Erich Fromm patrí k prvej generácii Frankfurtskej školy, ktorá je jedným zo smerov rozvoja kritických teórií devätnásteho storočia. Tie Fromm a ďalší myslitelia tejto školy považovali za prekonané a pre potreby dvadsiateho storočia nedostatočné. Rozvoj – najmä Marxových myšlienok – zahŕňal uňho ako aj u mnohých ďalších zástupcov tejto školy oprostenie sa od tvrdého materializmu a príklon k existencializmu prípadne idealizmu.
Frommove myslenie možno zasadiť do oblasti psychológie a psychoanalýzy, pri ktorých vychádza z myšlienok Freuda a Marxa. Spojenie týchto dvoch mysliteľov sa odráža v syntéze Freudovej teórie štruktúry osobnosti a Marxovej teórie štruktúry spoločnosti. Fromm skúmal touto metódou – tiahnucou sa celým jeho dielom ako červená niť – proces adaptácie človeka na sociálno-ekonomické podmienky spoločnosti. Frommov prínos pre Frankfurtskú školu možno hľadať práve v prenesení psychológie a psychoanalýzy na pole kritiky spoločnosti, kde priliehavo dopĺňa myšlienky iných autorov tejto školy, ale častokrát im aj odporuje (napríklad teórii Herberta Marcuseho). Frommov koncept humanizmu má byť kritickým vyjadrením stavu spoločnosti, v ktorej ľudia strácajú svoju individualitu. Takáto kritika sa pokúša nájsť cestu k emancipácii človeka nie len v oblasti ekonomiky a politiky, ale aj v súkromnej a intelektuálnej sfére. Kriticky poukazuje na stav spoločnosti vplývajúcej na človeka, pričom následne poukazuje na to, že práve človek je ten, kto ju vytvára. Zmenu spoločnosti vidí v jednotlivkyni alebo jednotlivcovi, z čoho možno vyvodiť [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
