Čo nám hovorí anketa o najlepších filmoch všetkých čias

Tomáš Hudák5. januára 2023477

Prestížny britský filmový časopis Sight & Sound organizuje každých desať rokov anketu o najlepších filmoch všetkých čias, pričom výsledky tej poslednej zverejnil v decembri. Myslím si, že zaujímavejšie než debatovať o tom, či sa Jeanne Dielman ocitla na vrchole 100-miestneho rebríčka oprávnene, je uvažovať nad výsledkami ako nad správou o stave súčasnej filmovej kritiky.

Anketa, ktorá sa prvýkrát konala v roku 1952, je vo svete kinematografie pravdepodobne najznámejšia – a zrejme jediná braná vážne. Hlasujú v nej stovky kritikov a kritičiek z rôznych krajín sveta (režisérky a režiséri majú od roku 1992 vlastnú paralelnú anketu), a ak vyslovene neformuje konsenzuálny kánon, určite ho relatívne verne odráža. Pri pohľade na vrcholnú desiatku z predchádzajúcich vydaní uvidíme samé klasické diela tých „najväčších“ režisérov, pričom sa viac-menej iba preskupuje ich poradie (výraznejšie zmeny nastali iba medzi prvou a druhou anketou). Sú to filmy, o ktorých sa píšu knihy a učí na školách; režiséri, ktorým sa usporadúvajú retrospektívy.

Samozrejme, otázky o zmysle podobných rebríčkov sú legitímne – sú predsa redukujúce a vylučujúce, nijako neprispievajú do kritického diskurzu, neobohacujú naše chápanie jednotlivých filmov či celkovo dejín… Ak si z nich zoberieme iba to, že nejaký film je „oficiálne“ najlepší alebo že jeden film je lepší ako druhý, smerujeme k bulváru. Tejto kritike sa však venovať nechcem. Chcem sa zamerať na to, čo nám posledná anketa hovorí o súčasnosti, a nie o histórii kinematografie. Zachytáva totiž moment v čase, a práve tým, že je zjednodušujúca a „umelo“ štruktúrovaná do rebríčka, nám paradoxne jasnejšie ukáže neduhy, s ktorými žijeme.

Premeny kánonu

Anketa časopisu Sight & Sound je špecifická tým, že sa pravidelne opakuje, vďaka čomu môžeme sledovať posuny jednak vo výsledkoch, jednak v organizácii – obe však reflektujú premeny spoločnosti. Kým v rokoch 1952 – 2002 hlasovalo od 63 do 145 kritikov a kritičiek, v roku 2012 sa v snahe o väčšiu rozmanitosť číslo zvýšilo na 846 a minulý rok na 1639. V poslednej ankete tak môžeme už na prvý pohľad vidieť výraznejšie zmeny vo výsledkoch. Nielenže sa na najvyššom mieste prvýkrát umiestnil film ženy-režisérky, ale tiež sa prvýkrát takýto film umiestnil v top 10. A boli hneď dva: Jeanne Dielman, Obchodné nábrežie 23, 1080 Brusel režisérky Chantal Akerman na prvom a Dobrá práca Claire Denis na siedmom mieste.

Asi sa dalo očakávať, že čím väčší počet ľudí rôznych kultúr a identít hlasuje, tým budú zmeny v rebríčku viditeľnejšie. V nadväznosti na kultúrno-spoločenské pohyby posledných rokov môžeme napríklad pozorovať zvýšený záujem o autorky či o afroamerickú kinematografiu. Rozsah celkových zmien je však stále veľmi obmedzený. Ak ostaneme pri režisérkach, okrem Akerman a Denis sa v rebríčku 100 filmov nachádza iba sedem ďalších žien. A rodný jazyk iba jednej z nich, Věry Chytilovej, nie je angličtina alebo francúzština. Aj keď ide o posun v porovnaní s predchádzajúcou anketou, keď sa medzi sto filmami nachádzali iba Jeanne DielmanDobrá práca (na 36., respektíve 78. mieste), stále vidíme, že pokiaľ režisérky nepochádzajú z dominantných jazykových skupín a kinematografií, ich šance na zaradenie sa do kánonu nie sú vysoké.

Samozrejme, tento problém sa netýka iba režisérok. Kým filmy z USA a Francúzska tvoria spolu viac ako polovicu 100-miestneho rebríčka, v zozname nájdeme iba dva filmy z Afriky (nie vyššie ako na 66. mieste), a čo je zrejme najzarážajúcejšie, žiaden film z Latinskej Ameriky. Podobne rebríčku dominujú celovečerné hrané filmy, zatiaľ čo dokumentárnych je vo výbere šesť, možno sedem, animované sú dva (oba od Hajaa Mijazakiho) a krátke rovnako dva. Pre porovnanie, Jean-Luc Godard a Alfred Hitchcock majú v rebríčku po štyri filmy.

Periférie kinematografie

Tieto výsledky sú iba odrazom toho, o akých filmoch a režiséroch stále dookola hovoríme – nejde o problém samotnej ankety. Kánon spoluvytvárame každým naším rozhodnutím písať alebo nepísať o nejakom filme; každým rozhodnutím zaradiť alebo nezaradiť ho do programu kina, festivalu či VOD platformy; rozhodnutím reštaurovať a vydať ho na nosiči alebo nereštaurovať a nevydať. Anketa nám iba jasnejšie ukazuje, čomu sa (z globálnej perspektívy) dostatočne nevenujeme a čo odsúvame na okraj.

Hovorím o akomsi kvázi globálnom kánone, ktorý máme tendenciu považovať za univerzálny pre všetky geografické oblasti, kultúry a identity. Ako vidíme aj z výsledkov ankety Sight & Sound, nakoniec kánonu dominujú isté geografické regióny či kinematografické formy. Podobne ako v iných oblastiach, globálnemu diskurzu filmovej kritiky dominuje angličtina. Už som spomenul písanie, programovanie či vydávanie, no realita je taká, že ak nepíšeme po anglicky pre médium v západnej Európe alebo Severnej Amerike, neprogramujeme a nevydávame nosiče v inštitúcii v bohatších krajinách globálneho Severu, náš vplyv na kánon je minimálny. Na základe výsledku latinskoamerických kinematografií v ankete sa môžeme domnievať, že ani rozšírenosť španielskeho jazyka nemusí stačiť na to, aby sa filmy dostali do „globálneho“ diskurzu. Pýtať sa potom ľudí z nedominantných oblastí na ich názor v ankete je síce chvályhodné, ale ak filmy z týchto kinematografií nemajú vybudovaný naratív svojej hodnoty, nemajú veľkú šancu sa v rebríčku umiestniť.

Pokiaľ nás zaujíma rozširovanie kánonu (prípadne chceme „objaviť“ filmy z kinematografií, ktoré nepoznáme), môžu byť jednotlivé hlasovacie lístky oveľa zaujímavejšie. Časopis sa údajne cielene snažil o diverzitu hlasujúcich a dá sa predpokladať, že rôznorodé budú aj odpovede – akurát často pôjde o filmy, ktoré nedostali dostatočný počet hlasov na to, aby sa umiestnili vo výslednej stovke filmov. (Hlasovacie lístky by mali byť zverejnené v januári, rovnako ako rozšírený rebríček 250 filmov.) Čím nechcem povedať, že kritičky a kritici napríklad z Latinskej Ameriky by nemali hlasovať za Občana Kanea alebo za Vertigo, no ich predpokladané hlbšie poznanie lokálnych kinematografií by mohlo do rozšíreného rebríčka vniesť filmy, ktoré sú v euroamerickom kontexte opomínané.

Dostupnosť filmov

Na vyššie priečky rebríčka a do konsenzuálneho kánonu sa realisticky nemôže dostať film, ktorý nie je široko dostupný. Zásadným procesom sa tak stáva reštaurovanie a sprístupňovanie filmov. Keďže kánon má tendenciu sa replikovať, prednosť majú často režiséri, ktorí už sú súčasťou kánonu a rebríčkov, a filmy, ktoré majú komerčnú alebo ustálenú kultúrnu hodnotu. Navyše, proces reštaurovania nie je vyslovene jednoduchý a lacný a v zásade si vyžaduje inštitucionálne zázemie, čo okrem iného znamená, že dominantné a bohatšie kinematografie majú opäť výhodu.

Vzostup veľkých streamovacích platforiem zároveň oslabuje prístup k dejinám kinematografie, keď sa klasické filmy objavujú v rozsiahlych ponukách skôr výnimočne a pomerne eklekticky. Niežeby situácia bola horšia ako pred nástupom domáceho videa, keď sa filmy dali pozerať v podstate iba v kine, no nedá sa ani povedať, že by šlo o prostredie, ktoré praje rozširovaniu kánonu. Existujú špecializované platformy (neraz geoblokované), fyzické nosiče (ubúdajúce) a pirátske šírenie. Či to však stačí na generovanie dostatočne silného globálneho diskurzu pre konkrétne filmy, je otázne.

Pre vytvorenie naratívu miesta filmu v kultúre tak zásadnými ostávajú festivaly v krajinách globálneho Severu, distribúcia v dominantných krajinách a prestížne vydavateľstvá. Zjednodušene povedané, nestačí, aby boli filmy dobré a mali rešpekt v istých kruhoch; ak sa majú stať súčasťou relatívne úzkeho „globálneho“ kánonu, potrebujú si svoju pozíciu budovať postupne. Príkladom môžu byť Sedmokrásky Věry Chytilovej, ktoré sa umiestnili na 28. mieste. Aj keď Chytilová už mala meno ako avantgardnejšia autorka československej novej vlny, v posledných rokoch sa dočkala viacerých veľkých retrospektív, Sedmokrásky sa čoraz častejšie objavovali vo výberoch dôležitých (feministických) filmov ženských režisérok a napokon sa minulý rok premietali aj v Cannes Classics.

Film Dcéry prachu Julie Dash (60. miesto) bol pred desiatimi rokmi už takmer zabudnutý; odvtedy však prešiel reštaurovaním a začal byť vnímaný ako zásadný film afroamerickej, a vôbec americkej, nezávislej kinematografie, a tiež sa stal inšpiráciou pre vizuálny album Lemonade od Beyoncé. Paralelne mala univerzita UCLA veľký projekt výskumu, reštaurovania a sprístupňovania filmov skupiny L. A. Rebellion, ktorej bola Dash súčasťou – čoho výsledkom je zrejme aj umiestnenie ďalšieho dôležitého filmu tejto skupiny, Killer of Sheep Charlesa Burnetta, na 43. mieste. Pri pohľade späť sa zdá ťažko pochopiteľné, že Agnès Varda sa pred desiatimi rokmi v rebríčku neumiestnila (v najnovšom má už dva filmy), no netreba zabúdať, že až v posledných rokoch svojho života sa stala extrémne populárnou, vznikali o nej dokonca mémy a dostala sa do pozície pravdepodobne najznámejšej ženskej režisérky.

Problém je, že filmy (a autorky či autori) z globálneho Juhu takýmto procesom prejdú ťažšie. V súčasnom svete sú do nemalej miery odkázané na záujem euroamerickej kritiky a jej benevolentnosť vpustiť ich do kánonu. Nehovoriac o tom, že musia čeliť estetickým kritériám, ktoré historicky vychádzajú z euroamerického kánonu, aby prvotný záujem vôbec vzbudili.

Osobne som si z výsledkov ôsmeho vydania ankety Sight & Sound nezobral to, že Jeanne Dielman je najlepším filmom všetkých čias (hoc ma prvenstvo filmu potešilo, keďže som zaň sám hlasoval). Znova som si uvedomil, koľko toho z kinematografie nepoznám – nie z tých filmov, ktoré sa v rebríčku umiestnili, ale z tých, ktoré sa doň nezmestili. Výsledky ankety čítam ako výzvu, aby som rozšíril svoj záujem o „okrajové“ kinematografie a o kritickú a kurátorskú prácu ľudí, ktorí im rozumejú.

Autor je filmový kritik a festivalový dramaturg

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: