Celosvetová udalosť roku 1968 a rozmanité dedičstvá Paríža a Prahy

Jakub Dovčík12. júna 2021282

Nová kniha česko-francúzskeho kolektívu Revolutions for the Future: May ’68 and the Prague Spring (Revolúcie budúcnosti: Máj ’68 a Pražská jar) z vydavateľstva Suture Press ukazuje, že pohľad na udalosti roku 1968 v Paríži a Prahe môže priniesť nielen zaujímavé prehodnotenie ich podstaty, ale aj užitočné ukazovatele a inšpirácie pre budúcnosť.

Roky nemajú žiadnu politickú či ideologickú povahu, no ak by ju mali, rok 1968 by bol nepochybne modelom radikálneho roka. Týchto dvanásť mesiacov dokázalo obsiahnuť také monumentálne udalosti, ktorých dátum si pripomínajú milióny ľudí po celom svete, ako aj veľké množstvo menších, nemenej prelomových udalostí, ktoré však časom upadli do zabudnutia.

Anglosaský svet sa zmietal v následkoch vlastnej vnútornej i zahraničnej politiky: v USA spustila januárová ofenzíva Tet vlnu protestov proti zbytočnej a obludnej vojne vo Vietname, a v Británii zase v októbri došlo k potlačeniu protestov v meste Derry, ktoré odštartovali tridsaťročné obdobie severoírskeho konfliktu, nazývaného eufemicky „The Troubles“ (Problémy).

Rok 1968 však bol prelomový aj v iných ohľadoch. V septembri sa napríklad Arthur Ashe stal prvým afroamerickým víťazom US Open a bozk medzi kapitánom Kirkom a poručíčkou Uhurou v epizóde tretej série originálneho Star Treku bol zase prvým medzirasovým bozkom v americkej televíznej produkcii. Spoločnosť United Artists stiahla z televízie jedenásť dielov kreslených seriálov Looney TunesMerrie Melodies kvôli zobrazovaniu rasistických stereotypov o Afroameričanoch (dnes sú tieto rozprávky známe ako „Cenzurovaná jedenástka“).

Nad týmto všetkým však stoja dve udalosti, ktorých ideologické a filozofické dedičstvo má dodnes mimoriadny význam. Parížsky máj, s jedným z najväčších štrajkov v európskych dejinách, ako aj – slovami Gordona Skillinga – „prerušená revolúcia“ Pražskej jari, boli spoločensky a kultúrne mimoriadne dôležitými procesmi, aj napriek politickým neúspechom. A práve na tieto dve udalosti sa díva nová kniha od širokého kolektívu francúzskych a českých akademikov a akademičiek, ktorej primárnou úlohou je detailná analýza zabudnutých alebo často dezinterpretovaných aspektov šesťdesiateho ôsmeho roku ako vo Francúzsku, tak v Česku a na Slovensku.

Revolúcia ako udalosť

Kostrou knihy je úvodná esej Jacquesa Ranciéra, ktorý ako priamy účastník májových udalostí v Paríži kritizuje tézu, populárnu hlavne neskôr u neoliberálnej kritiky, že májové udalosti volali po až absolútnom narušení akéhokoľvek spoločenského poriadku. Pre Ranciéra bola kľúčovou myšlienkou skôr kolízia vývoja premýšľania študentstva a inteligencie o úlohe univerzitného prostredia so smerovaním francúzskej kapitalistickej a gaulistami vedenej spoločnosti šesťdesiatych rokov. Aj kritiky pohľadu na májové udalosti ako takpovediac „pseudorevolučnú“ náhradu upadajúcich spoločenských väzieb medzi mladými ľuďmi v šesťdesiatych rokoch považuje Ranciére za formu revizionizmu pod vplyvom úpadku Francúzskej komunistickej strany – a to nielen neskôr pod socialistickým prezidentom Mitterrandom, ale práve v rámci finále májových udalostí, keď sa francúzski komunisti pridali na stranu statusu quo.

Ranciére, podobne ako Vincent Jacques v ďalšej z esejí, obhajuje rozdiel medzi tým, čo považovali účastníci a účastníčky a lídri v máji 1968 za svoje myšlienky, resp. ako vnímali svoje aktivity, a tým, ako sa tieto udalosti a idey interpretovali v neskoršom období, s meniacimi sa pomermi v spoločnosti a spoločenských hnutiach. Neschopnosť jednoduchého zaradenia májových udalostí do štandardných ideologických kategórií prispieva k nepochopeniu samotnej podstaty a formy týchto procesov.

Na parížskej časti tejto knihy je tiež zaujímavá debata z hľadiska koncepcie „udalosti“ Alaina Badioua, teda zlomových revolučných momentov, ktoré nevychádzajú zo sledu udalostí a príčin – akokoľvek dôsledná by bola snaha kauzálne procesy sledovať. Máj ’68 je práve príkladom udalosti, ktorá, okrem iného aj slovami jedného z editorov Michaela Hausera, negovaním existencie systémov reprezentácie funguje mimo klasických štruktúr ako sú politika, právo či trieda.

Technológia revolúcie

Pražská časť knihy sa od tej parížskej líši tým, že kopíruje rozdielnu povahu procesov, udalostí a dôležitých štruktúr, ktoré viedli československé reformné hnutie. Okrem úvodnej eseje Michaela Hausera, ktorý vychádza z Ranciérových konceptov policajného poriadku, je viac postavená na myšlienkach administratívno-technického vývoja, ktoré šesťdesiate roky priniesli – či už ide o jednotky robotnícko-zamestnaneckej samosprávy, vývoj právneho systému v socialistickom Československu alebo prístup k mechanizácii a automatizácii priemyslu.

V rámci tejto témy však Revolutions for the Future ponúka viac ideový a filozofický pohľad na tému technokratického vládnutia v socialistickom Československu než diela z uplynulých rokov, napríklad nedávne Řídit socialismus jako firmu: Technokratické vládnutí v Československu 1956–1989 od Vítězslava Sommera a kolektívu či Architekti dlouhé změny od Michala Kopečka a kolektívu.

Hauserova esej poskytuje viacero zaujímavých myšlienok, vrátane presvedčivej argumentácie o Pražskej jari, ktorá podľa neho nevyplynula z nutnosti komunistickej strany reagovať na interné či vonkajšie tlaky, ale práve z jej pevnej pozície, ktorá poskytovala príležitosť reformovať reálny socializmus tak, aby mal bližšie k pôvodným komunistickým ideálom. Akčný program číta ako prejav sebavedomia, nie obáv.

Fascinujúcou myšlienkou, ktorá je viditeľná naprieč celou pražskou časťou knihy, je práve unikátnosť snahy o nový socialistický model v Československu, vychádzajúci z intelektuálnej práce a relatívneho priestoru na experiment v šesťdesiatych rokoch, ktorej vyústením bola Pražská jar. Ako ukazuje Jan Kober v eseji o právnom vývoji v tomto období, udalosti v Československu môžu prispieť k svetovému intelektuálnemu bohatstvu v nečakaných oblastiach – napríklad v jurisprudencii. Dekády reakčnej normalizácie, ktoré nasledovala rýchla snaha o neoliberálnu reformu všetkých aspektov spoločnosti, mali podľa Kobera za následok – podobne ako vyplýva z Ranciérových kritík diskurzov o parížskych májových udalostiach – tendenčné zhodnotenie a celkovú historiografiu Pražskej jari, ktoré utvorili jej obraz v populárnom vnímaní. Viacero autorov v rámci tejto časti knihy, ale asi najlepšie Jan Mervart v eseji o utopistických a undergroundových ideových smeroch, ukazuje nesmiernu diverzitu názorov, pohľadov a myšlienok v rámci československej spoločnosti, a hlavne to, že ľudia sa v šesťdesiatom ôsmom roku nebáli myslieť „inak“, mimo akýchkoľvek zabehnutých systémov a štruktúr.

Nástroje zmeny?

Z pohľadu našich lokálnych čitateliek a čitateľov, ktorí môžu byť azda trocha zmätení z  náročnej akademickej voľby slov vo viacerých kapitolách, predstavuje táto kniha, a najmä jej pražská časť, zaujímavú perspektívu viac z oblasti „politík“, teda spravovania vecí verejných, ktoré bývajú menej zdôrazňované pri výročiach či opisoch udalostí Pražskej jari než aspekty „politické“, teda zaoberajúce sa rozdelením moci.

Československo nemá osobnosť s vplyvom Saula Alinského, intelektuála schopného pretaviť snahu o zmenu do praktických odporúčaní, ktoré by sa dali nielen intelektuálne, ale aj funkčne uchopiť – a slabosť slovenskej modernej politickej ľavice je aj dôsledkom tohto faktu. Ani Pražská jar nebola, napriek jej komunitnej dynamike a širokej základni podpory na zmenu, projektom skupín, ktoré by odpovedali na potreby bežných ľudí. Aj najdôležitejší oficiálny dokument jari 1968, Akčný program KSČ, bol projektom elít. No podstata experimentu šesťdesiatych rokov ako celku i ako úsilia o vlastnú cestu československého socializmu môžu byť v našom regióne, aj vzhľadom na veľkosť nášho štátu, alternatívou ku komunitnému organizovaniu veľkých urbánnych centier. Môžu poskytnúť alternatívnu „guvernmentalitu“, a smer utvárania verejnej debaty, ktorá nebude zaťažená nedostatkami či predsudkami z reakčnej strany.

V zmysle princípov pražskej časti tejto knihy by československé „pravidlá pre radikálov“ či iných priaznivcov reformy socio-ekonomického poriadku mali v prvom rade vychádzať z dôkladného chápania aktuálnej neoliberálnej štruktúry štátu, jej presahu do ekonomicko-mocenskej praxe, aby dokázali ponúknuť dostatočne precíznu a fungujúcu alternatívu, vychádzajúcu z jasného ideologického postoja aj z plánu, ako veci robiť lepšie a inak. A ako poznamenala o máji ’68 v knihe O násilí Hannah Arendt, mali by byť založené aj na prevzatí zodpovednosti: „revolučná situácia sa nevyvinula v revolúciu, pretože nikto, tobôž nie všetci študenti a študentky, nebol pripravený chopiť sa moci a zodpovednosti, ktoré s tým súvisia. Nikto okrem, samozrejme, de Gaulla.“

Z pražských i parížskych skúseností vyplýva jedno dlhodobé poučenie, a to, že neúspech ľavicovej, progresívnej či akejkoľvek dynamickej politiky zmien statusu quo nielenže vyvoláva reakčný protitlak, ale tiež diskvalifikuje snahy o tvorbu lepšej a spravodlivejšej spoločnosti v očiach más. Pražské kapitoly Revolúcií pre budúcnosť so zameraním na technokratické a administratívne aspekty spravovania vecí verejných majú potenciál byť východiskom ukazujúcim formu alternatívy ku skostnatenej a diskreditovanej politickej ľavici reprezentovanej v národných parlamentoch v strednej Európe. A to je bezpochyby dôvod venovať tomuto dielu čas a pozornosť.

Revolutions for the Future: May ’68 and the Prague Spring. Ed.: Jana Ndiaye Berankova, Michael Hauser a Nick Nesbitt. Suture Press, 2020.

Autor je vládny analytik a spoločenský vedec, tento text predstavuje výlučne súkromný názor.

Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: