je nutné si túto otázku položiť. Táto otázka je aktuálna a dôležitá aj v dnešnej dobe, keď sa ukazuje, že človek svojim nadužívaním techniky a celkovým správaním sa voči prírode, ohrozuje život človeka na Zemi. Vojnový konflikt na Ukrajine a napätie medzi NATO a Ruskou federáciou nám taktiež neumožňuje si túto otázku nepokladať. Prehnaný vývoj techniky a ľudské honba za mocou a peniazmi by mohli zapríčiniť, že človek úplne stratí možnosť utvárať si dôstojný život na Zemi.

Zodpovedný prístup k prírode a zodpovednosť za seba samu či seba samého respektíve za každé svoje konanie, o ktorom hovorí Fromm, preto pokladám za obzvlášť dôležité, ak má byť zabezpečená dôstojná budúcnosť respektíve dôstojný život človeka.

„Moderný svet“ ako priestor pre život „moderného človeka“

Čo máme rozumieť pod pojmom moderný človek? Presnejšie, čo zahŕňa pojem „moderný“? Modernosť Fromm spája predovšetkým s industrializáciou. Poukazuje na to, že západný človek do neindustrializovaných krajín exportoval svoju techniku a rôzne idey, čím značne podporuje rozvoj týchto krajín a robí ich v tomto zmysle „modernými“. Tým pádom dochádza k tomu, že ľudia z neindustrializovaných krajín chcú byť čoraz viac ako ľudia zo „Západu“. (To sa im však veľmi nedarí, keďže vykorisťovanie pracovnej sily a ničenie prírodného sveta sú pevne zakotvené v súčasnom spoločensko-ekonomickom systéme.) Fromm tvrdí, že Západu sa jeho moc nad svetom vymyká spod kontroly, no aj tak vnáša určitý vývoj do ostatných krajín sveta.

Domnievam sa, že v zmysle zodpovednosti za našu budúcnosť, je adekvátne pokladať si otázku, aké negatívne následky môžu mať nekontrolovaný rozvoj techniky a stále narastajúce možnosti, ktoré majú ľudia k dispozícii, pre našu budúcnosť. Ak človek stratí kontrolu nad utváraním svojho materiálneho sveta, môže stratiť kontrolu aj nad utváraním svojho vlastného budúceho života. Zrejme práve takáto obava je za Frommovým popisom rozvoja techniky a priemyslu v západných častiach sveta.

Moderná spoločnosť sa začína formovať v období renesancie. V rámci určitého vymedzenia základných charakteristických čŕt renesancie sa Fromm odvoláva na charakteristiku Carla Jakoba Burckhardta, podľa ktorého je pre toto obdobie charakteristické objavenie indivídua a prírody. V renesancii nastal u človeka určitý prelom vedúci k objaveniu vlastnej individuality a k tomu, že má možnosť utvárať svoj svet. „Renesančný človek si uvedomuje svoju silu, začína sa oslobodzovať z pút prírody a ovládať ju.“ Nastáva aj značný rozvoj vedy, ktorá ľuďom sprístupnila nové možnosti, dala človeku väčšiu moc nad svetom. Ľudia nadobúdali nové životné pocity, čo utvrdzovalo ich presvedčenie, že môžu mať nad svetom absolútnu kontrolu a môžu si ho utvárať podľa toho, ako im to bude vyhovovať. V priebehu nasledujúcich storočí objavovania sveta, ľudia vymysleli rôzne druhy novej techniky a priemyslu, ktoré začali do veľkej miery ovládať svet a život každej a každého z nás.

Pád na dno. Možnosť odraziť sa?

V 20. storočí nastáva ďalší zvrat. Podľa Fromma sa od roku 1914 človek takmer vzdal akejkoľvek nádeje na lepšiu budúcnosť ľudstva. Svetový konflikt, masívne krviprelievanie, hrozba zničenia planéty a života na nej. Tento rozmar niekoľkých jednotlivcov musel zanechať na človeku stopy. Nespejeme teda dnes k ešte väčšiemu úpadku človeka? Moderná spoločnosť dvadsiateho storočia je síce v mnohých smeroch vyspelá, ale človek dvadsiateho (aj dvadsiateho prvého) storočia sa javí ako „mŕtvo narodené dieťa“. Dôvod, prečo sa takto javí, aj keď sa zdá, že je na vrchole svojich historických snažení, je ten, že musel v niečom zlyhať. Príčinou zlyhania sú moderná spoločnosť so svojím neudržateľným rastom a moderný priemyselný systém vedúci až ku konzumnej spoločnosti. Zvýšená produkcia podľa Fromma dospela až k vystupňovanému konzumnému správaniu. Človek sa stal zberateľom a konzumentom. Centrálnym zážitkom jeho života sa stalo viac a viac: „Mám“, „používam“, a stále menej: „Som“. Moderný človek tým stráca svoju individualitu. Našimi primárnymi otázkami sa stávajú: Čo sa oplatí? Čo prináša zisk? Miesto otázok typu: Aký život si volíme? alebo Aký život chceme žiť? Podľa Fromma sa týmto spôsobom sám človek stáva podnikom, ktorého kapitál je život, a ten sa snaží investovať čo najvýhodnejšie. Ak investujeme správne, sme úspešné a úspešní. No zároveň, ak človek takto investuje svoj vlastný život iba na základe toho, čo je výhodnejšie a čo prinesie väčší zisk, tak sa sám stáva vecou. V prípade, že sa stane človek vecou, skôr prežíva, ako vedie zmysluplný život. V otázkach zmyslu a cieľa života je dôležité, aby sme svoje životy utvárali čo najzmysluplnejšie a čo najzodpovednejšie. Inak povedané, mali by sa snažiť, dosiahnuť svoje najlepšie „ja“.

Dôvod úpadku človeka možno hľadať vo fungovaní systému respektíve priemyslu a hospodárstva ako takého. „Moderný priemysel a hospodárstvo sa fakticky vyvinuli tak, že predpokladom ich fungovania je človek, ktorý sa stane spotrebiteľom, ktorý má čo najmenej individuality a je pripravený poslúchať anonymnú autoritu, pričom podlieha ilúzii, že je slobodný a nepodlieha žiadnej autorite.“ Touto anonymnou autoritou sa stáva podnik prípadne štát, pri ktorých hľadá človek útočisko ako u „veľkej mamy“. Človek sa tak prestáva spoliehať na vlastné schopnosti a nerozvíja ich. Stáva sa večným dojčaťom, ktoré nie je nikdy úplne spokojné. Mohlo by sa zdať, že človek je vlastne formovaný k nespokojnosti okolnosťami (napríklad štátom, podnikom), ktoré naňho vplývajú. Zdá sa, že človek už ani nechce rozvíjať svoje vlastné schopnosti a svoju individualitu. Aj to by mohlo byť dôvodom, prečo človek v takejto modernej spoločnosti cíti bezmocnosť.

Som človek, nič ľudské mi nie je cudzie, len človek sám

Čo je však tým hlavným dôvodom, kvôli ktorému moderný človek trpí a cíti beznádej? Vo Frommovom poňatí sa táto otázka týka odcudzenia. Toto odcudzenie spočíva v prvom rade v ľahostajnosti človeka k sebe samému. V určitom zmysle strácame samy a samých seba, pretože sa prestávame vnímať ako konečný cieľ. My sami sa prestávame chápať ako centrá vlastnej tvorivej činnosti. Ľudia sa podľa Fromma stali len určitými nástrojmi pre dosiahnutie cieľov, ktoré ani nie sú ich vlastnými. Slovami Fromma, „človek nie je len málo, je ničím, pretože ho ovládajú okolnosti a veci, ktoré sám utvoril. Je čarodejníkovým učňom, Golemom. Moderného človeka ovláda dielo jeho rúk. On sám sa stáva vecou.“ Odcudzenie sa spája s tým, že sa začíname samy k sebe správať ako k tovaru, čím sa nám naše vlastné schopnosti odcudzujú. Stávame sa viac vecou ako človekom a aj k ostatným ľuďom sa správame skôr ako k veciam. Z toho plynie bezmocnosť človeka. Táto bezmocnosť je zapríčinená nedôverou v seba samých, vo svoje sily a schopnosti. V konečnom dôsledku by sa dalo povedať, že za našu bezmocnosť môže naša nedôvera v človeka a v jeho schopnosť zmysluplne respektíve dôstojne utvárať svoj život. V zmysle humanistických hodnôt strácame dôveru vo svoje vlastné svedomie, v dôsledku čoho prestávame veriť vlastným úsudkom a stávame sa poslušným stádom. V konzumnej spoločnosti človek stráca svoju individualitu aj kritické zmýšľanie. Ako vraví Fromm, „myslíme si, že vládneme, a predsa sme ovládaní – nie tyranom, ale vecami, okolnosťami. Stali sa z nás ľudia bez vôle a bez cieľa. Hovoríme o pokroku a budúcnosti, aj keď v skutočnosti nikto nevie, kam ide, nikto nevie povedať, kam to všetko smeruje, a nikto nemá cieľ.“

„Vstaň a choď,“ len tvoje konanie ťa uzdraví

Novú, respektíve modernú podobu nadobudla aj kategória „zla“. Táto nová podoba podľa Fromma spočíva v ľahostajnosti ľudí. Ľahostajnosť chápe ako novú formu „neľudskosti“ – úplné odcudzenie sa životu. Riešenie respektíve alternatívu tejto situácie vidí v renesancii humanizmu. Humanizmus vidí ako ideu alebo alternatívu jednotného ľudstva. Najdôležitejšie princípy jeho humanistickej etiky spočívajú v porážke sebectva, v boji so zlom a v obrane svedomia, ktoré je jediným účinným prostriedkom na konanie dobra. Jeho humanistická etika zdôrazňuje, že podstatou života každého človeka je uskutočňovanie svojej existencie. Len sám človek si môže voliť medzi dobrým a zlým životom. Avšak v modernej dobe sa cieľom života stále viac stáva dosiahnutie úspechu, nie dosiahnutie šťastia a vlastnej individuality. Úspech, peniaze a moc sa stali zmyslom bytia každého človeka. Fromm však poukazuje na to, že človek žije iba v ilúzii, že koná vo svojom vlastnom záujme. V skutočnosti slúži mnohým záujmom, len nie svojim vlastným. V dôsledku tohto je pre človeka všetko ostatné dôležitejšie ako vlastný život a umenie žiť. Cieľom života človeka je rozvíjanie svojich vlastných síl či vlastností, ktoré sú v súlade s jeho ľudskou prirodzenosťou. Rozvíjanie vlastnej individuality je však prvoradým prostriedkom na to, aby mohol človek svoj potenciál využiť a vyvinúť sa tak na takého človeka, akým môže byť. Vo svojej humanistickej etike zastáva Fromm názor, že; „ak je človek živý, potom vie, čo je dovolené“. To, že je človek živý, pre neho znamená, že je produktívny. A produktívny človek využíva svoje sily na účely, ktoré sa netýkajú okolností a vecí prevyšujúcich jeho samého, ale len na účely, ktoré sa ho priamo týkajú. Čo by zrejme v tomto prípade znamenalo využiť svoje sily a schopnosti na utváranie svojho čo najlepšieho možného bytia.

Jadro Frommovej humanistickej etiky tvorí nutnosť určitej aktivity a produktivity človeka, ktorá môže podľa neho ako jediná pomôcť ľuďom opätovne nájsť stratenú individualitu, ktorá je zároveň jednou z nutných podmienok dosiahnutia týchto cieľov. Človek vo Frommovom ponímaní, teda humanisticky orientovaný človek, sa vyznačuje orientáciou na dobro a ochotou zdokonaľovať sa. Takto by mohol človek dospieť k optimálnemu stavu svojej ľudskosti.

Zdroje:
Erich Fromm: Člověk a psychoanalýza. Svoboda, 1967.
Erich Fromm: Humanizmus ako šanca prežiť. In: Filozofia, číslo 2, 2001.

Autor je doktorand Ústavu politických vied SAV zaoberajúci sa sociálnou a politickou filozofiou, najmä problémami súčasného systému