Dobré správy prichádzajú zdola. Ako sa trnavskí cudzinci stali spolutvorcami integračných politík

Bez jasného cieľa a výsledkov – taká je integračná politika Slovenska aj podľa štátnych inštitúcií. Najvyšší kontrolný úrad vydal v apríli 2025 o výsledkoch kontroly našich integračných opatrení pätnásťstranovú správu. Štátni kontrolóri v nej konštatujú, že ako krajina nedokážeme efektívne využívať ľudský potenciál  prichádzajúcich cudzincov a cudziniek. Nemáme jasné ciele ani funkčný orgán, ktorý by zastrešoval riadenie a koordináciu integračných opatrení. Zdieľanie dát medzi rezortmi absentuje, strategické dokumenty sú neaktuálne, navyše bez reálnych plošných analýz. Mimovládne organizácie, ktoré sa venujú integrácii ľudí s migračnou či utečeneckou skúsenosťou, poukazujú na tieto skutočnosti dlhé roky. 

Dobré správy však postupne prichádzajú zdola. Mnohé samosprávy vnímajú, že počet cudzincov a cudziniek postupne narastá. Uvedomujú si tiež fakt, že citlivú integráciu v mestách a obciach za nich nikto neurobí. Trnava je zaujímavým príkladom toho, ako prepájať migráciu s integráciou a participáciou. Stala sa tretím mestom – po Nitre a Košiciach –, ktoré si oficiálne na mestskom zastupiteľstve schválilo strategický dokument do roku 2035 s desiatkami integračných opatrení. 

Je nesmierne dôležité, že súčasťou tvorby dlhodobej stratégie sú aj ľudia ako Danyil Tsybulko a Alan Le Van.

Oboch vás považujem za kľúčových hráčov zmeny, ktorú v posledných rokoch sledujeme na poli integrácie v Trnave. Myslím si, že s tým veľmi úzko súvisia vaše skúsenosti s inakosťou v našom malom slovenskom priestore. V čom spočíva?

DT: Na Slovensku žijem už skoro deväť rokov. Mal som sedemnásť, keď som prišiel z Ukrajiny na Slovensko študovať. Najprv som chodil na kurz slovenského jazyka, až potom som sa prihlásil na politológiu na Trnavskej univerzite. Mám tu starých rodičov, takže to bolo pre mňa pomerne jasné rozhodnutie. Babka prišla na Slovensko z Ukrajiny v 90. rokoch, vydala sa tu za Slováka. Slovensko mi bolo odmalička blízke, vďaka starým rodičom som sa o ňom veľa dozvedel. Dedo s nami rozprával po slovensky. Často k nám do Kryvého Rihu chodili na návštevu. Rozumeli sme si.

ALV: Ja som sa narodil na Slovensku. Mama je Slovenka, otec je Vietnamec. V 80. rokoch sem prišiel ako mnohí iní Vietnamci. Mal sa tu naučiť nové zručnosti a neskôr sa s nimi vrátiť budovať Vietnam, no on sa po revolúcii rozhodol zostať. Začal podnikať s oblečením, neskôr s jedlom, až si otvoril vlastnú reštauráciu. S mamou makali aj cez sviatky. Mám jednu sestru. Vyrastali sme spolu v Trnave – dvaja poloviční Vietnamci. Identifikovali sme sa ako Slováci, no to, že sme vyzerali inak, sme považovali za svoju slabinu. Dlho mi trvalo, než som začal svoju inakosť vnímať ako silnú stránku. 

Kedy sa to zmenilo? 

ALV: Ako deti sme všade, kam sme prišli, vytŕčali z radu a ostatní nám to dávali patrične najavo. Navyše som bol tučný a viac než Vietnamca som pripomínal Róma. Navyše, vyrástol som na Linčianskej v Trnave, čo voľakedy bývala rómska štvrť. Rómovia ma však za „svojho“ nepovažovali, lebo vedeli, že nie som. Nepatril som nikam. Keď bol otec po ťažkej autonehode v kóme, prevzal som po ňom biznis. Úplne som zmenil jeho koncept. A nakoniec som sa rozhodol, že ten koncept predám. Nechcel som žiť taký život ako moji rodičia – práci obetovali všetko. Odišiel som do Vietnamu a na svoju identitu som sa začal pozerať úplne inak. Na Slovensku som nazeral na seba aj na ostatných Vietnamcov zo slovenskej perspektívy, ale tam som si uvedomil, čo mám v krvi a čo mi to prináša. Celé mi to začalo dávať väčší zmysel. Mal som vtedy 25 rokov. 

Danyil, pamätáš si, aké to bolo, keď si sa ocitol v podstate v úplne cudzom prostredí? 

DT: Moja integračná skúsenosť bola náročná – ani som si neuvedomoval, koľko výziev predo mnou stálo, keď som prišiel na Slovensko. Od skúseností na cudzineckej polícii až po samotnú adaptáciu, ktorú vtedy nemal nikto na univerzite na starosti. Boli to zrejme prvé skutočne dospelé roky môjho života. Mal som sedemnásť, bol som cudzinec a nemal som sa na koho obrátiť, ani s kým sa poradiť. Podobné skúsenosti mali v tom čase aj iní zahraniční študenti a študentky. Veľa času som trávil len so svojimi krajanmi. Z Ukrajiny nás bolo na fakulte v tom čase asi osem, možno desať. Všetko sme si museli zisťovať sami, aj sa za seba postaviť. 

Ako to myslíš? 

DT: To, že som sa ako cudzinec stretol so všetkými tými bariérami na úradoch a v škole, ma ovplyvnilo. Začal som sa v tejto oblasti angažovať – pomáhať prichádzajúcim zahraničným študentom a študentkám, aby to nemuseli absolvovať sami. Začal som na tom spolupracovať aj s fakultou, vedenie bolo v tomto smere veľmi ústretové. Po pandémii som svoju pomoc na univerzite ešte zintenzívnil. Stal som sa členom celoslovenskej Študentskej rady vysokých škôl aj Študentskej rady Trnavskej univerzity. Angažoval som sa v rôznych komisiách a vo všetkých možných organizáciách na univerzite, kde som sa snažil prezentovať problémy, s ktorými sme sa ako cudzinci pravidelne stretávali. 

Ako na to univerzita reagovala – že cudzinci a cudzinky žiadajú, aby boli zohľadnené ich požiadavky, potreby? 

DT: Univerzity všeobecne na Slovensku dlho vôbec nereflektovali, že v štruktúre študentstva nastali výrazné zmeny. Začal som sa preto aktívnejšie zaoberať advokáciou práv nielen zahraničných študentov, ale študentstva všeobecne. S kamarátmi sme založili organizáciu Metoikos pre mladých, ktorá im poskytovala poradenstvo priamo na univerzite. Našu iniciatívu podporilo aj vedenie mojej domovskej fakulty. Okrem byrokracie spojenej so štúdiom sme mladým ľuďom ponúkali aj sociálno-kultúrnu orientáciu a rôzne workshopy, organizovali sme diskusie, napríklad aj o migrácii v akademickom prostredí. 

Keď vo februári 2022 Rusi spustili plnoformátovú vojnu na Ukrajine, predpokladám, že si rovnako ako mnohí a mnohé z nás pomáhal na hraniciach či v záchytných centrách? 

DT: Po vypuknutí vojny v roku 2022 som sa stal dobrovoľníkom a pomáhal som na hraniciach, konkrétne v Ubli, kde som strávil prvé týždne. Dobrovoľníctvo na hraniciach ma zo všetkých mojich životných skúseností ovplyvnilo asi najviac a inšpirovalo ma pomáhať a angažovať sa v tejto oblasti ešte intenzívnejšie. Bolo to pre mňa transformačné, odvtedy som sa v tomto smere nezastavil. 

Zo strategického dokumentu o integrácii cudzincov v Trnave, ku ktorému sa v rozhovore ešte dostaneme, vyplýva, že aktuálne v meste žije 318 Vietnamcov a Vietnamiek, a 5 523 Ukrajincov a Ukrajiniek. Zatiaľ čo vietnamská menšina je v Trnave dlhodobo stabilná, ukrajinská sa výrazne rozrástla v dôsledku ruskej invázie na Ukrajine. Aká dynamika vládne v spomínaných dvoch komunitách, s ktorými máte spoločné korene? Ak o nich vôbec môžeme hovoriť ako o komunitách v pravom zmysle slova. 

DT: Keď som bol študentom, naša komunita sa nezakladala na národnostnom základe. Pochádzali sme z Bieloruska, Ruska, Ukrajiny aj Kazachstanu, ale rozprávali sme jedným jazykom – ruským. To nás spájalo. Ak hovoríme o ukrajinskej komunite, tak tá je rôznorodá. Tvoria ju aj ľudia, ktorí by na Slovensko za iných okolností neprišli žiť, aj ľudia s rôznym politickým, kultúrnym, náboženským a jazykovým pozadím. Pochádzajú z rôznych častí veľkej krajiny. Vzhľadom na to, čo všetko sa na Ukrajine deje, veľa tém vyvoláva v ľuďoch vášne a silné emócie, čo spôsobuje, že komunita je nejednotná. Jednou z tém, ktorá ju rozdeľuje, je napríklad používanie ruského alebo ukrajinského jazyka. Je to veľmi zložité a priznám sa, že sám to nemám ešte celkom zmapované. 

ALV:  Môj otec nemal tendenciu zapájať sa do vietnamskej komunity, a rovnako k tomu netlačil ani nás ako deti. Využíval ekonomické benefity, ktoré mu prinášali kontakty v komunite, ale to je všetko. Uvedomoval si aj riziká, ktoré z nastavenia vnútri komunity plynuli. Vietnam  je krajina, kde je rodina stredom vesmíru, naberá to až charakter klanovej komunity. Toto vnímanie majú aj ľudia, ktorí prichádzajú z Vietnamu dnes. Je to veľmi zložitá cesta, ktorú absolvujú, aby sa na Slovensko dostali. A na začiatku ich čakajú nie práve ľahké podmienky. Komunita sa o nich postará, čo ich však udržiava v silne uzavretej bubline, ktorá od nich vyžaduje lojalitu. Platia v nej striktné nepísané pravidlá, pričom niektoré sú vnímané silnejšie ako zákony. 

Kedy ste vlastne začali pracovať na mestskom úrade? 

ALV: Keď som sa vrátil domov z ciest, vedel som, že v biznise už pracovať nechcem. Precitol som a rozhodol som sa ísť študovať sociálnu prácu, chcel som robiť niečo prospešné pre druhých. Najprv som pracoval s Rómami, v roku 2024 sa mojou cieľovou skupinou stali cudzinci a cudzinky. Pri práci s nimi sa cítim úplne prirodzene. 

DT: Keď som v roku 2023 doštudoval, nastúpil som na polovičný úväzok rovno na Mestský úrad v Trnave, na odbor sociálnych vecí. Najskôr som sa venoval podpore ľudí z Ukrajiny. V tom čase už mesto prechádzalo od poskytovania krízovej humanitárnej pomoci k prvým asistenčným a integračným opatreniam.

Rozumiem tomu správne, že jedným z asistenčných a integračných opatrení bolo aj vytvorenie podporného centra ConnecTT, ktoré bude poskytovať odbornú pomoc nielen ľuďom utekajúcim pred vojnou na Ukrajine, ale všetkým cudzincom a cudzinkám, ktorí do mesta prídu? 

DT: Áno, mesto si postupne začalo uvedomovať, že potreby cudzincov a cudziniek sa menia, že ich počet sa zvyšuje. Vnímali sme aj požiadavky zo strany mimovládneho sektora a medzinárodných organizácií, ktoré na Slovensku pôsobili, aby mestá prevzali iniciatívu a nečakali na štát. Podporné centrá začali vznikať po celej krajine, ale tu v Trnave to bolo úplne inak. ConnecTT vznikol čisto zo zdrojov mesta. Patríme pod odbor sociálnych vecí, ktorý sa člení na rôzne referáty a ConnecTT je jedným z nich – referát pre podporu ľudí s cudzineckým pôvodom. 

ConnecTT funguje od decembra 2023 – to sú presne dva roky. Dnes ľuďom, ktorí do mesta prichádzajú z iných krajín, poskytujete právne aj sociálne poradenstvo, jazykové kurzy, venujete sa adaptácii mladých v školách. Zaujíma ma, aké to bolo na začiatku? Ako sa odvtedy vyvinuli ponuka služieb centra a jeho smerovanie? 

DT: Na začiatku sme sa snažili reagovať na základné potreby ľudí z iných krajín – informovanie, orientácia v priestore, nasmerovanie na konkrétny typ služby v konkrétnej organizácii alebo na úrade. Nemali sme veľa peňazí, ani veľký tím. Boli sme kontaktným miestom. Bola to však veľká výzva. Cudzinci na Slovensku neboli zvyknutí, že niečo také ako podporné centrum existuje. Dostať sa do ich povedomia bolo veľmi náročné, no neskôr sa to rozbehlo. Začali sme spolupracovať s rôznymi mimovládnymi organizáciami, jednou z nich bola Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM, pozn. autorky), kde vtedy pôsobil Alan. Práve s IOM sme rozbehli prvý kurz slovenského jazyka, muzikoterapiu a ďalšie aktivity. 

Predpokladám, že mesto nemalo toľko financií, aby vedelo pokryť všetky požiadavky a potreby týchto ľudí. 

DT: Presne tak. Aby sme mohli rozšíriť ponuku našich služieb, začali sme hľadať externé zdroje. Minulý rok sme sa uchádzali o financie z národného projektu ministerstva práce – Integrácia štátnych príslušníkov tretích krajín vrátane migrantov. Získali sme ich ako prvá samospráva vôbec. Vďaka tomu sa nám podarilo rozšíriť náš tím, vtedy k nám po práci v IOM prišiel aj Alan. Okrem toho sme rozšírili aj spektrum našich služieb. 

Avšak to, prečo som dnes na ConnecTT naozaj najviac hrdý, je dlhý a náročný proces, ktorý viedol až k vytvoreniu Stratégie integrácie cudzincov v meste Trnava. Príprava tohto dokumentu nám trvala trinásť mesiacov, no vďaka tomu teraz máme perfektný základ, ktorý mesto potrebovalo, aby sme vedeli nastaviť udržateľný systém podpory pre cudzincov a cudzinky na najbližšie obdobie.  

Stratégiu schválilo mestské zastupiteľstvo jednohlasne len nedávno, koncom októbra 2025. Viem, že je to skôr hypotetická otázka, ale myslíte si, že by to tak dopadlo, aj keby za vami od začiatku nestálo vedenie mesta, keby bola politická situácia v Trnave iná? 

ALV: Jednoznačne sa to podarilo vďaka pragmatickému postoju mesta. Odpilotovali sme si to ešte v roku 2024 spoločným memorandom o porozumení, ktoré medzi sebou uzavreli vedenie mesta Trnava a IOM. Dovtedy žiadne mesto na Slovensku ešte s touto medzinárodnou organizáciou taký dokument nepodpísalo, takže to bol veľký precedens. Dohodli sa, že budú koordinovať svoje aktivity súvisiace s migráciou a integráciou cudzincov v meste a spolupracovať v oblastiach, ako sú pracovná migrácia, boj proti obchodovaniu s ľuďmi a podobne. 

Migrácia je pre samosprávu citlivá téma, o to viac dbalo vedenie mesta na to, aby zmysel našich aktivít a tvorbu stratégie odkomunikovalo zastupiteľstvu aj obyvateľstvu. Za ďalší z dôvodov, pre ktorý to dopadlo pragmaticky, považujem náš vlastný, osobný príbeh, ktorý sme do toho vložili. Nie je to žiadna anonymná stratégia mestského úradu, sme pod ňou podpísaní. Navyše na zasadnutí zastupiteľstva zazneli k stratégii len dve faktické poznámky, z toho jedna od opozície a bola vecná. 

Zo stratégie vyplýva, že takmer každý šiesty človek žijúci v Trnave je cudzincom alebo cudzinkou. Tvoria šestnásť percent populácie, čo nie je málo. Zároveň však, ako v dokumente píšete, sú od mestského spoločenstva ako takého izolovaní. Ich život sa obmedzuje na trojuholník práca – nákup – ubytovanie. Ako sa vám podarilo zapojiť do procesu tvorby samotnej stratégie viac ako stovku z nich? 

ALV: Chodili sme za nimi do školy aj do práce. Priestor na stretnutie s ľuďmi z iných krajín nám dokonca vytvoril aj najväčší zamestnávateľ v regióne, automobilový koncern Stellantis. Zorganizovali sme dokopy osemnásť fokusových skupín. Pamätám si, aké bolo pre niektorých z nich neuveriteľné, že za nimi prišiel niekto z mestského úradu a dokonca sa ich pýtal, ako sa im v Trnave žije. Keď sme sa do tvorby stratégie pustili, mali sme dva rovnako hodnotné ciele. Po prvé pozitívne ovplyvniť postoj cudzincov a cudziniek k miestu, v ktorom žijú a posilniť ich záujem o veci verejné. Po druhé získať cenné podklady pre tvorbu relevantnej stratégie. Nepovažovali sme ich totiž za objekty stratégie, ale za jej spolutvorcov. Bolo zaujímavé sledovať, aké bolo pre nich náročné sformulovať vlastné myšlienky – sami v sebe to zrejme nikdy nereflektovali, nemali to zvedomené. Na niektorých a niektoré pôsobili naše fokusové skupiny dokonca až terapeuticky, napríklad pre matky jednorodičky.   

DT: Len dodám, že s ukrajinskou komunitou sme mali veľmi dobre vybudované komunikačné mosty, najviac využívali naše služby. To vyplýva najmä z dôvodov ich pobytu na Slovensku. Keď sme sa však pozreli na počty našich klientov z iných krajín, boli nízke. Doslova sme nevedeli, kde ich hľadať. Sú úplne na okraji – nie spoločnosti ako takej, ale v uzavretých skupinách mimo diania. Myslím si, že vďaka ich participácii na tvorbe stratégie sa nám ich podarilo trochu zmobilizovať. Vedia, kto sme a kde nás nájdu, aj to, že nás zaujíma, ako sa u nás majú. 

Pomáhal vám niekto s prípravou fokusových skupín, prípadne s facilitáciou tak citlivých diskusií? Muselo byť ťažké porozumieť si – takmer každý, vrátane vás, vstupoval do dialógu s úplne odlišným kultúrnym aj jazykovým backgroundom.  

ALV: Mesto Trnava už má aj svoju kultúrnu mediátorku, je ňou Amila Talgat. Pri tvorbe stratégie nám pomáhala najmä s dekódovaním potrieb a postojov, ktoré nám cudzinky a cudzinci na stretnutiach opisovali. Čítala medzi riadkami a ponúkala nám množstvo vhľadov z prostredia cudzineckých komunít, ktoré nám samotným nenapadli. Dobre to ilustrovala na príklade trnavského sloganu „mesto, kde sa žije kráľovsky“. Niektorí ľudia, najmä tí, ktorí prišli za prácou, tu v porovnaní s podmienkami v domovských krajinách naozaj žijú kráľovsky. Mestá a ulice nie sú preplnené ľuďmi, tečie tu pitná voda, dokonca teplá, je to bezpečné mesto. Trnavčan povie, že je tu hrozná doprava, ale niektorí cudzinci povedia, že doprava je plynulá. Ale to na integráciu nestačí. 

DT: Okrem toho sme mali aj pracovnú skupinu, ktorej členmi a členkami boli ľudia pôvodom z Mongolska, Turecka, Grécka a Ukrajiny. Boli naším poradným orgánom – definovali sme s nimi cieľové skupiny stratégie, oblasti, ktorým by sme sa mali venovať, a diskutovali sme s nimi aj o výsledkoch z fokusových skupín. 

Z dát, ktoré uvádzate v strategickom dokumente, boli zaujímavé práve tie o mladých mužoch v produktívnom veku okolo dvadsať až štyridsať rokov. Je ich výrazne viac ako žien. Predpokladám, že k nám prichádzajú za prácou – často pracujú fyzicky na smeny, časť zárobku posielajú domov a zostávajú izolovaní od väčšinovej spoločnosti kdesi na ubytovniach.  

ALV: Práve nedávno sme sa o tom rozprávali s našou kultúrnou mediátorkou. Ako mesto môžeme reagovať len na rozhodnutie súkromného sektora, zatiaľ to nemáme ako inak ovplyvniť. Ak sa firmy rozhodnú zamestnať množstvo mladých single mužov v produktívnom veku z tretích krajín a nakumulovať ich na jednom mieste, veľa s tým nemôžeme urobiť. Ich fluktuácia je vysoká a človek je vo veľkej fabrike v podstate len číslom. Mám však pocit, že už aj súkromný sektor začína vnímať dôležitosť integrácie – tá má totiž zmysel aj z biznisového hľadiska. 

Výhodnejšie je, ak človeka, ktorého naučia svoje know-how, udržia tu, než keby po roku či dvoch odišiel domov alebo nebodaj ďalej na Západ? 

ALV: Presne tak. A pre mesto by bolo predsa tiež výhodnejšie, keby si ľudia, ktorí žijú na jeho území, vytvárali k nemu postupne vzťah. V máji 2025 sme ako prví na Slovensku ohlásili špecifický kurz slovenského jazyka pre zahraničných pracovníkov trojzmennej prevádzky v automobilke Stellantis. Veľmi sa z toho teším – aj z toho, že taký veľký koncern nám otvoril dvere a je ochotný s nami spolupracovať. 

Zapamätali ste si z fokusových skupín myšlienku alebo názor, ktorý tam od ľudí zaznel a silno vo vás zarezonoval? 

ALV: Pamätám si na muža z Nepálu, u ktorého som zrejme prekročil jeho pomyselnú červenú čiaru. Bolo to práve v Stellantise. Pýtal som sa ho stereotypne na to, či časom plánuje odísť ďalej na Západ, no jeho sa to dotklo. Povedal, že sa ho to ľudia neustále pýtajú a už je z toho unavený. Chce zostať na Slovensku. 

DT: Vo mne utkvela spomienka na jednu fokusovú skupinu s deťmi zo základnej školy. Keď sme sa rozprávali o tom, či majú v Trnave nejakých kamarátov a kamarátky, jedno z ukrajinských dievčat povedalo, že slovenskí spolužiaci sú v porovnaní s ňou ešte príliš deťmi. To, čo ich trápi a čomu venujú pozornosť, bolo v porovnaní s jej zážitkami z vojny pre ňu menej podstatné a dôležité. Nevie s nimi preto nadviazať komunikáciu. 

Kto z cudzincov a cudziniek je v Trnave najohrozenejší chudobou? 

ALV: Určite seniorky a seniori, najmä tí ukrajinskí. Ich desaťročia hlboký koreň je vytrhnutý, ťažko sa zakorení v inom prostredí – nevieme si ani len predstaviť, čo sa odohráva v ich vnútri. To sú veci, ktoré nevieme z pozície mestského úradu ani adresovať, nehovoriac o ich ekonomickej a zdravotnej situácii. Je to veľmi náročné. 

DT: Presne tak, množstvo sociálnych služieb je pre nich nedostupných vzhľadom na ich pobytový status a fakt, že tu neplatia dane. Systém poskytovania sociálnych služieb cudzincom nie je jednotný, často je obmedzený len pre obyvateľstvo s trvalým pobytom v meste, no mnohí cudzinci trvalý pobyt v obci nemajú ani ho nemôžu mať. Je to začarovaný kruh, ktorý by mohli zmeniť len adresné systematické plošné opatrenia, ktoré by mysleli aj na túto cieľovú skupinu. 

ALV: Len dodám, že ďalšou ohrozenou skupinou môžu byť po ukončení vojny veteráni, ktorí sa budú chcieť spojiť so svojimi rodinami a prísť na Slovensko. Ako s nimi budeme pracovať a čo spôsobí ich príchod s dynamikou mestského spoločenstva? Ako ich budeme integrovať a socializovať? Aj o tom vedieme diskusie. 

Až teraz som si uvedomila, že starí ľudia nie sú jednou z cieľových skupín vašej stratégie integrácie. Prečo, ak sú tak ohrození?

ALV: Nechceli sme vytvoriť stratégiu, ktorá by bola abstraktná a navrhovala by opatrenia, ktoré by neboli v kompetencii mesta. Potom by bola zbytočná. Práve preto v nej nie sú seniori a seniorky s migračným pôvodom. Vložili sme naše limitované sily tam, kde by  mohli padnúť na úrodnú pôdu – opatrenia v stratégii sme zamerali na cudzincov a cudzinky, ktorí patria do kategórií mladí, pracujúci a rodiny. 

Napriek tomu, že stratégia integrácie nemá viac ako štyridsať strán, obsahuje desiatku strategických cieľov a opatrení na zefektívnenie integrácie pre všetky tri cieľové skupiny, ktoré spomenul Alan. Hoci odporúčam každému prečítať si ju celú, zaujíma ma, na ktorom z opatrení začínate prioritne pracovať? 

DT: Čo sa týka mladých, rozhodli sme sa, že sa budeme venovať udržaniu zahraničných talentov v meste. Väčšina z nich nám vo fokusových skupinách povedala, že v Trnave nechcú zostať. Prehlbujeme spoluprácu so všetkými trnavskými vysokými školami. Rozbehli sme jazykové kurzy tak, aby sme zachytili nových prichádzajúcich študentov a študentky, aby sme im pomohli s adaptáciou. Máme za sebou niekoľko edukačných workshopov o právach a povinnostiach zahraničného študentstva v spolupráci s právnikmi z Ligy za ľudské práva, predstavili sme im aj naše služby. Pripravujeme pre nich kariérne poradenstvo, plánujeme aj dvanásťtýždňový program stáží pre domácich i zahraničných študentov u nás v ConnecTTe. Chceme, aby si spolu s nami vyskúšali jeden cyklus formovania verejnej politiky v oblasti integrácie cudzincov. 

ALV: Okrem toho sa chceme začať intenzívnejšie venovať idei komunitných spojovateľov. Potrebujeme lídrov z prostredia cudzineckých komunít, ktorí inšpirujú a povzbudia ostatných k aktivite, angažovaniu sa. K využívaniu vlastného potenciálu tak, aby mohli prospieť celému mestskému spoločenstvu.

Akú podporu plánujete zintenzívniť pre rodiny a zahraničných pracovníkov a pracovníčky?  

ALV: Trnava má jeden unikátny program pre jednorodičov – ide o benefity a zľavy na krúžkové a voľnočasové aktivity pre ich deti. Podmienkou je trvalý pobyt na území mesta. O potenciál však prichádzajú napríklad aj deti jednorodičov – odídencov z Ukrajiny, ktorým nezostávajú financie na rozvoj a podporu detí mimo školy. Hľadáme spôsoby, ako s tým niečo urobiť. Teším sa aj na program sociokultúrnej orientácie pre zahraničných pracovníkov, ktorí sú uzavretí vo svojich bublinách. Tie potrebujeme spľasnúť skôr, než vzniknú uzavreté cudzinecké komunity.

Ako sa o to pokúsite? 

ALV: Do bublín ich uzatvárajú už prvotné negatívne skúsenosti, ku ktorým dochádza preto, lebo k nám prichádzajú absolútne nepripravení a neinformovaní. Nevedia, ako to u nás chodí. Akékoľvek malé nedorozumenie, komunikačné alebo kultúrne, zbytočne prehlbuje neporozumenie medzi oboma stranami. Chceme tomu zabrániť. Pripravujeme preto interaktívny program, ktorý by im pomohol získať informácie a pochopiť fungovanie tunajšej spoločnosti, konkrétne trnavskému kontextu, aby sme zabránili negatívnym skúsenostiam a odstránili bariéry v interakcii s miestnymi. Uvidíme, ako nám to pôjde. 

Autorka je freelancerka, spolupracuje s Centrom pre výskum etnicity a kultúry.

Danyil Tsybulko a Alan Le Van pracujú na Odbore sociálnych vecí Mestského úradu v Trnave. Venujú sa podpore ľudí s cudzineckým pôvodom v centre ConnecTT.