Dotknem sa dna, no znova sa nadýchnem

Paula Ďurinová8. marca 20181419

Rozhovor vznikol s tromi spriatelenými umelcami. Cítila som potrebu zaznamenať úprimný dialóg o ich pocitoch, pochybnostiach, ale aj bojoch s depresiou či úzkosťami.

—————————

Paula: Pamätám si, ako som sa pred niekoľkými rokmi rozhodla vyhľadať psychológa. Chcela som začať terapiu, ale tiež nájsť podnety k môjmu osobnému výskumu. Vo svojej tvorbe skúmam intimitu, dôveru, samotu a myslela som si, že moja vlastná terapia mi môže pomôcť lepšie porozumieť ľuďom, s ktorými pracujem a ktorí sú často v ťažkých situáciách. Zaujímalo ma, ako bude psychologička viesť rozhovor. Spomínam si, ako mi povedala, že emócie je vždy dobré držať na jednej rovine a nebyť v sínusoide pocitov. Čo si o tom myslíte?

Lisa: S touto radou ako psychologička nemôžem súhlasiť. Máš pocity a máš právo kolísať. Nie je nič zlé na tom, ako sa v istých chvíľach cítime. Tie zlé veci prichádzajú. Zlá nálada či bolesť. To všetko sa znova a znova objaví a nikdy sa od toho neuchrániš, ale musíš si to proste uvedomiť a nebáť sa toho. Neviniť sa za to.

Sinae: Vina a vinenie samého seba je dôležitá téma.

Paula: Ako to vnímaš ty, Sinae? Tvoja posledná výstava tiež pracovala s témou viny, ktorú na nás prenáša spoločnosť. Ako to cítiš v prepojení tvojej tvorby a osobného života?

Sinae: Ja nemusím nevyhnutne prezentovať moju skutočnú podobu. Necítim tlak exponovať seba ako „skutočnú samu seba“. Potrebujem si ujasniť, ako by malo byť moje umenie v kontexte spoločnosti ponímané, ale neukazujem cez neho, kto skutočne som. Je to u mňa určite iné ako u Jana, ktorý vo svojom diele pracuje s performanciou a má javiskovú postavu. Moje umenie je skôr ako záves, za ktorým o sebe môžem hovoriť. Všetko, čo komunikujem svojou tvorbou, je akoby bruchomluvec ovládal svoju bábku. Myslím si, že je dôležité mať od seba samého istý odstup.

Jan: Nebrať sa príliš vážne.

Sinae: Nie vždy sa chceš psychoanalyzovať, ale skôr sa nechať pri tvorbe prirodzene unášať. Môj výskum je, samozrejme, spojený s tým, čo robím v umeleckej forme, ale tiež objasňuje, prečo som sa rozhodla vytvoriť konkrétne dielo. Moje videá vychádzajú z osobnej skúsenosti, keď som prešla ťažkým obdobím depresie. Vlastne neviem, či to bola depresia. Skôr to bola choroba 21. storočia.

Jan: Keď sa pozriem na svoje predošlé dielo, mám pocit, že depresia bola mojím palivom k umeleckému vyjadreniu. Moje dielo mi dalo možnosť rozprávať o veľmi osobných témach, no zároveň ostať v úzadí. A nemusieť moju depresiu s nikým priamo konfrontovať. Myslím, že moja predošlá tvorba odkazovala na melanchóliu, zatiaľ čo tá súčasná priamo reflektuje a rozpráva o depresii omnoho priamejším jazykom.

Lisa: Asi pred piatimi rokmi som pochopila, že trpím depresiou. Pred dvomi rokmi som si naplno uvedomila, že sa niečo skutočne zmenilo, že to už navždy bude iné. Teraz už viem, že to nie je také strašné, ale prešla som si desivými obdobiami. Počas piatich rokov boli moje emócie potlačené, cítila som sa, akoby som bola konštantne pod vodou. Pociťovala som veľké odcudzenie voči svetu okolo mňa. Dnes si jednoducho uvedomujem, že mám v sebe aj túto dimenziu. Môžem ju navštíviť na pár dní, ktoré preležím v posteli, pretože neexistuje žiadna sila, ktorá by mnou pohla. A je v tom veľa viny, sebaobviňovania, nenávisti. Pozeráš sa na to, čo robíš, a myslíš si: všetko je zlé, všetko, čo si kedy urobila, stojí za nič. Sebaobviňovanie a dookola sebaobviňovanie. Nemôžeš sa ani pohnúť, myslieť, cítiť. Je to ako ničota.

Paula: Ako keby si bola paralyzovaná ničotou. Keď máš depresiu, tá ničota je na jednej strane istá emócia, na druhej strane je to tá jediná emócia. Nič okrem toho necítiš. Je to reálna ničota. Teda v prípade, že ideš naozaj hlboko dole.

Jan: V poslednej dobe už tak často nezažívam momenty úplných výkyvov. Učím sa s depresiou žiť a eliminovať ju v zárodku. Našiel som formu činnosti, ktorá ma teší a upokojuje a som schopný ju v týchto ťažkých momentoch vykonávať, a vďaka nej som tento pocit úplnej ničoty nezažil už niekoľko rokov. Najhoršie bolo pre mňa vždy obviňovanie sa z nečinnosti, mrhania času či lenivosti. Nerád sa cítim neschopne, pretože som zvyknutý intenzívne pracovať.

Paula: Depresia je aj čas, ktorý venuješ sám sebe. Aj keď nedobrovoľne. Niekedy cítime vinu za to, že sa venujeme sami sebe. V našej práci ale čerpáme z nášho vnútorného života, z osobného prežívania a pocitov. Myslíte si, že napríklad pomáha, ak tieto veci vyjadrujeme cez našu tvorbu?

Jan: Moja práca je pre mňa rozhodne formou terapie. Vďaka práci s ťažkými témami a hlbokými emóciami žijem život ľahšieho a šťastnejšieho človeka. Je nevyhnutné „vypľúvať“ zo seba démonov. Moji najobľúbenejší umelci boli vždy tí, ktorí v svojom diele reflektovali svoje emócie a duchovný život.

Lisa: Vnímam to podobne. Nebola to voľba. Prvýkrát som pochopila, že to, čo cítiš, môžeš transformovať do istej podoby či formy. Pracujem najmä s hudbou. Je skvelé, ak môžem nájsť zvuk, ktorý absolútne rezonuje s tým, čo v tej chvíli cítim. Niekedy sa to deje veľmi intuitívne. Keď mám pocit, že vo vnútri umieram, padám do akejsi jamy zúfalstva, poviem si: „Viem, že vo vnútri umieram, uvedomujem si ale, že je to dočasné.“ Už tie momenty poznám. Klesnem do tej jamy, dotknem sa dna, ale potom sa vynorím a nadýchnem.

Jan: Je dôležité ten moment prežiť a pamätať si, že prejde. Ak je taký neúnosný, že s ním nedokážeme bojovať, mali by sme požiadať o pomoc.

Lisa: Musíme vedieť, že nie je o. k. neustále sa trápiť, pretože pomoc existuje a funguje. Ešte predtým, ako som začala s terapiou, som zažila svoj najhorší moment. Stála som na nástupišti v metre a cítila neprekonateľnú bolesť. Uvažovala som, čo by ma vlastne mohlo zastaviť, aby som neskočila na koľaje a všetko neukončila. To však nie je logické. Uvedomila som si, že v takom akte chýba logika, a povedala si, že musím rýchlo nájsť terapeuta. No utrpenie je asi súčasťou všetkého. Neskôr počas terapie som pochopila, že sa veľa vecí v mojom vnútornom prežívaní menilo a umieralo. Nerozumela som samej sebe. Vytvorilo to príliš veľa bolesti. Nakoniec som to prijala, nechala tie veci v sebe umrieť s tým, že sa vrátim ako nový človek. Takto teraz bojujem so svojou depresiou.

Sinae: Neexistuje vec, ktorú by sme internalizovali ako svojho vnútorného nepriateľa. Nie je nikto, koho by sme mohli viniť. Iba seba. A tak sa viníme. Toto vnímam ako symptóm 21. storočia. Je istá teória, že problémy ako depresia či ADHD majú spojitosť s prílišnou kontrolou samých seba. Nemôžeme bez seba existovať a cítime nutkanie neustále sa kontrolovať. Neustále musíme niečo dokazovať. Je to prepojené s tým, ako funguje súčasná spoločnosť.

Paula: Máš pocit, že v spoločnosti, ktorá funguje odlišne a nie je napríklad príliš zameraná na výkon, by to fungovalo inak?

Sinae: Nemyslím si, že by to bol veľký rozdiel. Predstavme si spoločnosť, ktorá je založená na disciplíne, alebo krajiny, ktoré v minulosti prešli vojnou, prípadne militantné spoločnosti. Takéto spoločnosti vyprodukovali množstvo zdrvených, zničených ľudí. Dnes možno nemáme militantné zriadenie, ale máme CCTV, veľkého brata, ktorý nás kontroluje. Vo vnútri našej spoločnosti je príliš veľa kontroly. Už to nie je fyzická vojna. Ale ostal nám vírus a nepriateľ, ktorého nevieme internalizovať. Nie je nikto, koho by sme mali poraziť, iba samých seba. Ak sa bavíme vyslovene o depresii, nemôžeme ignorovať podiel spoločnosti. Núti nás cítiť, že všetko zvládneme alebo by sme mali všetko zvládnuť.

Mám pocit, že sa týmto potrebujem zaoberať, študovať to, aby som pochopila svoju vlastnú chorobu. Umenie, ktoré robíme, sme my. Robíme zo seba projekt. A keď zlyháme, nemôžeme viniť nikoho iného okrem seba. Spoločnosť nás núti takto rozmýšľať. Stále cítite nutnosť vyjadriť sa a získať povolenie na vašu existenciu. Samozrejme sa to delí na obdobie pred a po internete.

Paula: Na jednej strane mám pocit, že internet sprofanoval slovo depresia a možno ju kvôli tomu môžeme niekedy podceňovať. Na druhej strane sa ľudia môžu vyjadriť, zdieľať svoje pocity a možno sa preto iní ľudia zrazu prestanú cítiť sami. Slovo depresia sa používa v rozličných a často veľmi širokých kontextoch. O panických záchvatoch v takejto všeobecnej rovine napríklad nehovoríme, ale slovo depresia sa používa na opísanie rôznych pocitov a štádií v živote. Stal sa z neho akýsi pojem, ktorý ľudia často zľahčujú. Pojem sa často zamieňa s pocitom nostalgie, únavy. Ale všetko, čo depresia so sebou prináša, spoločnosť stále neartikuluje dostatočne. Depresia ako diagnóza nesie istú stigmu v spoločnosti. Pre mňa je však najzaujímavejšie to, že ju sami stigmatizujeme. Nehovoríme o nej, nezmieňujeme to, cenzurujeme sa.

Lisa: Pre mňa bola veľmi dobrá lekcia, keď som žila v byte spolu s inými ľuďmi. Boli sme odlišní, byt bol pomerne malý a bolo to pre mňa komplikované. Keď som tam začala žiť, cítila som sa veľmi zahanbená, že ma vidia neučesanú a stále v tom istom pyžame. A že proste iba ležím v posteli. Bála som sa, čo si o mne budú myslieť. Ale oni ma nesúdili, naopak, cítila som podporu. Povedala som im, čo sa so mnou niekedy deje. Úplne to prijali a chápali, že niekedy potrebujem svoj čas. Je dôležité, aby ťa za to ľudia neodsudzovali, nestigmatizovali.

Jan: V poslednej dobe sa stretávam so stigmou voči depresii len veľmi zriedka. V súčasnosti depresia dostáva priestor. Ľudia začínajú túto chorobu viac chápať. Pomohli tomu i mnohé známe osobnosti a umelci, ktorí o nej začali otvorene hovoriť. Nemám už pocit, že by fakt, že trpím depresiou, ohrozoval moje vzťahy alebo postavenie v spoločnosti.

Paula: Mám pocit, že ty si svoje pocity a prežívanie vyjadroval cez svoju tvorbu, ale inak si o tom veľmi nehovoril. V poslednej dobe začínaš o depresii a úzkosti naopak rozprávať, artikulovať ich cez slová. Keď tieto veci vokalizuješ aj medzi ľuďmi, ktorí nie sú len tvoj úzky okruh známych, tak to má v sebe aj istý aktivistický rozmer.

Jan: Myslím, že sa moja práca dotýka hlavne ľudí, ktorí prechádzajú podobnými pocitmi ako ja, cítia sa iní a často sa za to obviňujú. V poslednej dobe sa učím žiť sám so sebou a vážiť si seba i svoju prácu. Vďaka akceptácii samého seba sa momentálne cítim silne a mám pocit, že mám niečo, čo môžem posunúť ďalej. Myslím, že každý citlivý, vnímavý, hlboký človek, ktorý má hlas, by ho mal použiť, hlavne keď sa náš svet nachádza v stave, v akom v súčasnosti je.

Sinae: Myslím si, že depresia je znakom toho, že sme na seba príliš tlačili. Snažili sme sa prekročiť naše limity. Myslíte si, že môžete všetko sami zmeniť, pretože sa cítite trápne, keď máte poprosiť o pomoc. Nechcete, aby vás videli ako toho, kto zlyhal. Mám pocit, že láska je riešenie.

Paula: Vždy sa však snažíme aplikovať istú racionalitu. Vyhľadávame informácie či štúdie, aby sme pochopili, čo sa s nami deje. Nakoniec prídeš k základnému poznaniu: toto sú moje pocity; láska môže byť riešenie. Racio však potrebujeme, aby sme sa k nim dostali. Aspoň u mňa to tak funguje. Potrebujem veci analyzovať, aby som potom prišla k nejakému záveru. Aby som pochopila depresiu a úzkosť, musela som si isté veci naštudovať a porozumieť tomu, prečo sa cítim tak, ako sa cítim. A v tom všetkom akademickom nájsť elementy, ktoré mi pomôžu pochopiť seba v osobnej rovine.

Lisa: Zvyknem si hovoriť, že nemám rada svoju existenciu, ale som jej aktívnym účastníkom. Ja sa rozhodnem, čo na mňa bude vplývať. Čo si zo svojej minulosti ponechám. Je to ťažká práca. Dekonštruovať svoj život, vracať sa k zlým spomienkam, zisťovať, ako vás ovplyvnili. Potom ale porozumiem všetkej bolesti a utrpeniu, ktorými som v živote prešla, a akceptujem to, pokiaľ to budem vedieť využiť. Nemali by sme sa teda báť bolesti a utrpenia, ak si uvedomujeme, ako nás to ovplyvňuje. Emócie a pocity len tak nezmiznú. Musíš ich prijať.

Sinae Yoo je úspešná kórejská multimediálna umelkyňa, v súčasnosti pôsobí najmä vo Švajčiarsku, USA a Soule. Nedávno ukončila svoju sólovú výstavu v berlínskej galérii Neumeister Bar-am s názvom Guilt Trip. Jej tvorba zahŕňa prácu s mnohými médiami ako skulptúry, video či zvukové inštalácie.

Jan Durina je slovenský umelec a hudobník. V súčasnosti pôsobí v Berlíne. Jeho dielo balansuje medzi fotografiou, videom, performance, hudbou a módou.

Lisa Fetva je moldavská umelkyňa a psychologička. Pôsobí v Paríži. Okrem terapeutickej praxe sa venuje zvukovému umeniu, DJ-ingu a videotvorbe.

Autorka tohto rozhovoru Paula Ďurinová sa venuje najmä dokumentárnemu filmu, fotografii a písaniu. Postkomunistické krajiny, sociálne otázky, mentálne hranice a sny patria medzi hlavné témy, ktorým sa venuje.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: