Davisti a Sovietsky zväz

Jilemnický – Poničan – Urx – Clementis – Novomeský

Členovia literárnej skupiny DAV začali navštevovať Sovietsky zväz od konca dvadsiatych rokov, pričom išlo o návštevy rôzneho charakteru. Patrili medzi ne krátkodobé kultúrne pobyty (Clementis, Novomeský), ako aj dlhšie návštevy, počas ktorých sa mohli mladí slovenskí ľavicoví intelektuáli priamo zúčastniť na prácach v kolchozoch (Jilemnický) či preskúmať vzdialené kúty mladého sovietskeho štátu na ďalekom Východe (Poničan).

Vo všetkých príspevkoch mladých davistov je prítomný agitačný rozmer v zmysle pozitívnej propagácie ZSSR v Československu. V konečnom dôsledku tým nadväzujú na programové ciele z úvodníka k prvému ročníku DAV-u (december 1924), kde otvorene vyhlasujú, že v nadväznosti na odkaz ruskej Októbrovej revolúcie chcú pracovať na odstránení „doterajšieho poriadku triedneho útlaku“ v prospech socializmu.

Prvým predstaviteľom skupiny, ktorý na dlhší čas odišiel do ZSSR, bol Peter Jilemnický. V roku 1926 opustil Československo ako člen výpravy robotníckeho družstva Interhelpo. Počas svojho pobytu pôsobil v Turkmenistane, na Kaukaze a v Moskve, kde študoval žurnalistiku. Svoje zážitky neskôr spracoval v knihe reportáží Dva roky v kraji sovietov a v románe Zuniaci krok. Prvým cestovateľským príspevkom zo Sovietskeho zväzu, ktorý vyšiel z Jilemnického pera v Československu, bola dvojdielna reportážna črta Vysťahovalci na ceste do Turkestanu. Tieto Jilemnického texty oplývajú naivným nadšením, autor tu dáva do ostrého kontrastu dokonca aj vlaky a pohraničnú stráž socialistického a kapitalistického sveta (konkrétne Poľska): „O malú chvíľku sme boli na moste, ktorý delí tieto dve také rozdielne krajiny. Na jednej strane poľský vojak… Na druhej strane ružolíci, veselý krasnoarmejec. Volá nám v ústrety: Zdravstvujte! A rukou zdraví po vojensky… Keď sme sa pomaly prevliekli cez ruskú hranicu, rušeň stratil dych. Bol poľský.“ Jilemnického negatívny dojem z poľskej hranice však potvrdzuje aj Vladimír Clementis: „Mestečko Stolbcy má betónové nádražie, po ktorom chodia stále vojaci s nabitými puškami. Po zastavení vlaku prebehne po ňom sprievodca a jemne upozorňuje, že kto sa vzdiali na dohľad od vlaku, môže byť zastrelený. Vojaci majú taký príkaz.“ Ani v tomto prípade kontrast medzi odchodom z Poľska a privítaním v Sovietskom zväze nemôže byť väčší: „Za chvíľu vstupujeme do vysokých miestností negorelovskej stanice, kde je teplý čaj, súdružské stisky rúk, nad ktorými visí heslo: Proletarii vsech stran sojediňajtes.“

Zaujímavejšie sú Jilemnického príspevky, v ktorých nadväzuje na svoje vysokoškolské štúdiá na moskovskom Štátnom inštitúte žurnalistiky. Jilemnický poukazuje okrem iného na plné sociálne zabezpečenie sovietskych študentov, od stravovania, ošatenia, platu až po bývanie. Rovnako upozorňuje na prepojenie štúdia s praxou v sovietskom vzdelávacom systéme, ktoré sa realizovalo cielene a organizovane už na škole.

Veľmi jednostranná je Jilemnického interpretácia vnútropolitických bojov v ZSSR medzi Stalinom a Trockým a ich vplyvu na študentstvo: „Politický život v škole bol veľmi intenzívny a v dobe, keď som tam bol a keď bol bojovaný ťažký a vyčerpávajúci zápas s trockizmom… našlo sa určité percento tých, ktorí dali za pravdu trockistickým úchylkám a vystúpili proti správnej línii strany… mnohí sa nedali presvedčiť o nesprávnosti svojho stanoviska, boli zo školy na 1 – 2 roky vylúčení a poslaní naspäť do fabriky pracovať, aby v súžití s robotníckymi masami, ktoré trockizmu nepodľahli, presvedčili sa o svojom omyle.“

Vo svojich cestovateľských zápiskoch po Sovietskom zväze Jilemnický (ale aj Urx, Poničan, v menšej miere Clementis) poukazoval na kontrast medzi minulosťou a prítomnosťou, a to jednak v rámci krajinnej scenérie, z pohľadu industrializácie a urbanizácie, ako aj v symbolickej rovine, napríklad prostredníctvom protikladu mŕtveho ticha kremeľského múzea, kde sú uložené historické cárske šperky a trón, s ruchom súčasných moskovských ulíc: „Dojemné ikony, jedinečné umelecké práce, ale to zlato a striebro zaľahne na vás váhou metrických centov, že v duchu odhadujete jeho cenu a radíte vedľa seba nekonečný rad traktorov, živých a pohyblivých, ktoré by ste chceli vidieť miesto týchto nádherných mŕtvych pokladov.“ Hlavný kontrast však predstavuje prechod k novému typu človeka, a to vo všetkých sférach od poľnohospodárstva a priemyslu až po kultúru. Vznik tohto nového človeka je podmienený novými výrobnými a spoločenskými vzťahmi, ktoré mu umožňujú emancipovať sa od dovtedajších vykorisťovateľských spoločenských vzťahov vo všetkých rovinách vrátane rodovej.

Sovietska prítomnosť je v reportážach davistov vychvaľovaná vždy a bez ohľadu na konkrétne dobové okolnosti, čo na niektorých miestach vytvára podtón nechcenej irónie. Dnes takto pôsobia napríklad niektoré miesta z reportáží Eduarda Urxa z r. 1933 (druhý rok veľkého hladomoru), keď sa z autorovho rozhovoru s ukrajinským (sic!) roľníkom dozvedáme napríklad toto: „Kedysi, pred kolektivizáciou, bolo to tak, že si drhol ako kôň a nikdy si nič nemal. Teraz – keď pracuješ a usiluješ sa, tak máš a nemusíš sa ani báť, že by si azda nemal čo jesť… V r. 1932 sme rozšírili osevnú plochu o 400 hektárov a okrem toho sme tiež zvýšili výnosnosť pôdy. Ak sme predtým dostali z jedného hektára šesť až sedem metrákov obyčajnej pšenice, nuž teraz nám dáva šestnásť metrákov ušľachtilej.“ 

Urxove texty sa na viacerých miestach vyznačujú veľkou mierou prvoplánovej agitačnej naivity, či už ide o prevýchovu drobných kriminálnikov a iných nepriateľov socializmu „rozumným slovom“ a presviedčaním zo strany čekistov (Ľudia a priehrady), prípadne vlastnými rodinnými príslušníkmi (Vasilij Semionovič nevstupuje do kolchozu), alebo o čierno-biely, dehumanizujúci pohľad na rôznych nepriateľov socializmu (Boris Nikolajevič v pasci, Podívajte sa, vážení kolchozníci, na povaľačov). V tejto súvislosti sa žiada taktiež uviesť opis pracovných táborov na Sibíri od Jána Poničana: „V trudkolonii sú už odsúdení. V sovchoze pracujú tí, ktorých kolchozníci boli vypovedali, v trudkolonii odsúdení trestným súdom… strážnici sú vybraní zo samých uväznených. Málokto ujde. Soviety sú veľké, ale kontrola proletariátu ešte väčšia. Načo i utekať? – Pracuje sa, žije sa a veď príde čas, keď sa bude možno vrátiť domov. Divná je zem sovietov a veľká výchovná moc jej ustanovizní.“

Kultúrne ladené reportáže

Z pomerne veľkého množstva davistických reportáží sú azda najhodnotnejšie texty Novomeského a Clementisa, ktoré majú zväčša sociologický a v prípade prvého z nich predovšetkým kultúrny a literárnovedný charakter.

Laco Novomeský sa dostal do Sovietskeho zväzu r. 1934 ako člen československej delegácie spolu s Petrom Jilemnickým a českým básnikom Vítězslavom Nezvalom na Prvý všezväzový zjazd sovietskych spisovateľov. Svoje dojmy z tohto podujatia opísal v reportážach Sovietska literatúra a sovietska verejnosť, Poslanie literatúry v sovietskom živote a neskôr v reflexívnejšie ladenom texte Sovietska literatúra a svet. Už z názvu prvých dvoch reportáží vidíme, že Novomeský kladie dôraz na previazanosť literárneho života ZSSR a širokých más čitateľskej verejnosti. Reputácia Rusov a Rusiek ako „národa čitateľov“ vďačí za svoj vznik práve boľševickej kultúrnej politike, likvidácii negramotnosti, zakladaniu škôl a knižníc a masovému vydávaniu klasickej i súčasnej literárnej produkcie. Novomeský tieto javy reflektuje a obdivuje, na druhej strane nezatvára oči pred tým, že snaha nasýtiť „hlad más po kultúre“ nesie so sebou aj negatívne javy, ktoré neskoršie dostanú pomenovanie schematizácia literatúry. Tento jav (resp. niektoré jeho rozmery) v danom čase kritizovali aj viacerí špičkoví predstavitelia sovietskej kultúry (Nikolaj Bucharin, Iľja Erenburg). Novomeský sa v tejto súvislosti vyjadruje obrazne: „Hladných možno nasýtiť aj tvrdým chlebom. No tvrdý chlieb nemôže byť stálou stravou zdravého človeka… Tvrdosť a suchosť stala sa dokonca istou črtou úrovne sovietskej literárnej tvorby.“

Daný jav mal svoje prirodzené príčiny, nakoľko veľká časť kultúrnej práce, obzvlášť medzi malými národmi v ázijskej časti Sovietskeho zväzu, musela niesť ten najjednoduchší osvetový charakter, čo viedlo počas zjazdu spisovateľov k zaujímavým kontrastom: „Našli sme na zjazde osobnosti sovietskeho písomníctva, ktorých mená sú známe v medzinárodnej literatúre… A vedľa nich, na tom istom zjazde sovietskych spisovateľov, boli autori ázijských národov, prebudených ku kultúrnemu životu iba revolúciou pred sedemnástimi rokmi. Personifikujme si túto rozmanitosť: vedľa básnika takého kultivovaného, ako je Boris Pasternak, bol na zjazde jediný spisovateľ Kurdov, ktorý napísal jedinú knižku, a to abecedu kurdskej reči… ďalej tadžický spisovateľ, ktorý skazky svojho národa diktuje svojim mladším druhom, lebo písanie mu ešte vždy robí ťažkosti.“

Aj tieto kultúrne špecifiká mali za následok, že v mladej sovietskej literatúre estetická funkcia často ustupovala „deklaratívnosti a deklamačnosti“. Ideologický rozmer zjazdu vníma však Novomeský aj pozitívne, ako tmel, ktorý umožnil jeho zorganizovanie: „V západnej Európe by dnes bolo absurdné pomýšľať na celoliterárne kongresy… Okrem stavovských profesionálnych záujmov niet jediného styčného bodu, ktorý by dnes v ktorejkoľvek krajine mohol autorov zjednotiť dokopy.“ Na pozadí všetkých problémov a výziev sovietskej literatúry vyvstáva ale Novomeskému ako jedna zo základných potrieb vtedajšej sovietskej spoločnosti potreba estetická, „túžba po krásne“, a aj spomínaný kongres chápe ako jednu z ciest, ktorá napomôže k naplňovaniu tejto  potreby. Východisko zo spomínaných neduhov schematizmu vidí Novomeský – popri lepšom osvojovaní si zásad revolučného umenia a dialektického materializmu – najmä v živom kontakte proletárskej sovietskej literatúry s literárnym kontextom nesovietskym a (aj) neproletárskym, v nadviazaní na najlepšie tradície svetového a európskeho písomníctva. Novomeský chápal špecifické postavenie a poslanie mladej sovietskej literatúry a veľmi trefne ho reflektoval vo vzťahu k západnému, a najmä československému čitateľstvu.

Novomeský sa stále vracia rôznymi spôsobmi k faktu, že sovietska spoločnosť sa rodí predovšetkým prebudovaním človeka, vznikom človeka nového typu, v ktorého myšlienkovom zástoji má miesto humanita nie ako súbor abstraktných fráz, ale ako praktická a každodenná „proletárska humanita“. V perspektívach tohto človeka, ktorý „začal meniť svet a tým sa zmenil sám“ potom Novomeský vidí aj nedostatky vtedajšieho ZSSR ako javy prechodné a v budúcnosti zákonite odstrániteľné.

RAPP či LEF: čo s literárnou tradíciou?

Situáciu v sovietskej literatúre priblížil československým čitateľom aj Vladimír Clementis vo svojom reflexívno-reportážnom článku Revoluční spisovatelia v Charkove z r. 1931. Hneď na začiatku upozorňuje, že pred novým sovietskym štátom stála väčšia úloha než prostá osveta širokých más, a síce vytvorenie kvalitatívne novej, proletárskej kultúry. Opisujúc hlavné myšlienkové koncepcie, ktoré v tejto súvislosti v sovietskom intelektuálnom živote vznikli, prikláňa sa Clementis k Leninovmu názoru, podľa ktorého nemá kultúra proletariátu zavrhnúť kultúrne výdobytky predchádzajúcej histórie ľudstva (taká bola zjednodušene predstava tzv. proletkultistov), ale má ich absorbovať a rozvíjať.

Československým čitateľom a čitateľkám Clementis ďalej približuje spor dvoch organizácií sovietskych spisovateľov RAPP (Ruská asociácia proletárskych spisovateľov) a LEF (Ľavý front umení). Lefisti odmietali väčšinu literárnej tradície, a to aj ako formálnu a metodickú inšpiráciu („Čo nám dnes môže dať taký klasik?… Je smiešne čakať na ‚červeného Tolstého‘, ktorý nám dá ‚veľké plátno‘ dnešného života, a zatiaľ kým tento behá v detských nohavičkách, uspokojovať sa s takými Sajfulinmi, Fedinmi, Pilňakmi.“). Dávali prednosť až faktografickému zobrazovaniu vtedajšej sovietskej súčasnosti pred románovou fikciou: „Eposom našich čias sú noviny… Dosť už bolo zamieňania skutočného života literatúrou, keď predchádzajúca etapa namiesto so živým materiálom pracovala s literárnymi typmi… Našou literárnou metódou je montáž a faktografia.“

Z hľadiska vyššie spomenutého „leninského odkazu“ bola koncíznejšia druhá skupina rappovcov, ktorej predstavitelia hlásali tvorivé čerpanie z klasikov vrátane realistickej zobrazovacej metódy veľkých románov devätnásteho storočia: „Proletársky spisovateľ sa môže učiť od takého, dajme tomu Tolstého, jeho realistickej metódy líčenia následného diania. Pravda, realizmus proletárskeho spisovateľa bude realizmom iným, realizmom podloženým dialektickým materializmom a samozrejme tiež nie materializmom metafyzickým… Proletársky spisovateľ sa chce učiť od nich (klasikov) preto, aby šiel dopredu.“

Rappovci rovnako vzali na milosť aj metódu psychologizácie v literatúre, opäť však upozorňujúc na kvalitatívne iný psychologizmus socialistického románu: „Nám nejde o psychologický exotizmus takých Proustov a Joyceov, ale o psychológiu sociálnych typov. A psychologická analýza jedinca je najlepším spôsobom poznania psychológie sociálnej, pretože jedinec je výslednicou vzťahov k celku… Nie psychológiu pre psychologizmus, ale objektívny psychologizmus potrebujeme, ktorý by nelíčil človeka schematického, mechanizovaného, živú znôšku rôznych hesiel.“ Clementis sa prikláňa k rappovskej koncepcii, ktorá nakoniec na sovietskej kultúrnej scéne zvíťazila.

V reportážnej časti textu, v ktorej opisuje priebeh dvojdňového charkovského kongresu, Clementis tlmočí požiadavku viacerých jeho účastníkov, aby literatúra neskĺzavala do formalizmu, ale zostávala v prepojení s mimoliterárnou skutočnosťou (prvý menovaný „neduh“ vyčítali sovietski spisovatelia napríklad českým poetistom). Zároveň však má byť táto skutočnosť (v zornom uhle účastníkov kongresu skutočnosť proletárskej revolúcie) reflektovaná „legitímnymi umeleckými prostriedkami, a nie zlými remeselníckymi nástrojmi nadšených diletantov“.

Mnohé z otázok, ktoré načrtli davisti vo svojich reportážach zo ZSSR, nestratili na aktuálnosti ani dnes, nakoľko sú späté so spoločnosťou ako takou a s postavením ľavicového intelektuála v nej. Keď si odmyslíme ideologické pasáže a miestami naivné budovateľské nadšenie, môžeme konštatovať, že najmä otázky sociálneho zabezpečenia pracujúcich, a taktiež „nadstavbová“ problematika ľavicovej literatúry tak, ako o nej premýšľali Novomeský a Clementis, majú čo povedať aj súčasníčkam a súčasníkom z dvadsiateho prvého storočia, ak, pravda, necháme tieto texty prejsť cez historické sito. Inými slovami, ak sa k davistickým textom z daného obdobia a v danom tematickom a žánrovom okruhu postavíme tak, ako sa sami davisti odporúčali stavať k tradícii svetovej literatúry a kultúry, tzn. tvorivo ich emancipovať a pretaviť do novej historickej skutočnosti.

Autor je externým študentom literárnej vedy na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach