2018 03 StrachDizajnový KapitálDizajn, ktorý nie je za zenitom

Ján Kralovič8. marca 2018348

Knihy edície Zenit by sme v 70. a 80. rokoch našli v dyhovanej knižnici snáď v každej domácnosti. Vychádzali vo vysokých nákladoch a poskytovali priestor čitateľsky obľúbeným titulom; dobrodružnej literatúre, žánrom ako horor, sci-fi, western alebo oblasti krimi a špionáže. Obálku a väzbu mnohých titulov, ktoré v rámci edície vydavateľstva Tatran vyšli, realizoval grafický dizajnér a typograf Zoltán Salamon (1938 – 2015).

Salamonovo architektonické vzdelanie sa prejavilo aj v jeho grafickej tvorbe. Po hravo ilustratívnej perióde druhej polovice 60. rokov (napr. ilustrácie a obálky časopisu Zornička) a etape psychedelických inšpirácií jeho knižných obálok počiatkom sedemdesiatych rokov sa jeho grafický štýl vyčisťuje a geometrizuje. Do plochy papiera autor včleňuje štvorcový raster alebo motív technickej kresby postavy a fragmentu tela. Osobitý rukopis potvrdzuje nielen v knižnej, ale aj v plagátovej tvorbe. Z (typo)grafických prvkov, ktoré zmnožuje, vytvára štruktúru. Neraz do nej začleňuje informácie o knihe či ukážky textu a prepája ich s obrazovým, graficky vyčisteným symbolom. Objavuje sa aj motív šípky, ktorý pôsobí ako dynamický činiteľ. V druhej polovici 80. rokov sa rukopis uvoľňuje smerom k prelínaniu zdanlivo rukodielnych zásahov (škrtanie) a technicky jasne vymedzenej kresby na architektonickom pozadí. Zoltán Salamon vytvoril od 60. rokov množstvo kultúrnych plagátov, typografií a obálok kníh, katalógov, kalendárov či ilustrácií a spolupracoval s viacerými vydavateľstvami (Tatran, Slovenský spisovateľ, Obzor, Madách, Smena a. i.). Po roku 1989 založil a viedol na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave oddelenie grafického dizajnu, ktoré nahradilo dovtedajšie oddelenie politického plagátu.

Ruský spisovateľ Ilja Isofovič Varšavskij v poviedke Perpetuum mobile na úvod píše: „Každý človek sa volal podľa predmetu, ktorého vyobrazenie nosil na prsiach. To umožňovalo partnerom bez ťažkostí zapamätať si jeho meno. Ba navyše, ľudia sa usilovali vybrať meno, zodpovedajúce ich povolaniu či záľubám, preto ste už vopred vedeli, s kým máte do činenia.“ Obálka knihy poviedok, ktorú napísal Varšavskij, Človek, ktorý videl antisvet, je inšpirovaná citovanou vetou. Muž – Magnetofón odkrýva svoj kabát a odhaľuje „telo“ pripomínajúce útroby mechanizmu zostrojené z káblov a prehrávacieho prístroja. Už vstupný prebal evokuje vedecko-fantastický žáner knihy. Groteskne pôsobiaca mužská figúra v čiernom kabáte na bielom pozadí nápadne pripomína postavu Alexa z filmovej adaptácie Burgessovho Mechanického pomaranča (A Clockwork Orange, r. Stanley Kubrick, 1971). V hornej časti obálky je za postavou segment červeného kruhu. Vzniká kontrast červenej, čiernej a bielej farby, ktorý sa snaží vizuálne zviesť prípadného čitateľa. Spodný okraj rámuje strojenie slova Zenit s logom edície. V hornej časti typograficky dominuje slovo ANTISVET, ktoré má v rámci názvu najväčšiu mieru atraktivity a zároveň subverzie. Salamon tak jednoduchým nápadom, kompozíciou a farebnosťou z lacného paperbackového vydania vytvára prehľadný typografický prebal, ktorý vyzerá ako zmenšený plagát.

V čase vzniku Zenitu v roku 1969 už v Československu existovalo viacero edícií, v ktorých vychádzali žánrovo podobné publikácie (edícia Kapka/Mladá fronta, edícia Saturn/Svět sovětů alebo edícia Kobra/Obelisk). Vplyv na Salamonovu tvorbu možno hľadať napríklad v prácach českého výtvarníka a grafika Karla Vacu z prelomu 60. a 70. rokov (A. Huxley: Konec civilizace, Praha: Horizont 1970).

„Posterový charakter“ (čisté plochy, jasne oddelené kontúry, prehľadnosť textu, text prispôsobený obrazu) majú viaceré Salamonove knižné obálky zo začiatku 70. rokov. Dôležitá je práca s fotografiou, s inverznou alebo monochromatickou farebnosťou obrazu (Bram Stoker: Drakula, 1969), ktorému sa text tvarovo prispôsobuje (M. Souvestre – M. Allain: Juve kontra Fantomas, 1971). V počiatkoch 70. rokov ešte doznieva uvoľnený, ornamentálny štýl predošlej dekády (Pod pekelným stromom, 1970). V iných prípadoch je obálka skôr v predvedení štylizovanej ilustrácie, pričom sa zachováva čistota farby pozadia (M. Souvestre – M. Allain: Fantomas, 1970 alebo J. Retcliffe: Poklad Aztékov, 1971). Dôležitou stránkou autorovho prístupu je humor (plagát na výstavu Socha piešťanských parkov, 1986), ako aj úmyselný príklon k žánrovým stereotypom a ich využitie v grafických obálkach (westerny: F. Gersäcker: Zákon lynču, 1972, J. Retcliffe: Zlatá horúčka 1973).

„Táto epocha je totiž natoľko vzdialená, že slučka hysterézy sa stiera faktormi času,“ dočítam poslednú vetu knihy a odložím ju na nočný stolík. Poprehýbané rohy obalu a vypadávajúce strany značia, že tlačová a knihárska kvalita je na jedno použitie. I keď mnohé tituly skôr uspokoja nenáročnejšieho čitateľa/čitateľku alebo sú určené skôr k oddychu strávenom pri knihe, grafický dizajn Salamonových obálok im dodáva rozpoznateľnú pečať. Nesnaží sa čitateľa obalom zmiasť. Nie je to obálka ako mimikry, prekrývajúca obsah. Ani nenapodobňuje strohý a elegantný vizuál „knižnice klasikov“. Atraktivita Salamonových obálok je v ich jednoznačnosti. A napriek tomu, že vznikli dávnejšie, ich pôvab sa vplyvom času nestiera.

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *