Ilya Kaminsky sa narodil v roku 1977 na vtedajšej sovietskej Ukrajine v meste Odesa. Jeho rodina emigrovala pre antisemitizmus v roku 1993 do USA, pracoval ako advokát v rôznych amerických inštitúciách v Kalifornii, kde sa venoval napríklad právnej pomoci pre nemajetných, ľudí bez domova, imigrantov či siroty. V súčasnosti žije v Atlante. Kaminsky je nedoslýchavý – ako štvorročný ochorel na príušnice, čo mu natrvalo poškodilo sluch.
Kaminsky svoje prvé básne písal po rusky a publikoval ešte v Odese. Vydal dva básnické a dva esejistické zošity, viacero prekladov, zostavil množstvo antológií svetovej poézie, napríklad Ecco Anthology of International Poetry, a v neposlednom rade dve knihy poézie v angličtine: Dancing in Odessa (Tanec v Odese, 2004) a Deaf Republic (Hluchá republika, 2019). Za poslednú menovanú bol nominovaný na viacero cien (napríklad National Book Award či National Book Critics Circle Award) a získal Los Angeles Times Book Prize.
Preložené básne pochádzajú z jeho ostatnej knihy Hluchá republika, označovanej aj za súčasný epos. Je to zbierka básní, no z veľkej časti je vystavaná na princípoch dramatického prehovoru, navyše obsahuje úvodné i záverečné poetické didaskálie. V textoch sa striedajú perspektívy postáv a „rozprávačského“ chóru, ktoré vykresľujú príbeh fiktívneho mesta Vasenka, umiestneného v bližšie nedefinovanej krajine.
Hluchá republika podáva viacrozmerný obraz života vo vojenskom konflikte, ktorého pôvod ostane nevysvetlený. Kaminsky ukazuje rôzne situácie občianskeho odporu proti vojenskej agresii v meste, ale tiež kolektívne zlyhania, napríklad verejný lynč nepriateľského vojaka či odvetu obyvateľov voči žene organizujúcej vraždy nič netušiacich vojakov, ktorí navštevujú jej divadlo prerobené na bordel a v pomste povraždia časť obyvateľstva. Dusnú atmosféru okupačnej represie a popráv v knihe striedajú hravé, optimistické pasáže venované novomanželskému vzťahu, ktorý práve táto vojna surovo ukončí, či vzťahu vedúcej divadla k osirelému dieťaťu, ktorý je rovnako ukončený pre nezmyselné zabíjanie. Prelínaním týchto dvoch rovín aj poňatie telesnosti postupne smeruje od vitalistického k úzkostnému, existenciálnemu. Telo sa od priestoru rozkoše, radosti a života posúva do roviny posledného útočiska človeka, jeho jediného, takmer bezcenného majetku.
Hluchota v básňach symbolizuje nevinnosť, nepoškvrnenosť či nevedomosť, pre ktorú zomrie hluchý chlapec Peťa, čo odštartuje odpor občanov. Odmietnu počúvať okupačné vojsko, komunikujú medzi sebou pomocou systému posunkov a znakov, ktoré si sami vytvoria (v knihe sú zahrnuté ako ilustrácie), aby im nepriateľ nerozumel. Okupantov vytesnia zo svojho sveta a nedovolia im do neho preniknúť. Ich brutálne činy pramenia práve z nemožnosti ponížiť civilné obyvateľstvo, získať si ho na svoju stranu či prinútiť ho porozumieť tomu, že niet východiska. Akokoľvek heroicky znie táto charakteristika, príbeh mesta vyznieva v závere pesimisticky – autor naznačuje, že je rozdiel medzi nepočutím a mlčaním, medzi pasívnym odporom a pasivitou, vďaka ktorej si agresori podrobia celú krajinu.
Je iste možné čítať tento príbeh cez prizmu nedávnych udalostí na Ukrajine, počnúc anexiou Krymu a vyhlásením separatistických republík a končiac ruskou vojenskou agresiou. Kaminského Hluchá republika je však v jadre angažovaná a hlboko ľudská analýza nezmyselnosti akejkoľvek vojny, no tiež hľadania zmyslu a hodnôt v marazme, ktorý vyvolala. V úvodnej a záverečnej básni autor ironicky odsudzuje nevšímavosť súčasného rozvinutého sveta voči vojnovému štváčstvu výmenou za pohodlný život. Príbeh je metaforou toho, ako možno odmietnuť vojenskú agresiu, ktorá prichádza zo sveta nezlučiteľného so základnými hodnotami humanizmu. Zároveň však kladie legitímnu otázku, kam môže ľudí taká ťaživá situácia doviesť a za akú cenu.
