Brm brm bohyňa, táto krajina nie je pre ľudí bez áut

Barbora Nemčeková15. septembra 2023265
Foto: Archív autorky

V auguste som cestovala vlakom z Bratislavy do Liptovského Mikuláša. Lístok ma stál 12,62 €, cesta mala trvať 3 h a 20 min. Za stanicou Kraľovany vlak zastal, vypla sa klimatizácia, elektrina. Stáli sme desiatky minút, vzduch sa začal otepľovať, bolo dusno. Niekto začal fajčiť na záchode.

Začala som panikáriť – mali sme so sebou psicu, bolo teplo, nevedela som, kedy sa dostaneme von z vlaku. Niekto povedal, že sa pokazil rušeň. Prichádza na mňa úzkosť – predstava, že som uväznená v uzavretom priestore s množstvom ďalších ľudí, je teplo, ťažko sa mi dýcha, ľudia nervózne chodia hore-dolu.

Niekto otvoril dvere, mohli sme ísť von.

Vlak zastal sčasti na moste a sčasti vedľa trávy a domov. Čakali sme na rušeň, ktorý má prísť vraj najskôr o hodinu. Záchody nefungujú. Ideme pešo k najbližšej stanici – všetky vlaky po našom meškajú, zistíme, že o chvíľu by mal ísť ďalší do LM. Priateľ uteká po oba batohy do odstaveného vlaku, nasadneme na druhý, tiež preplnený, bez fungujúcej klimatizácie. Po šestnástej, t. j. po siedmich hodinách (!) cesty prichádzame do cieľa. Na stanici sa pracovníčky za okienkom pýtam, ako môžem byť odškodnená – povie mi, že mám vyplniť formulár na stránke. Tam sa však píše iba o prípadoch, keď sa rozhodnem do vlaku s meškaním nenastúpiť. V iných prípadoch je vraj nutné napísať mail na adresu, spolu s doloženým dôkazom o meškaní (!), ktorý si mám vypýtať od sprievodkyne*cu alebo pracovníctva na stanici. Pani za priehradkou mi však ručne vyplnený papier o meškaní nevydá, pretože náš pôvodný vlak stále neprišiel do cieľovej stanice. Mala som si ho vraj vypýtať od sprievodkyne, niekedy medzi panikou a ponevieraním sa po moste.

Volám na infolinku, vysvetľujem. Vraj naozaj by bolo dobré mať (ručne vypísaný) papier o meškaní. „Ale veď snáď existuje nejaký systém, v ktorom máte zaznamenané meškania vlakov, nie“”

„Áno, máme, ale aj tak je lepšie mať potvrdenku.“

O týždeň neskôr cestujem z Bratislavy do Galanty, cesta má trvať približne 45 minút. Pár desiatok metrov pred stanicou Senec nová súprava dvojposchodového osobného vlaku zastane. Cez vagón prejde freneticky sprievodkyňa a vyhlási: „Odtiaľto nás dostane iba bager.“

Odíde.

Vráti sa.

Vraj nejde elektrina a je porucha rušňa. Otvára cynicky malé okná.

Vagón sa opäť napĺňa horúcim vzduchom a začne sa mnou nebadane šíriť panika. Stojíme vedľa cesty. Sprievodkyňa odmieta otvoriť, vraj nesmie. Jedna z cestujúcich začne telefonovať na železničnú políciu, políciu, známym na miestach. Príde spotený rušňovodič. Nový rušeň (zo stanice pár desiatok metrov ďalej) príde najskôr o hodinu.

Cestujúci a cestujúce nahlas polemizujú o rozbíjaní dverí, okna. Pýtajú sa, či môžu núdzovo otvoriť dvere, či je za to pokuta. Sprievodkyňa je nahnevaná, lebo niekto volal na železničnú políciu. O pár desiatok minút volá na tiesňovú linku, tá ju odkáže na hasičov, hasiči na políciu. Polícia nás vraj príde vyslobodiť z vlaku, nevieme ale kedy. Cítim sa ako v existenciálnej dráme, kde sa vďaka krízovej situácii vynárajú na povrch najhoršie ľudské vlastnosti. Niekto navrhuje počkať 15 minút. Niekto povie, že to je priveľa – už čakáme viac ako hodinu v zastavenom vlaku. Skupina premýšľa, ktoré dvere je najvýhodnejšie otvoriť, aby sa nevystupovalo do príliš veľkej hĺbky vedľa koľajiska.

Niekto otvoril dvere v zadnej časti vlaku. Pani s paličkou sa bojí, ako vystúpi, keďže jama pod plochou vozňa má asi 150 centimetrov. Pani s nákupným vozíkom. Niekto s operovaným kolenom. Zošuchnem sa z podlahy vlaku do prašnej jamy, cez kríky na cestu a premýšľam, akým obrovským privilégiom je mať auto, keď hromadná doprava je akási záplata pre plebs, ktorý nemá zdroje na individuálny dopravný prostriedok.

Čas, ktorý som chcela stráviť oddychom, sa mi skrátil o dvojnásobne dlhšie cestovanie znepríjemnené úzkosťou. Keď o pár dní neskôr večer po práci konečne nájdem motiváciu napísať na reklamačné oddelenie železníc, očakávam, že mi príde späť aspoň mojich mizerných 15 € (čo je, mimochodom, oveľa viac než priemerný honorár za normostranu písaného textu).

Namiesto toho dostanem odpoveď, že štát udelil ŽSSR výnimku, vďaka ktorej nemusí odškodňovať cestujúcich za meškanie vnútroštátnych vlakov. Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky udelilo Železničnej spoločnosti Slovensko, a. s., výnimku vo vnútroštátnej diaľkovej preprave, ktorá sa týka odškodnenia cestujúcich, prípadne zodpovednosti dopravcu za meškanie spoja, zmeškanie a odrieknutie spoja na obdobie piatich rokov od 07. 06. 2023 do 03. 12. 2029. Vo vnútroštátnej preprave odškodňujeme len za oneskorené docestovanie do cieľovej stanice vlaky IC.“

Zároveň sa mi pracovníčka reklamačného oddelenia ospravedlňuje „za nekonečné cestovanie“ a dúfa, že takéto „okolnosti a mimoriadnosti“ sa už nebudú opakovať. Akoby sa však mohli vôbec neopakovať? Je zarážajúce, že v čase klimatickej krízy a tlaku na obmedzovanie individuálnej dopravy železničnú dopravu zmonopolizuje štát, no pre zlepšenie jej kvality neurobí (a nerobí) nič – jediné zavedené opatrenie je byrokratické vyvinenie Železničnej spoločnosti z omeškania. Všetko súvisiace s poruchou tratí či súprav je totiž mimoriadnosť a externá okolnosť.

Prax ŽSSR je, ako hovorí Ivana Rumanová, príkladom dôslednej neoliberalizácie: za všetko nesiete zodpovednosť vy ako cestujúca. Kto by, preboha, šiel v lete preplnenými vlakmi? Čo ste čakali?

Je ale super, že Železničná spoločnosť mi počas čakania na (zamietnutú) reklamáciu posiela newsletter s ponukou cestovať po Slovensku, vďaka ktorému si spomeniem na kampaň s hroznou piesňou a tiež na balenú vodu Vlaqua. Money well spent, ako sa hovorí.

Nečudujem sa potom, že sa opatrenia súvisiace s automobilovou dopravou stretávajú s nepochopením a agresívnym odporom – akú dávate obyvateľstvu alternatívu? Stráviť dvakrát taký dlhý a nepríjemnejší čas presunom? Keď cestuje po viac ako 40-hodinovom pracovnom týždni na predĺžený víkend, má dobrovoľne stráviť 7 zo 48 hodín vo vlaku? Nehovoriac o tom, že pre najohrozenejšie skupiny – ženy a kvír ľudí – je pravdepodobné riziko sexuálneho obťažovania, útokov oveľa nižšie v osobnej ako v hromadnej doprave.

Ale kto ňou nakoniec cestuje? Starší ľudia, študentstvo, ženy s deťmi (a kočíkmi)…

Vyzerá to tak, že autá vládnu našim mestám a alternatíva neexistuje – autá zabrali aj trávnatú plochu (dočasne oploteného) výbehu pre psy na Legionárskej, bežná cena základného lístka po zdražení prekročila euro. V starej električke mi po ceste z práce steká po tele pot, zatiaľ čo nás míňajú prerastené SUV, v ktorých sa vezie spravidla jeden človek.

(Ešte aj zlepšiť si náladu v duchu dôslednej neoliberalizácie podľa bohyne znamená napodobňovať zvuk motora osobného auta… )

Barbora Nemčeková

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: